25.6.2018
Článok bol vytvorený účastníkmi Prvého turnusu «Školy analytiky» http://inance.ru/2018/03/pervaya-shkola-analitiki/
Mnohí naši spoluobčania za posledných 25—30 rokov (približné obdobie tzv. trhových reforiem) neraz počuli od svojich priateľov, príbuzných, jednoducho známych, ostré negatívne hodnotenie práce riadiacej «elity» stojacej pri moci, s použitím takých slov, ako: darebáci, ničomníci, naničhodníci, dobytok, idioti, zvery, fašisti, s rôznym stupňom emocionálneho náboja, ako na adresu jednotlivých osôb, tak aj celých inštitútov štátnej moci. No ak v krajine, ktorá 9. mája 1945 porazila fašizmus, potomkovia víťazov hodnotia činnosť niektorých orgánov štátnej moci a jej predstaviteľov ako zvieraciu a fašistickú, potom sa nabáda otázka: aký fašizmus sme porazili?, ako sme ho porazili, ak možno vo veľkých mestách Ruska stretnúť «hajlujúcich» mladých ľudí so svastikou, a v niektorých republikách bývalého ZSSR vidieť fakľové sprievody a pochody veteránov SS? Porazili sme ho vôbec? Aby sme túto otázku zodpovedali, je potrebné pochopiť podstatu fašizmu ako spoločenského javu, a tiež morálne a svetonázorové osobitosti fungovania psychiky jeho (fašizmu) nositeľov.
«Jednota, — hlásilo orákulum našich dní, —
Môže byť ukovaná len železom a krvou…
No my ju skúsime skovať láskou, —
A potom uvidíme, čo je pevnejšie…»
F. I. Tjutčev
Aby sme sa naučili žiť v mieri a súlade, musí ľudstvo venovať pozornosť chybám histórie. Ako hovoril Kľjučevskij V. O.:
«História nie je učiteľka, ale dozorkyňa: Ona neučí nič, len trestá neznalosť lekcií».
Osvojil si svet a predovšetkým národy Ruska lekcie Druhej svetovej vojny, ktorú rozpútal nacizmus? Politická situácia dnes v najrôznejších krajinách obsahuje obnovu nacistických myšlienok. Tieto strašné procesy možno pozorovať na Ukrajine, v Poľsku, v Nórsku, Nemecku, Grécku, na Blízkom východe. No mnohí ľudia doteraz nerozlišujú pojmy nacizmus a fašizmus. Medzi nimi existuje principiálny rozdiel, a v čom menovite spočíva? Na to je potrebné pochopiť, čo je základom týchto pojmov, a následne aj javov, ktoré opisujú.
FAŠIZMUS AKO KULTÚRA SAMORIADENIA
Fašizmus — to je kultúra spoločenského samoriadenia, charakteristická tým, že časť spoločnosti, zaujímajúca dominantné postavenie na základe monopolu na vedomosti a zdroje, potláča sociálny a iný rozvoj ako jednotlivých jedincov, tak aj celých skupín ľudí, a tiež ich možnosti plnohodnotnej účasti v spoločenskom živote. Tento typ samoriadenia je možný len pri spoločenskej organizácii, charakteristickej pre davo-«elitárnu» spoločnosť.
Podstata fašizmu ako takého nezávisí od toho, ako ho nazývajú, za aké idey sa skrýva, a akými spôsobmi vládne spoločnosti, ale v aktívnej podpore davom «malých ľudí» (pozn. prekl.: použitý výraz predstavuje spodinu spoločnosti v Dillí ) systému zneužívania moci «elitárnou» oligarchiou, ktorá na základe ideového presvedčenia davu samotného:
- prezentuje nepravdovernosť ako akoby istinnú «pravdovernosť», a na tomto základe, prekrúcajúc chápanie sveta ľuďmi, všetkou jej podriadenou silou pestuje v spoločnosti nepravdovernosť, čím ľuďom bráni dosiahnuť kvalitu Človeka (predstaviteľa biologického druhu homosapiens s realizovaným geneticky podmieneným potenciálom rozvoja osobnosti, psychika ktorého je formovaná v normálnom vzájomnom pomere reflexov, tradícií (automatizmov), zdravého úsudku, intuície);
- pod rôznymi zámienkami celou jej podriadenou silou utláča všetkých a každého, kto pochybuje o pravdovernosti jej samotnej, a ňou uskutočňovanej politiky, a rovnako potláča aj tých, ktorých z toho podozrieva (občas bez akýchkoľvek reálnych základov a predpokladov).
Dav je podľa definície V. G. Belinského, — «skupina ľudí, žijúcich podľa tradícií a mysliacich podľa autorít», t.j. dav je množina jednotlivcov, žijúcich bez svedomia.
A nie je dôležité, či vládnuca oligarchia vystupuje verejne a ceremoniálne, а vyvyšuje sa nad spoločnosťou;
- alebo sa vyvyšuje štandardne, na verejnosti prezentuje pokoru a službu davu, ktorý nazýva národom;
- alebo koná v skrytosti, a presvedčuje spoločnosť prostredníctvom svojej periférie o svojej akoby neexistencii, a teda cez «neexistenciu» , — o svojej nečinnosti, v dôsledku čoho sa všetko v živote spoločnosti deje akoby «samo od seba», a nie účelovo, podľa scenáru konceptuálne zdatných kurátorov oligarchie.
Fašizmus plodia nositelia štruktúry psychiky, fungujúcej podľa princípu «čo chcem, to aj dostanem», a predstavuje kultúru samoriadenia davo-«elitárnej» spoločnosti, ktorá nedozrela do Ľudskosti alebo v jej rámci určitých spoločenských skupín.
Ak je osobnosť schopná povzniesť sa nad inštinkty a spoločenské postoje, rozumom vypracovávať nové algoritmy správania, a má vôľu ich nasledovať, no zároveň riadiť sa podľa princípu «najskôr mne, potom podľa postavenia», «existuje môj názor a nesprávny», «čo chcem, to aj dostanem», a pritom odmietajú svedomie, tak takáto osoba má štruktúru psychiky, opísanú v rovnomenných poémach A. S. Puškina a M. J. Lermontova «Démon». «Démoni» sú schopní tvoriť, avšak bude táto tvorba dobrom alebo zlom, to závisí od ich skutočnej morálky.
Fašistická kultúra samoriadenia je vybudovaná tak, aby vylúčila plnú realizáciu ľudského potenciálu a na určitých etapách zastavila formovanie osobností narodených do kvality Človeka s veľkým písmenom, a týmto zároveň zabránila vzniku kultúry ľudskosti a a jej zodpovedajúcej organizácii života spoločnosti.
O Človeku s veľkým písmenom
Ak je osobnosť schopná povzniesť sa nad inštinkty a spoločenské postoje, rozumom vypracovávať nové postoje/algoritmy správania, a má vôľu ich nasledovať, a pritom podriaďuje výber spôsobu správania Svedomiu, vtedy má táto osoba ľudskú štruktúru psychiky, ktorú by mal nadobudnúť každý k začiatku svojej dospelosti v procese rozvoja genetického a psychického programu formovania organizmu druhu Človek rozumný.
«SVEDOMIE - morálne vedomie, morálny cit alebo zmysel v človeku; vnútorné vedomie dobra a zla; úkryt duše, ktorý reaguje schválením alebo odsúdením každého činu; schopnosť rozpoznávať kvalitu skutku; zmysel, nabádajúci k istine a dobru, odvracajúci od lži a zla; spontánna láska k dobru a k istine; vrodená pravda, na rôznom stupni vývoja». (V. Daľ, Výkladový slovník živého veľkoruského jazyka)
Ako aj celý systém v Prírode, ľudstvo a každý človek ako jeho časť, má potenciál rozvoja. Teda dobro — to je to, čo je orientované na rozvinutie potenciálu rozvoja človeka a ľudstva, a zlo — je to, čo je orientované na bránenie rozvoju tohto potenciálu. Ľudská štruktúra psychiky sa v živote prejavuje v úprimnej snahe vyplniť svoju misiu alebo časť v spoločnom zámere rozvoja ľudstva, ako tento zámer cíti a chápe samotný človek, riadiac sa pritom Svedomím a v každom konkrétnom výbere «dobro — zlo» si vyberá stranu dobra.
Nezávisle od toho, či si tento fakt uvedomujú samotní fašisti alebo nie, účelom fašizmu je práve zabrániť každému jednotlivcovi stať sa Človekom — nositeľom skutočne ľudskej štruktúry psychiky, keď všetky zložky psychiky harmonicky pracujú na tom, aby jednotlivec žil podľa Svedomia. Podľa svojej podstaty je tento cieľ — «mystický» a vyplýva z mimo sociálnych zdrojov а v rámci spoločnosti sa ako cieľ fašizácie chápe túžba po moci v záujme dosiahnutia parazitického vládnutia klanovo-oligarchických skupín nad spoločnosťou, ktorých môžu predstavovať dediční alebo meniaci sa «vodcovia», «národní lídri», «veľkňazi» a pod.
Chápajúc podstatu fašizmu ako systému človeka-nenávidiacej organizácie spoločnosti, v ktorej «elita», zneužívajúc moc, vydáva nepravdovernosť za akoby istinnú pravdovernosť, a pritom je vo svojich zneužitiach podporovaná davom malých ľudí, uvidíme, že v máji 1945 sme neporazili fašizmus, ale jeho modifikáciu — nacizmus, ktorý bol len formou a ideologickou obálkou mnohotvárneho fašizmu, pretože fašizmus, ako spoločenský jav, je ideologicky všežravý.
NACIZMUS
Nacizmus — to je uznanie svojej národnej kultúry ako najlepšej s následným vyhubením iných kultúr a/alebo národov, ktoré ich vybudovali. Nacizmus môže v spoločnosti existovať aj pri monarchii, aj pri republike (typy štátnosti), aj pri otrokárskom zriadení, aj pri feudalizme, aj pri kapitalizme, aj pri socializme (ekonomický systém). Nacizmus môže zasahovať jednotlivé skupiny obyvateľstva, a môže byť rozšírený na celú spoločnosť. Nacizmus, ako modifikácia fašizmu — to je uznanie jedinečnosti vlastnej kultúry a vedomé zničenie iných kultúr, uznaných za menejcenné, ako aj ich nositeľov.
Obr.: Kolonizácia, sprevádzaná cieľavedomým vyhladzovaním Austrálcov, priviedla k prudkému zníženiu ich počtov – do 60 tis. v roku 1921
Nacizmus je vo svojej podstate najzverskejšou formou prejavu fašizmu. No, ak sa fašistická kultúra samoriadenia spoločnosti buduje tak, aby bolo vylúčené sformovanie osobností novorodencov ako nositeľov nezvratne ľudskej štruktúry psychiky a takto zabrániť ustanoveniu kultúry ľudskosti a jej zodpovedajúcej organizácii života spoločnosti, tak cieľom nacizmu je priame zničenie iných kultúr, a teda aj ich nositeľov. Najrýdzejší nacizmus bol v Nemecku v čase Tretej ríše. A svoju nenávisť nasmeroval na iné «menejcenné národy».
Zločiny nacizmu
Hľa o čom hovorila nacistická propaganda v rokoch 1941—42: https://www.youtube.com/watch?time_continue=2&v=_xXYQb9T524
Pri tom je pozoruhodný komentár už z roku 2016, ktorý jasne ukazuje, že boj o mysle pokračuje aj dnes:
Prababka rozprávala, že cez vojnu, počas nemeckej okupácie dedina rozkvitla. Nemci dovolili mať vlastné kone atď. Pokým neprišli červení partizáni.
A propaganda už pre Ukrajincov tej doby:
Obr.: Pokojne hľadíme do budúcna!
A hľa, čo bolo v skutočnosti.
Vedenie nacistického Nemecka vydalo rad dokumentov, ktoré vojakov vermachtu zbavovali zodpovednosti za zločiny na okupovaných územiach. Hľa, čo sa hovorilo v predpisoch veliteľa štábu najvyššieho velenia ozbrojených síl Keitela 13. mája 1941 — nedlho do napadnutia ZSSR:
«Partizáni musia byť nemilosrdne zničení vojskami v boji alebo pri prenasledovaní. Všetky ostatné útoky nepriateľských civilistov na ozbrojené sily musia byť vojskami na mieste potlačené s použitím najextrémnejších opatrení na zničenie útočníka.
Voči obciam, v ktorých boli ozbrojené sily vystavené zákernému alebo zradnému útoku, musia byť okamžite použité masové násilné opatrenia, ak okolnosti neumožňujú rýchlo zistiť konkrétnych vinníkov.
Začatie vyšetrovania za činy, spáchané vojakmi a obslužným personálom voči nepriateľským civilistom, nie je záväzné ani v prípadoch, ak sú tieto činy zároveň vojenským zločinom alebo priestupkom. Pri odsúdení sa navrhuje mimoriadne kriticky posudzovať hodnovernosť výpovede nepriateľských civilistov».
A doslova od prvých dní vojny začali agresori konať cynicky a tvrdo. Uvedieme niekoľko príkladov.
Bielovežský prales
V júli 1941 organizoval policajný pluk «Centrum» trestnú akciu v Bielovežskom pralese a priľahlých oblastiach. Bolo vypálených 34 obcí.
Pripjaťské močariny
V priebehu operácie «Pripjaťské močariny» v júli — auguste 1941 dosiahlo množstvo obetí 13.788 ľudí. V septembri — októbri bolo na území Minskej, Mahiľovskej, Vicebskej a Brestskej oblasti uskutočnených 10 operácií, v dôsledku ktorých bolo zlikvidovaných , ako to vyplýva z výkazov kárateľov, 7.162 ľudí.
Mahiľovská oblasť
Z informácie zástupcu veliteľa UNKVD Mahiľovskej oblasti, Krymova. 30. septembra 1941:
«15. augusta na úsvite začal z pásma Davyd-Haradok útočiť na Turov trestný oddiel. Pri dobytí mesta Turov oddiel zapálil centrum oblasti, zastrelil 13 židov, časť zobral so sebou a ustúpil do dediny Veresnica, vzdialenej 7 km od Turova, kde začal pogrom židovského obyvateľstva (zajal niekoľko židovských rodín, zatvoril do stodoly a zapálil).
Keď prišli posily 700 — 800 ľudí, trestný oddiel obsadil Turov, pri útoku ho najskôr na piatich miestach zapálil, okrem toho zapálil dediny Ryčev, Chyľčiice, Chačeň, Pogost a i.. V dedine Pogost Turovskej oblasti zahnal k rieke Stvigo okolo 50 ľudí – detí a žien — všetkých postrieľal guľometom».
Nemecké velenie vyžadovalo prijať voči partizánom a miestnemu obyvateľstvu najtvrdšie opatrenia.
«Skúsenosť učí, že kolektívne popravy, spálenie dedín bez plnej likvidácie alebo vysťahovania ich obyvateľov majú pre nás zlé následky»,
— uvádzalo sa v príkaze veliteľa operatívneho štábu polície bezpečnosti a SD Ríšskeho komisariátu Ostland z 18. novembra 1942. V tomto roku bolo uskutočnených 65 trestných operácií.
Močiarna horúčka
Veľká operácia «Močiarna horúčka» sa uskutočnila od 25. augusta do 20. septembra, zasiahla územie Brestskej, Vicebskej a Minskej oblasti. Všetky dediny v lesných a močaristých miestach boli zničené. V priebehu operácie zomrelo viac než 10.000 civilistov, vyše 1.200 ľudí bolo odvezených na nútené práce do Nemecka. Avšak fašisti priznali, že splniť stanovenú úlohu ohľadom zničenia partizánov sa im nepodarilo.
Pripomenieme video o propagande: https://www.youtube.com/watch?v=_xXYQb9T524
A teraz sa pozrime, ako opisoval skutočnosť vo svojom denníku bojových akcií vyšší dôstojník SS a polície Ríšskeho komisariátu Ostland. September 1942:
«6. septembra
Operácie v Nalibokskom pralese sú ukončené. Za účelom skrotenia ohnísk nepokojov boli všetky dediny a samoty v tejto oblasti, obyvatelia ktorých boli spojení s banditmi, spálené a zničené. 204 ľudí, podozrivých z príslušnosti k banditom, bolo zastrelených. 1.217 ľudí evakuovaných (t.j. vysídlených — naša poznámka)».
Zimné kúzlo
Na začiatku roku 1943 okupanti uskutočnili rad trestných operácií proti partizánom Rosonsko-Osvejskej oblasti. Jedna z nich — «Zimné kúzlo» — trvala od 16. februára do 30. marca. Fašistom sa podarilo spôsobiť partizánom citeľné straty. Bol zabitý a zranený značný počet bojovníkov a veliteľov, stratili nemálo potravinových zásob, zničené partizánske tábory. Zlikvidovaných bolo 13.677 civilistov, viac než 2.000 ľudí vyslaných na nútené práce do Nemecka a Lotyšska, viac než 1.000 detí bolo vyslaných do Salaspilského tábora smrti. Počas tejto operácie bolo vypálených 439 dedín. Obzvlášť veľké straty si odniesla Osvejská oblasť.
Katyň
Príbeh Katyne je symbolom likvidácie bieloruských dedín nacistami a ich miestnymi pomocníkmi. V archívoch sa uchovalo predtým v periodickej tlači nepublikované svedectvo očitého svedka čo prežil, o tom, ako to bolo.
Z protokolu výsluchu Jozefa Kaminského o vypálení dediny Katyň Logojskej oblasti. 31. januára 1961:
«21. marca 1943, v nedeľu, prišlo do dediny Katyň veľa partizánov, názov oddielu ani brigády nepoznám. Prenocovali, ráno ešte za tmy väčšia časť z nich dedinu opustila. V strede dňa, t.j. v pondelok 22. marca, som nachádzajúc sa doma v dedine Katyň, počul streľbu v okolí dediny Kozyr, vzdialenej 4 — 5 km. Pričom streľba bola spočiatku veľká, potom sa prerušila a onedlho sa na nejaký čas obnovila. Nepamätám si presne, zdá sa mi, že o 15. hodine sa partizáni vrátili do Katyne… Po hodine-poldruha začali našu dedinu obkľučovať Nemci, po čom sa medzi nimi a partizánmi začal boj. Niekoľko partizánov v dedine Katyň bolo zabitých, konkrétne na vlastné oči som videl, že v mojej záhrade ležalo telo zabitej ženy-partizánky… Medzi miestnymi sa hovorilo, nepamätám kto konkrétne, že na strane partizánov boli ďalšie, no ja sám som viac mŕtvych nevidel. Či boli straty na strane nemeckých vojsk, neviem. Partizáni sa po asi hodinovom boji stiahli, a vojaci nemeckých vojsk začali sústreďovať povozy a nakladať na ne zariadenie. Z množstva obyvateľov dediny Katyň zobrali na povozy len jedného Rudak Stepana Aleksejeviča… Ostatných obyvateľov začali zháňať do stodoly, vzdialenej 35 — 50 metrov od môjho domu, to znamená do mojej stodoly. Ja som žil na pravej strane a v strede dediny Katyň, keď sa ide z dediny Sladovišče zo smeru Logojska. A moja stodola, do ktorej káratelia zháňali ľudí, bol umiestnený bližšie k ulici. Do môjho domu prišlo najskôr 6 kárateľov, hovoriacich po ukrajinsky a rusky. Oblečení boli — traja v nemeckej uniforme, a ostatní, presnejšie, ďalší traja káratelia v nejakých vojenských kabátoch sivej farby, akoby ruských (jedná sa zrejme o červenoarmejskú uniformu — naša poznámka) vojenských kabátoch. Všetci boli ozbrojení puškami. Vtedy som bol doma ja, moja žena Adela a štyri deti vo veku od 12 do 18 rokov. Kľačal som na kolenách, pýtali sa ma koľko bolo partizánov. Keď som povedal, že u mňa bolo 6 ľudí, a kto to bol že neviem, presnejšie či partizáni alebo niekto iný — tak som sa vyjadril, potom sa spýtali, či mám koňa, a prikázali ho zapriahnuť. Len čo som vyšiel z domu, jeden z kárateľov, oblečený vo vojenskom kabáte sivej farby, na rukáve mal našité znaky nejakého, ak sa nemýlim, hnedého odtieňa, bol vysoký, plnej postavy, okrúhly v tvári, hovoril hrubým hlasom, udrel ma pažbou pušky do pleca, nazval ma banditom a prikázal rýchlejšie priahať koňa. Kôň bol u môjho brata Kaminského Ivana Jozefoviča, ktorý býval oproti môjmu domu cez ulicu. Keď som tam prišiel do dvora uvidel som, že môj brat Ivan už ležal na prahu svojho domu zabitý. Zrejme bol zabitý ešte počas bojov, v dôsledku ktorých boli aj okná čiastočne vybité, aj v mojom dome. Koňa som zapriahol, zobrali ho káratelia, a mňa a syna môjho brata Vladislava dvaja káratelia zahnali do mojej stodoly. Keď som vošiel do stodoly, bolo tam už 10 ľudí, vrátane mojej rodiny. Ešte som sa spýtal, prečo nie sú oblečení, na to moja žena Adela a dcéra Hedviga odpovedali, že ich káratelia vyzliekli. Ľudí ďalej zháňali do stodoly, táto bola v krátkom čase celkom zaplnená, že nebolo možné ani zodvihnúť ruky. Do stodoly zohnali 107 mojich rodákov. Keď otvárali dvere a vháňali ľudí, bolo vidieť, že mnohé domy už horia. Pochopil som, že nás postrieľajú, povedal som ľuďom v stodole: «Modlite sa k Bohu, pretože tu všetci zomrieme». Do stodoly boli nahnaní civilní obyvatelia, medzi ktorými bolo veľa maloletých detí, dokonca batoliat, a ostatní — najmä ženy a starci. Ľudia odsúdení na smrť, vrátane členov mojej rodiny, veľmi plakali, kričali. Keď káratelia otvorili dvere stodoly, začali ľudí strieľať z guľometov, automatov a iných zbraní, no streľbu pre veľký krik (rev) ľudí takmer nebolo počuť. Ja som sa so svojím 15-ročným synom Adamom ocitol pri stene, zabití obyvatelia padali na mňa, ešte živí sa zmietali v spoločnom húfe, ako vlny, zo zranených a mŕtvych sa liala krv. Spadla horiaca strecha, strašný, divoký rev ľudí ešte zosilnel. Ľudia, horiaci pod ňou za živa tak revali a krútili sa, že aj táto strecha sa otáčala. Podarilo sa mi dostať sa spod mŕtvych tiel a horiacich ľudí a doplaziť sa k dverám. Tu kárateľ, ktorý stál pri dverách, do mňa vystrelil z automatu, v dôsledku čoho ma zranil do ľavého pleca; guľky ma akoby popálili, poškriabali na niekoľkých miestach telo v oblasti chrbta a roztrhali mi odev. Môj syn Adam, dovtedy obhorený, nejakým spôsobom vyskočil zo stodoly, no po výstreloch 10 metrov od stodoly spadol. Ja, už ranený, preto, aby do mňa viac nestrieľal, ležal som bez pohybu, tváril som sa ako mŕtvy, no časť horiacej strechy mi spadla na nohy, a zapálil sa mi odev. Potom som sa začal plaziť zo stodoly, trochu som nadvihol hlavu, uvidel som, že kárateľ už nie je pri dverách. Pri stodole ležalo veľa zabitých a obhorených ľudí. Ležal tam aj ranený Etka Albín Felixovič, z boku sa mu valila krv, a pretože som bol hneď vedľa neho, krv tiekla priamo na mňa. Ešte som sa mu snažil pomôcť, rukou som tlačil na ranu, aby krv netiekla, no on už umieral, už bol celkom obhorený, na tvári a tele už nemal kožu, no aj tak ešte dva krát povedal: «Zachráň!», keď zacítil môj dotyk. Kárateľ začul slová zomierajúceho Etku Albína, odkiaľsi prišiel, nič nehovoril, zdvihol ma za nohy a pustil, ja, hoci som bol napoly pri vedomí, som sa neprevrátil. Vtedy ma tento kárateľ udrel pažbou do tváre a odišiel. Mal som obhorenú zadnú časť tela a ruky. Ležal som celkom bosý, keďže som si vyzul horiace kapce, keď som sa vyplazil zo stodoly. Ležal som na snehu v kaluži krvi, zmiešanej so snehom. Onedlho som začul signál kárateľov k odchodu, a keď trochu poodišli, môj syn Adam, ležiaci neďaleko mňa, asi tri metre, ma k sebe zavolal, aby som ho vytiahol z mláky. Priplazil som sa, pridvihol som ho, no uvidel som, že je guľkami rozpáraný napoly. Môj syn Adam sa ma ešte raz opýtal: «A žije mama?» — a potom zomrel. Nepamätám si, aké ďalšie mŕtvoly ležali okolo stodoly, spomínam si ešte na Želobkoviča Andreja, ktorého som videl mŕtveho. Okrem členov mojej rodiny, tam zahynula jeho žena a tri deti, vrátane batoľaťa. Sám som sa nedokázal postaviť a kráčať, no onedlho ku mne prišiel môj švagor Jaskevič Jozef Antonovič, žijúci na samote poldruha kilometra od dediny Katyň, a odviedol ma k sebe domov, presnejšie, takmer ma niesol na sebe. Dedina Katyň už celkom dohárala. To bolo večer 22. marca 1943, keď sa už zotmelo».
Za tri roky okupácie hitlerovci vo vidieckych oblastiach Bieloruska uskutočnili viac než 140 veľkých trestných operácií. Málo známy fakt: vo Vicebskej oblasti zapálili 243 dedín dva krát, 83 — tri krát, 22 — štyri krát a viac, v Minskej oblasti dva krát zapálili 92 dedín, tri krát — 40, štyri krát — 9, päť a viac — 6 dedín.
Hľaď a rozmýšľaj
No to všetko sú len slová, opisy, hoci aj strašné, a je potrebné to vidieť, aby bolo možné precítiť — čo to je, keď ľudí bijú, znásilňujú, pália za živa, zabíjajú. Nasledovné video je 18+, pretože bez príkras ukazuje zverstvá nacistov na okupovaných územiach. https://www.youtube.com/watch?time_continue=1&v=WwevSj2SB4s
Pred oslavami Dňa víťazstva nad nacizmom tiež naliehavo odporúčame pozrieť si film Michaela Romma «Obyčajný fašizmus». Aj jediné pozretie si tohto filmu naučí mnohému a dá viac materiálu na rozmýšľanie.
https://www.youtube.com/watch?time_continue=5202&v=3XkYpjJT3fs
CZ titulky: https://gloria.tv/video/2rgDvJpVZwytEBpK7jeRCCLc1
História je opäť pripravená vystúpiť v úlohe dozorkyne, ak ľudstvo nedokáže zistiť, že fašizmus nie je charakteristický štátom organizovaným terorom voči «zlým», ani ideológiou ako takou, a o to menej — symbolikou.
Teraz bude jasné, že víťazstvom nad jedným z variant fašizmu — nacizmom, vypestovaným Európu pod vedením hitlerovského Nemecka, na 6.-tej vojenskej priorite zovšeobecnených prostriedkov riadenia (najkratšieho trvania podľa efektívnosti vplyvu na spoločenské procesy), a nepochopiac podstatu samotného fašizmu, z dôvodu životu neadekvátnej metodológie poznávania a systému vzdelávania , existujúcich v sovietskej aj v súčasnej ruskej spoločnosti, väčšina našich spoluobčanov nevidí v západnej kultúre základy a prejavy fašizmu. Z tohto dôvodu nevideli fašizáciu vlády sovietskej spoločnosti, pomaly prebiehajúcej po smrti Stalina, a nevidia jeho prejavy v súčasnom Rusku.
Okrem toho v súčasnom politickom lexikóne sa slová «fašizmus», «nacizmus», «národný socializmus» stali synonymami napriek tomu, že každé z nich charakterizuje iné javy v živote spoločnosti. V dôsledku čoho názorné predstavy väčšiny ľudí o fašizme — to sú fakľové pochody, lietadlá a tanky so svastikou, zbesilé predstavenia Hitlera a iné obrazy hitlerovského Nemecka, brániace a zatvárajúce možnosť pochopenia podstaty fašizmu, v skutočnosti fungujúce ako kamufláž, ak ich nesprevádza zmysluplná informácia o podstate fašizmu, ktorú nepochopiac Sovietsky zväz, víťaz nad západným fašizmom v nacistickom balení, o 40 rokov prišiel s natiahnutou rukou za ekonomickou pomocou za druhým variantom západného fašizmu, no už v liberálnom balení.
Preto nie náhodou sa film Romma «Obyčajný fašizmus» končí zábermi amerického života. Mimochodom odporúčame vám prečítať si, čo o svojom filme rozprával v rozhovore sám Michael Romm → Михаил Ромм о создании фильма «Обыкновенный фашизм». [ 1 ]
Chápanie podstaty liberalizmu, ako systému vycibrenej nenávisti človeka (zvýraznené nami) nie je možné bez chápania podstaty človeka, t.j. bez identifikácie tých osobitostí, ktoré odlišujú plnohodnotného človeka od neplnohodnotných, človeku podobných ľudí; a rovnako bez identifikácie tých osobitostí, ktoré v biosfére Zeme odlišujú druh «Človek rozumný» v jeho všetkých rasách od zvieracích druhov.
Z ignorovania mysliteľmi a obyvateľmi Západu problému otázky, na ktorú poukázal Diogenes, tým, že postavil otázku o plnej dôstojnosti človeka, t.j. on neuznával, že na to, aby bol človek človekom, sa stačí narodiť v rámci tohto biologického druhu, aj vyplýva ideológia liberalizmu, podľa ktorej narodiť sa ako predstaviteľ biologického druhu «Človek rozumný» a získať čosi, čo ani nie je výchovou v prostredí sebe podobných — je štandardne — plne postačujúce na to, aby sa stal človekom. Všetko ostatné sú sprievodné detaily, charakterizujúce osobnú zvláštnosť.
Avšak reálna spoločensko-politická prax liberalizmu nepotvrdzuje životaschopnosť takýchto deklarácií. Konkrétne, život spodiny, neustále plodiacej v liberálnych spoločnostiach zločincov, nie je stimulom na to, aby sa liberáli zamysleli nad podstatou človeka a jej zvrátení v liberálnej kultúre. Ničomu neučia liberálov ani osudy skutočných «mauglí», ktorí v rannom detstve vypadli z ľudskej spoločnosti do fauny a v procese dospievania sa stali v mnohom psychologicky identickí s predstaviteľmi biologických druhov, v populáciách ktorých títo «ľudské mláďatá» vyrástli.
Príklady takých «mauglí» a lumpenizácia určitej časti obyvateľstva v následnosti pokolení ukazujú, že narodiť sa ako predstaviteľ biologického druhu «Človek rozumný» — nie je dostatočné na to, aby sa stal človekom. Na to, aby sa stal človekom, je bezalternatívne potrebná príslušná výchova. A taká výchova predpokladá existenciu určitého cieľa a určitých prostriedkov jeho dosiahnutia — t.j. jednoznačnosti v odpovedi na otázky:
- čo je človek normálny?
- aké variácie osobného rozvoja privádzajú k tomu, že sa norma nedosahuje v procese dospievania?
- ako sa vyhnúť v procese počatia, prenatálneho obdobia, vo výchove, formovaniu variácií osobného rozvoja, neumožňujúcim dosiahnuť normu?
- ako z kultúry spoločnosti vykoreniť faktory, brániace alebo robiace nemožným dosiahnutie normy?
Plnohodnotný Človek — to je Svedomie, ktorému je podriadené a harmonicky sa navzájom doplňujú všetky ostatné zložky psychiky v hierarchii, v ktorej je intuícia nad rozumom. Rozum je nad inštinktmi a kultúrnymi zvyklosťami, čo zabezpečuje harmóniu nositeľa takejto hierarchie s inými ľuďmi, prírodou a Vesmírom vo všeobecnosti. Avšak liberalizmus sa o túto problematiku nezaujíma a nechce poznať odpovede na tieto otázky. Z pohľadu jeho ideológov je normou pre spoločnosť — absencia akejkoľvek určitej normy v odpovede na otázku «čo je človek normálny?», t.j. normou je rôznorodosť odpovedí, nelimitovaná ničím, iba ak zákonodarstvom, orientovaným na ochranu tejto neobmedzenej rôznorodosti.
No akákoľvek oblasť sociálnej teórie alebo ideológia, nech by sa riadili akýmikoľvek dobrými úmyslami, aké dobré ciele by vyhlasovali a aké množstvo ľudí by k sebe pritiahli, ak nemajú životaschopné odpovede na otázky: «Čo je to plnohodnotný človek?»; «Aké sú príčiny nedosahovania tejto normy v období dospievania?»; «Aká má byť kultúra, aby by zabezpečila dosiahnutie normy k začiatku mladosti, a aké faktory je potrebné z kultúry odstrániť, aby bola dosiahnutá?» — bude sa vracať k jednému a tomu istému.
A ak v spoločnosti, v oblasti sociálnej teórie niet metodológie poznávania a tvorivosti, ktorá by poskytovala odpovede adekvátne životu na vyššie uvedené otázky, tak takáto spoločnosť je odsúdená meniť sa na tú alebo inú odrodu fašistickej kultúry. Čo sa aj stalo s liberalizmom, aj keď samotní jeho zakladatelia John Locke (1632—1704 ) a Adam Smith (1723—1790 , o ňom a liberalizme čítajte naše články «Адам Смит — основоположник экономического либерализма и его современные дети» и «Что же у нас — рыночная экономика или финансовый капитализм (дети Адама Смита — часть 2)») doň vkladali niečo iné, okrem toho, čo teraz v realite nesie.
Zločiny liberalizmu
Tu je neúplný zoznam zločinov liberálneho fašizmu len za XX. storočie:
Prvá svetová vojna XX. storočia
Počet mŕtvych podľa rôznych údajov 10—26 miliónov ľudí.
Druhá svetová vojna XX. storočia
Bola organizovaná buržoázno-liberálnou Veľkou Britániou, vina za jej rozpútanie bola pripísaná Nemecku (počet mŕtvych podľa rôznych údajov 56—95 miliónov ľudí)
Prevraty po celom svete
Počet prevratov, organizovaných liberálnym fašizmom kolektívneho západu po celom svete v XX. storočí sa pohybuje od 50 do 80 (zoznam na obrázku je neúplný).
Rozšírený zoznam vojenských operácií/zločinov USA pod druhej svetovej vojne:
1946 — trestná operácia v Juhoslávii.
1946—1949 — bombardovanie Číny.
1947—1948 — opätovná kolonizácia Vietnamu, genocída.
1947—1949 — vojenské akcie v Grécku.
1948—1953 — vojenské akcie na Filipínach.
1948 — vojenský prevrat v Peru.
1948 — vojenský prevrat v Nikarague.
1948 — vojenský prevrat v Kostarike.
1949—1953 — pokusy zvrhnutia vlády v Albánsku.
1950 — trestné operácie v Puerto Rico.
1950—1953 — intervencia do Kórey.
1951 — vojenská pomoc čínskym povstalcom.
1953—1964 — silové špeciálne operácie v Britskej Guayane.
1953 — zvrhnutie Mosaddeka, ktorý získal v referende 99.9% hlasov.
1953 — násilná deportácia Inuitov (Grónsko).
1954 — Zvrhnutie vlády v Guatemale.
1956 — začiatok vojenskej pomoci tibetským povstalcom v boji s Čínou.
1957—1958 — pokus zvrhnutia vlády v Indonézii.
1958 — okupácia Libanonu.
1958 — bombardovanie Indonézie.
1959 — vovedenie vojsk do Laosa.
1959 — trestné operácie na Haiti.
1960 — vojenské operácie v Ekvádore.
1960 — vtrhnutie do Guatemaly.
1960 — podpora vojenského prevratu v Salvadore.
1960—1965 — zasahovanie do vnútorných záležitostí Kongo. Podpora Mobutu.
1961—1964 — vojenský prevrat v Brazílii.
1961 — teroristická vojna proti Kube s použitím bakteriologických zbraní.
1962 — trestné operácie v Guatemale.
1963—1966 — štátny prevrat a trestné operácie v Dominikánskej republike.
1964 — trestná operácia Paname.
1964 — podpora prevratu v Brazílii.
1964—1974 — zasahovanie do vnútorných záležitostí Grécka.
1965 — štátny prevrat v Indonézii, genocída.
1965—1973 — agresia proti Vietnamu.
1966 — intervencia do Guatemaly.
1967 — podpora prevratu a následne fašistického režimu v Grécku.
1968 — poľovačka na Che Guevaru v Bolívii.
1971—1973 — bombardovanie Laosu.
1971 — americká vojenská pomoc pri prevrate v Bolívii.
1972 — vovedenie vojsk do Nikaraguy.
1973 —prevrat v Čile.
1973 — teror v Urugvai.
1974 — podpora režimu Mobotu v Zaire.
1974 — podpora agresie do Portugalska.
1974 — pokus o prevrat na Cypre.
1975 — okupácia Západnej Sahary, vovedenie vojsk do Maroka.
1975 — zasahovanie do vnútorných záležitostí Austrálie.
1975 — útok na Kambodžu.
1975—1989 — podpora genocídy vo Východnom Timore.
1978 — vojenská pomoc diktátorovi, financovanie genocídy.
1979 — podpora kanibala Bokassa.
1979 — vojenská pomoc povstalcom Jemenu.
1980—1992 — vojenská prítomnosť v Salvadore, špeciálne operácie, genocída.
1980—1990 — vojenská pomoc Iraku. Milión mŕtvych za 10 rokov.
1980 — podpora a financovanie Červených Kmérov.
1980 — operácia «Gladio» v Taliansku, 86 obetí.
1980 — trestná operácia v južnej Kórei.
1981 — pokus o prevrat v Zambii.
1981 — vojenský nátlak na Líbyu, zostrelené dve líbyjské lietadlá.
1981—1990 — podpora kontras, terorizmus, genocída.
1982 — zasahovanie do vnútorných záležitostí Surinamu.
1982—1983 — útok na Libanon.
1982 — podpora genocídy v Guatemale.
1983 — intervencia do Grenady.
1983 — zasahovanie do vnútorných záležitostí Angoly.
1984 — zostrelené dve iránske lietadlá.
1984 — zamínovanie zálivov Nikaraguy.
1985 — financovanie genocídy v Čade.
1986 — napadnutie Líbye.
1986—1987 — napadnutie iránskej lode v medzinárodných vodách, zničenie iránskej ropnej plošiny.
1986 — financovanie a vojenská podpora sociálneho teroru, zmocnenie sa prírodných zdrojov.
1987—1988 — účasť vo vojne Iraku proti Iránu, použitie chemických zbraní.
1988 — financovanie teroru a genocídy v Turecku.
1988 — odpálenie dopravného lietadla «Pan American» nad Škótskom. Vina priznaná v roku 2003.
1988 — vtrhnutie do Hondurasu.
1988 — zničenie iránskeho dopravného lietadla.
1989 — intervencia do Panamy.
1989 — zostrelené dve iránske lietadlá.
1989 — bombardovanie na Filipínach.
1989 — trestná operácia na Virgínskych ostrovoch.
1990 — genocída v Guatemale.
1990 — námorná blokáda Iraku.
1991 — agresia proti Iraku.
1991 — bombardovanie Kuvajtu.
1992—1994 — okupácia Somálska.
1992 — genocída a teror pri zabratí prírodných zdrojov Angoly (zlikvidovaných 650.000 ľudí).
1993—1995 — bombardovanie Bosny.
1994—1996 — teror proti Iraku.
1994 — genocída v Rwande (okolo 800 000 ľudí).
1995 — bombardovanie Chorvátska.
1998 — zničenie farmaceutického závodu v Sudáne raketovým útokom.
1998 — bombardovanie Iraku.
Celkový počet zabitých vo vojnách, rozpútaných USA v druhej polovici XX. storočia, po skončení Druhej svetovej vojny predstavuje viac než 10 miliónov ľudí;
Rozpad ZSSR a pokus o zničenie Ruska
Po začiatku tzv. trhových reforiem v Rusku, a fakticky štátneho prevratu, zomrelo predčasne viac než 10 miliónov ľudí;
Jadrové bombardovanie civilných miest Japonska v auguste 1945
Ekonomicko-sociálna genocída
Každodenné trestné činy pod rúškom hospodárskej činnosti, uvrhujúce do degradácie a lumpenizácie nespočetné množstvo ľudí preto, lebo liberálna sociológia tieto procesy nepovažuje za degradáciu.
Pritom degradácia (aj lumpenizácia ako jedna z tvárí degradácie) väčšieho alebo menšieho podielu obyvateľstva v kultúre liberalizmu — je tiež úplne normálna zložka tohto neobmedzenej rôznorodosti, pretože každý si podľa názoru liberálov sám buduje svoj život, a výsledok závisí výlučne od neho samotného, a nie od vonkajších okolností, ani od okolností, ktoré vznikli (vrátane účelovo vytvorených politikmi) ešte pred počatím a vplývajú na jeho formovanie počas celého obdobia, počínajúc prehistóriou počatia, a nad týmito okolnosťami jednotlivec nemal kontrolu.
Avšak je jedna výnimka z tejto deklarácie o neobmedzenej rôznorodosti — z pohľadu liberálov (opäť štandardne) musí byť plnohodnotný človek liberálom; ak človek nie je liberál, potom je neplnohodnotný a liberálna spoločnosť ho tým alebo iným zákonným alebo nezákonným spôsobom musí obmedziť v jeho právach až do jeho fyzickej likvidácie.
«Skutočným fašistom» sa pre liberálov stane v tom prípade, ak liberalizmus uvrhol spoločnosť do procesu degradácie, a jednotlivec s degradáciou začína bojovať a (v miere svojho chápania, ktoré môže byť aj neadekvátne) odstraňovať jej príčiny, ktoré sú z pohľadu liberálov — prejavom «neobmedzenej rôznorodosti», a nie poruchy, nie hriechy, vlečúce za sebou degradáciu, a preto majú byť vykorenené.
Liberalizmus, ako skrytý typ fašizmu, nie je možný bez zámeny pojmov, nazývajúcich tie alebo iné javy pravými menami, na lživé, skrývajúce pravý význam, a odvádzajúce mimo. Takto, prostredníctvom obyčajného prekrúcania skrývajú význam, ktorý najlepšie odráža určitý jav.
Tu je potrebné spomenúť nechvalne známu politickú korektnosť.
Politická korektnosť (z angl. political correctness) — kultúrno-behaviorálna a jazyková tendencia, zameraná na zámenu ustálených termínov, ktoré sa by mohli dotknúť pocitov a dôstojnosti toho alebo iného jednotlivca, emocionálne neutrálnymi a/alebo pozitívnymi výrazmi. [ 2 ]
Demokracia sa v politicky korektnej spoločnosti prezentuje ako spoločenské zriadenie, ktoré predpokladá vládu väčšiny, no predovšetkým ochranu práv všetkých menšín, až po jednotlivého človeka. V skutočnosti ani najdemokratickejší štát nie je schopný ochrániť všetky ním vyhlásené práva a zabezpečiť realizáciu ambícií každého člena spoločnosti.
Obr.: 1980 – „Tučný Albert“, teraz – „Krásny po svojom Albert“
Predstieraním riešenia tohto problému je široké rozšírenie jazykovej praxe politickej korektnosti, navrhujúcej vyhýbať sa využívaniu tých slov a vyjadrení, vo vzťahu k rasovej a pohlavnej príslušnosti, veku, zdravotnému stavu, sociálneho statusu, vonkajšieho vzhľadu predstaviteľov určitých sociálnych skupín, ktoré ich môžu považovať za urážlivé a diskriminačné. Tak v USA je «politicky korektné» nazývať negra «Afroameričanom» (africanamerican), indiána — «pôvodným Američanom» (native american), invalida — «prekonávajúcim ťažkosti pre svoj fyzický stav (physically challenged), tučného — «horizontálne orientovaným» (horizontally oriented), chudobného — «zbaveným výhod» (disadvantaged), biedneho/žobráka , hrabúceho sa v odpadkoch — «zberateľom vecí, ktoré sú odmietnuté» (refuse collectors) atď.
Politickú korektnosť často kritizujú za pokrytectvo, snahu ujsť od skutočných spoločenských problémov, zamlčovanie ostrých rozporov, za diskrimináciu väčšiny, násilnú marginalizáciu ustálených tradícií. Existuje tiež názor, že zdôrazňovanie «normálnosti» predstaviteľov jedných alebo druhých spoločenských skupín len podčiarkuje ich «nenormálnosť». Podľa slov talianskeho vedca a filozofa Umberta Eca, práve politická korektnosť je dnes hlavným nepriateľom tolerancie.
ZÁVER
Široko známe vyjadrenie anglického filozofa F. Bacona (1561 — 1626):
«Knowledge itself is power» — «Poznanie samotné je moc».
O tomto vyjadrení a s ním spojenými životnými okolnosťami spoločnosti sa prakticky nikdy verejne nerozpráva, ani v učebniciach a monografiách predmetu sociológia, ani v diskusiách na tému politiky a pedagogiky. Preto sa väčšina ľudí nezamýšľa nad prakticky očividným.
Jedným z generátorov davo-«elitarizmu» je monopol na vedomosti: predovšetkým, — na vedomosti sociálno-riadiaceho charakteru. Tento monopol umožňuje účtovať si monopolne vysokú cenu za produkt riadiacej práce, od výsledkov ktorej závisí celá spoločnosť, neschopná v podmienkach pôsobenia monopolu na vedomosti určitých skupín vytiahnuť zo svojho prostredia alternatívne kompetentné riadiace kádre, ktoré by zabezpečili vyššiu kvalitu riadenia za menšiu cenu, v dôsledku čoho by vzrástla úroveň blahobytu celej spoločnosti, a nielen riadiacej «elity».
Preto tejto okolnosti účelovo kultivovaná nevedomosť väčšiny v následnosti pokolení je zárukou stability parazitickej moci nad touto väčšinou nejakej «elitarizovanej» menšiny. Existencia tejto «elitarizovanej» menšiny, vlastniacej monopol na vedomosti riadiaceho charakteru, a reálne parazitujúcej na tých, ktorí pracujú, zneužívajú vo svojich zištných záujmoch, využívajúc celú za tisícročia nahromadenú zdrojovú bázu, vrátane štátnych a medzinárodných inštitúcií, upevňujúci a ospravedlňujúci režim zneužívaní, ktorý má podľa ich plánov trvať nekonečne dlho, aj je základom reálneho fašizmu, ideologické formy ktorého môžu byť akékoľvek: od bezostyšného otroctva s reťazou a nevoľníctva, nacionalizmu, nacizmu, po pseudosocializmus, buržoázny liberalizmus a iné, v súčasnosti menej prejavujúcich sa foriem fašizmu.
No okrem toho akékoľvek vedomosti a ich «zásoby», uchované v kultúre, — sú limitované, a život vždy postaví ľudí a spoločnosť pred situácie, v ktorých im známe vedomosti a z nich vyplývajúce návyky nefungujú v tom zmysle, že nevedú k dosiahnutiu požadovaných cieľov vôbec alebo s potrebnou úrovňou kvality. T.j. v takýchto situáciách sú potrebné vedomosti, ktoré je žiaduce vypracovávať nie pod tlakom okolností, počas vývoja situácií (obzvlášť situácií tragického charakteru), ale vopred.
Preto, čím viac ľudí v spoločnosti je vzdelaných tak, že si dokážu samostatne osvojovať, a z nuly vyrábať spoločnosti potrebné vedomosti, tým väčšie výhody bude mať táto spoločnosť pred spoločnosťami, v ktorých prevažná väčšina nie je schopná vypracovávať vedomosti , ale dokáže len narábať so skôr vypracovanými vedomosťami, ktoré získali od učiteľov v podobe pripravenej na použitie.
Preto v davo-«elitárnej» spoločnosti vznikajú tri stupne neslobody:
-
Tí, ktorí si osvojili akési minimum bežných sociálne významných vedomostí a nie sú schopní samostatne si osvojovať (na základe literatúry a iných zdrojov informácií) a vyrábať «z nuly» pre nich nové vedomosti a návyky. Takíto ľudia sú schopní pracovať len v profesiách, ktoré si nevyžadujú žiadnu špecializovanú kvalifikáciu alebo v masových profesiách, ktoré si je možné osvojiť na základe všeobecného vzdelávacieho minima. Títo sú najviac neslobodní, pretože nie sú schopní vstúpiť do iných oblastí činnosti okrem tých, ktoré si ako tak osvojili.
-
Tí, ktorí si osvojili vedomosti a návyky «prestížnych» profesií, v ktorých relatívne krátka zamestnanosť (každodenná alebo nepravidelná) zabezpečuje dostatočne vysoký príjem, čo umožňuje mať určité množstvo voľného času a nakladať s nim podľa svojho rozhodnutia. Títo tiež nemusia vedieť samostatne si osvojovať a vyrábať «z nuly» pre nich nové vedomosti a návyky, obzvlášť mimo oblasti ich profesionálnej činnosti. Preto ich nesloboda sa začína vtedy, keď nimi osvojená profesia sa znehodnocuje, a oni, nevediac rýchlo si osvojiť nejakú inú, dostatočne vysokopríjmovú profesiu, padajú do prvej skupiny. Na tejto je k dispozícii prístup k vedomostiam, ktoré umožňujú vstúpiť do sféry riadenia celospoločenského významu, avšak pritom nie byť konceptuálne gramotným.
-
Tí, ktorí dokážu samostatne si osvojiť predtým vypracované a vyrábať «z nuly» pre nich a spoločnosť nové vedomosti a návyky celospoločenského významu a využiť ich na komerčnom alebo inom spoločensky významnom základe. Ich nesloboda sa začína vtedy, keď títo nezamýšľajúc sa nad Zámerom, vyčerpávajú dopustenie na ich prejavy odsebjatiny démonizmu a narážajú na prúd okolností, ktoré brzdia ich aktivitu, na ktoré sami nemajú dosah. Výstup na túto úroveň je podmienený osvojením si aj riadiacich vedomostí a zručností, vrátane tých, ktoré sú potrebtné pre získanie a realizáciu konceptuálnej moci. V podmienkach davo-«elitarizmu» je tento stupeň blokovaný systémom ako všeobecného, tak aj «elitárneho» vzdelávania, a je možný buď svojvoľne (toho sú schopní ojedinelí samoukovia), alebo v dôsledku príslušnosti k určitým klanom, alebo v dôsledku vyvolenia si jednotlivca týmito klanmi s cieľom začleniť ho do svojich radov.
Stupeň získania slobody — jeden jediný: človek, konajúci podľa svedomia, je schopný samostatne si osvojovať a vyrábať «z nuly» vedomosti a návyky nové pre neho a spoločnosť s predstihom alebo v priebehu potreby. Ak to dokážu všetci dospelí, potom táto spoločnosť nemôže byť davo-«elitárnou», a o to viac nie je možná jeho fašizácia, pretože v takejto spoločnosti nie je možný vznik a obnova monopolu jedných alebo druhých sociálnych skupín na akékoľvek vedomosti.
Ak máme hovoriť o rozložení členov davo-«elitárnej» spoločnosti podľa vyššie uvedených stupňov neslobody, podmieneným získaným ľuďmi vzdelaním, potom systém vzdelávania davo-«elitárnych» spoločností sa vedome alebo podvedome účelovo buduje tak, aby:
- sa podstatná časť obyvateľstva («dobytok» z pohľadu «elity») udržiavala na prvom stupni neslobody a nemohla konkurovať predstaviteľom «elity» v «prestížnych» profesiách a v sfére riadenia;
- predstaviteľom «elity» a ašpirantom na «elitu» (prikrmený «dobytok» z pohľadu znacharov, udržiavajúcich koncepciu organizácie života tejto spoločnosti) sa umožňuje prístup k vzdelaniu, umožňujúcemu dostať sa na druhý stupeň neslobody a vstúpiť do sféry riadenia, no bez získania konceptuálnej moci;
- predstaviteľom znacharských klanov, a aj tým outsiderom, ktorých si znachari vyberú, aby doplnili rady svojej na spôsob mafie organizovanej korporácie, sa umožňuje prístup k vzdelaniu, ktoré umožňuje vystúpiť na tretí stupeň neslobody, osvojiť si ľubovoľné profesie, vrátane «prestížnych», vstúpiť do sféry riadenia a byť do určitej miery konceptuálne gramotným.
No spoločnosť nie je jav strnulý v nemennej podobe: určitým spôsobom sa neustále mení. Prirodzenému historickému rozvoju spoločností je vlastná tendencia toho, že monopol na vedomosti v nich neustále slabne, a systém všeobecného vzdelávania sa vyvíja v smere, ktorý umožňuje všetkým vystúpiť nad tri stupne neslobody a vyjsť na jediný stupeň slobody.
Fašizácia je orientovaná na to, aby prekazila túto prirodzenú historickú tendenciu a vybudovala systém vzdelávania tak, aby umelo udržiavala spoločnosť v rámci troch stupňov neslobody, meniac pritom rozloženie obyvateľstva aj jeho celkovú početnosť v súlade s perspektívami a aktuálnymi potrebami «vlastníkov» a pohlavárov davo-«elitárneho» spoločenského systému.
Jedinou spoľahlivou cestou vykorenenia fašistickej podstaty spoločenského zriadenia je neustála vnútorná práca nad sebou — sebavzdelávanie. Ostatné — informovanie okolia, osobné a spoločenské statky, stabilný rozvoj ekonomiky, bezpečnosť života v spoločnosti — to bude pridané. Veď človeku je vlastné komunikovať s ostatnými, deliť sa o svoj pohľad na svet — svojimi myšlienkami s inými ľuďmi.
V tomto procese rozhovoru sa rodí spoločenská dohoda, vnútrospoločenský súhlas, informovanosť ľudí o situácii v spoločnosti, koordinácia spoločnej činnosti. atď.. Takto sa spoločnosť postupne rozvíja.
Je tomu potrebné len napomáhať.
MATERIÁLY:
[ 1 ] Михаил Ромм о создании фильма «Обыкновенный фашизм»
http://re-movie.ru/mihail-romm-fashizm/
[ 2 ] POLITICKÁ KOREKTNOSŤ https://greater_political.academic.ru/144/ПОЛИТКОРРЕКТНОСТЬ
Dokumenty si pamätajú všetko. Neznáme fakty o zločinoch fašistov a kolaborantov v Bielorusku https://www.sb.by/articles/dokumenty-pomnyat-vsye-05112014.html
Katyň https://russian.rt.com/science/article/494955-tragedia-khatyn-voina
Zločiny http://booksonline.com.ua/view.php?book=162567
Norimberg http://militera.lib.ru/docs/da/np8/index.html 4. diel
Ešte horšie než Katyň http://tass.ru/obschestvo/4992334
Fíni https://prometej.info/blog/tribuna/o-zlodeyaniyah-finsko-fashistskih-zahvatchikov-na-territorii-karelo-finskoj-ssr/
Z nóty Národného komisára zahraničných záležitostí súdruha V. M. MOLOTOVA, z 27. apríla 1942 года) https://prostalingrad.livejournal.com/31587.htmlhttps://0gnev.livejournal.com/244718.html
Blčiacim hnevom dušu pália https://0gnev.livejournal.com/178048.html
Ilustrácie
https://cs8.pikabu.ru/post_img/big/2016/07/15/6/1468575287199836539.jpg
https://cs.pikabu.ru/post_img/2013/05/30/6/1369903651_799057239.jpg
https://cs5.pikabu.ru/post_img/2015/06/09/7/1433848875_938568129.jpg
https://politikus.ru/uploads/posts/2017-08/1502281788_006.jpg
https://pp.vk.me/c613520/v613520765/e5e2/Zlf0qHu2JbA.jpg
https://img.anews.com/?url=https://img.anews.com/media/posts/images/20170410/66668215.jpg&w=1200&h=630
http://www.conectacec.com/wp-content/uploads/2017/04/El-loco-low.jpg
http://re-movie.ru/wp-content/uploads/2015/04/655.jpg
https://newsland.com/static/u/article_image/16/11/21/tmpBr3Fqu.jpeg
http://planet-today.ru/images/Stati/05.2017/%D0%9F%D0%BB%D0%B0%D0%BA%D0%B0%D1%82-5.jpg
http://ru-an.info/Photo/News/n5839/2.jpg
http://swatb.ru/files/sw/rebels/2/14.jpg
http://www.istpravda.ru/upload/medialibrary/cea/cea2a11cb06c666b29b65210339a8fab.jpg
https://img.rt.com/files/2016.09/original/57c81bdfc36188c9618b4740.jpg
https://www.youtube.com/watch?v=WwevSj2SB4s
Zdroj: http://inance.ru/2018/05/zlodejanijanacistov/
Informační báze KSB
