2.6.2015

předchozí část

VI. ЕURO-АМЕRICKÝ КОNGLOМЕRÁТ A BLОКY V GLОBÁLNОМ DEJINNОМ PRОCESЕ: TЕNDЕNCIE ROZVOJA

Nie v celku hľadaj jednotu, ale viac – v jednotnosti odlišností.

K. Prutkov

O-VM Kapitola 6.doc (434,5 kB)

R-VM Kapitola 6.doc (444 kB)

Do polovice 20. storočia sa vo vzťahu ku krajinám Afriky a Ázie, najmä východnej, nepatriacich do biblickej civilizácie Euro-Amerického konglomerátu, často používal epiteton “zaostalé”. Táto “zaostalosť” sa prejavovala predovšetkým v tom, že technicko-technologická stránka ich civilizácií nepredbiehala vo svojom rozvoji, na rozdiel od Euro-Americkej, ich mravnostne-etický rozvoj a jemu zodpovedajúcu organizovanosť života spoločnosti. Z toho dôvodu všetky najnebezpečnejšie problémy súčastnosti pre dnešné ľudstvo sú zrodené mravnostne zaostalou, ale technicky vedúcou - vyspelou Euro-Americkou civilizáciou. Urýchľovačom rozvoja technokracie v tejto civilizácii bol vždy židovský pôžičkový úrok, na jednej strane posvätený autoritou “boha” v Starom zákone a na druhej – prekliaty v Koráne. Vďaka pôžičkovému úroku, pri súkromnom úvere s besnými účtovnými sadzbami (percentami účtovaného úroku)*, prebiehal rozvoj technokracie na úkor - škodu sociálnej organizovanosti spoločnosti, duše človeka a obývaného životného prostredia. Všetko toto, s prihliadnutím na následky dlhovekých pretekov v zbrojení, vyústilo v súhrne do krízy Euro-Americkej kultúry.

Koloniálne jarmo nad Afrikou, vďaka rasistickému opovrhovaniu Európanov domorodým obyvateľstvom, sa nedotklo základov svetonázoru starých vier národov a kmeňov Afriky. “Europeizácia” sa dotkla (pričom pomerne neskoro) iba miestnej “elity” až v procese krízy klasického kolonializmu. Je to povrchová europeizácia - „poeurópšťovanie“. Povrchná (navonok)* europeizácia “elít” Afričanov, v kombinácii s pokračujúcou lúpežou (drancovaním) prírodných bohatstiev kontinentu Euro-Americkým konglomerátom, vytvára predpoklady k vzniku blokovej organizácie autonómneho riadenia v regiónoch Afriky s perspektívou formovania mnohoregionálnych blokov. Biblické pokresťančovanie (christianizácia) “neplnohodnotného” miestneho obyvateľstva “civilizátormi” zhora, nemohla nevyvolať dvojakú vieru, pri ktorej kresťanská obradnosť iba povlieka s ňou paralelné staroveké pôvodné viery. To je spoločné v kresťanstve Afriky i Ruska. Avšak africké kresťanstvo je mladšie i rozdelenie v dvojakej viere je v ňom silnejšie. Všetko toto neumožňuje pokladať proces integrácie Afriky do Euro-Amerického konglomerátu za dovršený a nezvratný, hoci od začiatku expanzie do Afriky prešlo už nie jedno storočie. Hlavnou príčinou toho je parazitický charakter expanzie siono-internacizmu Euro-Americkej civilizácie. Európa vynaložila stáročia na lúpeže, a nie na udržanie počiatočných vojenských úspechov kolonizácie následnou integráciou kultúr.

India sa stretla s expanziou siono-internacizmu v podobe Angličanov a Francúzov, keď sa nachádzala na vyššej úrovni sociálneho rozvoja, ako väčšina národov Afriky. Vo výsledku úspechy expanzie mali ešte viac povrchný charakter ako v Afrike: biblické myslenie, vlastné Euro-Americkému konglomerátu, sa neujalo. India síce prijala anglický jazyk, ale udržala si svoju starobylú kultúru.

Expanzia do Číny viedla len k tomu, že sa Čína prebudila z dlhovekého spánku.

Japonsko, využívajúc svoju odľahlosť a ostrovnú polohu, proste uzavrelo svoje prístavy pre cudzincov a dlho bolo v samoizolácii, keď sa stretlo s žido-kresťanskou expanziou. Po tom, ako v r. 1855 námorníctvo USA prinútilo Japonsko vystúpiť z izolácie, prebehla v ňom v r. 1867 - 68 obnova - reforma Meidži. Jednym z dôsledkov obnovy Meidži bolo ustanovenie relígie Šinto (šintoizmu), starovekých pohanských národných vier, ako vládnucej relígie Japonska. Budhizmus, oficiálne panujúci v japonskej dvojviere, sa mu podriadil. Kresťanstvo¹ bolo vyhlásené za cudzie japonskému národnému duchu celkom správne, lebo ono je cudzie každému národnému duchu.

To bolo osnovou konceptuálnej samostatnosti Japonska. Po uplynutí 120 rokov, nehľadiac na chyby v zahraničnej a domácej politike, vyvolané zapadnutím vládnucej “elity” do nacizmu, konceptuálna samostatnosť umožnila Japonsku v apríli 1989 vyhlásiť, že sa stalo superveľmocou No. 1. Toto vyhlásenie má v sebe solídny fundament, v základe ktorého leží konceptuálna samostatnosť, splodivšia vedecko-technickú nezávislosť.²

Z uvedeného je zrejmé, že drvivá väčšina obyvateľov Zeme a jej prírodných zdrojov je sústredených buď v regiónoch, hoci aj kontrolovaných konglomerátom, no majúcich tendenciu ku konfrontácií s ním kvôli neekvivalentnej výmene v globálnom zjednotení práce, alebo v regiónoch, v ktorých sa nezvratná expanzia konglomerátu ukázala očividne neúspešnou. Časť týchto regiónov – arabský svet, islamský svet celkovo, India, Čína, Japonsko – už má autonómnu blokovú organizáciu riadenia, alebo sa nachádzajú na ceste k zakončeniu formovania blokovej organizácie riadenia vo svojich regiónoch.³

Preto ďalší rozvoj globálneho dejinného procesu bude prebiehať v boji Euro-Amerického konglomerátu s regionálnymi a mnohoregionálnymi blokmi, viac-menej autonómne realizujúcimi plnú funkciu riadenia, kvôli koncentrácii riadenia výrobných síl ľudstva v globálnom meradle za použitia zovšeobecnených zbraní 1. – 6. priority. Zdrojový potenciál blokov, vrátane intelektuálneho, je už dnes vyšší ako u konglomerátu. Úspech takejto “spolupráce” bude určený koncepciou rozvoja ľudstva ako celku, ktorú bude uvádzať do života medziregionálne centrum riadenia konglomerátu a ten blok z množstva vzdorujúcich, oponujúcich konglomerátu, ktorý si uvedomí svoju globálnu zodpovednosť (alebo niekoľko blokov).

Všetko opäť dospelo k činnosti prediktora globálnej úrovne zodpovednosti, spôsobilého stať sa globálnou konceptuálnou mocou. Preto sa zo začiatku budeme zaoberať analýzou priebehu expanzie nadžidovského globálneho prediktora, nesúceho konceptuálnu moc v Euro-Americkom konglomeráte.

Nadžidovský prediktor nedokázal ukončiť koncentráciu riadenia výrobných síl do toho momentu, keď jeho expanzia vyvolala v spoločnosti i prírode k životu procesy, kvalitatívne meniace podmienky, v ktorých expanzia prebiehala počas viac ako 2000 rokov.

Najvýznamnejšou zmenou bola zmena etalónových procesov, na frekvenciách ktorých je založený pojem sociálneho času. Ľubovoľný pojem času sa vždy vzťahuje k frekvencii etalónového kmitavého procesu. Pretože osnovou života spoločnosti je výroba (produkcia), tak etalónový proces, určujúci sociálny čas, je proces, ktorý hlavne určuje úspech alebo neúspech výrobnej činnosti spoločnosti. Staroveké civilizácie, u ktorých v hrubej produkcii bol na prvom mieste poľnohospodársky produkt, mali ako etalónový proces sociálneho času prirodzený cyklický proces zmeny ročných období. S etalónovým procesom sociálneho času je spojená aj predstava o charaktere vývoja procesov v čase. Biblické “všetko sa vracia na svoje kruhy”, založené na ročných a mnohoročných energetických rytmoch kozmu, bezprostredne určujúcich produktívnosť poľnohospodárskej výroby, odráža predstavu o kruhovej uzavretosti procesov v čase starovekých poľnohospodárskych civilizácií. Keď v živote spoločnosti začala dominovať priemyselná výroba, priamo nepodriadená prírodným ročným cyklom, objavila sa predstava o postupnom charaktere vývoja spoločnosti. Tá začala panovať aj v každodennom vedomí davo-“elitárnej” sociálnej organizácie, hoci filozofia v tom čase už vyzdvihla tézu o špirálovitom charaktere procesov vývoja štruktúr v čase. Postupnému charakteru zodpovedá nekonečne malá (blížiaca sa k nule) frekvencia i nekonečná hodnota periódy v etalónovom kmitavom procese, s ktorým je spätý pojem sociálneho času. Odtiaľ je svojho druhu “bezčasovosť” kapitalizmu.

No existuje ešte jeden proces v živote spoločnosti, ktorý tiež môže byť osnovou etalónovej frekvencie sociálneho času. Je to proces obnovy faktológie vedomostí, prakticky využívaných spoločnosťou. V minulosti, v stredoveku táto PRAKTICKÁ - APLIKOVANÁ FAKTOLÓGIA po stáročia nestarla. Ešte na konci 19. storočia študent, nabifliac sa všetko naraz, mohol s týmito zásobami vedomostí žiť po celý svoj pracovný život. V dnešnej dobe Japonci predpokladajú, že aplikovaná faktológia, osvojená na VŠ, sa stáva bezcennou každých 5 - 7 rokov.

*      *      *

V súčasnosti frekvencia obnovy APLIKOVANEJ FAKTOLÓGIE vedomostí je frekvenciou, definujúcou etalónový proces sociálneho času v globálnom meradle.

*             *
*

To nepriamo potvrdzuje nasledujúci fakt: od 2. polovice 80. rokov 20. storočia náklady na spracovanie inFormácií v ročnom objeme svetovej výroby prevyšujú náklady na vybavenie sféry materiálnej výroby. Zmena procesov, frekvencie ktorých sú etalónovými pre sociálny čas, prebehla pomerne rýchlo: kratšie, než za jedno storočie. Aj ona podryla základy riadenia v davo-„elitárnej“ spoločnosti. Znacharstvo (slobodomurárska špička) riadilo procesy, podporujúc svoj monopol na využívanie METODOLÓGIE a APLIKOVANEJ FAKTOLÓGIE. „Elite“ sa dávala chybná metodológia a faktológia „v časti, ktorá sa jej týkala“, ktorá bola nevyhnutná pre plnenie sociálnych povinností. „Tlupa“ vo filozofickom, metodologickom pláne bola ponechaná sama na seba, voľný čas nemala a dostávala minimálnu úroveň vzdelania, nevyhnutnú na obsluhu výrobných prostriedkov. Pretože celej spoločnosti praktické faktologické vedomosti postačovali na celý život, tak otázka o metodológii, odhaľujúcej nové poznanie, proste nevyvstala.

*     *     *

Naše (VP SSSR) s ú č a s n é chápanie metodológie je obsiahnuté v Úvode a taktiež v práci “Dialektika a ateizmus: dva antagonizmy”.

*           *
*

Po stanovení etalónu sociálneho času, založeného na frekvencii obnovovania praktickej faktológie poznania, sa stav kvalitatívne zmenil. Faktológia sa stala bezcennou a neprítomnosť v spoločenskom vedomí metodológie osvojovania si novej praktickej faktológie vyústilo do krízy straty kvality riadenia, pretože metodologicky negramotný človek, nevidiac celkový priebeh procesov v spoločnosti a prírode, prijímal riešenia, ktoré rozbíjali väzby základov bytia spoločnosti v prírode. Príčinou krízy riadenia je slepota väčšiny spoločnosti k CELKOVÉMU (VŠEOBECNÉMU) PRIEBEHU PROCESOV v spoločnosti a prírode (tzv. metodologická ničota), a nie lavínovitý nárast objemu inFormácií, s ktorými sa stretáva každý človek, riešiac svoje SÚKROMNÉ „problémy“, odtrhnuté v jeho chybnom svetonázore od CELKOVÉHO (VŠEOBECNÉHO) PRIEBEHU PROCESOV. Preto snaha Euro-Amerického konglomerátu vyjsť z krízy „inFormačného výbuchu“ cestou kompjuterizácie a superkompjuterizácie ju len prehĺbi: superpočítač, hoci aj s umelou inteligenciou, je schopný rýchlejšie než VEDOMIE človeka spracovať kolosálne množstvo inFormácií, súvisiace s jednotlivými dielčimi otázkami a ich konečným súhrnom, ale sotva v najbližších sto rokoch človek dokáže vytvoriť lepší agregát (jednotku) pre výskum všeobecného chodu procesov vo Stavbe sveta - Univerze ako ten, čo už má pod lebečnou klenbou. V davo-„elitárnej“ spoločnosti sa strategická počítačová iniciatíva (USA prijali aj takú) mení na nekonečný program protetiky vlastného intelektu pri neochote ho používať. Môže riešiť mnohé dielčie problémy, no všetko, čo je späté s všeobecným chodom procesov, ešte dlho zostane v kompetencii ľudského intelektu.

Odhalenie obsahu pojmu sociálneho času, spojeného s frekvenciou obnovy APLIKOVANEJ FAKTOLÓGIE, umožňuje nielen odhaliť príčiny súčasnej globálnej krízy riadenia, ale aj vytvára v spoločnosti reálne predpoklady pre východ z nej. Stretnúc sa so znehodnocovaním faktológie, človek pod tlakom okolo neho vznikajúcich okolností nevyhnutne prichádza k uvedomeniu si nevyhnutnosti osvojenia si METODOLÓGIE odhaľovania praktickej faktológie nového poznania priamo v procese svojej pracovnej činnosti. To je ekvivalentné rozšíreniu sociálnej bázy žrectva na hranice celej spoločnosti. Zvyšok je otázkou času.

Tento objektívny jav je zmenou pomeru etalónových frekvencií biologického času (založeného na frekvencii obnovy generácií ľudí) a sociálneho času (založeného na frekvencii obnovy praktických - aplikovaných vedomostí a návykov). Frekvencia obnovy praktických návykov a poznatkov od druhej polovice 20. storočia prevýšila frekvenciu obnovy generácií. Následkom toho svet stíha meniť svoj obraz nie jedenkrát počas života jednej generácie. V takých podmienkách logika sociálneho správania (mravnosť, motivácia správania sa, etika), vytvorivšia sa na začiatku expanzie biblickej civilizácie, vedie nie k takým výsledkom, ako pri predchádzajúcom pomere etalónových frekvencií sociálneho a biologického času, keď nezmeneným svetom prechádzali mnohé generácie.

Lavína rozčarovaní bude v dôsledku toho narastať a v nej sa sami zničia mnohí, tupo privŕžení k starej logike sociálneho správania. Tí, ktorí sú schopní vziať seba – svoj osud do svojich rúk a prehodnotiť prebiehajúce deje i svoje rozčarovania, sformujú novú logiku sociálneho správania, v ktorej nájde svoje vyjadrenie nová morálka - mravnosť, etika, sociálna organizovanosť.

Zmena procesov, udávajúcich etalónové frekvencie sociálneho času, je ekvivalentná konceptuálnej neudržateľnosti Biblie a Talmudu, s ktorými sú všetci spokojní na rozdiel s od nich odvedenými škandálnymi „Protokolmi sionských mudrcov“. Nie je dôležité, kto je ich autor; nie je dôležité, že v histórii 20. storočia sa vo všetkých krajinách udalosti vyvíjali v súlade s celkovou schémou, vysvetlenou v Protokoloch. Dôležité je to, že mechanizmus sionisticko-internacistickej expanzie, ktorý je v nich opísaný, skôr garantuje vo vzniknuvších podmienkach samozničenie ľudstva, než zavŕšenie expanzie majiteľov biblického projektu.

-pokračování-