10.10.2017

VNÚTORNÝ PREDIKTOR ZSSR

Prozreteľnosť nie je „algebra“…

__________________

O prácach matematikov MŠU A.T.Fomenko a G.V.Nosovského
ohľadom vytvárania modelu reálnej chronológie Dejín,
na základe matematického spracovania informácii z kroník

Petrohrad
2002

© Publikované materiály sú dedičstvom Ruskej kultúry, a preto nikto vo vzťahu k nim nedisponuje osobnými autorskými právami. V prípade ak si právnická alebo fyzická osoba prisvojí autorské práva na osnove zákonom stanoveného poriadku, stretne sa s odplatou za krádež vo forme nepríjemnej „mystiky“, prekračujúcej rámec jurisdikcie. Napriek tomu má každý záujemca plné právo, vychádzajúc z jemu vlastného chápania spoločenského prospechu, kopírovať a publikovať (aj na komerčné účely) tu prítomné materiály v plnom objeme alebo po častiach jemu dostupnými prostriedkami. Každý kto používa tieto materiály pri svojej činnosti, pri ich neúplnom citovaní alebo pri odkazoch na nich, prijíma na seba osobnú zodpovednosť, a v prípade vytvorenia zmyslového kontextu prekrúcajúceho zmysel týchto materiálov ako celku, má šancu stretnúť sa s „mystickou“, mimoprávnou odplatou.

OBSAH

Prozretelnosť nie je algebra A4.doc (441344)
Prozretelnosť nie je algebra A4.epub (174415)
Prozretelnosť nie je algebra A4.mobi (149083)
Prozretelnosť nie je algebra A4.odt (106343)
Prozretelnosť nie je algebra A4.pdf (551677)

Ukázka

1. Náš štandard chápania sveta

Každá recenzia je vlastne porovnávaním chápania sveta recenzentov s chápaním sveta autorov recenzovanej práce. V dôsledku toho, čitateľ recenzie má do činenia až s dvomi druhmi chápania sveta: 1) autorov práce a 2) jej recenzentov.

Závery recenzentov môžu zostať nejasné z toho dôvodu, že ich chápanie sveta sa odlišuje od chápania sveta autorov recenzovanej práce, ako aj od chápania sveta čitateľov danej recenzie. A preto, aby bolo možné pochopiť, prečo recenzenti učinili práve také závery, aké učinili, treba sa oboznámiť s tým, ako oni sami vnímajú svet, a v čom sa ich chápanie odlišuje od chápania sveta čitateľa recenzie a od chápania sveta vyjadreného autormi v recenzovanej práci.

O to dôležitejšie je uviesť svoj štandard chápania sveta pri recenzovaní literatúry historicko-sociologickej tematiky, u ktorej v spoločnosti chýba jednota názorov, a predovšetkým v prípade nesúladu chápania sveta recenzentov a autorov posudzovanej práce. Do pozornosti dávaná analytika vychádza z nasledujúcich názorov.

* * *

Ľudstvo v biosfére planéty sa vyčleňuje prítomnosťou kultúry, pričom pod termínom „kultúra“ chápeme celý objem geneticky nezdedenej informácie odovzdávanej v spoločnosti z pokolenia na pokolenie. Pritom sa z pokolenia na pokolenie odovzdáva aj geneticky podmienený potenciál schopností k osvojeniu si kultúrneho dedičstva predkov a jeho ďalšieho pretvárania.

Každá spoločnosť je nositeľkou vlastnej charakteristickej kultúry a existuje v globálnom dejinnom procese, ktorý je čiastkovým procesom v živote biosféry Zeme. Zákony stability celkovej biosféry planéty a vzájomná podmienenosť existencie všetkých biologických druhov v nej — vládnu aj nad ľudstvom, v dôsledku čoho bezpečné cesty rozvoja spoločnosti i každého z ľudí sú dosť úzke a vedú k veľmi ohraničenej podmnožine cieľov z celkovej množiny objektívne možných.

Kultúra a smerovanie jej rozvoja sú podmienené mravnosťou ľudí a ich slobodnou sebadisciplínou (a/alebo ich neprítomnosťou) v nasledovaní mravne vybraných ideálov.

Idea Boha, Tvorcu a Všedržiteľa v kultúre — nie je plodom „umeleckej tvorivosti“ ľudí, ale odrazom objektívneho, svet presahujúceho bytia Božieho.

Jedinečný všezahŕňajúci dôkaz Svojej existencie dáva Boh každému Sám:

Boh skutočne odpovedá v súlade so zmyslom modlitby každému, kto Mu verí, ak človek činmi svojho života sám Bohu odpovedá, keď sa Boh človeku prihovára skrze jeho svedomie.

Každý proces vo Vesmíre môže byť interpretovaný (opísaný, skúmaný) ako proces riadenia alebo samoriadenia. Z toho dôvodu je pojmový a terminologický aparát teórie riadenia zovšeobecňujúci, čo umožňuje jednotne opisovať procesy: prírodné, biologické, technické, a tým skôr – všetky sociálne a psychologické procesy.

Jednotný opis rôznorodých procesov s použitím Dostatočne všeobecnej teórie riadenia umožňuje stáť na fundamente všetkých jednotlivých vied; ľahko vchádzať do každej z nich¹; a pri nevyhnutnej potrebe nájsť spoločný jazyk s ich špecialistami. V tomto je hlavná hodnota pojmového a terminologického aparátu teórie riadenia.

Ak procesy² (sú-bytia) skúmame ako procesy riadenia alebo samoriadenia, tak v celej ich mnohotvárnosti možno objaviť to, čo majú všetky spoločné, a vzhľadom na toto spoločné aj vytvoriť pojmový a terminologický aparát dostatočne všeobecnej teórie riadenia.

V nej možno zadať celkovo dve úlohy. Prvá úloha: chceme riadiť objekt v procese jeho fungovania priamo, my sami. Toto je úloha riadenia. Druhá úloha: objekt v procese jeho fungovania nechceme riadiť priamo sami, ale chceme, aby sa objekt bez nášho priameho zasahovania do procesu riadil sám v režime, ktorý vyhovuje nám. Toto je úloha samoriadenia. Pre obe úlohy sú nevyhnutne potrebné tri súbory informácií:

Vektor cieľov riadenia (i samoriadenia: v prípadoch, ak sa spomína len Vektor cieľov), predstavujúci opis ideálneho režimu fungovania objektu. Vektor cieľov riadenia sa zostavuje ako hierarchicky usporiadaná množina čiastkových cieľov, ktoré majú byť zrealizované v prípade ideálneho (bezchybného) riadenia. Poradie nasledovania čiastkových cieľov v ňom je opačné k poradiu postupného vynúteného zrieknutia sa každého z nich v prípade nemožnosti uskutočnenia kompletného súboru cieľov. Takto sa na prvej priorite (položke) vektora³ cieľov nachádza najdôležitejší cieľ a na poslednej zase najmenej dôležitý.

Jeden a ten istý súbor cieľov, podriadených však rôznym hierarchiám priorít (rôznemu poradiu dôležitosti pre riadenie), vytvára rôzne vektory cieľov, čo vedie aj k rozdielnemu riadeniu. Strata riadenia môže byť spôsobená aj vypadnutím z vektora niektorých cieľov, alebo vypadnutím celého vektora alebo nejakých jeho fragmentov z objektívnej matrice možných stavov objektu, ak sa vo vektore objavia objektívne aj subjektívne sa navzájom vylučujúce ciele. Obrazne povedané, vektor cieľov – to je súpis, zoznam toho, čo si prajeme, číselne zoradené v poradí, ktoré je opačné k poradiu núteného zrieknutia sa realizácie každého z týchto prianí.

Vektor (priebežného) stavu kontrolných parametrov, opisujúci reálne správanie objektu podľa parametrov spadajúcich do vektora cieľov.

Každý z týchto dvoch vektorov predstavuje usporiadanú množinu informačných modulov, opisujúcich príslušné parametre objektu, zodpovedajúce jednotlivým cieľom riadenia. Poradie informačných modulov vo vektore stavu kopíruje hierarchiu vektora cieľov. Obrazne povedané, je to súpis podobný ako vektor cieľov, avšak toho, čo sa deje v skutočnosti.

Vektor chyby riadenia, predstavuje „rozdiel“ (v úvodzovkách preto, lebo nie v každom prípade nutne ide o bežný algebrický rozdiel): «vektor cieľov» mínus «vektor stavu». Opisuje odklon reálneho procesu od ideálneho režimu predpísaného vektorom cieľov. Obrazne povedané, je to zoznam nenaplnených želaní zo zoznamu vektora cieľov s určitým ohodnotením stupňa nenaplnenosti každého z nich (buď navzájom numericky merateľných úrovní, alebo numericky nemerateľných, no usporiadaných stupňovito diskrétnymi celočíselnými indexmi želateľnosti každej z úrovní).

Vektor chyby je základom pre tvorbu vyhodnotenia kvality riadenia — riadiacim subjektom. Hodnotenie kvality riadenia nie je samostatnou kategóriou, pretože na základe jedného a toho istého vektora chyby možno vytvoriť množstvo hodnotení kvality riadenia, zďaleka nie vždy vzájomne zameniteľných.

Kľúčovým pojmom teórie riadenia je pojem: udržateľnosť objektu v zmysle predvídateľnosti jeho správania sa v definovanej miere pod vplyvom vonkajšieho prostredia, vnútorných zmien a riadenia⁴. Riadenie je v princípe nemožné, ak správanie objektu nie je predvídateľné v miere dostatočnej pre riadenie.

Plná funkcia riadenia. Opisuje cirkuláciu a premeny informácie v procese riadenia, počínajúc od okamihu samotného vytvárania vektora cieľov riadenia riadiacim subjektom až do uskutočnenia cieľov v procese riadenia. Je to systém stereotypov vzťahov a stereotypov premien informačných modulov, tvoriacich informačnú bázu riadiaceho subjektu, ktorý na ich základe modeluje správanie (fungovanie) objektu riadenia (alebo modeluje proces samoriadenia).

Etapou, fragmentom plnej funkcie riadenia je cieľová funkcia riadenia, t.j. koncepcia dosiahnutia v procese riadenia každého z jednotlivých cieľov nachádzajúcich sa vo vektore cieľov. Pre skrátenie a kvôli tomu, aby sme vylúčili omyl a zámenu „cieľovej funkcie riadenia“ s „plnou funkciou riadenia“, budeme cieľovú funkciu riadenia (všade tam, kde sa nevyžaduje presný termín) nazývať: koncepciou riadenia.

Po zadefinovaní vektora cieľov a prípustných chýb riadenia, sa v procese reálneho riadenia podľa koncepcie riadenia (cieľovej funkcie riadenia) realizuje napájanie informačných tokov z vektora cieľov na vektor chyby (alebo ekvivalentné napájanie na vektor stavu). Dôležité je nezabudnúť, že pri formovaní súboru koncepcií riadenia zodpovedajúcich cieľovému vektoru, sa zväčšuje aj rozsah priestoru parametrov vo vektore stavu (na úkor pripojenia k stĺpcu kontrolných parametrov ešte ďalších parametrov informačne prepojených s kontrolnými), ktoré opisujú stav okolitého prostredia, objektu riadenia a subjektu riadenia.

Tieto doplnkové parametre, informačne prepojené s kontrolnými, sa delia na dve kategórie: riadené – zmena ktorých opisuje priamy riadiaci vplyv (tvoria vektor riadiaceho vplyvu); a voľné – ktoré sa menia pri zmene riadených, avšak nepatria do zoznamu kontrolných parametrov tvoriacich vektor cieľov riadenia. Napríklad pre loď: uhol kurzu je kontrolný parameter; uhol natočenia kormidla je (priamo) riadený parameter; uhol zanášania (medzi rýchlosťou a plochou symetrie) je voľný parameter.

Ďalej, pod stavovým vektorom sa vo väčšine prípadov myslí práve tento rozšírený vektor, zahŕňajúci v sebe hierarchicky zoradený vektor kontrolných parametrov. Súbor riadených parametrov môže byť tiež hierarchicky usporiadaný (normálne riadenie, riadenie v potenciálne nebezpečných situáciách, havarijné riadenie a pod.) a tvorí vektor riadiaceho vplyvu, vyčlenený z vektora stavu.

Plná funkcia riadenia sa v procese riadenia realizuje dvomi spôsobmi:

• štruktúrnym spôsobom a 

• bezštruktúrnym spôsobom.

Pri štruktúrnom spôsobe riadenia sa informácia šíri adresne, po presne stanovených prvkoch štruktúry, ktorá bola sformovaná ešte pred začiatkom procesu riadenia.

Pri bezštruktúrnom spôsobe riadenia takéto vopred sformované štruktúry neexistujú. Prebieha ako neadresné obežníkové šírenie informácie v prostredí, ktoré je schopné samo v sebe vytvoriť štruktúry. V priebehu bezštruktúrneho riadenia sa štruktúry v prostredí tvoria aj rozpadávajú, a riadenými a kontrolnými parametrami sú štatistické a pravdepodobnostné charakteristiky skupinových javov v riadenom prostredí. To jest priemerné hodnoty parametrov, ich priemerné kvadratické odchýlky, hustoty prerozdelenia pravdepodobnosti nejakých udalostí, korelačné funkcie atď. Štruktúrne riadenie sa formuje a vyrastá z bezštruktúrneho.

Objektívnym základom bezštruktúrneho riadenia sú štatistické predurčenosti a pravdepodobnostné modely (subjektívne hodnotenia objektívnych štatistických predurčeností), ktoré usporadúvajú masové javy v štatistickom zmysle, a umožňujú odlišovať jednu štatistiku od druhej; a v mnohých prípadoch aj odhaliť príčiny, vyvolávajúce odlišnosť štatistík.

Preto, slovo «pravdepodobne» (a slová s rovnakým slovným koreňom) treba chápať nie v bežnom zovšednenom zmysle „možno tak, a možno onak, ktovie..“, ale ako poukázanie na existenciu pravdepodobnostných hodnotení objektívnych štatistických predurčení, podmieňujúcich pravdepodobnosť⁵ príslušného javu, udalosti, možnosti zotrvania v nejakom stave; ako potvrdenie existencie priemerných hodnôt „náhodného“ parametru (pravdepodobnosť ich prekročenia = 0,5), priemerných kvadratických odchýlok od priemeru atď.

Z pohľadu všeobecnej teórie riadenia, teória pravdepodobností (odbor matematiky) je teóriou mier neurčitostí v priebehu udalostí. A teda: hodnota pravdepodobnosti, zaznamenaná štatistická periodicita (hustota), a tiež ich rozmanité hodnotenia sú mierami neurčitosti riadenia. Sú mierami udržateľnosti/stability prechodného procesu, vedúceho z určitého stavu (zvyčajne stotožňovaného s aktuálnym) ku každému z rôznych variantov budúcnosti (v množine jej možných variantov), za predpokladu, že:

1. Samoriadenie v skúmanom systéme bude prebiehať na základe doterajšieho informačného zabezpečenia bez akýchkoľvek inovácií.

2. Nedôjde k priamemu adresnému zásahu hierarchicky vyššieho alebo iného riadenia, vonkajšieho vzhľadom na daný systém.

Prvému z týchto dvoch predpokladov zodpovedá vzájomná podmienenosť: čím nižšie je ohodnotenie udržateľnosti prechodného procesu k zvolenému variantu, tým vyššia musí byť kvalita riadenia prechodného procesu, čo náležite vyžaduje vyššiu kvalifikáciu riadiacich pracovníkov⁶. To jest: v každej množine porovnávaných možných variantov, veličina, nepriamo úmerná pravdepodobnosti samorealizácie každého jedného z variantov, je relatívnou (vo vzťahu k ostatným skúmaným variantom) mierou efektívnosti riadenia, nevyhnutného pre uskutočnenie konkrétneho variantu zo skúmanej množiny.

Druhý z týchto dvoch predpokladov poukazuje okrem iného na možnosť konfliktu s hierarchicky vyšším (do seba zahŕňajúcim aj náš systém) riadením. V krajnom prípade konfliktu, ak si niekto vybral zlo, vytrvale sa ho snaží realizovať a vyčerpal mieru Božieho dopustenia, tak svojim konaním vyvolá priamy adresný zásah Zhora do priebehu udalostí. A tento zásah prevráti naruby všetku jeho činnosť na základe všetkých jeho predchádzajúcich prognóz a hodnotení ich udržateľnosti – mier neurčitostí.

Vektory cieľov riadenia a im zodpovedajúce režimy riadenia možno rozdeliť do dvoch kategórií:

• rovnovážne režimy – výkyvy zostávajú v prípustných hraniciach relatívne ideálneho režimu, ktorý sa v čase nemení;

• manévre – výkyvy relatívne sa v čase meniaceho vektora cieľov a prechod z jedného režimu do druhého, pri ktorom sa parametre reálneho manévru odchyľujú od parametrov ideálneho manévru v prípustných medziach. Strata riadenia nastáva, ak vektor stavu (alebo jemu ekvivalentný vektor chyby) prekročí hranice prípustných odchýlok od ideálneho režimu, inými slovami, ide o vypadnutie z množiny prípustných vektorov chyby.

Manévre sa delia na silné a slabé. Ich vzájomná odlišnosť je relatívna a určená subjektívnym výberom etalónového procesu času a jednotky merania času. No v mnohých prípadoch takéto ich delenie umožňuje zjednodušiť modelovanie slabých manévrov, ignorujúc celý rad faktorov, bez straty kvality riadenia.

Každý čiastkový proces môže byť interpretovaný ako proces riadenia alebo samoriadenia prebiehajúci v hraniciach procesu hierarchicky vyššieho riadenia a môže byť opísaný v termínoch vyššie uvedených základných kategórií teórie riadenia. To nás privádza k jednej z osobitostí psychiky človeka.

Ľudské vedomie môže operovať naraz so siedmimi až deviatimi objektmi. Pri opise ľubovoľného životného problému v termínoch teórie riadenia, celkový počet naraz používaných kategórií neprekračuje číslo deväť: 1) vektor cieľov, 2) vektor stavu, 3) vektor chyby, 4) plná funkcia riadenia, 5) súhrn koncepcií riadenia, 6) vektor riadiaceho vplyvu, 7) štruktúrny spôsob, 8) bezštruktúrny spôsob, 9) rovnovážny režim alebo manéver. To znamená, že informácia, nevyhnutná pre zadanie a riešenie každej z úloh teórie riadenia môže byť prístupná vedomiu zdravého človeka v určitých obrazoch celá bez výnimky, naraz a usporiadane, ako nejaká mozaika, a nie nesúvislo-rozdrobene, ako sklíčka v kaleidoskope. Preto hlavné je si uvedomovať, čo konkrétne sa vzťahuje ku každej kategórii teórie riadenia, aby nedošlo k upadnutiu do kaleidoskopického idiotizmu — naplno prekvitajúcej alebo chabo plynúcej schizofrénie.

Ak sa niektoré kategórie javia p r á z d n y m i a (alebo) správanie objektu nestabilným v zmysle predvídateľnosti jeho správania, tak to znamená, že človek nie je pripravený nielen k riešeniu, ale ani k samotnému zadaniu úlohy, na ktorú sa podujal; a preto má možnosť sa vedome a zavčasu zastaviť, premyslieť a pochopiť prebiehajúce udalosti, aby nenarobil problémy, upadnúc pritom do kaleidoskopického idiotizmu.

Riadenie je vždy konceptuálne určité 1) v zmysle určitosti cieľov a ich hierarchického usporiadania podľa ich dôležitosti v celkovej množine cieľov a 2) v zmysle určitosti prípustných a neprípustných konkrétnych prostriedkov realizácie cieľov riadenia. Neurčitosti oboch typov, čo je v podstate neschopnosť pochopiť zmysel určitých rozdielnych koncepcií riadenia, súčasne zavádzaných do života, rodia chyby riadenia, až do úplnej straty možnosti riadiť proces podľa ohlasovanej koncepcie (čo môže byť sprevádzané riadením potajme v súlade s inou koncepciou, zahŕňajúcou alebo negujúcou tú prvú).

Metodologickým testom na prítomnosť alebo neprítomnosť šarlatánstva v riadení je algoritmus metódy dynamického programovania⁷. Ten možno vytvoriť a spustiť do činnosti (ak to dovoľujú výpočtové kapacity) len pri určitosti vektora cieľov a jemu zodpovedajúcich koncepcií riadenia, a tiež za podmienky, že vektor cieľov a koncepcie riadenia nestratia stabilitu v časovom intervale, počas ktorého trvá proces riadenia.

Každá spoločnosť je tak či onak riadená. Z toho dôvodu možno globálny dejinný proces skúmať ako globálny proces riadenia: 1) zahŕňajúci množinu procesov regionálnych riadení, 2) prebiehajúci v hierarchicky vyšších (vo vzťahu k nemu) procesoch života Zeme a Vesmíru. Preto pri pohľade z pozícií dostatočne všeobecnej teórie riadenia na život spoločenstiev v dlhodobých časových intervaloch dejín (stovky a viac rokov) existujú prostriedky vplyvu na spoločnosť, ktorých premyslené použitie umožňuje riadiť jej život i smrť, a sú nimi nasledovné:

1. Informácia svetonázorového charakteru, metodológia, ktorej osvojovaním si ľudia – individuálne i spoločne – budujú svoje „štandardné automatizmy“ rozpoznávania a chápania jednotlivých procesov v plnosti a celistvosti Vesmíru a vo svojom vnímaní zároveň určujú ich hierarchickú usporiadanosť v ich vzájomnej vloženosti. Ona je základom kultúry myslenia a plnosti riadiacej činnosti, vrátane vnútrospoločenskej suverenity.

2. Informácia kronikárskeho, chronologického charakteru všetkých oblastí Kultúry a všetkých oblastí Poznania. Umožňuje vidieť smerovanie priebehu procesov a vzájomne porovnávať jednotlivé oblasti Kultúry ako celku i oblasti Poznania. Ak má človek videnie sveta identické s Vesmírom, na základe vnímania miery, tak tá mu umožňuje odhaľovať jednotlivé procesy, vnímajúc „chaotický“ prúd faktov a javov cez svetonázorové „sito“ – subjektívnu ľudskú mieru rozpoznávania.

3. Informácia faktologického charakteru: opis jednotlivých procesov v ich vzájomných súvislostiach je podstatou informácie tretej priority, ku ktorej patria vierouky náboženských kultov, svetské ideológie, technológie a faktológia všetkých odvetví vedy.

4. Ekonomické procesy (ako nástroje vplyvu), podriadené čisto informačným prostriedkom vplyvu cez financie (peniaze), ktoré sú hranične zovšeobecňujúcim druhom informácie ekonomického charakteru.

5. Prostriedky genocídy, zasahujúce nielen žijúcich, ale aj budúce generácie, ničiace geneticky podmienený potenciál osvojenia si nimi a rozvoja kultúrneho dedičstva predkov: jadrové zastrašovanie – hrozba použitia; alkoholová, tabaková a zvyšná drogová genocída, potravinové prísady, všetko ekologické znečisťovanie, niektoré medikamenty – reálne použitie; „genetické inžinierstvo“ a „biotechnológie“ – potenciálne nebezpečenstvo.

6. Ostatné prostriedky vplyvu, predovšetkým silového — zbrane v tradičnom chápaní tohto slova, zabíjajúce a kaličiace ľudí, rozbíjajúce a ničiace materiálno-technické objekty civilizácie, hmotné pamätníky kultúry a nositeľov ich ducha.

Hoci jednoznačných rozhraničení medzi prostriedkami vplyvu niet, nakoľko mnohé z nich disponujú kvalitami, ktoré ich umožňujú zaradiť k rôznym prioritám, avšak ich uvedená hierarchicky usporiadaná klasifikácia umožňuje vyčleniť dominujúce faktory vplyvu, ktoré môžu byť použité ako prostriedky riadenia, alebo ak je to cieľom riadenia, tak aj ako prostriedky potlačenia a likvidácie konceptuálne-riadiaco neprípustných javov v živote spoločnosti.

Pri použití tohto súboru vo vnútri jedného sociálneho systému — ide o zovšeobecnené prostriedky jeho riadenia. Ale pri ich použití jedným sociálnym systémom (sociálnou skupinou) voči iným a pri nezlučiteľnosti koncepcií riadenia v nich — ide o zovšeobecnené zbrane, t.j. prostriedky vedenia vojny, v tom najvšeobecnejšom chápaní tohto slova; alebo o prostriedky podpory samoriadenia v inom sociálnom systéme, ak sú oba systémy konceptuálne zlučiteľné.

Uvedené poradie určuje prioritu menovaných druhov prostriedkov vplyvu na spoločnosť, nakoľko zmena stavu spoločnosti pod vplyvom prostriedkov s vyššou prioritou má omnoho väčšie následky, zmena než pod vplyvom nižších, hoc aj prebieha pomalšie a bez „hlučných efektov“. To jest, v historicky dlhodobých časových intervaloch rýchlosť realizácie stúpa od prvej priority smerom k šiestej, avšak nezvratnosť následkov ich použitia, v mnohom určujúca efektívnosť riešenia problémov života spoločnosti v zmysle raz a navždy — klesá.

Pridržiavajúc sa tohto vyjadreného svetonázorového štandardu, analyzujeme všetky názory, bez výnimky, vyjadrované k otázkam dejín, náboženstva, ekonomiky a ďalším otázkam patriacim do oblasti sociálnych vied.