Vlajky na území Slovenska a ich význam

18.2.2021

DMK

Heraldika, ako náuka o symboloch štátov, národov, obcí a rodín a ako taká sprevádza ľudstvo možno od jeho začiatku. Je súčasťou historiografie a tá je súčasťou sociológie. Z hľadiska KSB je historická faktológia najbližším vyjadrením hlavnej koncepcie, hneď na jej druhom mieste. Jej zmysel je v podstate jediný, a to určiť “kto je kto a čo je čo“. Ide o spoločenské určenie v tom najširšom slova zmysle, na rozdiel od biologického, ktorým identifikujeme subjekt ako ľudskú bytosť. Ale biologická identifikácia nestačí, pretože ľudia žijú s inými ľuďmi a vytvárajú s nimi sociálne vzťahy. Od toho sa potom odvíja snaha o určenie politické, sociálne, majetkové, sociálne. Čiže, ak to posúdime z pozície KSB, ide o informáciu, ktorá je poskytovaná jednak danému subjektu, jednak ostatným, iným subjektom. A ako vieme, riadenie je proces informačný, teda každé heraldické vyjadrenie je súčasne riadením v tom pravom zmysle slova.

Už tento samotný fakt vylučuje, že heraldické symboly sú nejakou „náhodou, alebo, že patria do inej doby, že moderné štáty alebo národy to majú len za akúsi „spomienku“ a historickú danosť, že tak sa to nosí. Alebo že síce sú, ale rozumie sa , že je to akosi „samo sebou“ bez akejkoľvek analýzy o čo tu ide.

Predmetom tejto práce je stručné faktologické podanie informácie o vlajkách na území Slovenska, jednak ich farbách, ale aj o význame týchto farieb a ako sa menili v závislosti na zmenách v Európe. Súčasťou je aj úvaha o historických okolnostiach.

Začnem tým, že určím kto sú vlastne Slováci. Ide o národ, ktorý historicky a dokázateľne obýva geografický stred Európy. Zaradzuje sa medzi slovanské národy, pričom z pohľadu geografického je bližšie k tzv. západným Slovanom. Aj keď toto rozlíšenie je tiež dosť zavádzajúce, pretože môže imponovať to, že patríme k západnému konglomerátu, nie východnému slovanskému bloku. Čiže, ak sa pozrieme na slovanské osídlenie, sme od centra bližšie k západu ako k zemepisnej polohe. Spomínam to preto, lebo to sú veci, o ktoré sa opriem. To znamená, nemôžeme nevychádzať z toho odkiaľ sme, s kým susedíme a kto bol hlavným svetovým hegemónom v danej dobe a kto bol regionálnou mocnosťou.

Najstaršou známou vlajkou týkajúcou sa územia Slovenska je vlajka Veľkej Moravy. Tá je zrekonštruovaná z kovovej, pozlátenej časti opaska z hrobu v Mikulčiciach. Farby boli zrekonštruované do tejto podoby:

Ako je vidieť, ústrednou farbou je farba červená. Ak sa pozrieme bližšie na túto vlajku, tak vyzerá ako vlajka zavesená na žrdi alebo drevenom stĺpe zlatej alebo žltej farby. Ak teda máme vychádzať z tohto predpokladu, farbou Veľkej Moravy bola farba červená. Ide o farbu, ktorá je doteraz súčasťou vlajky všetkých slovanských štátov. Ide o monochromatickú vlajku bez iných označení. A to je veľmi dôležité poznanie, pretože ak veci posudzujeme z pohľadu názoru prác VP ZSSR, tak nám vychádza, že len suverénne štáty môžu používať monochromatickú červenú vlajku. A že celočervená vlajka je tiež pôvodná farba Ruska a znamená absolútnu zvrchovanosť Rusov na svojom území.

Ak sa však pozrieme na obdobie 1. tisícročia nášho letopočtu, tak dominantnými štátnymi útvarmi bola Rímska ríša, na jej troskách Franská ríša, Byzantská ríša. Nie je treba vysvetľovať, že vplyv Rímskej ríše ovplyvnil Slovanov veľmi výrazne, hlavne potom, čo Rímska ríša prijala za hlavné náboženstvo kresťanstvo. Vlajka Rímskej ríše je nasledujúca:

Čiže ide znova o vlajku červenej farby akoby zavesenú na žrdi alebo stĺpe žltej, najskôr zlatej farby. Dôležitý je fakt s uvedením symbolu SPQR určujúcim kto vládne Rímu, teda Senatus Populus que Romanus, v preklade senát a ľud rímsky. Neide teda o monochromatickú vlajku. Podobné kritériá môžeme uplatniť aj na vlajku Byzantskej ríše. Jej vlajka je nasledujúca:

Ak sa teda pokúsime urobiť sumár len na základe farieb a ich rozmiestnenia, tak skutočne významné ríše mali ako hlavnú farbu červenú, resp. purpurovo červenú. Význam žltej - zlatej farby bol skôr vo význame „zlata“ ako symbolu bohatstva, hojnosti, moci. Ak je červená farba niečím prekrytá, určuje to bližšie označenie krajiny, SPQR napríklad Rímskej ríše. Môže to však aj označovať zníženie suverenity štátu v zmysle jej konceptuálnej podriadenosti majiteľovi písmen, alebo kríža alebo iného znaku.

Po rozpade Veľkej Moravy sa Slovensko stalo súčasťou Uhorského kráľovstva s hlavným svetonázorom kresťanstvom. Kresťanstvo sa na území Veľkej Moravy šírilo tzv. „zhora“, teda krstením v prvom ráde vládcu. Tento stav pretrvával až do roku 1918. Uhorské kráľovstvo prestalo formálne existovať ako súčasť Rakúsko-Uhorskej monarchie.

Prvá známa vlajka Uhorska je následujúca:

Ak sa pokúsime ju analyzovať, už je to prvá vlajka z tých „všeobecných vlajok“, ktoré sa vyskytujú aj v iných štátoch, čiže horizontálne biele a červené pruhy. Vlajka pripomína vlajku Českého kráľovstva alebo aj Poľského kráľovstva v zmysle horizontálne striedajúcich sa pruhov červenej a bielej farby. Ak vychádzame so skutočnosti, že táto kombinácia je kombináciou pre staroegyptských znacharov ako symbol spojenia Horného a Dolného Egypta, tak môžeme predpokladať koncepčné zaradenie Uhorska do koncepcie nadnárodného riadenia jeho obidvoch krídel. Ako dôkaz môžeme použiť napríklad túto každému veľmi známu vlajku:

Ako však postupujeme dejinami ďalej, objavuje sa táto vlajka ako vlajka Uhorska: 

Na červenom poli dvojkríž ako označenie príslušnosti zrejme najskôr ku kresťanstvu, ktoré bolo na naše územie privezené bratmi Cyrilom a Metodom zo Solúna. Ak by sme pokračovali ďalej v analýze vlajok Uhorska, tak je tam stále kombinácia červeno-bielej doplnená o iné symboly, napríklad u Anjouovskej dynastie sú to „bourbonovské“ ľalie, ktoré niekedy obsahovala vlajka Francúzska pred Veľkou francúzskou revolúciou ako odkaz na pôvod Anjouovcov. Tu je ich vlajka:

Keď boli kráľmi Uhorska poľskí králi, tak vlajka vyzerala takto:

Z pohľadu terajšieho unikátneho postavenia Maďarska je zaujímavá táto ďalšia vlajka Uhorska: 

Ide o starú uhorskú kombináciu horizontálnych pruhov s červeným dvojkrížom, ktorý podľa historikov charakterizuje slovenskú časť, teda Horné Uhorsko. Dôležitá je tam práve tá zelená farba, na trojvrší. Je to po prvýkrát, čo je na Uhorskej vlajke použitá zelená farba a trojvŕšie. Túto zelenú farbu má aj súčasná vlajka Maďarska. A nesmieme zabúdať, že Maďarsko je historicky vzniknutý štát s vysokou mierou suverenity a stále má „zvláštne“ postavenie. Len pre doplnenie, ide o jednu z vlajok kráľa Mateja Korvína. Možno predpokladať, že ide o slovenský červený kríž na zelenej maďarskej puste. Sedelo by to aj zemepisne, Slovensko hore, teda na severe, terajšie Maďarsko dole, teda na juhu. Len pre ilustráciu, v mnohých slovenských rozprávkach a povestiach je kráľ Matej Korvín prezentovaný ako veľmi významný, spravodlivý a múdry kráľ. A tá zelená farba vo vlajke by to len potvrdzovala.

Ale, v dejinách Uhorska je ešte táto jedna výnimočná vlajka:

Túto vlajku používal Pán Váhu a Tatier, teda prakticky Pán celého územia Slovenska, Matúš Čák Trenčiansky. Vlajka je veľmi výstižná. Ide o červený podklad známy z vlajky Veľkej Moravy a zlatým dvojkrížom, teda symbolom kresťanstva na trojvrší, o ktorom historici hovoria, že je symbolom Golgoty. Dôležité sú tu fakty, a to je červený podklad so žltým(zlatým) symbolom. V tom najužšom zmysle slova farby pre starý Rím a následne Byzanciu a Veľkú Moravu. Čiže žiadne červeno-biele pruhy. Ide teda o územie, ktoré kráľ Ladislav V. Pohrobok vnímal ako „suverénne“ územie v hornej časti Uhorska s veľkomoravskými(slovanskými) koreňmi s koncepciou kresťanstva. Každopádne, ešte v stredoveku bola severná časť Uhorska chápaná nie ako maďarské územie, ale ako územie nemaďarské, ktoré je súčasťou Uhorska. Veľmi, veľmi v zúženom pohľade je to niečo na spôsob provincie starého Ríma.

Dostávame sa do obdobia roku „meruôsmeho“. Je to výraz zo starej štúrovskej slovenčiny, ktorý označuje rok 1848. Všeobecne je známe, že ide o revolučný rok, a to nielen v Uhorsku, ale aj v celej Európe. Začnime vlajkou Uhorska z tohto obdobia:

Ako vidíme, staré „uhorské“ bielo-červené pruhy a zelená farba od kráľa Mateja Korvína. Len pre ilustráciu, je to aj súčasná vlajka Maďarskej republiky.

Ako som uviedol vyššie, poslednou známou vlajkou symbolizujúcou a označujúcou Slovensko ako územnú entitu bola vlajka Matúša Čáka Trenčianskeho, vtedajšieho Pána Váhu a Tatier. Odvtedy je Slovensko ako entita súčasťou uhorskej vlajky, v jej znaku na vlajke:

To je vlajka Uhorska v čase jeho zániku, v roku 1918.

Ale, vráťme sa k roku 1848. To nie len taký obyčajný revolučný rok. Ako vieme, revolúcie nevznikajú len tak. Z učebníc dejepisu vieme, že ide o obdobie národno-oslobodzovacie kedy došlo k vlastnej identifikácii národov, vznikom ich štátnosti, ktorá sa neskôr pretavila do vytvorenia nových štátov. S týmto faktom môžeme len súhlasiť. Ale chýba podstata. Ak vychádzame z diel Vnútorného prediktora ZSSR a držíme sa faktológie, tak 1. svetová vojna bola plánovaná od konca napoleonských vojen. Jej hlavným účelom bolo preformátovanie Európy s odstránením určitých impérií z jej mapy a likvidáciou kapitalizmu ako takého. Na zničenie impéria je však prehratá vojna málo, aj keď ide o veľmi veľkú vojnu. Dôkazom sú vojny, ktoré viedla Rakúska monarchia, Ruské impérium, Francúzske kráľovstvo. Nedokázala ich zničiť ani storočná vojna, ani tridsaťročná vojna, ani protiturecké vojny. Nato, aby ste zničili impérium, potrebujete prehru vo vojne ako vonkajší faktor, a súčasne aj hlboké vnútorné rozpory, teda na prehru štátu na domácej pôde. Rakúska monarchia ako mnohonárodnostný štát nato bola ako stvorená. Ak sa nato pozrieme z tohto uhla pohľadu, tak proces „sebauvedomovania“ národov a revolúcia z  1848 roku majú zrazu iný význam. Oživovaním národov v Rakúsku s ich následným potláčaním v druhej polovici devätnásteho storočia a začiatkom storočia dvadsiateho sa vytvorilo také vnútorné napätie, že to jednoducho rakúske impérium nemohlo vydržať a explodovalo. Ale, ako sa na Slovensku hovorí, palica má dva konce. Zvonku, z nadnárodného centra iniciované „prebudenie“ národov Uhorska našlo svoj odraz v podobe štúrovskej generácie. Títo učitelia a kňazi v drvivej väčšine obyčajného neurodzeného pôvodu sa tejto príležitosti úprimne chytili. A keďže boli vedení úprimnou snahou o zmenu postavenie Slovákov a ich proces bol iniciovaný tzv. „zdola“ „poupravili“ pôvodný nadnárodný vektor cieľov na iný. Mám samozrejme na mysli tú panslovanskú myšlienku. Na tej by nebolo nič zlé, ak by jej ústrednou myšlienkou nebola orientácia na Rusko. Ale aj to zapadalo do úsilia nadnárodného vedenia, keďže Rusko malo svoj revolučný proces ešte len zažiť a malo v ňom zahynúť. Tým by sa panslovanská myšlienka prirodzene spotrebovala. Preto táto panslovanská myšlienka nebola v zásade vnímaná ako chyba riadenia a v danej dobe nebol teda dôvod na zmenu vektora cieľov zo strany nadnárodného vedenia uplatňovanom na národoch Rakúskej monarchie. Ako však dejiny ukázali, Rusko globálny revolučný proces ustálo, a dokonca prišlo s vlastnou globálnou koncepciou. A práve tá štúrovská proruská stratégia v kombinácii s prežitím Ruska je určujúcou až do dnešných dní. Ide o riadenie na matričnej úrovni, ktoré bolo sformované pri samourčení slovenského národa. Ale vráťme sa do 19. storočia. Práve v roku 1848 sa objavuje táto slovenská vlajka:

Hneď nato sa objavuje niekoľko vlajok, ale ústredným motívom je táto vlajka:

Čiže v roku 1848/1849 sa náhle objavuje bielo-modro-červená trikolóra, ktorá je známa až doteraz. Pôvodné uhorské pruhy bielo-červenej farby sú preťaté modrým pruhom. Ten je signálom alebo podpisom centra nadnárodného riadenia nachádzajúcim sa na Ostrovoch. Všetky ďalšie slovenské vlajky obsahujú tento základ, až do dnešných dní.

Ale ako to v živote človeka býva, tak aj v dejinnom procese, vyskytnú sa tzv. chyby riadenia . Najlepšie sa to dá vystihnúť porekadlom: „človek mieni a Pán Boh mení“. Dôkazom sú tieto slovenské vlajky:

Ide o vyššie uvedenú  vlajku z Mikulášských žiadostí alebo Žiadostí slovenského národa adresované Uhorskému snemu. Je to koncepčný súborný materiál , ktorý môžeme pokojne nazvať hlavným dokumentom určujúcim neskoršiu štátnosť Slovákov. Bol schválený 11. mája 1848.

Ďalšou zaujímavou vlajkou a určite viac koncepčnou je vlajka, ktorú navrhol M. R. Štefánik.

Na tejto vlajke sú viditeľné bielo-červené pruhy spoločné pre Čechy, ale aj pre Uhorsko, konkrétne Slovensko. Obopína ich modrý pruh, symbol nadnárodného riadenia. Čo je však zaujímavé, sú žlté(zlaté) písmená v strede. Neoznačujú len ČeskoSlovensko, ale majú farby moci, zlata, zvrchovanosti..niečo, čo sme videli na vlajkách z dávnej minulosti. Práve tým je táto vlajka zaujímavá, veľmi významná, ale neujala sa ako štátna vlajka ČSR.

A nakoniec je to vlajka Slovenskej republiky Rád, ktorá existovala necelý mesiac v lete v roku 1919. Je úplne čisto červená, ale v tomto prípade je možné predpokladať, že neide o vyjadrenie suverenity štátu ako skôr o okopírovanie ruskej revolučnej vlajky, ktorá sa stala vlajkou ZSSR a určite z pohľadu Ruska je tou hlavnou koncepčnou.

Od roku 1918-1992 bola hlavnou vlajkou Slovenska vlajka Československa, s výnimkou rokov tzv. Slovenského štátu. Ten mal vlajku takúto:

Zaujímavý je čierny slovenský znak v strede vlajky. Ide o slovenský dvojkríž, ale bez vrchov údajnej Golgoty a čiernej farby. Čierna farba je možno vyjadrením farby civilného, teda nie obradného, oficiálneho odevu kléru. A ako vieme, Slovenský štát bol štát klerikálny. Čo je však zaujímavé, chýba tam trojvŕšie, ktoré sa objavuje po prvýkrát na vlajke kráľa Mateja Korvína. V súčasnosti je to jednými historikmi uvádzané, že ide o symbol Golgoty, ako som vyššie uviedol, inými zase, hlavne z Maďarska, že ide o symbol troch najvyšších pohorí Uhorska, teda je to Mátra, Tatra, Fatra, ak berieme do úvahy, že Tatry sú z tých troch pohorí najvyššie. Práve vynechaním trojvŕšia by sa takto primo potvrdzoval fakt, ktorí tvrdia Maďari. Každopádne táto vlajka patrí k vlajkám Slovenska s vyjadrením podriadenosti.

No a nakoniec tu máme 2 vlajky. Prvá je vlajka Československa až do roku 1992.

Uvádza sa, že modrý pruh reprezentuje práve Slovensko. Ale z pohľadu koncepčného určite nie, nakoľko modrý pruh vo vlajke reprezentuje náležitosť k jednému z centier riadenia. Táto vlajka je v súčasnosti vlajkou Českej republiky, ktorej oficiálne Slovensko súčasťou nie je. Môžu byť za tým 2 vysvetlenia. Jedným je to, že terajšia Česká republika sa stavia do pozície hlavnej nástupnickej krajiny ČeskoSlovenska a časť jej elity sa otvorene snaží nadviazať na obdobie tzv. 1. československej republiky, teda obdobie z rokov 1918-1938. Druhou možnosťou je, že vlajka bola ponechaná zámerne, aby stále dokumentovala určitú spojitosť Čiech a Slovenska, ktorá tu objektívne existuje, a súčasne si ponechávala možnosť na znovuvytvorenie spoločného štátu, ale pod nadnárodnou kontrolou.

A poslednou vlajkou je súčasná vlajka Slovenskej republiky:

Ide o klasickú trikolóru so štátnym znakom Slovenska, ktorý je v úplne identických farbách ako je podklad. Prítomnosť týchto pruhov, ale hlavne prítomnosť znaku vo farbe trikolóry určuje postavenie Slovenska, bez akejkoľvej koncepčnej samostatnosti.

Ako je vidieť z celej plejády vlajok, na základe rozboru vlajok a ich časovým zaradením do zodpovedajúcich historických období je možné určiť postavenie štátu na medzinárodnej scéne. Od postavenia štátu sa odvíja okrem iného aj blahobyt obyvateľstva. Je predsa známe, že kolónie nikdy a nikde nedosahovali úroveň materskej krajiny. Dokonca ani v Rímskej ríši, kde predsa existoval progresívny rozvoj provincií, nedosahovala ich úroveň v žiadnom prípade úroveň samotného centra.

K samotným farbám trikolóry o ktorých je z pohľadu KSB možné hovoriť ako farbách, ktoré reprezentujú podpis nadnárodného riadenia je možné uviesť aj dôkaz, jeden z mnohých. Toto je vlajka Francúzskeho kráľovstva do roku 1789, teda do obdobia Veľkej francúzskej revolúcie.

A toto je súčasná vlajka od roku 1789 s výnimkou rokov 1814-1830.

Už na prvý pohľad je jasné, že tu chýba akákoľvek kontinuita. Na prvý pohľad sa môže zdať, že Veľká francúzska revolúcia predsa ukončila vládu „nenávideného“ kráľa, v tomto prípade to vyšlo na vládu Ľudovíta XVI. Ale v skutočnosti ukončila éru zvrchovaného Francúzska, ktoré bolo blízkym odvekým rivalom Anglicka a jeho konkurenciou, aj na mori, aj súši. Vojenské a obchodné loďstvo vtedajšieho Francúzska bolo ohromné a bez porážky Francúzska nebolo možné, aby anglické loďstvo získalo námornú hegemóniu, ktorá potom viedla k vytvoreniu Britského impéria. S rovnakým cieľom Anglicko postupovalo aj voči Španielsku, ktoré svojho času tiež bolo námorným vládcom.

A úplne na záver by bolo vhodné odpovedať na otázku: „No a čo s tým teraz urobíme“. Odpoveď je v každom z nás. Je nutné si uvedomiť svoje postavenie. Buď ho prijmeme alebo neprijmeme. Ak ho neprijmeme, potom sa sami musíme cítiť suverénnejšie. A s pocitom suverenity osobnej postupne príde suverenita národná a štátna. Ale len v stupni, na ktorý objektívne máme. Ako národ sme malý, máme pod 10 miliónov obyvateľov, čo je minimálna zdrojovo-ľudská hranica na suverenitu. Z prírodných zdrojov disponujeme ozaj obrovským bohatstvom, ktorým je podzemná voda. V ostatných prírodných zdrojoch výrazne, až absolútne zaostávame. Preto, ak sme na tom tak ako sme, je nutné zvýšiť kvalitu riadenia a určiť ďalšiu koncepciu, ktorá by tieto „negatíva“ kompenzovala. A vyjadrením tohto cieľa by mala byť vlajka, ktorej hlavnou farbou by mala byť červená farba s výrazným potlačením modrej a bielej farby a štátny znak žltej alebo zlatej farby. Ak by sa nám podarilo toto dosiahnuť, potom by sa zmenili životy občanov Slovenska určite k lepšiemu. Základ tu je a faktologický. Tu je vlajka Nitrianskeho kniežatstva:

A tu je vlajka súčasnej nitrianskej arcidiecézy: 

Vybral som si tieto dve vlajky, pretože majú veľkú výpovednú hdnotu. Nitrianske kniežatstvo ako súčasť Veľkej Moravy sa ukazovalo ako severénny štátny útvar . O tom nakoniec aj začala táto úvaha. A keďže, cirkevné symboly sú „archaické“ z pohľadu stability, nemenia sa vôbec, alebo len veľmi málo, tak vlajka nitrianskeho arcibiskupstva v sebe ukrýva návod a kľúč, ktorý by sme mali vlastniť. Jasne nám definuje možnosť obnovy suverenity a určite pred nami otvára možnosti ako žiť lepšie a ľudskejšie. Žltý(zlatý) dvojkríž na červenom podklade je toho jasným dôkazom.