28.6.2014
5. DOMINIKÁNI – založení sv. Dominicom v Toulouse a potvrdení pápežom Honoriusom III. v r. 1216, rýchlo sa rozšírili po TAL, FRA a SPAIN. Na 1. generálnej kapitule v Bologni r. 1220 bol rád vyhlásený za žobravý a jeho členovia boli povinní sa vzdať všetkého majetku a príjmov a žiť len z almužny. Toto sa plne nedodržiavalo a v r. 1425 to pápež Martin V. zrušil. Na čele stojí veľmajster, ktorý je volený na 6 rokov. V každom štáte je provinčný prior a v každom zariadení s viac ako 12 členmi je konventuálny prior. Nad všetkými šéfikmi stojí kapitul – valné zhromaždenie zvolávané každé 3 roky.
Hlavnou úlohou bola misionárska činnosť medzi neveriacimi s horlivým kázaním teológie. Medzi významných členov rádu patrili Albert Veľký a jeho žiak Tomáš Akvinský, ktorí vtedy boli „strážcovia“ „pravej“ viery a v 13. stor. urobili určitú syntézu kresťanského a Aristotelovho učenia.
Známy je výrok Tomáša Akvinského: „Pápež svojim božským právom má duchovnú aj svetskú moc ako zvrchovaný kráľ sveta.“
Tzv. Magister Sacri Palatia bol vždy vybraný z dominikánov a bol na čele vyššej cenzúry RKC. V rozkvete mal rád cca 150 tisíc členov v 45 provinciách, pričom 11 bolo mimo Európy. Dominikáni vytvorili rozvetvenú sieť teologického vzdelávania, vrátane štúdia rôznych jazykov a do značnej miery určovali čo je „pravé“ kresťanské učenie. V neskoršom období boli jezuitmi vytlačení zo škôl a kázaní pri imperátorských dvoroch a čiastočne aj z misionárskej činnosti. Teraz existujú hlavne v TAL, RAK, SPAIN, misia je aj v USA a v Indii.
Oblečenie sa skladá z bieleho rúcha s bielou kapucňou a pri výstupe do sveta si obliekajú navrch čiernu mantiu s čiernou kapucňou. Erb rádu zobrazuje psa, ktorý nesie v papuli horiacu fakľu, aby vyjadrili dve určenia rádu: ochraňovať cirkev od kacírstva a presviedčať svet kázaním „pravdy“.
Nazývajú sa aj Psi Hospodina z lat. názvu Domini canes. A boli to skutočne „besní“ psi, keď im r. 1232 pápež Gregor IX. priklepol spolu s františkánmi inkvizíciu (z lat. inquaerere – zisťovať, vyšetrovať).
V Toulouse a Narbonne (FRA) boli zavádzané prvé inkvizičné súdy proti katarom, ktoré sa potom rozšírili takmer po celej Európe. RKC začala vstupovať do silnej krízy „dôvery“ v biblické učenie a GP musel pristúpiť k tejto drastickej forme, aby si ako tak uchoval riadenie cez silne deformované učenie Krista. Kladivo na čarodejnice búcha čoraz silnejšie na všetkých ináč zmýšľajúcich ľudí, ktorí sa nechceli podriadiť biblickým (v podstate satanistickým) dogmám a normám správania. Tu sa vlastne prejavil podvedomý satanizmus benediktínskeho a františkánskeho rádu, keď horlivo a s vervou idiota vykonávajú najväčšie zverstvá, ktoré dokáže vymyslieť len človek-zver. Odsúdenie sa často týkalo aj rodinných príslušníkov a detí do troch generácií. To isté potom napr. praktizovali prevažne judaisti v ČEKA a NKVD pri čistkách nepohodlných ľudí (dnes vieme, že marxizmus ako svetská forma skrytého fašizmu je len biblický derivát rovnakého Konceptu, takže pre príklady ako sa likvidujú nepohodlní jedinci nemuseli judaistickí čekisti v podvedomí veľa pátrať).
6. JEZUITI – neoficiálny názov pre členov Spoločnosti Ježišovej, ktorú založil v r. 1534 Ignác z Loyoly (SPA) a schválil pápež Pavol III. v r. 1540. Je to jeden z najväčších mníšskych rádov RKC. Sú charakteristickí tvrdou disciplínou, s podriadením sa šéfom Rádu a s absolútnou poslušnosťou voči pápežovi. Pôsobnosť – všade kde ich pošle pápež (z hľadiska kozmopolitizmu, zákulisnou prácou a vytváraním intríg majú veľa spoločného s judaizmom). Vyznávajú 4 princípy – sľuby: chudoba, čistota, disciplína a absolútna poslušnosť voči pápežovi. Na čele je generál (zdôraznený princíp vojenskej poslušnosti), ktorý je volený doživotne a sídli v Ríme. Formálne majú 4 stupne členstva, kde novici sa môžu stať definitívnymi členmi Rádu po min. 10 rokoch skúšobného obdobia služby v Ráde. V súhrne je možné povedať, že Rád sa vyznačuje prísnou hierarchiou, tvrdými pravidlami a vojenskou disciplínou a prísnosťou.
Ich narastajúci vplyv viedol ku viacerým konfliktom s dejateľmi renesancie. V r. 1764 boli zakázaní na celom území FRA, o 3 roky podobne v SPAIN, Neapolskom kráľovstve a vojvodstve Parma a v r. 1795 v Portugalsku. Na pápeža sa vyvíjal nátlak, aby jezuitov zakázal a v r. 1773 Klement XIV. formálne vyhlásil rozpustenie jezuitov. Ale len formálne a neskôr došlo k oživeniu ich činnosti, no dostali sa znovu pod tlak v dôsledku liberálnych a „socialistických“ revolúcií. Z času na čas ich vyháňali z rôznych krajín – BEL, TAL, FRA, RUS, NEM i Švajčiarsko.
Otázka je prečo?
Jedná sa o najzakonšpirovanejší rád RKC. V čase vzniku začal naberať na obrátkach rozklad RKC po reformačných hnutiach a jezuiti boli namierení hlavne aby zlikvidovali reformáciu. Od začiatku sa jezuiti snažili dať svojim členom komplexné vzdelanie, a tak sa v tomto ohľade pokladajú jezuitské školy za najlepšie v Európe. Dnes sa činnosť jezuitov zameriava na duchovné vodcovstvo, poradenské agentúry, misionársku činnosť, vedecký výskum, vydávanie novín s širokým okruhom čitateľov, majú svoje TV a rádia.
V 16. stor. prebehli prvé buržoázno-demokratické revolúcie a cirkev sa snažila nezaostávať za dobou a „porodila“ takýto druh rádu, ktorý vychovával gramotné riadiace kádre, ktoré boli plne oddané dielu RKC a tým pádom aj GP. To bola posledná veľká snaha GP udržať moc RKC v predvečer renesancie. Jezuiti boli určitou náhradou za odstránených Templárov a zo zákulisia riadili množstvo vecí aj na nadštátnej úrovni (napr. prenikli do Indie, Číny i Japonska), čiže riešili určité aspekty globálnej politiky. Snažili sa o svetovú nadvládu s pápežom, ako všeobecným vládcom na čele. Rád bol po svete známy a povestný pre svoju rafinovanosť, dvojtvárnosť a totálnu absenciu morálnych zásad, bol vyškolený v každom umení podvodu, že sa stal neznesiteľný aj v katolíckych krajinách a nenávideli ho mnohí monarchovia. Napr. Vojvoda Maxmilián Francis, najmladší syn Márie Terézie napísal: „Jezuiti sa tak neúnavne zamiešavali do intríg medzi súdom a štátom, že museli byť spravodlivo odpudení za ich úsilie po svetovej nadvláde.“
Avšak s vývojom globalizácie sa politika GP začína meniť v snahe prikrytia biblického scenára. GP musel čiastočne „opustiť“ RKC a začal cirkevnú moc meniť za svetskú. Kresťanské rády sa úplne neskryli, ale ich činnosť sa buď pozastavovala alebo sa transformovali na iný druh činnosti.
Mnohé funkcie a tradície „kresťanských“, rytierskych a mystických rádov začína GP prevádzať na novovznikajúce svetské rády, ktoré dostali názov - slobodomurárske lóže. To však už je ďalšia kapitola globálnych riadiacich štruktúr GP.
7. TEMPLÁRI – predstavujú najviac mytologizovaný Rád, s množstvom dezinformačných kníh a filmov, ktoré patria skôr do žánru mýtov. Skúsenosti a algoritmika ich „likvidácie“ sú mimoriadne zaujímavé pre chápanie role a miesta utajovaných ordensko – slobodomurárskych štruktúr v globálnom scenári. Veď od tých dôb sa máločo zmenilo v ich použití ako prostriedkov vplyvu na vládne špičky štátov a globálnych organizácií.
Rád Templárov sa takmer od samého počiatku zaujímal činnosťou, ktorej väčšia časť vždy bola údelom židov. S nimi je spojený globálny rozvoj úžerníckeho projektu ako inštrumentu svetového ovládania na 4. priorite informačných prostriedkov (zbraní). Dnes úlohu Templárov, teda medzinárodných úžerníkov, hrá Svetová banka, MMF, EIB, EBOR ai. V stredoveku pred 14. stor. mal takmer výhradný monopol na medzinárodnú úžeru Rád Templárov. V tej dobe (10 -13. stor.) kresťanstvo kategoricky zakazovalo úžeru, preto sa ňou zaoberali židia, no s vývojom medzinárodného obchodu bolo nutné vytvoriť aj medzinárodný finančný systém, čo úspešne „osedlali“ práve Templári.
Rád vznikol asi v roku 1119 , keď sa niekoľko hlboko veriacich a bohabojných mužov, pod vedením francúzskeho rytiera Huga de Payens a jeho blízkeho priateľa Gottfrieda zo St. Omeru prisľúbilo Bohu, že budú slúžiť Kristovi. Títo muži boli odhodlaní žiť podľa mníšskych pravidiel a bez osobného majetku. Ich hlavnou povinnosťou bolo ochraňovať kresťanských pútnikov zo Západu na cestách do a po Svätej Zemi. Z prvých rokov je známa ich „archeologická“ aktivita v Chrámovej hore, kde stál pred r. 587 p.n.l. Šalamúnov chrám (zničili ho babylonské vojská) a kde mala byť podľa Starého zákona Archa Zmluvy. Okrem toho študovali staré hebrejské texty a kabalu.
Po r. 1129 (koncil Rádu v Troyes) sa však začína iná etapa a Rád prudko expanduje a rýchlo nadobúda obrovské pozemky vo FRA, ANGL, ŠKOT, SPAIN a PORT. Po 10 rokoch sa ich moc rozšírila aj na TAL, RAK, NEM, HUN a Konštantinopol. Napr. v r. 1131 im kráľ Aragónska odkázal 1/3 krajiny. V polovici 12. stor. sa Rád stal najvplyvnejšou a najbohatšou organizáciou v kresťanskom svete, s výnimkou pápežstva.
V roku 1139 vydal pápež Inocent II. bulu Omne Datum Optimum, ktorou najmä:
Vzal Rád Templárov pod ochranu samotného pápeža (Templári podliehali priamo a výlučne pápežovi, ktorý ako jediný mohol prejednávať a rozhodovať o obvineniach proti nim).
Podriadil Rád výlučne samotnému pápežovi (Templári boli nezávislí od kráľov, šľachty, ale aj od regionálnych cirkevných inštitúcií).
Priznal Templárom právo prisvojiť si všetok majetok a korisť, ktorú získali v boji s nepriateľmi Krista.
Priznal Templárom právo samosprávy (Templári si svoje administratívne záležitosti spravovali sami, vrátane voľby veľmajstra Rádu).
V roku 1144 vydal pápež Eugen III. bulu Milites Templi (Rytieri Templu), ktorou veriacich nabádal k tomu, aby Templárom poskytli všetko, čo len budú môcť. V nasledujúcom roku 1145, Eugen III. bulou Militia Dei (Rytierstvo Božie) potvrdil Rádu Templárov právo budovať vlastné kostoly a prijímať do svojich rádov riadne vysvätených kňazov, ktorí o to prejavia záujem a preukážu sa súhlasom svojho biskupa.
Ale samotní Templári nenasledovali biblické kresťanstvo, boli to skôr typy určitých fanatikov, neskôr kabalistov a alchymistov. V čase rituálov zapierali Krista, zriekali sa ho, pošliapavali kríž a pľuli na neho...nepochybne boli priamo heretici (vyšší pravdepodobne boli zasvätení do určitých tajomstiev, že to v učení RKC nie je všetko v poriadku a Ježiš Kristus nebol žiaden Boh a aj s jeho ukrižovaním je viacero verzií, ktoré odporujú oficiálnej, čo sa potvrdzuje aj v Koráne). S miestnym duchovenstvom a mníchmi mali rôzne vzťahy, no prevažne mierne, bez väčších rozporov.
Vďaka svojej širokej moci, početnosti, diplomatickému a vojenskému umeniu získali Templári ohromný politický a vojenský vplyv a taktiež finančnú moc. Obyčajne historici spájajú rozvoj ekonomických inštitútov západnej Európy s židovskými úžerníkmi a tiež s veľkými talianskymi trhovými domami a úniami. No podiel židov v úžere bol výrazne menší ako podiel Templárov, ktorí boli tvorcami mechanizmov a procedúr, ktoré neskôr prevzali hlavne talianski kupci.
Tzn., že Templárom bolo zač. 12. stor. nariadené urýchliť koncentráciu riadenia v Európe za pomoci úžery (starovekého inštitútu, ktorý bol starozákonnou doktrínou Izaiáša „priklepnutý“ GP iba židom) a obchodných machinácií (stredoveký analóg burzových špekulácií = parazitizmus na obchode s komoditami a nehnuteľnosťami) pre akumuláciu hmotných prostriedkov, ktoré slúžili pre potreby šírenia Biblického projektu (ani dnes tomu nie je inak, a tak zbohatlíci musia odovzdávať nejaký ten desiatok, tridsiatok i viac – napr. Soros osobne žije pomerne skromne a mld. špekulačne získaných USD dáva do rôznych projektov a organizácií typu Open Society, ktorých úlohou je šírenie dé(A)monkracie po svete, podobne aj globálne i lokálne klany – od ideologických investícií napr. do rôznych chrámov, cez sponzoring herných aktivít, najmä futbalu /čučiaci fanúšikovia nabíjajú mat(r)icu priamo GP / – v duchu Chlieb a hry pre tlupu, až po genocídne projekty rôzneho druhu – napr. Bill Gates, Bon Jovi).
RKC teda úžeru zakazovala a tak sa kresťania nemohli zaoberať najziskovejšou činnosťou robenia peňazí „zo vzduchu“. Plnú moc na to mali Templári, analogicky ako dnes prevážne judaistické globálne klany.
GP je jedno aký príručný „ľudský“ materiál použije – dôležitá je efektívnosť a konečný výsledok!
V podstate – základy súčasného bankovníctva boli položené práve Templármi. V čase svojho najväčšieho rozkvetu mal Rád v rukách väčšiu časť voľného kapitálu Záp. Európy. V dnešnom čase sa máločo zmenilo a dnes je kapitál Európy zväčša v rukách judaisticko-sionistických bankárov a masonov. GP proste na projekte Templárov GP odskúšal efektívnosť rozšírenia bankovníctva a keď búrlivý rozvoj Rádu bol zastavený masovou nespokojnosťou kráľovských verchušiek – úspešný experiment otočil na trvalé dielo židov a slobodomurárov, ale už na osnove iných ordenov a diaspór a v „jemnejšom“ a menej do oči bijúcom režime. Templárov GP použil cynicky s porušovaním vtedajších zákonov (za čo mnohí aj patrične zaplatili), lebo sila vtedajších židovských diaspór nestačila na urýchlené uchvátenie celej Európy.
Templári ako prví zaviedli pojem zdrojov úverovania, vydelili tiež úvery na investičný rozvoj a rozširovanie obchodu (fakticky plnili všetky funkcie obchodnej banky 21. stor.), vynašli akreditív, vykonávali zmenárenské činnosti, sprostredkovávali rôzne druhy obchodov a transakcií, zaviedli špeciálne účtovníctvo atď. Krádež a falšovanie akreditívov sa zabezpečovala zložitým systémom kódov, ktoré boli známe len Templárom. V Paríži ich chrám plnil úlohu kráľovskej pokladnice, držalo sa tam bohatstvo FRA a Templári robili kráľovi a štátu pokladníkov, čím sa všetky financie francúzskej koruny kontrolovali pod ich riadením a boli od nich závislé...Templári nielen vyberali pápežské dane, desiatky a milodary, ale mali ešte väčšie právomoci a vyvolávali väčší strach ako súčasná daňová správa. Tým tento predmasonský Rád ovládal globálne financie a kedykoľvek ich mohol použiť v politike toho ktorého štátu aj proti samotnému kráľovi.
Rád mal sieť kláštorov, ktoré poskytovali úkryt a útočisko pre ľudí, ako aj pre majetok. Pre ochranu cenných predmetov nebolo bezpečnejšieho miesta, ako zasvätené bohu a teda nedotknuteľné, aspoň v princípe. Kláštory vojenských rádov vyvolávali vysokú dôveru, najvýznamnejšie boli v Paríži, Londýne, La Rochelle, Tomare a Gardoni – boli chránené hradbami a bránené početnými bratmi, takže boli istené voči hocijakým zásahom. Toto bola tzv. pasívna finančná funkcia (bezpečnostná schránka). V Aragóne v r. 1303 napr. kráľ uschovával korunovačné klenoty v Monzon, ktorý tiež patril Templárom. Niektorí dávali do úschovy šperky, ktoré slúžili ako zástava na iné finančné operácie. Rád ochraňoval aj peniaze, ktoré boli určené na špeciálne operácie v neskoršej dobe. Každá vec sa ukladala do schránky, kľúč mal pokladník v Templi a otvoriť ju mohol len za prítomnosti a súhlasu majiteľa.
Rád zabezpečoval svoju bezpečnosť financií 3 spôsobmi: hypotékami – zálohami, úrokmi a sankciami - zastavenie majetku za účelom požičiavania peňazí pre prípad nevrátenia dlhu, úrok sa často maskoval za operácie výmeny jednej meny za druhú a mnohí vysokí cirkevní hierarchovia neskôr po ich odstránení priznali, že si požičiavali od Templárov na úrok (10 % i viac). Ďalej si Rád v kontrakte zabezpečoval pôžičku peňazí vysokou pokutou alebo interesse, pre prípad, že boli porušené podmienky pôžičky. K tejto technike sa uchyľovali všetci úžerníci (nie je tomu ináč ani dnes – stačí si pozrieť zmluvy Kiskovych alebo i iných nebankoviek, splátkových alebo hypotekárnych spoločností) a sú zaznamenané mnohé príklady z benátskych archívov. Sankčná pokuta mohla byť 60 – 100 % požičanej sumy, čo bolo výrazne viac ako brali vtedajší židovskí úžerníci.
Svetské i cirkevné hierarchie využívali znalosti Templárov v oblasti financií a kráľ býval aj súkromnou osobou s osobným kontom v „banke“ Templárov, spolu s inými aristokratmi. Riadenie štátnych financií sa úplne alebo čiastočne zverovalo Templárom. Napr. Ľudovít VII. píše Sugeriovi (výberca daní): „Ani si neviete predstaviť, ako by sme sa mohli udržať v krajine bez peňazí, bez pomoci Templárov. Oni nám požičali veľmi veľkú sumu a musíme ju vrátiť.. Preto vás úpenlivo prosíme, aby ste im ihneď zaplatili 2000 mariek v striebre.“
V inej správe kráľ objasňuje úverový mechanizmus:“ Sľúbili mi, že mi čoskoro vrátia to, čo som im dal do zástavy, aby to úplne neprepadlo.“ (Ľudovít VII. dostal úver ako súkromná osoba).
U Ľudovíta VII. začala tradícia, ktorá trvala až do konca krížových výprav – keď sa kráľ & Co. vyberali na výpravu, tak si ukladali svoje peniaze u Templárov alebo často i financovali svoju výpravu na dlh. Napr. Eduard I. si na výpravu požičal zdokumentovaných 28 tis. livrov a to už bol len krok k postupnému zvereniu finančnej správy štátnych financií do rúk Rádu. V Anglicku časť kráľovskej pokladnice bola zverená do ich správy na konci vlády Henricha II. a druhá časť, tzv. garderoba - bola pod ťažkým dohľadom v Toweri v Londýne.
Vo FRA sa celá kráľovská pokladnica držala v parížskom dóme Temple. Ešte pred odchodom na krížovú výpravu vydal r. 1190 Filip August vyhlášku, ktorá regulovala riadenie kráľovstva počas jeho neprítomnosti. Nariadil svojim úradníkom, aby odovzdávali vybraté dane do parížskeho dómu Templárov a všetko svedčí o tom, že Templári ovládli franc. štátnu pokladnicu po celé 13. storočie.
Aj napr. Karol I. z Anjou na Sicílii a Jaime I. Aragónsky v Katalánsku tiež využívali rozmanité služby Templárov.
Pri dvore pápeža Klementa V. v Poitiers sa tiež nachádzali Templári, ktorí sa úspešne starali o jeho financie.
V Anglicku templár Gilbert Hoxton (asi prapredok Hoxa, len s iným tónom..:))...) vyberal desiatky pre kráľa, ale časť si strkal do svojho vrecka. Keď sa to prevalilo, tak kráľ ho omilostil, ale veľmajster nie a bol podrobený krutému potrestaniu.
Veľké finančné transakcie boli výsadou len niektorých commanderies, kde najznámejšia bola parížska filiálka, ktorá sa stala centrom finančných operácií na Západe. Paris sa viac hodil ako London, ktorý zaujímal významné, ale marginálne miesto v Európe tej doby.
V r. 1294 organizovali Templári výmenu starých peňazí za nové, vystupovali vo funkcii maklérov vo finančnom riadení a riadení majetku a mohli vymáhať dlhy. Robili úlohu sprostredkovateľov v sporoch týkajúcich sa pokút, vena, dôchodkov a iných fin. operácií ( v podstate celé spektrum minulých i dnešných židovských funkcií). Aj keď ich nikde nemilovali, tak boli presní, spravodliví vo fin. veciach, neúplatní, čiže boli dôveryhodní. Templári sa s osobitnou strohosťou stavali k členom rádu, ktorí spáchali nečestné konanie (to sa potom prenieslo do masonskej disciplíny, ktorá bola nad všetko a rátala sa ako „rytierska“ česť). Podobne ako dnešné švajčiarske banky Rád podporoval niekoľko dlhodobých trustových fondov pre riadenie majetku zomrelých alebo zbankrotovaných osôb.
ZÁNIK TEMPLÁROV:
Templári mali teda povesť „bankárov Západu“ a ich finančný úspech sa predstavuje ako aj jedna z príčin ich zničenia: bohatstvo dostatočne dobre kombinovali s chamtivosťou a aroganciou, čo spolu so službou bohu bolo všetko v rozpore. Mali viac účtovných kníh ako „svätých“ dogmatických traktátov. Prísne cirkevné pravidlá Templári obchádzali za pomoci vyhýbavých výrazov, eufemizmov a inotajov.
Bohatstvo, ktoré efektívne prevádzkovali, ako aj ich moc, boli predmetom závisti monarchov, najmä vo FRA a NEM. Od Templárov začína nebývalá intenzifikácia koncentrácie riadenia po biblicky, s dôrazom na 4. prioritu informačných prostriedkov (zbraní) za použitia metód, ktoré boli dovtedy len výsadou židov.
No Ni(e)kto rozhodol dať Rád Templárov do „výkupu“ a jeho funkcie rozdeliť na druhé menej významné rády a židovské diaspóry. „Tretia sila“, ktorá rozhodla o likvidácii Rádu a jeho transformácii bola statusom nad Filipom IV., ktorý sa stal ich likvidátorom a bola to sila, ktorej sa aj samotní Templári podriaďovali popri pápežovi. Predpokladá sa, že viacerí vo vedení Rádu boli osobitne zasvätení (vyššie ako samotný veľmajster Jacques de Molay), z ktorých viacerí boli skrytí židia a leviti.
Pokladnica Rádu zmizla spolu s väčšinou dokumentov a archívov a organizovane „zmizli“ aj celé najvyššie zasvätené skupiny spojené s financiami...a bohatstvo sa nikdy nenašlo.
GP projektom Templári odskúšal nebývalú efektivitu koncentrácie moci, za pomoci inštitútov a metód, ktoré zaviedol Rád. GP (alebo skôr jedno jeho 11 krídlo, ktoré predikčne videlo blízku krízu katolicizmu, lebo existuje aj úvaha, že takúto rýchlu likvidáciu GP neočakával) rozhodol, aby súčasne s likvidáciou Rádu bol zbavený pápežský prestol „absolútnej moci“ v katolíckej Európe a pripravoval sa k „virtualizácií“ ordensko-masonských štruktúr s cieľom urobiť pružnejší a stabilnejší systém v prostredí, do ktorého sa Európa ďalším vývojom dostane.
Nástrojom bol francúzsky kráľ Filip IV. Pekný, ktorý rozbil rád Templárov a zároveň r. 1309 uchvátil pápežský stolec, keď ho previedol z Ríma do Avignonu, kde sa pápež stal len prídavkom k franc. korune. Toto tzv. „Avignonské zajatie“ trvalo 68 rokov až do r. 1377 a znamenalo rozkol a dlhodobú krízu katolíckej cirkvi, po ktorej už nikdy nenadobudla predchádzajúcu moc, keď vrchol bol dosiahnutý za pápeža Inocenta III.
Rád Templárov bol oficiálne zrušený dekrétom pápeža zo dňa 22(podpis GP).3.1312, pričom nebolo vynesené žiadne konečné rozhodnutie o vine, či nevine (analógia s figúrkami GP, ako bol napr. Hitler, či Bin Ladin, ktorí splnili nejakú zverenú parciálnu úlohu). Projekt Templári, ktorý riešil skúpenie sveta a zotročenie ľudstva na základe monopolu na medzinárodnú úžeru bolo nutné modifikovať a reštartovať. Jedna zo systémových chýb projektu bola v tom, že Rád predstavoval predovšetkým 4. a 6. prioritu infozbraní a 6. priorita sa používa pri vedení agresie až ako nástroj dokončenia operácií, ktoré sa realizujú z drvivej väčšiny na prioritách 1.-3. Rád Templárov nemal vlastnú ideológiu a doktrínu, a tak GP po odskúšaní efektívnosti nových metód vedenia globálnej finančnej agresie riešil jeho definitívnu likvidáciu a transformáciu v prospech židovských diaspór, ktoré boli dlhodobo na túto úlohu pripravované a ideologicky vyzbrojené už od staroveku, navyše so silným riadením podvedomia zo strany agregátneho biopoľa (egregoru) JHWH, ktorého manažérom je GP doteraz..
Informační báze KSB