19.12.2020
DMK
Nie je deň, aby sme v rôznych novinách nečítali správy o Bielorusku. Iste, dochádza tam k situáciám a momentom, ktoré za posledných viac než 20 rokov nemajú v tejto krajine obdobu. Tým viac, že Bielorusko neprežilo tú kataklyzmu z 90. rokov minulého storočia, ako prežilo Rusko. Práve naopak, ustrážilo si mnoho dobrého zo sovietskeho systému. Prečo teda tak na prvý pohľad malá krajina( asi 4 krát väčšia ako Slovensko) s počtom obyvateľov cez 9,4 milióna je tak zaujímavá? Čo sa tam deje? A prečo? Ja sa však pokúsim nájsť historické odpovede, prečo a čím je táto krajina tak významná a prečo sa stará Európa na jednej strane a Rusko na druhej strane v tejto „kauze“ tak angažuje.
Možno sa pýtate, čo má spoločné história s dnešným Bieloruskom . Veľa, viacmenej vysvetľuje všetko. A netreba zabúdať, že znalosť histórie patrí do 2. priority riadenia procesov. Je nadradená ideológii, je nadradená ekonomickej vojne, nadriadená všetkým prostriedkom zabíjania, od tzv. humánnych metód, po tie veľmi krvavé.
Začneme teda v roku 1812. V máji začalo zhromažďovanie Napoleonovej, lepšie však povedané, internacionálnej európskej armády na ruskej hranici. Išlo o viac než 600 tisíc vojakov, čo bolo na tú dobu veľmi veľa. Zaujímavé je zloženie tejto armády. 18% Francúzov, 50% Nemcov a Holanďanov, 14% Poliakov, 5% rakúšanov. Potom Švajčiari, Prusi, Portugalci, Taliani, Dáni, Nóri a Chorváti. Zo slovanských národov to boli len Poliaci a Chorváti, pričom Poliakov skoro toľko, ako samotných francúzov. Za zaujímavosť stojí, že na strane Napoleona bol 1. rakúsky zbor, ktorému velil podmaršál Karl Filip Schwarzenberg, predok dnešného Karla Schwarzenberga, známeho to politika v českých krajinách.
Útok začal prechodom cez rieku Nemen, ktorá ústi práve v Bielorusku. Teda útok bol vedený cez územie dnešného Bieloruska. Začal 24. júna o 3. hodine rannej.
Ďalší vývoj situácie rozoberať nebudem, nakoľko by sme sa vzdialili účelu článku. Všetci vedia, ako staroeurópsky útok na Rusko dopadol. Táto vojna bol prvá z dvoch ruských vlasteneckých vojen.
Posuňme sa teda ďalej. Rok 1914, august. Rusko, ako spojenec Veľkej Británie, mobilizuje. Zapája sa do pre seba osudnej vojnu. Už začiatkom augusta 1914 útočí smerom na Východné Prusko, dnešná Kaliningradská oblasť Ruska. Útok je vedený tiež v oblasti Bieloruska a Pobaltia. Čo všetko sa udialo počas vojny, tiež nie je na tento príspevok. Dôležité je však ešte jedno miesto a dátum. 3. marca 1918 podpísal boľševici mier s Nemeckom v Brest-Litovsku, dnešný Brest, v Bielorusku.
Výsledky 1. svetovej vojny nikoho aspoň trocha mysliaceho nenechali v pochybnostiach, že ďalšia vojna bude nutná, pre niekoho aj potrebná. Išlo o nutnosť druhej fázy.
Dňa 22. júna 1941( Napoleon zaútočil 24. júna 1812), medzi 3. a 4. hodinou rannou (Napoleon útočil o 3. hodine rannej) prekročili vojská starej Európy vedenej Wehrmachtom, ktorá bola tou hlavnou a najpočetnejšou silou celej operácie, ktorá dostala názov operácia Barbarossa, alebo aj plán Barbarossa. Za zmienku stojí fakt, že v rámci Wehrmachtu bojovali aj poľskí vojaci, ktorých údajne bolo až jeden milión.
Vojská Osi prekročili hranice na viac než 1000 kilometrovom úseku. Boli rozdelené do 3 skupín, Sever, Stred a Juh. Najzaujímavejšie okamihy však prebiehali práve na severnom úseku, kde po prekročení nám známej rieky Nemen začal rýchly postup nemeckej armády. Prispela k tomu aj zrada generála Pavlova, ktorý bol zodpovedný za rýchly postup nemeckého Wehrmachtu. Následne bol zato popravený. Práve cez Bielorusko najrýchlejšie postupovali nemecké vojská, práve tam boli obrovské straty Červenej armády, aj čo sa týka mŕtvych, aj čo sa týka zranených, aj čo sa týka zajatých. Prečo práve v Bielorusku zradil generál Pavlov? Keďže náhody neexistujú, dôvod je známy, zrada vlastnej krajiny. Rovnako ako vyššie, nebudem opisovať ďalšie udalosti Veľkej vlasteneckej vojny až do 22. júna 1944. Ten dátum je magický. Vtedy začala operácia Bagration, pomenovaná po ruskom vlastencovi , kniežati Bagrationovi, pôvodom z Gruzínska, ako bol aj sám Stalin. Túoperáciu schváli a podpísal samotný Stalin a po jej úspechu Stalin začal tykať maršálovi Rokosovskému. To bola veľmi, veľmi vzácna vec, aby Stalin niekomu tykal, dokonca aj bezprostredným spolupracovníkom. Operácia začala v Bielorusku, pričom jej úspechu pomohli bieloruskí partizáni, medzi ktorými bolo viac než 300 Slovákov. Bola to obrovská pozemná operácia s fenomenálnym úspechom a predurčila dobytie Berlína a porážku Nemecka.
Aké závery si z toho výkladu môžeme urobiť? Vyššie spomenutá faktológia až osudovo, teda matrične, predurčuje bieloruské územie ako bojové pole starej Európy a Ruska. Je to jasné, v severnej a strednej časti Ruska sú 2 ruské hlavné mestá, Sankt-Petersburg ako bývalé politické, dnes duchovné, hlavné mesto a politické hlavné mesto, Moskva. Je tam infraštruktúra, priemyselná a vojenská. Z pohľadu Ruska je to tiež nástupný priestor pre hlavný pochod na Európu. Tento fakt vystupuje do popredia v situácii, keď Ukrajina nie voči Rusku priateľská. Ďalším faktom je, že útok na Rusko je vždy internacionálny, nakoľko pre útok je potrebná koncentrácia zdrojov, a súčasne, so zapojením viacerých štátov je možné šetriť zdroje štátov prvého sledu a míňať zdroje krajín v druhom slede( vazalské alebo kryptokoloniálne štáty). Netreba však zabudnúť na fakt, že aj v prípade agresie Napoleona, aj v prípade 1. a 2. svetovej vojny je vidieť až symbolické podobenstvá. Spolu s inými faktormi, ktoré nie sú predmetom tejto úvahy je jasne vidieť, že organizácia týchto konfliktov pochádza z jedných a tých istých kruhov. Agresia na Rusko musí byť schválená všetkými rozhodujúcimi „elitami“ Západu. Útočí sa začiatkom leta, v typickom prípade. Je to samozrejmý fakt z pohľadu armády, ale v prípade Ruska je to veľmi akcentované. Ak sa nepodarí dosiahnuť ciele do konca septembra, potom možnosti agresora klesajú aj z dôvodu komplikovaného ruského počasia. Tým sa dostávame k ďalšiemu faktu. Pre úspech agresie je vhodná, alebo aj nevyhnutná, potreba zrady, ako na bieloruskej strane, ale hlavne na ruskej strane( „syndróm generála Pavlova“).
A v čom dnešná situácia nekoreluje s historickou? Chýba symbolika, nesedia totiž dátumy. V prípade pôvodných agresií je to až magicky na konci júna, teraz v polovici augusta. „ Elity“ nie sú pripravené, chýba masívna mediálna a ideologická kampaň. A chýba zrada na ruskej strane, nakoľko sa nepodarilo rozšíriť protesty z Chabarovska na celú krajinu, a tým sa zbaviť ruského prezidenta Putina. Rovnako nevychádza karta s tzv. opozičným politikom Navaľným. Čo z toho vyvodiť? Za terajšími procesmi nestoja tie isté kruhy na Západe, ako v prípade starých agresií. Chýba tá jednoliatosť systému.
Po všetkom tom uvedenom nás nemôže prekvapiť ani reakcia ruského vedenia, ktoré jednoducho má minimálne a maximálne jednú možnosť, a to ubrániť Bielorusko. Samozrejme najlepšie bez boja, diplomaticky a spravodlivo. Žiadnu inú možnosť Rusko nemá, proste už nemá kam ustúpiť, pretože za chrbtom je už „len“ Moskva.
Informační báze KSB