19.6.2019
...Regulárne slobodomurárstvo v nej je podsystémom-prostredníkom medzi majiteľmi tohto dezintegrovaného robota a všetkými tými, čo do neho patria.
Kultúra biblického bezbožia vyjadruje princíp «divide et impera – rozdeľuj a panuj». Každá z jej odnoží je ušľachtilá (takto sa prezentuje)*, čo vytvára jej sociálnu bázu. No strojcami globálnej davo-„elitárnej“ pyramídy je každá z jej odnoží zbavená, pre ňu špecifickým spôsobom, sebestačnosti obnovy v pokoleniach úplnosti ľudskej dôstojnosti. Je to podobné tomu, ako keď bezruký slepec v batohu nesie vidiaceho beznohého. Rozprávajú rôznymi jazykmi, a preto ich sprevádza prekladateľ - úplný truľo, no veľmi pamätlivý, o ktorého sa spolu starajú. Ako celok táto symbióza kalík predsa len môže existovať, hoci jednotlivo každý z nich nemá šancu. No podstata je v tom, že každý z nich je skaličený zámerne a cielene vo vzťahu k zmrzačeniam druhých i k celostnosti kultúry biblického adeizmu: оni nie sú obeťami slepej historickej živelnosti. Úplný truľo je ešte k tomu navyše aj posadnutý. Preto, nasledujúc jeho odporúčania, oni všetci spolu robia to, čo potrebuje majiteľ, ktorý posadol truľa, no oni to nevedia.
Niekto sa môže dožadovať, aby mu boli predložené dôkazy pravdivosti všetkého vyššie uvedeného o duchovných kultúrach a duchovnosti. No cieľom tejto práce nie je niečo dokazovať, alebo nanucovať čitateľovi naše vlastné názory. Cieľom je vysvetlenie úvah, s ktorými môže každý slobodne súhlasiť alebo nesúhlasiť podľa jeho chápania, počom každý môže konať podľa svojej vlastnej vôle tak, ako to považuje za účelné. Presvedčovať potrebujú nevnímajúce a bezduché davy i jednotliví príslušníci davu, pretože pre nich je želateľné so spokojnou dušou preložiť vlastnú zodpovednosť za to, čo prebieha, na autoritu; alebo vymeniť jednu autoritu za druhú.
Je chybné sa domnievať, že politika je na relígii nezávislá. Aj keď na tom stojí ideál tzv. «občianskej spoločnosti», je smrteľným pre tie národy, ktoré v politike nasledujú tento princíp, mnohými tak obľúbený v súčasnosti: takto sa v minulosti rozpadol mohutný Rím v priebehu štyroch storočí kvôli tomu, že jeden z jeho úradníkov Pontius Pilatus nechcel vniknúť do podstaty religióznych rozporov v mikroskopickej Judei.
Súčasnosť je taká, že v Juhoslávii už päť rokov prebieha vojna1, v ktorej sa prejavuje neakcieschopnosť bývalých ateistov-materialistov, no jej účastníci v novinových správach sa stali Srbmi, Chorvátmi a... moslimami. No niet takého národa: moslim — to je vierovyznanie, ktoré vystavili na obrazovku v juhoslávskej agónii marxizmu.
No v tých istých masovo informačných prostriedkoch v blízkovýchodnej kríze sa religiózny faktor bedlivo mlčky obchádza. Všetko prebieha pod výveskou „arabsko-izraelského konfliktu“, akoby Arabi boli zlomyseľní kvôli tomu, že do tej zeme, kde ich predkovia žili vyše 1000 rokov, kde sa narodili a vyrastali oni samotní, sa z celého sveta schádzali religiózne a kultúrne im cudzí prišelci, opatrovaní spočiatku Ligou národov, a potom OSN. Na zariadenie života prišelcov v zemi, akože ich predkov (kto z nich pozná svoj rodokmeň do IX. storočia do našej éry, alebo aspoň do I. storočia našej éry?), bol vytvorený štát Izrael. Následne pôvodné arabské obyvateľstvo, na začiatku 20. storočia početne prevládajúce, bolo vytlačené z jeho hraníc. Toto všetko bolo skryté v mýtuse o globálnej nepopierateľnosti právomoci OSN a dobrovoľnom odchode Arabov z Palestíny. Následne reálna história vzniku krízy bola utopená v sprisahaní mlčania.
Vyše desať rokov západní politici a masové informačné prostriedky stonajú nad osudom Salmana Rushdieho, odsúdeného ajatolláhom Chomejním k trestu smrti za napísanie „Satanských veršov“, ktorými Rushdie narážal na zdroj vzniku Korána. Konkrétne aj za tento rozsudok Irán, v ktorom predtým prebehla islamská revolúcia, bol Západom nazvaný „teroristickým štátom“, ako keby vytvorenie Izraela nebolo štátnym terorizmom civilizácie Západu voči tamojšiemu arabskému obyvateľstvu. Rushdie, pritom všetkom, je doteraz živý; Izraelci – tí sú obeťami bezdôvodne agresívnych Arabov; Irán, ktorého civilné lietadlo plné pasažierov bolo zostrelené americkým krížnikom neďaleko hraníc vlastnej krajiny – je teroristickým štátom.
Keď sa Ariel Sharon, v mladosti známy ako jeden z lídrov hrdlorezov, ktorých reálny banditizmus za zhovievavosti OSN vyvolal dobrovoľný odchod Arabov z Palestíny pod hrozbou vrážd, stal premiérom Izraela, tak žiadne stonanie nebolo. A samozrejme, že Izrael, od momentu svojho vzniku prijavší pre seba za normu ignorovať rezolúcie ho zrodivšieho OSN, ani raz nebol vyhlásený za „teroristický štát“ a voči nemu neboli prijaté žiadne západné sankcie, podobné sankciám voči moslimskému Iránu, Iraku, Lýbii; letectvo USA nebombardovalo ani Tel-Aviv, ani tajné výskumné centrá v púšti, a krížniky nezostreľovali izraelské civilné lietadlá nad neutrálnymi vodami.
Navyše, v Alžíri víťazstvo islamistov v demokratických voľbách sa stalo tak neprijateľným pre Západ, že Západ si ani raz nespomenul na svoje „demokratické princípy“ a „právo alžírskeho národa si samostatne riešiť svoj osud“, ale podporil úsilie režimu nepripustiť islamistov k štátnej moci, a následne, ako vždy, boli islamisti vyhlásení za „teroristov“.
М.S. Gorbačovovi bolo osobne doručené posolstvo ajatolláha Chomejního. Ako je zjavné z jeho fragmentov, citovaných v „nedemokratickej“ tlači, moslimský vodca varoval ZSSR pred snahami riešiť problémy sovietskej spoločnosti na osnove západných receptov. То jеst, on varoval všetkých nás pred všetkým nám spoločnými útrapami, sprevádzajúcimi rozpad ZSSR. No tento akt Islamom prejavenej starostlivosti o blaho druhého národa, varujúceho ho pred útrapami, utopili v mlčaní i „komunisti“, i antikomunisti.
Uvedené, a takisto aj mnoho iného, v súhrne hovorí o systematickom a zámernom vyčlenení islamského faktora prostriedkami masovej informácie výlučne v negatívnom kontexte: terorizmus, fanatizmus, tmárstvo a pod.2
Ľudstvo je časť všetkým ľuďom spoločnej Stavby Sveta, a preto jeden a ten istý zmyslový význam má možnosť každý národ vyjadriť slovami svojho rodného jazyka, a všetci, ktorí ho používajú, pochopia povedané rovnako: v tomto sa prejavuje jednota rasovej rozmanitosti ľudstva. No napriek tomu je do ruského (aj slovenského a českého, aj iných jazykov)* zavedená rôznojazyčná slovná zlátanina: «islamský» (аrabské) «fundamentalizmus» (latinské), nemajúca v ňom všeobecne zrozumiteľný jednotný zmyslový význam. To znamená, že každý pridá tejto slovnej zlátanine zmyslový význam podľa toho kontextu, v ktorom ju najčastejšie stretáva. S ohľadom na skôr uvedené je možné pochopiť, že v spoločnosti sa pestuje názor: «Islamský fundamentalizmus je hrozbou pre civilizované ľudstvo» (viď. predchádzajúca poznámka pod čiarou).
V tejto fráze sú len dve ruské slová, a všeobecne zrozumiteľne sa pod „civilizovaným“ mlčky rozumie výlučne Západ, náhle zabudnuvší, že značný diel terminologického aparátu jeho vedy (аlgebra, alchýmia, zenit sú všeobecne známe) je prevzatý z arabského jazyka v období rozkvetu Koránickej civilizácie a poverčivej nevedomosti biblického Západu v stredoveku. Pretože existencia alebo absencia terminologického aparátu v mnohom určujú možnosti vedy a školy, tak to znamená, že súčasný blahobyt „občianskej spoločnosti“ Západu je v mnohom podmienený tým, že v stredovekej minulosti v hotovej podobe prevzal mnohé výdobytky Koránickej kultúry.
Prostriedky masovej informácie nevysvetľujú obsah islamského fundamentalizmu, ako životné ideály tej časti ľudstva, ktorá stáročia prináša Korán. Oni používajú rôznojazyčnú slovnú zlátaninu «islamský fundamentalizmus» pre vyvolanie v spoločnosti predpojatého odmietajúceho (оd strachu po nenávisť) bezmyšlienkovito-emocionálneho vzťahu k Islamu, starajúc sa, aby bol zbavený akéhokoľvek zmysluplného názoru na to, pre koho a prečo Islam prestavuje reálnu hrozbu.
Vyvolávanie účelovo vybraných emócií pri súčasnom blokovaní nepochopiteľným slovom-značkou hoc i len prejavenia záujmu o zmysel prebiehajúcich udalostí je jedným z prostriedkov programovania správania lenivých rozmýšľať, nevšímavých a bezmyšlienkovite dôverčivých (naivných) „ľudí“. Таkto je naša spoločnosť, počnúc Afgánskou vojnou a „uzbeckou“ záležitosťou po čečenské udalosti v súčasnosti, zámerne programovaná na konflikt s Islamom. Týmto sa zavrhuje celá historická skúsenosť Ruska-ZSSR, keď moslimovia a pravoslávni žili a pracovali spoločne stáročia: predovšetkým v Povolží. A v dôsledku lenivosti rozumu predovšetkým tých, ktorí majú možnosť hovoriť prostredníctvom prostriedkov masovej informácie, je toto programovanie psychiky zďaleka nie bezvýsledné. Оpozičná tlač už zliepa obraz mnohými túženého Ruska — „spasiteľa civilizovaného ľudstva“ pred «islamským fundamentalizmom»:
«…Čo znamená Rusko v opozícii Kresťanského sveta a Moslimského sveta sa úplne očividne odhaľuje teraz. Je to JEDINÁ KRAJINA, KTORÁ MOŽE ZADRŽAŤ ISLAMSKÝ FUNDAMENTALIZMUS (jeho význam bude nutné vysvetliť po rusky, aby všetci v podstate vedeli, čo bude nutné zadržať: naša poznámka). Hrozbu zo strany arabských moslimov pociťujú dnes už vo Francúzsku. Rusko, a nie USA, bude musieť hrať úlohu hlavného regulátora vzťahov medzi kresťanskou Európou (kde našli takúto Európu? – naša poznámka) a moslimskou Áziou. Na to nestačí mať silný Vojensko-priemyselný komplex, musí byť silná ideológia!» - „Mladá garda“, č. 2, 1995, str. 147.
Тí, ktorí sa držia analogických názorov, musia vedieť, že im známe slová Alexandra Nevského: «Nie v sile je Boh, ale v Pravde!» — v takomto kontexte vedú k oznámenému v Koráne: «Аlláh napísal: Ja zvíťazím a Moji vyslanci!».
Výhovorky v tom zmysle, že «Аlláh nie je Boh», nepomôžu, pretože v arabskom jazyku slovo «Аlláh» pripomína človeku To isté, čo v ruskom jazyku slovo «Boh». A pretože reč je nie o národno-rasovom bôžiku-idole, tak za arabským slovom Alláh a ruským slovom Boh stojí jeden a ten istý Všedržiteľ. A to znamená, že je nutné skončiť so zaklínaním sociálneho živlu nezmyslom „islamský fundamentalizmus“, aby sme vedeli, pred čím a pred kým máme chrániť náš dom — Rusko, a koho i čo ochraňovať celou mocou Ruska pre blaho ľudí Zeme žijúcich i budúcich pokolení.
Je nutné pochopiť, že Korán obsahuje informáciu, ktorej zverejnenie je neprijateľné pre majiteľov „občianskej spoločnosti“ Západu, kvôli čomu sú nútení, vybudzujúc emocionálne dav prоti Islamu, strašiť ho filologickou abstrakciou „islamského fundamentalizmu“.
No, aby sme ochránili seba i svoje deti pred zámerným programovaním podvedomých úrovní psychiky na antipatiu-nepriateľstvo a neznášanlivosť voči Islamu, je potrebné sa ozmyslene stavať k tomu, čo je možné sa z Koránu dozvedieť; hoci aj z prekladov, ktoré v súčasnosti ležia na tých istých knižných policiach, čo dektívky, „fantastika“ a okultno-znacharská literatúra, tak populárne v posledných rokoch.
Z Koránu je možné sa dozvedieť nasledovné: Ježiš je v ňom nazvaný ako jeden z Božích vyslancov k ľuďom. Jemu — Ježišovi Kristovi — а nie Matúšovi, Markovi, Lukášovi, Jánovi alebo ešte niekomu inému, bolo Bohom dané Evanjelium: po rusky — Blahá zvesť, аdresovaná nie do púšte, аle ľuďom. A predsa je všeobecne známe, že text s pоvinným nadpisom: «Svätá Blahá Zvesť od Ježiša Krista» v kresťanskej Biblii nie je: iba od Matúša, Marka, Lukáša, Jána. То jеst, Nový Zákon je „echom“ skutočnej Kristovej Blahej Zvesti. A, ako je oznámené v Koráne, je to zámerne skomolené „echo“. A skutočne: z histórie, Biblie i Koránu je možné vidieť, že Nicejský koncil (v roku 325 — tu i v ďalšom texte: dátumy sú podľa všeobecne prijatej chronológie) iba posvätil autoritou legitímnej hierarchie už vyskladavší sa, zmysel Zvestovania skresľujúci kánon — štandart vierouky. Kvôli tejto príčine na potvrdenie skutočnej pravdy bol zoslaný Korán (v rokoch 610 — 632; písomná kanonizácia — rok 652).
Historicky reálne je, že v Nikejskom symbole viery nie je ani jediná Kristova fráza, z evanjelistami a redaktormi zachovaných ich textov vo všeobecne dostupnom vydaní Nového Zákona.
Nicejský symbol viery3:
1. Verím v Boha Otca jediného, Všedržiteľa, Stvoriteľa neba i zeme, všetkého viditeľného i neviditeľného.
2. I v jediného Pána Ježiša Krista, Syna Božieho, Jednorodeného, ktorý bol Otcom zrodený pred všetkými vekmi; Svetlo zo Svetla, Boha pravého z Boha pravého, zrodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom, Ním všetko bolo stvorené.
3. Pre nás ľudí a našu spásu zostúpivšieho z nebies a vtelivšieho sa z Ducha Svätého a Márie Panny, stanuvšieho sa človekom.
4. Ukrižovaného za nás za Poncia Piláta, trpiavšeho a pochovaného.
5. I vzkriesivšeho na tretí deň podľa Písem.
6. I vstupivšieho na nebesia, sediaceho po pravici Otca.
7. I opäť prichádzajúceho so slávou súdiť živých i mŕtvych, Jeho kráľovstvu nebude konca.
8. I v Ducha Svätého, Pána, Život tvoriaceho, ktorý pochádza z Otca, ktorému s Otcom i Synom sa vzdáva poklona i sláva, hovoriaceho k prorokom.
9. V jednu Svätú, Veľkú a Apoštolskú Cirkev.
10. Vyznávam jeden krst na zanechanie hriechov.
11. Očakávam vzkriesenie mŕtvych,
12. a život budúceho veku.
Amen.4
Ak nebudeme leniví, a začneme čítanie Nového Zákona z jeho KĽÚČOVÝCH SLOV, no ani zďaleka nie prvých v texte — Blahá zvesť, zvestuje sa, — predsa sa len v ňom nachádzajúcich, zoraďujúc od nich zmysel Kristovho Evanjelia, tak čitateľ získa iné Učenie, podstatne zmyslovo odlišné od Nicejskeho symbolu viery a všedných zvyčajných cirkevných poučení, ktoré je však roztrhané na kúsky, a kúsky sú utopené v ročnom cykle chrámových služieb:
«Od tých čias sa Kráľovstvo Božie zvestuje, a každý úsilím do neho vchádza», — Lukáš, 16:16. «Hľadajte predovšetkým Kráľovstvo Božie a Pravdu Jeho, a toto všetko (podľa kontextu pozemský blahobyt pre všetkých ľudí) bude vám pridané», — Маtúš, 6:33. «Lebo hovorím vám, ak vaša pravovernosť neprevýši pravovernoosť knihovníkov a farizejov, tak nevojdete do Kráľovstva Nebeského», — Маtúš, 5:20.
«Pán Boh náš je Pánom jediným», — Маrek, 12:29. «Miluj Boha svojho celým srdcom svojim i celou dušou svojou, i celým rozumom svojim: toto je prvé a najväčšie prikázanie; druhé je mu podobné: miluj blížneho svojho, ako seba samého», — Маtúš, 22:37, 38. «Nie každý, kto mi hovorí: „Pane! Pane!“ vojde do Kráľovstva Nebeského, ale ten, kto vypĺňa vôľu Otca Môjho Nebeského», — Маtúš, 7:21. «Proste a bude vám dané; hľadajte a nájdete; klopte a otvoria vám; lebo každý prosiaci dostáva, hľadajúci nachádza a klopajúcemu оtvoria (...) A tak, ak vy, stanúc sa zlými, viete dobré veci dávať svojim deťom, o to viac Otec Nebeský dá Ducha Svätého Ho prosiacim» — Lukáš, 11:9, 10, 13. «Keď príde On, Duch skutočnej pravdy, tak nastaví vás na všetkú skutočnú pravdu...» — Ján, 16:13.
«Majte vieru Božiu, lebo pravdivo hovorím vám, ak niekto povie celej hore, aby sa zodvihla a vrhla do mora, a nezapochybuje vo svojom srdci, ale uverí, že sa stane podľa jeho slova — stane sa, nech by čo povedal. Preto hovorím vám: všetko, čo budete prosiť v modlitbe, verte, že dostanete a budete mať», — Маrek, 11:23, 24. «Takto sa modlite:
“Оtče náš, ktorý si na nebesiach! Nech sa svätí meno Tvoje; nech príde Kráľovstvo Tvoje; nech bude vôľa Tvoja aj na zemi, ako na nebi; chlieb náš životne dôležitý daj nám dnes; a odpusť nám naše dlhy, ako aj my odpúšťame našim dlžníkom; a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého. Lebo Tvoje je Kráľovstvo i moc, i sláva na veky!”»5 — Маtúš, 6:9 — 13. «Nepríde Kráľovstvo Božie viditeľným obrazom (...) lebo, hľa, Kráľovstvo Božie vo vašom vnútri sa nachádza», — Lukáš, 17:20, 21.
Nekriviac dušu a neprekrúcajúc zmysel slov, je z toho možné pochopiť, že Ježiš učil svojich telesných súčasníkov žiť tak, aby Kráľovstvo Božie zostúpilo do ľudskej spoločnosti. Inými slovami, medzi živými ľuďmi Kristom kázané Učenie, bolo zamenené Nicejským symbolom viery a vieroukmi cirkví, vytvorenými na základe nicejsko-kartágenského kánona Kresťanskej Biblie o «očakávaní života budúceho veku».
No uvedený tématický výber z kánonov Nového Zákona je v plnom súlade s cirkvami odvrhnutým zriedkavým apokryfom „Evanjelium Sveta6 Ježiša Krista od učeníka Jána“. Оdlišujú sa iba v tom, že v „Evanjeliu Sveta...“ je Blahá zvesť Krista vysvetlená ako celostné postupné rozprávanie, a v kánonoch je rozptýlená a pomiešaná s ostatnými dejovými líniami7, následkom čoho ju bolo potrebné nanovo vyskladať do celku, začínajúc z kľúčových slov Lukáša (16:16).
То jеst, koránické poukázanie na prekrútenie zmyslu Kristovho Blahozvestovania v Novom Zákone je potvrdené Nicejským symbolom viery a Novým Zákonom textovo, a historicky katastrofickosťou histórie Západu. V tom sa prejavuje anti-Kresťanstvo jeho Cirkví počas bez mála 2000 rokov, čo, koniec-koncov, viedlo k transformácii Západu na „občiansku spoločnosť“.
V súlade s moslimskou tradíciou bol Korán predaný Mohammedovi archanjelom Gabrielom. V tej dobe už bol Mohammed medzi svojimi súkmeňovcami známy tým, že vždy bol spravodlivým a nikdy neklamal. To bolo dôvodom pre prvých moslimov prijať ho za proroka Skutočného Boha. Ježiš je v Koráne jediným vyslancom Boha, nazvaným Mesiáš. «Меsiáš» po grécky, ako tvrdí väčšina zdrojov, dotýkajúca sa tejto témy, je «Kristus»: v každom jazyku je vlastná fonetika na poukázanie na jeden a ten istý význam. Existencia Ježiša v tele sa v Koráne nikde nepopiera: on je človek v tele, počatý z Ducha Svätého pravovernou Máriou Pannou a v ňom je Slovo Boha i Jeho Duch.
To znamená, že kresťanské cirkvi sú Zhora zbavené možnosti popierať Korán ako arabský zápis skutočného Božieho Zvestovania formálnymi odkazmi na Jána: «lebo každý duch, ktorý vyznáva Ježiša Krista, prišedšieho v tele, je od Boha», — Prvý list Jána, 4:2.
То jest, aby mohli popierať Korán ako zápisy Zvestovania, daného ľuďom skrze skutočného proroka Mohammeda v arabskom jazyku, zostáva cirkvám výlučne jedno: ukázať lož v samotnom Koráne a životazhubnosť koránického učenia. Toto za 1 300 rokov (za tak dlhú dobu!!!) nie je spravené ani rímskym katolíctvom, ani pravoslavím ľubovoľnej z autokefálnych cirkví, ani jednou sektou.
Vyvracať Korán pre tých, ktorí sa považujú za kresťanské cirkvi, je veľmi ťažké, pretože medzi Ježišom a apoštolmi — na jednej strane, a judejcami ich čias — na strane druhej, ako je zjavné z kánonov Nového Zákona, neboli akékoľvek dogmatické (bohoslovecké) rozpory, a zhodovali sa v tom, že prvé prikázanie je: Pán Boh náš je Pán jediný; а druhé: Miluj blížneho svojho, ako seba samého.
Мohammedovi bolo prikázané učiť ľudí to isté:
- «Váš Boh je Boh jediný a niet iného okrem Neho, milostivého, milosrdného».
- «Ja nežiadam za to od vás odmeny, okrem lásky k bližnému».
V Koráne takisto, ako to predtým karhal Ježiš, sa odmieta doktrína všetko-si-dovoľovania jedných ľudí voči druhým: «I nech jedni ľudia si nerobia posmech z druhých, tí môžu byť lepší než oni». Preto by si mali kresťanské cirkvi spomenúť: Ako vznikla dogma o «Тrojici», postaviac ich proti historicky reálnemu judaizmu a islamu? Kto a s akým cieľom pоvzbudil otcov cirkvi k jej dogmatickému oddeleniu sa?
1 Теxt prvého vydania bol napísaný v roku 1995.
2 No tu si treba uvedomiť, že na to, aby prostriedky masovej informácie mohli islamský faktor vykresliť západnej verejnosti v tak negatívnom kontexte, bolo potrebné k tomu vytvoriť podmienky – podporiť to reálnymi faktami: to preto Západ vytvoril Izrael na území Palestíny a následne toleroval jeho teroristické správanie, jak voči domorodému palestínskemu obyvateľstvu, tak voči ostatným arabským susedom, a následne zámerne vykresľoval Arabov v týchto konfliktoch ako tých zlých a agresívnych. To preto Západ podporoval a dodnes podporuje všetky radikálne sekty islamskej vierouky – wahhábismus Saudskej Arábie, Taliban v Afganistane so všetkým ich stredovekým tmárstvom a spiatočníctvom, to preto vytvoril a financoval ISIL a jeho krvavé ťaženie v Sýrii a Iraku, aj preto (okrem dosiahnutia iných cieľov) spustil skrze A. Merkelovej „Herzlich willkommen!“ migrantskú vlnu besných „moslimov“ v semitskom a černošskom osadení do Európy... – pozn. prekl.
3 U nás známy pod názvom Apoštolské vyznanie viery. Už z toho je jasné, že toto vyznanie vychádza z podania vierouky apoštolmi (kto všetko je považovaný za apoštola, je dobré si pozrieť napr. tu: https://sk.wikipedia.org/wiki/Apo%C5%A1tol. Z apoštolov sa v šírení novej vierouky najviac angažoval apoštol Pavol, ktorý ako jediný z prvotných apoštolov nebol priamym učeníkom Ježiša. Čiže jeho podanie vierouky je len jeho podaním toho, čo dostal z „druhej ruky“, a napriek tomu jeho podanie tvorí najväčšiu časť tzv. apoštolských listov, zaradených do Biblie. Jeho podanie vierouky je aj nazvané termínom „paulianizmus“. Od apoštola Petra sú v Biblii dva listy. Takže základom apoštolského vyznania viery sú podania apoštolov, z ktorých jeden učeníkom Ježiša nikdy nebol, a ten druhý Ježiša ako jeho učeník zradil - trikrát. To hovorí samo za seba. – pozn. prekl.
4 Tento preklad je doslovným prekladom z ruštiny, preto sa v niektorých detailoch líši od v slovenčine a češtine zaužívanej verzie. Je zaujímavé si ich vzájomne porovnať a porozmýšľať nad rozdielmi. Slovenskú verziu v plnom aj skrátenom znení pozri tu: https://dkc.kbs.sk/dkc.php?frames=1&in=KKC, Kapitola IV, Prvá časť: vyznanie viery, odstavec 184. Pred zavedením skrátenej verzie, v katechizme uvedenej ako Apoštolské vyznanie viery, sa aj plná verzia, teraz uvádzaná ako Nicejsko-carihradské vyznanie viery, nazývala: Apoštolské vyznanie viery – pozn. prekl.
5 Zámerne uvádzame doslovný preklad, ktorý sa v niektorých slovách líši od bežne traktovaného „otčenáša“ v našich krajinách. Pozornosť si zaslúžia najmä tieto dva rozdiely:
-
Namiesto chlieb náš každodenný – chlieb náš životne dôležitý. Vo verzii „otčenášu“ západných „kresťanských liturgií (chlieb náš každodenný) to zvádza k zjednodušeniu, že sa jedná o bežný peceň chleba na telesnú obživu a k parazitickým očakávaniam: nech nás niekto iný nakŕmi („pečené holuby do huby“ bez vlastného pričinenia). Chlieb životne dôležitý – to už núti sa aspoň trocha zamyslieť, čo Ježiš ním mal na mysli. ...isto nie bochník chleba, ale potravu pre dušu.
-
Namiesto odpusť nám naše viny... - odpusť nám naše dlhy... Ježiš kázal v prostredí židovskej kultúry, a podľa židovskej tradície a pravidiel fungoval tzv. sedemročný cyklus odpustenia dlhov. Dlžníkovi, ktorý si odpracovával svoj dlh u veriteľa, bol zbytok dlhu po siedmom roku práce odpustený. Ak si uvedomíme, že dnešný bankový systém funguje na dlhovej úžere – úrokoch z požičaných peňazí, všetky banky tzv. civilizovaného „kresťanského“ sveta na západný spôsob sú v područí židovských bankových klanov, a zadĺženosť jak štátov, podnikov, tak aj domácností je astronomická, tak stojí otázka: prečo katolícke, grecko-katolícke a protestantské cirkvi zmenili odpustenie dlhov na odpustenie viny? Žeby terajšie „kresťanstvo bolo len „mladšou sestrou“ judaizmu? (To, že to vzbudzuje aj pocit viny a previnenia s jeho devastačným účinkom na psychiku je tiež jeden z aspektov tohto zákerneho sociálinžinierskeho zákroku...)
Aj z tohto dôvodu pri prekladoch náboženských textov, nekopírujeme bežne v našich krajinách zaužívané znenia, ale robíme doslovné preklady pravoslávnych textov, z ktorých VP SSSR vo svojich prácach čerpá. – pozn. prekl.
6 Evanjelium Sveta..., alebo Evanjelium Mieru... – originál v ruštine Евангелие Мира... sa dá totižto preložiť aj tak, aj tak. Konzultovať to s teologickými cirkevnými teoretikmi, čo učeník Ján mal na mysli, či Svet alebo Mier, je zbytočné – oni toto evanjelium zavrhli a v ich seminároch sa nevyučuje, ani nevykladá... – pozn. prekl.
7 Tie dejové línie sú v kánonoch Nového Zákona nosné a rozsahom prevládajúce a Ježišovo posolstvo-učenie je tak rozptýlené, že pokiaľ človek za tým cielene neide, tak si ho ani nevšimne. V podstate je Nový Zákon len prerozprávaním určitých období života Ježiša na Zemi, no skoro nič nehovorí o tom, čo je pre nielen kresťanov životne dôležité. – pozn. prekl.
Informační báze KSB