26.6.2019

předchozí část

11.2. Rusko, Rus! Chráň sa, chráň...

«História nie je učiteľka, ale vychovávateľka: оna ničomu neučí, ale iba trestá za neznalosť úloh». «Zákonitosť historických javov je nepriamo úmerná ich duchovnosti» (V.О. Kľjučevký, historik). Avšak, ak neexistuje duchovnosť bez zmyslu, tak prečo jedni sa opíjajú slovami F.I. Tjutčeva «Rozumom Rusko nepochopíš…»? — a oni, opivší sa, nemajú na Rusko názor. Druhí, osvojac si zmysel všeobecne známych nápisov na stenách, sa opíjajú myšlienkami, že v podstate ani nie je čo chápať, s výnimkou toho, že im bola ponúknutá možnosť voviesť do lona „civilizácie“ 1/6 súše, podľa možnosti odstrániac a vyhubiac „menejcenných aborigencov“. Меdzi tými i druhými niet rozdielu: dve čižmy je pár, a obe sú „na nohách“ jedného majiteľa.

V dohľadnej minulosti prichádzali civilizovať Rusko z východu, juhu i západu. А historická zákonitosť, podmienená duchovnosťou účastníkov udalostí, je taká, že mnohí príchodivší z východu i juhu zostávali v rámci Ruska ako jeho obyvatelia, no Rusko nevstúpilo na územie ich historickej Vlasti, a na iných sa proste zabudlo. Príchodivší zo západu — psi-rytieri rímskeho pápeža (1242 г.), takisto poľská šľachta (1600-é roky), napoleónovci, hitlerovci — zhynuli v Rusku presne tak isto, ako domorodí „západniari“ — byzantsko-staroobradná hierarchia (po roku 1653), ju nahradivšia nikoniánska hierarchia (v rokoch 1918 — 1930), po-Petrovská „inteligencia“ (dekabristi, bielogvardisti marxisti-internacisti — všetci svojho času).

Naši súčasníci, snažiaci sa znova civilizovať Rusko na západný spôsob, nech porozmýšľajú, pokiaľ ešte je čas, o „chybách“ — svojou podstatou o ZÁKONITOSTIACH — histórie, lebo kajúcnu hlavu meč nezotne, a šialene pomätená sama pod sebou šiju zlomí.

V Euro-Americkej civilizácii — Západnej civilizácii — žijú mnohé národy. Do polovice 20. storočia prevládajúca väčšina z nich rozvíjala svoje kultúry v snahe vyčleniť sa od ostatných v jednonárodných štátoch, ktorých ustanovenie koncom 19. storočia zavŕšilo 2000-ročný proces expanzie rozpadu impéria starovekého Ríma. Až ku koncu 20. storočia sa na Západe stali viditeľné procesy, vedúce k obmedzeniu úlohy národných štátností „predstaveniami“ a zametaním námestí v ich hlavných mestách.

Toto je dôsledkom toho, že súčasnej mnohodvetvovej výrobe je pritesno v ich hraniciach, v tom istom čase keď samotné štátnosti Západu vždy boli aj sú oslobodené od úlohy organizátora mnohoodvetvovej výroby. Jej organizátoromi počas storočí sa javí nadnárodná banková korporácia úžerníckych židovských klanov, ktorá vytvorila mnohoodvetvové výrobné korporácie, ktoré takisto vo svojom rozvoji nadobudli v súčasnosti nadnárodný charakter.

A v súlade s požiadavkami rastu kvality riadenia výroby, sa štátne hranice menia z colných a obranných hraníc na systém parcelácie zodpovednosti komunálnych služieb (hypoteticky „BPS-v“ (bytovo-prevádzkových správ) a „mekohos-ov“ (mestských komunálnych hospodárstiev) na územiach, plne podriadených nadnárodnej korporácii úžerníckych klanov, zrastených s bankovým systémom, ktorý je v podstate nadodvetvovým systémom prerozdelenia investícií medzi výrobné odvetvia a regióny; je vytvorená celoeurópska valuta — ECU¹, ktorá má perspektívne úplne nahradiť národné valuty; unifikujú sa národné systémy štandartizácie a certifikácie technológií, výroby, služieb a pod.

То jest, vytvára sa jednotný systém riadenia života spoločnosti v celom Euro-Americkom regióne.

No, ak vyberieme zo zátvoriek úroveň rozvoja techniky a technológií, tak vidíme, že v sfére spoločenského riadenia západný konglomerát koncom 20. storočia iba prichádza na začiatok tej cesty, po ktorej už Rusko kráča, minimálne od čias prevzatia moci nad Moskvou, Riazaňou, Tverskom, Novgorodom, Kazaňou, Astrachániou, ktoré niekedy boli stolicami štátov susediacich s Moskovským kniežatstvom. Po zjednotení v hraniciach Ruska a zmierení, ak zjednotenie bolo silové, všetky do Ruska začlenivšie sa národy rozvíjali stáročia svoje národné kultúry a všetky sa zachovali v hraniciach im spoločného štátu do roku 1917. Pritom hospodárstvo bolo všade vedené na základe celoruského rubľa; bola zabezpečená jednota riadenia (t.j. vnútornej a zahraničnej politiky) v rámci tohto mnohonárodného útvaru.

Zachovanie a rozvoj kultúr a národov znamená, že obvinenie z „rusifikácie“ je v podstate ohováračská bublina, nafúknutá z miest, kde bola zneužitá moc. „Rusifikácia“ zasiahla iba národné „elity“, čo im umožnilo sa začleniť do kádrovej bázy celoimperiálneho systému riadenia. Bojovníkmi proti „rusifikácii“ boli ani nie až tak tí, ktorých národná hrdosť bola skutočne ponížená a urazená, ako tí, ktorých nadutosť a veľmocenské nacionalistické „elitárne“ nároky boli v Rusku neprimerané. Toho príkladom sú stúpenci Т. Kosciuzska, jedného z lídrov povstania v Poľsku s cieľom oddelenia od Ruska v časoch Kataríny II, ktorí si však neželali oslobodiť svojich poddaných, následkom čoho povstanie upadlo do šľachtickej „bitky“. Оni bojovali preto, lebo boli zbavení možnosti panovať na Ukrajine, ako to bolo pár storočí predtým. Tieto atavizmy prežili dokonca do roku 1945, keď Poľské vojsko počas pochodu spievalo pochodovú pieseň „Jedno Poľsko, jedno od Kyjeva do Krakova“ v tyle Sovietskej armády (v prednej línii sa nepochoduje a v boji nie je do spevu).

То jest, do roku 1917 v Rusku niekoľko storočí, hoc aj prekonávajúc krízy, celkovo udržateľne robili to, čo sa Západ ešte len chystá robiť na základe Maastrichtských dohovorov, mimochodom, v mnohom kopirujúcich Chartu SS 1944, keď vo vnútri SS vznikla voči Hitlerovi opozícia. Navyše je ešte otázne, či sa národom Európy podarí zachovať svoje národné kultúry, alebo tamojší kozmopoliti-internacisti (nie nutne marxisti) ich dokážu vyhladiť s cieľom zjednodušenia migrácie pracovno-otrockej sily a nahradiť národné kultúry „proletkultom“ — maskultúrou — popkultúrou: kultúrou pracujúcich más — zbavenou koreňov v historickej minulosti, a preto beznárodnou, odkojenou na základe nejakého heavy-metall-rock-„esperanta“, nad ktorým ako keby vzniká nejaká celoekumenická (kozmopolitná, univerzálna) kultúra „elitárneho“ pseudoľudstva. Avšak v Rusku internacisti-marxisti, prišedší k moci v roku 1917, vo väčšine neprežili rok 1937 kvôli tomu, že udržateľnosť celoruského riadenia prevýšila možnosti „tajných“ doktrinárov Západu ohľadom jeho zničenia.

Toto takisto nie je „náhoda“ a ani chyba Histórie. Ešte v období krízy Zlatej Ordy boli dve centrá konsolidácie ruských zemí: Моskva a terajší Viľnus. Viľnus fungoval tak úspešne, že Kaluga (cca 190 km juhozápadne od Moskvy) bola pohraničnou pevnosťou Litvy. То jest, Viľnus mal v dávnej minulosti reálne šance sa časom stať „stolicou ZSSR“. No, zrieknutím sa svojbytnosti rozvoja a prijatím západnej orientácie, Viľnus stratil moc nad širokými teritóriami, ktoré sa stali súčasným Ruskom. Оni sa pripojili k Moskve preto, lebo svojbytná Moskovská kvalita udržateľného riadenia bola vyššia, než k nej alternatívna svojbytná západná kvalita riadenia.

A v súlade s tým západniarstvo prekvitalo v Rusku výlučne ako vykorisťovateľ vzniknuvších kríz svojbytného rozvoja mnohonárodnej ruskej spoločnosti — smuta, napoleonovci, dekabristi, marxisti, disidenti, súčasní „demokratizátori“ — vznikali ako vonkajšia alebo vnútorná, no rovnako maximálne povrchná reakcia na krízy svojbytnosti. V hĺbke kríz i v predhistórii ich vzniku je možné vysledovať vplyv činnosti západných agentov, rozširujúcich názor, že ľudstvo všeobecne ako také - to je Západ, ako jediná progresívna regionálna civilizácia: F.K Lefort za Petra I; „guvernéri“ dekabristov; univerzitné bifľovanie západnej literatúry pri vlastnej bezmyšlienkovitosti (marxisti), — riešiac jedne krízy neudržateľnosti západniarstva v Rusku, zrodené západniarmi v minulých generáciach, sami siali semená budúcich kríz.

Všetko uvedené umožňuje pochopiť, že Západ je iba len regionálna civilizácia, od svojho zrodu infikovaná expanziou rozpadu impéria starovekého Ríma. V minulosti v sebe zahrňovala mnohé národné štáty, neprestajne bojujúce medzi sebou, a len teraz v nej začínajú budovať systém vnútorne bezkonfliktného riadenia života ľudí v im všetkym spoločnej civilizácii.

Avšak Rusko je, minimálne od čias pripojenia Kazane, regionálnou civilizáciou mnohých národov v hraniciach jedného, pre všetky národy spoločného mnohonárodného štátu, v ktorom vnútorné vojny sú len epizódou, a nie normou existovania. „100-ročná vojna“, „30-ročná vojna“ — to je z histórie Západu, a nie Ruska. Rusko-civilizácia sa rozvíjala vnútorne mierovo preto, lebo už dávno mala hierarchicky odstupňovaný systém riadenia civilizácie, udržateľný voči vonkajším napadnutiam, jak silovým, tak aj informačným. Štátnosť v nej je iba jeden zo stupňov riadenia, pritom nie najvyšším v toku realizácie plnej funkcie riadenia. Z tohto dôvodu zmeny štátnosti v Ruskej civilizácii majú iba zdanlivosť analógií so vznikom a rozpadom impérií v Západnej civilizácii.

Zároveň ukážeme, že nie k úplne všeobecne chápanému latinskému slovu „civilizácia“ existujú jednoznačne chápané ruské ekvivalenty: svojbytnosť, svojbytný spôsob života, národa, prirodzene, pretože človek je tvor spoločenský.

V súlade s tým, pravoslávna inteligencia musí pochopiť, že Rusko vo všeobecnosti nie je štátom, a už vôbec nie pravoslávnym štátom v jeho historickej osobitosti. A život národov v Rusku, ktoré vyznávajú iné vierouky, sa im iba zdá ako prejav prevahy pravoslávnej vierouky. O neopodstatnenosti pravoslávnej domýšľavosti sa mohli všetci presvedčiť v roku 1917, keď dominujúce pravoslávie — pseudo-kresťanský svetonázor mocenskej „elity“ — nedokázalo bez katastrofy vyriešiť aktuálnu krízu rozvoja regionálnej civilizácie Ruska: Boh nepotupuje a spravodlivosť, život v pravde, nehubí. Presne tak aj všetky moslimské štáty, v minulosti sa začlenivšie do Ruska, krachli následkom odklonu ich vládnucích „elít“ od Jediným Závetom odporúčaného v jeho koránickom výklade, a nie kvôli prevahe „pravoslávia“ nad „islamom“.

Rusko je regionálnou civilizáciou mnohých národov v hraniciach jedného pre nich všetkých spoločného jednotného štátu. Rusku má nejaký predurčený zmysel svojho rozvoja, a preto má globálny význam, ako aj ľubovoľná iná regionálna civilizácia, ktorá vnútorne nevymrela. Pritom v organizácii celocivilizačného riadenia je Rusko dokonalejšie než Západ. To posledné je nepochopiteľné iba pri paraziticky spotrebiteľskom vzťahu k životu na celej planéte Zem.

Оbjektívne: ľudia sú časťou biosféry planéty. Ak vnútrosociálne vzťahy sú v prípustných hraniciach, tak biocenózy sú udržateľné pri zmene pokolení organizmov v nich, a životné prostredie nie je hrozbou pre život spoločnosti počas mnohých generácií ľudí, lebo zdravie sa získava v Prírode, a nie na klinike, nie v lekárni alebo v hermetickom bloku s umelým životným prostredím.

No Západ, a nie Rusko a nie Východ, už koncom 19. storočia (!!!) svojim spôsobom existencie priviedol celé ľudstvo na hranicu vojnovej alebo biosférno-ekologickej samovraždy kvôli tomu, že samoriadenie spoločenstiev celkovo v civilizácii Západu od počiatku realizovalo princíp «po nás potopa!», následkom čoho technicko-technologický progres v nej bol a je mimo morálne-etickej kontroly. V 20. storočí tento spôsob „života“ prepukol do biosférno-ekologickej a sociálnej krízy globálnych rozmerov, ku ktorej biblický Západ neustále svojou činnosťou smeroval cca 2 000 rokov, nehľadiac na mnohé varovania. To je nezlučiteľné s ambíciami Západu na kultúrne líderstvo ľudstva: takéto ambície - stádová schizofrénia sú slavomamom (megalomániou) v psychiatrickom zmysle tohto slova.

Prekonávať krízu a jej následky bude nutné na základe pokánia skutkami, odmietnuc západný spôsob „života“ a vypracovaní iných životných ideálov: to jest, nie Rusko, ale Západ je vyše 2 000 rokov trvajúce znamenie chyby výberu cieľov a spôsobov života ľudí v spoločnosti. Rusko má iné problémy.

Mimo biblického Západu bolo samoriadenie spoločností celkovo historicky udržateľne vybudované tak, že V MORÁLNE A ETICKY ŠKODLIVEJ SPOLOČNOSTI bol vedecko-technický progres blokovaný a brzdený. Napríklad Rusko, v ktorom pre mnohých vedcov a vynálezcov do roku 1917 osobnou životnou drámou bola očividná ničotnosť (nepoužiteľnosť a zbytočnosť) ich výskumov v milovanej Vlasti, čo vyjadruje historicky objektívne fundamentálnosť znalosti spoločenských vied, iba na osnove ktorej prírodovedecké a technicko-technologické znalosti môžu byť pre život bezpečné. V epoche „demokratizácie“ Ruska sa táto dráma obnovila. No tým samotným morálne a eticky zvrátená, nevyzretá spoločnosť je historicky dlhodobo chránená pred jej vlastnou zlobou, ktorá je zbavená možnosti konať zlo na základe špičkových technológií a vysokej energovyzbrojenosti, poškodzujúc Prírodu v sebe i okolo seba a utláčajúc život iných národov.

Nepopierateľný vzlet vedy a techniky v ZSSR v rokoch 1930-50 (zvíťazili svojimi zbraňami vo Veľkej vlasteneckej vojne; ako prví vyleteli do Vesmíru; najnižšia v našej histórii i súčasnom svete úroveň detskej úmrtnosti — rok 1959 — a pod.) má vo svojom základe morálnu a, ju sprevádzajúcu, etickú premenu spoločnosti, ktorá si prekliesnila cestu cez otrasy rokov 1905-30: Pre väčšinu obyvateľstva krajiny slovo товарищ², zamenivšie vo vzájomnom  styku ľudí slovný pár „pán“ — „váš pokorný sluha“, skutočne vyjadrovalo rovnosť osôb v styku nezávisle na funkciách a odmenách. Pracujúci a svedomití nemajú dôvod lokajníčiť jeden pred druhým a ponižovať jeden druhého vysokými a nízkymi titulmi.

Мnohí zanechali spomienky o tom, ako sa oni osobne rozchádzali v názoroch so Stalinom a prechádzali v nezhodách až k nadávkam³; a Stalin si vážil tých, ktorí boli schopní obhajovať svoj názor. Existujú ľudia, ktorí považovali za svoj dlh spomenúť, ako ich sám Stalin vyhľadával, aby sa im ospravedlnil, keď nemal pravdu; о jeho nástupcoch spomínajú iné...

Stagnácia sa začala etickým regresom: jedni sa začali považovať za „elitu“, a v ostatných uvideli „pracujúci dobytok“ a začali vystupovať ako „páni“ nad ostatnými — „súdruhmi-dobytkom“. A preto, čím častejšie v súčasnosti ruskí občania používajú slovo «pán», lokajníčiac pred psychopatmi, ktorí sa považujú za „pánov“, tým horšia bude aj pre „pánov“, aj pre lokajov budúcnosť:

Pestovaná morálka a etika predurčujú budúcu existenciu.

Spoločenstvá sa vždy nejakým spôsobom riadia a v spoločenskom samoriadení sa prejavuje reálna morálka a etika (a predovšetkým morálka a etika relígie — оbojstranne smerované vzájomné vzťahy človeka a Boha, ozajstného nadzmyslového), rodiac morálku a etiku nových pokolení, vstupujúcich do života. Regionálne civilizácie v jednom a tom istom historickom období sa odlišujú v ich duchovnosti — životnými ideálmi a cestami i prostriedkami ich dosiahnutia, ktoré v súhrne tvoria koncepcie budovania života mnohých pokolení. A nezávisle na tom, ako vyzerá život v každej z nich; nech by akou bola priepasť medzi nesenými ideálmi a realitou; nech by ako a čím bola znečistená úroveň vedomia v psychike obyvateľstva: — pokiaľ regionálnej civilizácii vlastná koncepcia samoriadenia spoločnosti existuje hoc i len v podvedomých obrazoch alebo „kolektívnom nevedomí“, tak civilizácia je živá. Spojenie rôznych kultúr v jednej civilizácii a ich rozvoj, vzájomne podporujúce spoločnú celostnosť, má vo svojom základe zhodu koncepcií a ich vzájomnú doplniteľnosť v aspektoch, ktoré sa nezhodujú.

-pokračování-