26.10.2014
1. GLOBÁLNY HISTORICKÝ PROCES AKO ČIASTKOVÝ PROCES V GLOBÁLNOM EVOLUČNOM PROCESE
Niet veci tak veľkej, ktorú by veľkosťou väčšia nepredčila. Niet veci tak malej, do ktorej by sa menšia nezmestila.
K.P.
Pre veľkú väčšinu našich súčasníkov je globálny evolučný proces biosféry procesom rozvoja materiálnych životných foriem(druhov živých organizmov), vzniknutých na osnove „neživej matérie“. Pritom zložitejšie nové druhy postupne dopĺňali celok skôr existujúcich druhov biosféry, alebo vytláčali niektoré z nich. Za celé obdobie existencie organického života na Zemi sa druhové zloženie biosféry neraz prakticky kompletne obnovilo1. Tendencia vedy smerom k materializmu a presnejšie k bezduchovnosti, k „hluchému mechanizovaniu“, nás priviedla k tomu, že z jej skúmania sa vytratila zložitosť informačného zabezpečenia biologických druhov v procese ich činorodosti. T.j., do veľkej miery sa z praxe vytratilo vedecké skúmanie duchovnej evolúcie biosféry. Napriek tomu existujú aj dnes iné pohľady na evolúciu biosféry, odlišné od všeobecno-materialistického.
V tom, čo posledné roky masovo propagujú nasledovníci medzinárodnej spoločnosti Hare Krišna, v skutočnosti niet evolúcie. Nachádza sa tam iba hierarchicky usporiadaná danosť životných foriem, po ktorej kočujú duše v procese prevtelovania v závislosti so zákonom karmy. T.j., zákonom dôsledkov za dobré a zlé činy, vykonané v tomto a minulých životoch, prejavených v ďalších vteleniach.. A tak až do skončenia vekov života tohto vesmíru. Cieľom duše je vytrhnúť sa z kola vteľovania pretrhnutím reťaze karmy.
Niektoré učenia, vyznávajúce prevteľovanie duší, tvrdia, že naraz plynú dva evolučné procesy:
-
Proces rozvoja duší, prevteľujúcich sa v závislosti so zákonom karmy a zbierajúcich životné skúsenosti;
-
Proces rozvoja materiálnych foriem, v ktorých duše v procese prevteľovania naberajú skúsenosti.
Aj keď istá časť duší môže regredovať, vteľujúc sa v súvislosti so „zarobenou“ karmou v stále primitívnejších hierarchicky nižších formách, tak pre veľkú väčšinu duší nesie proces v pravdepodobnostnom zmysle jednosmerný charakter stúpania. T.j. pravdepodobnosť stúpania pri prevteľovaní nie je nižšia, ako 0,5. Ak dostatočné množstvo duší vyjde na úroveň rozvoja, pri ktorom vtelenie v už existujúcich životných formách nemôźe tieto duše obohatiť novými skúsenosťami, tak pre zabezpečenie ich ďalšieho vývoja hierarchicky vyššie objemnejšie riadenie, kontrolujúce proces evolúcie, vytvorí nové životné formy2.
Biblia nikde priamo nehovorí o evolućnom procese biosféry ako celku. Avšak rozprávanie prvej hlavy knihy Genezis (ak by sme ho skúmali ako obrazného spôsobu opísania evolučného procesu), podáva nasledovné usporiadanie objavenia sa živých organizmov: suchozemské rastliny (1:11, 12), plazy (vo vode „zJavené“) a vtáky(1:20 — 22), suchozemské zvieratá (1:24, 25), človek. Tento pohľad vo všeobecnosti opakuje, v súlade s exitujúcimi vednými obormi, poriadok vzniku druhov a tried živých organizmov. Aj keď etapy objavenia sa baktérii, rias, mäkkýšov, mechúrnikov, hmyzu zo známych príčin z biblického príbehu vypadli.. O zmiznutí jedných druhov a objavení sa druhých pri zmene biosfér, sa taktiež nić nespomína. O sekundárnych vteleniach skôr žijúcich ľudí hovorí Biblia ako o výnimočných skutočnostiach. Napr. Ján Krstiteľ bol kedysi dávno prorokom Eliášom(Mt, hl. 11:14, 17:12). Učeníci dávajú Ježišovi otázku o slepom od narodenia: „Rabbi! Kto zhrešil, on, alebo rodičia jeho, že slepý sa narodil? Ježiš odpovedá: Nezhrešil ani on, ani rodičia jeho, ale stalo sa tak preto, aby sa na ňom prejavili diela Božie“ (Ján, hl. 9:1 — 3). Túto udalosť niekedy interpretujú v tom zmysle, že učeníci vedeli o opakovaných prevteleniach, keďže pre nich otázka má zmysel, ak je slepota odplatou za hriechy predošlého života. Ježiš prijíma otázku ako majúcu pre neho rovnaký zmysel a tým potvrdzuje možnosť opakovaného prevtelenia, ako takú.
Podobenstvo, príbeh o smrti boháča a biedneho Lazara, príslušne naveky padnúcich do pekla a raja (Lukáš, 16:14 — 31), priamo popiera možnosť návratu na tento svet po smrti. Boháčovi je zamietnutá prosba vrátiť sa, aby brata varoval.
Apoštol Jakub píše: „Želal, zrodil On nás slovom pravdy, žeby stali sme sa počiatkom tvorenia Jeho nejakým.“(Zbierka listov, 1:18). Ak je človek nejakým začiatkom Jeho Stvorenia, tak toto miesto Nového Zákona môžeme chápať ako biblický návod na evolúciu duší, v ktorom je bytie človekom, celkovo iba stupňom. Avšak či sa môže duša na tomto stupni potĺkať z jedného vtelenia do druhého, alebo na ňom prebývať iba raz, jednoznačne z biblie pochopiť nevieme.
Korán taktiež nikde priamo nehovorí o evolúcii materiálnych foriem a opakovanom prevtelovaní duší. Avšak aj v Koráne sú miesta, ktoré my môžeme skúmať ako opisy evolučného procesu biosféry v obraznej forme. Tak súra 23 ohlasuje:
„12. My už stvorili sme človeka z výťažku hliny,
13. potom vložili Sme kvapky jeho na miesta správne,
14. potom stvorili Sme s kvapiek krvi zhluky a zrobili zo zhlukov mäsa kúsky, sformovali z toho kúska kosti a obliekli mäsom kosti. Potom vychovali Sme ho v stvorení druhom. Blahoslavený je Boh, najlepším je tvorcom!“
Na rozdiel od Biblie nezbieha Korán do podrobností vzniku rastlín, rýb, vtákov, plazov v chronologickej postupnosti atď. Avšak jediný raz poukazuje na fakt degradácie: pôvod opíc zo židov, narúšajúcich svätosť soboty (súra 2:61).
Verš 12 uvedeného fragmentu, možno skúmať ako objavenie sa organických vecí z neorganických; 13 – rozšírenie variácii rozvoja organiky; 14 – objavenie sa buniek, čo odlišuje krv od iných, organický materiál obsahujúcich tekutín; 14 – objavenie sa mnohobunkových organizmov, rozvoj ich vnútorných kostier a zrodenie človeka z ne-človeka(vychovali ho v tvorení druhom). A ďalej:
„15. Neskôr vy, potom všetkom umriete
16. Následne vy v deň Vzkriesenia vyzdvihnutí budete“.
Kto chce, môže tento fragment chápať ako opis rozvoja inDiviDuálneho ľudského organizmu od začiatku (na ktorom je zúčastnená „esencia – výťažok hliny“? ) do smrti, avšak nech si spomenie, že v procese vnútromaternicového vývoja opakuje zárodok celkovo všetky etapy evolučnej cesty biosféry, známej z oboru paleontológie (ontogenéza3 nasleduje v tomto zmysle filogenézu4).
Korán, ako aj biblia, sľubuje ohľadom spoločného osudu ľudstva, deň vzkriesenia mŕtvych a súd Boží nad živými a nad vzkriesenými. Po ňom má nasledovať buď večné peklo ohňa pre zlých, alebo život večný v raji pre ostatných. Avšak Korán priamo nehovorí o tom, čo sa do súdneho dňa bude diať s dušou(nesúcou celú informáciu o svojich činoch za života) po smrti tela. Dáva však hlavne odporúčania o dočasnom živote na zemi, predchádzajúcom život večný. Okrem toho dáva celostno-svetonázorovú informáciu, potvrdzujúcu obsahovú jednotu všetkých Zjavení a nabáda k uVažovaniu o stvorení sveta.
I tak však súra 80 hlása:
„ 17. Z čoho On (Boh – pozn.aut.) jeho (človeka - pozn.aut.) stvoril?
18. – Z kvapky
19. Tak stvoril ho i premeral,
20. i cestu jemu zmiernil (uľahčil – pozn.aut.).
21. Umŕtvil i uschoval
22. a potom, keď si zaželal, tak vzkriesil.(zvýraznené nami – pozn.aut.)
23. Tak nie! Netvorí on to, čo prial si On!
Súra 56 Príchodzia (Nezvratná: - podľa prekladu Abdulwahaba Al-Sbenatého) sa taktiež týka otázky života a smrti človeka:
58. Videli ste azda to, čo semenom prevraciate, -
59. azda tvoríte vy, alebo sme tvorcami My?
60. My smrť sme vám rozvrhli, a nás nepredčíte! -
61. v tom, aby vymenili vás Sme za podobých,
i obnovili (zvýraznené nami – pozn.aut.) tak, ako to neviete vy.
62. Vy poznáte predsa už stvorenie prvé a prečo teda nedumáte plne?5“
G.S.Sablukov:
„56 : 61. Pre to, aby zmenili Sme vás za podobných vám, a obnovili vás v dobe neznámej vám. 62. Už viete vy o prvom stvorení. Ó, keby spomnili ste i o druhom vy!“(zvýraznené slová sú doplnené v preklade G.S.Sablukova; možno taktiež nahradiť slovom „opakovanom“)
Súra 2:26. „Ako že v Boha neveríte? Mŕtvymi boli ste, i On oživil vás, potom umŕtvi, oživí, i vrátite sa k Nemu zas“.
Súra 2:149. „Nehovorte o tých, ktorých na ceste Božej zabíjajú: „Mŕtvi!“ Nie, živí! No vy to nevnímate“.
Ide tu o niektoré fragmenty Koránu, ktoré pripúšťajú možnosť ich chápania v zmysle opakovaných vtelení duše v období(perióde) do súdneho dňa podľa vôle Najvyššieho. Taktiež možnosť života duše mimo tela mŕtveho, počas doby medzi vteleniami.
Avšak existuje v koráne aj priame popieranie opakovaných prevtelení duše na Zemi. Súra 23 hovorí:
«101. A keď k jednému z nich smrť príde, i on povie: „Bože, vráť ma:
102. možno správne zrobím, keď ponechám ho“. Nie tak veru! Hľa - slová rieknuté a za nimi hrádza. No len dotiaľ, keď príde čas vzkriesenia dňa.
103. I keď dych prijme a zahlaholí trúba(deň súdny – pozn. aut.), nebude v deň ten priazne medzi nimi, i nebudú pýtať sa druh druha».
Ľudstvo je aj v koráne nejakým spôsobom(formou) informačne, „duchovne“ previazané s biosférou.
Súra 35:44 «Keby kresal Boh ľudí za činy ich, zvera neostalo by na Zemi, avšak On dočasu istého, účet odkladá im.»
Ak by sme vychádzali z toho, že človek na Zemi nadobúda „karmu“ a duše časti hriešnikov vypadávajú v nasledujúcich prevteleniach z ľudstva do fauny, tak by sme mohli pochopiť, prečo sa v tomo verši spája možnosť kresať(„trestať“) ľudí za ich činy, s vyhubením celého živočíšneho sveta.
Aj mnohé biblické a koránické obvinenia ich súčasníkov zo zabíjania prorokov (poslov Najvyššieho k ľuďom) v pokoleniach minulých sú pochopiteľnejšie, ak duše, ku ktorým sa obe písma v prítomnosti obracajú, v nejakej forme - v časoch vykonania týchto zločinov žili. Alebo sú duše predkov, či ich duplikáty – kópie (plné, alebo čiastočné) v nejakej forme prítomné v prvotných dušiach žijúcich. Inak by bola prvotná duša vinná za chyby(hriechy?) a priestupky predkov, ktorým pri všetkej svojej dobromyseľnosti zabrániť v ich činnosti nemohla. Vtedy prvotná duša nesie(nasleduje) ich vinu dôsledkom vonkajších okolností a nie slobodného výberu činov svojich (a cesty-spôsobu správania), vykonaných v prebiehajúcom živote (alebo minulom a s dôsledkami ktorých sa teraz stretáva. T.j., pri pohľade z tohto sveta sa narúšajú príčinno-dôsledkové vzťahy. Teda potomkom sa dáva za vinu nesprávna výchova a zlé činy ich predkov. Životné okolnosti objektívne dedíme, avšak prijať na seba vinu za to, čomu sme zabrániť nemohli (ak sme duše prvotné), nemôžme.
Zatiaľ asi najvšeobecnejším modelom evolúcie je množstvo individuálnych vývojov duší pri mnohonásobných vteleniach do rôznych tiel.6 Spomienky o životoch predošlých na úrovni vedomia sú u väčšiny populácie blokované, aby stimulovali myslenie a tvorenie a aby pre lenivosť svoju chyby predošlé neopakovali (pokračujúc v dráhe obvyklého7 hriechu) a začali učiť sa „žiť od novej stránky“(obrátiť list – úvaha mnohých školákov pätorkárov). Pri tom, ak sa z množiny duší vyčlení nejaká podmnožina, osvoJavšia si najvyššiu životnú formu (z už v biosfére existujúcich), uspoRadúva sa - strojí „súdny deň“, po ktorom sa duše tejto podmnožiny prevtelia už v nejakých nových, špeciálne pre nich zostrojených životných formách. Viď vyššie uvedené masívnejšie „evolučné skoky“, výkyvy bežnej kontinuity evolúcie.
Taktiež je známy uhol pohľadu na vedomie človeka, ako na prvotnú dušu, pričom v jeho podvedomí žije opakovane prevtelená duša. Takým spôsobom (formou) sú v každom človeku duše dve. Po smrti organizmu sa duše rozdelia a prvotná duša začína svoj proces mnohonásobných prevtelení v podvedomiach nasledujúcich pokolení (V.Lavrova „Kľúče k záhadám živoda. Záhrobný svet“, Spoločné vydavateľstvo tlače“ r.1991, Talin). T.j., duše sa pri vteleniach rozmnožujú.
...
1 Dnes existujúce tzv. archaické druhy v tomto zmysle znova spadajú len pod odchýlku(ľudovo: „Výnimka nevyvracia, ale potvrdzuje pravidlo!“) známeho Normálneho štatistického rozdelenia(Gaussovej krivky), ktorá potvrdzuje objektivitu existencie daného procesu.
2 Tzv. „evolučné skoky“ napr aj dôsledkom silného nárastu počtu mutácii dôsledkom zvýšeného žiarenia počas nejakej astronomickej, či geofyzikálnej periódy. Napr. cyklické prepólovanie planéty so sprievodnými masívnymi zmenami magnetického poľa apod.
3 (z grec. ον, on = jedinec a γέννηση, jénnissi = pôvod) alebo ontogénia (v širšom zmysle) alebo vývin jedinca alebo vývoj jedinca je individuálny vývin organizmu od oplodneného vajíčka (alebo v prípade partenogenézy neoplodneného vajíčka) po smrť, teda obdobie zahŕňajúce zárodočný vývoj, dospievanie, rozmnožovanie, starostlivosť o potomstvo a starnutie. Ontogenéza je súčasťou biogenézy, nasleduje po proontogenéze (progenéze) a je akýmsi "opakom" fylogenézy. Ontogenéza spolu s fylogenézou spadajú pod evolučnú biológiu.
4 Fylogenéza sú na základe dedukcie vyvodené vývojové línie skupiny organizmov, vrátane rekonštrukcie spoločného predka a súhrnu všetkých vetvení jednotlivých vývojových vetiev v priebehu geologických období Zeme. Vyobrazenie fylogenézy sa nazýva fylogenetický strom, ktorého vetvy predstavujú vývojové línie danej skupiny.Vedecký odbor biológie zaoberajúci sa fylogenézou je fylogenetika. Súčasné taxonomické delenie organizmov je väčšinou založené na fylogenéze, čo znamená že vytvárame také taxonomické skupiny organizmov, v ktorých všetky druhy v rámci danej skupiny pochádzajú z viac-menej hypotetického spoločného predka.Fylogenetika skúma aj postupný vývoj jednotlivých funkčných častí tela organizmov. (napr. fylogenézu tráviacej sústavy živočíchov, fylogenézu kvetov rastlín a podobne).
5 prečo nevážite, nezvážite, nepouvažujete, neporozmýšľate nad tým celým..všetkým?
6 V starom Egypte pri rôznych hlbších interpretáciách vyššieho a najvyššieho zasväcovania jednotlivých kást spoločnosti, podľa ich určenia kulturologickými projektantami (kňazmi-HéRaFantos..Hierofantami), systém: Ka-Ba-Ach..neskôr známa, zprava čítaná ElBaKa, či KaBaLa (El, v neskorších semitských jazykoch ako „Boží“ ). Ba(b3) môže byť interpretovaná aj ako duša prvotná. Ka(k3), ako staršia, prevtelená. Ach(st.egpt. svietiaca, lesknúca), ako duša spoločná, vznikajúca po splynutí Ka a Ba, prípadne spolu s ďalśími aspektami UniVersa. Snahou Egypťana bolo stať sa čistým „Ach“(3h) cez zjednotenie Ka a Ba v jednom „tele“..hmoty miere, mathérie = type agregátneho modulu(?).
7 Zvyčajnej odchýlky(niekedy i rastúcej) od optima, chybného zvyku = emócie, stereotypu myslenia a konania, správania sa. Súčiastky celkového spúšťača, anomálie, chyby v procese, prvotného, dedičného „hriechu“ železnej košele hoc i predkov, ktorá tak chrani, ako aj v neadekvátnych situáciách novších, v chybách jej nerozlíšených, neopravených, v rieke prozreteľnosti Jeho, utopiť môže.
Informační báze KSB