25.3.2014
příloha DVTR č.5
O-DVTR Príloha 5.doc (83,5 kB)
R-DVTR Príloha 5.doc (84 kB)
5. O svetonázore a o jeho základe
Ľudský s-troj (systém) psychiky okrem toho, že pokrýva svojou pôsobnosťou najširší frekvenčný rozsah(pásmo) od procesov s veľmi krátkym trvaním, po procesy, ktorých dĺžka presahuje dobu existencie súčasnej civilizácie, zahŕňa aj svojský druh svetonázoru, ktorý je NEmožný alebo nie plne prevádzky schopný (t.j. ohraničený) v iných typoch psychiky. Inými slovami, ľudský s-troj psychiky je nemožný bez určitého svetonázoru (pohľadu na vesmír-svet), pretože by to bol pokus pochopiť vesmír bez in-formačno – algoritmickej “vnútornej kostry”.
Vedomá ozmyslená činnosť človeka je vyjadrovaním jeho svetonázoru. Cez túto “prizmu”(resp. okuliare) sa lámu(spracovávajú) všetky toky vstupujúcich inFormácii preDávaných
-
telesnými a biopoľovými orgánmi zmyslov a
-
inFormácii vystupujúcich z pamäte (emoc-čnými modulmi), porovnávaných(korelovaných) s vyššie uvedeným vstupným informačným tokom.
Preto, keď sa bavíme o svetonázore človeka, ide v podstate o to, že je nevyhnutné stanoviť parametre tejto “prizmy”(šošoviek okuliarov). Pričom k nej nemáme prístup(duša cudzia - duša temná). Informácie získavame do veľkej miery iba na základe pozorovania vstupných a výstupných procesov tejto „prizmy“. V 20. stor. v kybernetike1 takáto úloha dostala názov „úloha o čiernej skrinke“. T.j. jej(tzv. “Čiernej skrinky”) konštrukcia a predurčenie nie je známe. Prirodzene, že sa nabavíme o z TV známom bezpečnostnom zapisovači lietadla alebo iného technického systému, ktorý je konštruovaný tak, aby prežili akúkoľvek katastrofu a z ich záznamov experti objasnili príčinu katastrofy.
Avšak „úloha o čiernej skrinke“ nie je niečo iba z dnešných hraničných skúmaných oblastí vedy. Už filozof Immanuel Kant v 18. stor. uvedený jav skúmal a „tzv. Čiernu skrinku dnešnej kybernetiky“ pomenoval „Vecou v sebe“. Túto „Vec v sebe“ I. Kant charakterizoval ako v princípe nepoznateľnú. No aj on nebol prvý ani posledný. I pred ním, aj po ňom história poznala mnohých exponentov viac, či menej dôsledného i plného agnosticizmu (učenia o nemožnosti spoznať Objektívnu realitu. „Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky“2 (fil. Herakleitos), lebo voda v rieke sa spolu s jej tokom, plynutím mení. Existujú ale námietky ešte radikálnejších agnostikov na túto tému, vyjadrené vo formulácii: „Nemožno ani jedenkrát vstúpiť do jednej a tej istej rieky“ (pretože rieka tečie a mení sa pokiaľ do nej vstupujete). Ide o jeden z veľkých “sporov” filozofov – abstrakcionistov starovekého Grécka nachádzajúci svoje zobrazenie aj v dnešnej kvantovej mechanike, či tzv. Heisenbergovej teoréme neurčitosti z praktickej fyziky(včítane polí).
Aj v dnešných dňoch však existujú filozofovia – abstrakcionisti, ktorí trvajú na tom, „že svet je „usporiadaný“ dostatočne neurčito a v ňom rozlišované objekty predstavujú osobité „transformované prevrátené formy“ nášho myslenia a činnosti, ktoré sú produktami špeciálnych procesov objektivizácie a ontologizácie3.“
Hrubo zvýraznený text je úryvkom z článku „Ruská idea: demokratický rozvoj Ruska“ od autorskej skupiny(profesor M. Rac, M. Oizerman, B. Slepcov, S. Tarutin ai.), ktorý bol zverejnený v časopise “Otázky metodológie” č. 1-2, r. 1995. Časopis bol založený G.P. Sčendrovickým a po jeho smrti je vydávaný jeho študentami a podobne zmýšľajúcimi ľuďmi. Uvedená mienka je vyjadrením dnešnej formy agnosticizmu, ktorý stotožňuje neurčitosti s nepoznateľnosťou. Tým navrhuje ľuďom fungovať vo svete nie pomocou osvojovania si objektívnej informácie, ale na základe „meniacich sa foriem“, ktoré sú taktiež nepoznateľné, pretože každý jedinec je „zostrojený dostatočne neurčito”. Identifikované objekty, vrátane „meniacich sa foriem“ prvej generácie je nutné predstaviť si ako „zmenené objekty“ druhej generácie.4
Pokiaľ nemáme upadať do abstraktných(zavádzajúcich) úvah, ale vychádzať zo skutočnosti(reality) takej, aká je, tak Svet je zosTrojený (z-ladený, usporiadaný) práve dostatočne určito. V atóme vodíka je normálne 1 protón a 1 elektrón, u človeka je normálnych 23 párov chromozómov, 2 nohy, 2 ruky, 1 hlava, v ktorej majú v súlade pracovať 2 hemisféry mozgu s rôznymi funkciami a pod. Mnohovariantné procesy a ich odklony od normy (ideálu) tiež nepredstavujú nejaké v princípe nepoznateľné neurčitosti, ale štatistické určitosti. Z toho dôvodu sú poznateľné a dostatočne presne sa dajú popísať aparátom matematickej štatistiky a „teórie pravdepodobnosti“ (vo svojej podstate ide o matematickú teóriu mier neurčitosti-neistoty).
No u niekoho môže pri odklone algoritmiky5 jeho psychiky od normy zle pracovať či už jedna alebo aj obe hemisféry mozgu a z nejakej príčiny sa im svet nejaví štatisticky určitým, ale predstavujú si ho ako v princípe neurčitý a z toho dôvodu nepoznateľný. Toto u nich zároveň znemožňuje schopnosť nevyhnutne zmysluplného formovania koncepcie v tvare „pluralizmu možností“. T.j. množstva prípustných neurčitostí v nejakom konkrétnom rámci, fluktuačnom pásme ich tolerovateľného rozptylu v hraniciach riadenia rozpoznaného a vyhodnoteného procesu z bodu A do (medzi)cieľového bodu B. Dôsledkom toho je u jedincov (s uvedenými deformáciami vnímania objektívnej reality) „vývoj“ chápaný ako znásobovanie sa neurčitých možností a jedincovi a spoločnosti prístupných zdrojov, nemajúci žiadne iné ciele okrem rozmnožovania. Takýto druh neurčitosti cieľov vývoja a neurčitosti možností vývoja stiera akýkoľvek rozdiel medzi rozvojom, ktorý je vždy cieľaVedomý (má deFinovaný, určený cieľ), s bezcieľnou márnosťou a zmätkom “všemožným”.
Filozofovia – neabstrakcionisti, ozmyslene fungujúci v praxi sa javia ako manažéri, ktorí sú spôsobilí uvidieť a opísať možnosti a prax riadenia, schopní podporovať Život zlepšujúce procesy samoriadenia v celej spoločnosti.
Svetonázor, keď hovoríme slovami I.Kanta, je skutočne “vec v sebe”, alebo “duša temná, cudzia”. Áno, aj v duši každého človeka sú miesta, kam sa vedomie jeho vlastné, bdelosť nikdy nezahľadí. No svetonázor je „vecou v sebe“ v tom zmysle, že tu nejde o slová a ani o nejaké zložitejšie gramatické konštrukcie toho-ktorého jazyka. V skutočnosti je Objektívna realita spoznateľná a môže byť primerane opísaná za pomoci zvoleného jazyka, ako prostriedku odovzdania inFormácie od inDiviDua k inDiviDuu(ktoré sú rozvinuté v kultúre6 danej spoločnosti). Samozrejme, že spoznanie a popísanie(nakódovanie na tvorivý prenos = uchopenie zvoleného procesu) nesie v sebe aj niektoré nepresnosti a chyby, no zároveň vieme, že praktická otázka nemôže pozostávať z absolutizácie chýb jedinca dôsledkom jeho ohraničenosti a neobjavených neurčitostí. Nútila by nás totiž do dnešnej šialenej a ni(e)kým zámerne v rámci našej kultúry dlhodobo programovanej ilúzie, stojacej na pozícii principiálnej nemožnosti poznať a opísať Objektívnu realitu a vytvárajúcej tak potichu medzi riadkami predpoklady prvoradosti subjektivizmu(egoizmu) s následnou snahou jeho oficializácie7. Úlohou zdravého Človeka, občana je naopak vopred vidieť(predVídať, jednoDucho sedliacky prognostikovať) tú hranicu, za ktorou sa nepresnosti, chyby a neurčitosti poznania a opísania stanú nebezpečné(z pohľadu tvorenia, riadenia procesov neprijateľné) a neprekračovať túto hranicu.
Inými slovami to znamená, že:
-
Otázka smeruje v procese života a činnosti k rozlíšeniu toho, čo sa nachádza na jednej a druhej strane spomínanej hranice(rámca tvorenia = prípustného riadenia);
-
Každý svetonázor môže byť identifikovaný a poznaný, opísaný prostriedkami jedného z jazykov a na základe opísania sú druhí jedinci spôsobilí to správne pochopiť (primerane a sú-obrazne jedineČnosti vnímania a chápania seba samého) s dostatočnou presnosťou pre praktický život(pokiaľ si to želajú). To si však vyžaduje prácu nad sebou samým, ktorá ide ešte o krok ďalej. T.j. je kvalitatívne odlišná od slov, ktoré sme sa tu v texte pokúšali formulovať na danú tému.. 8
poznámky
1 Kybernetiku predstavujú síce mnohí spoločnosti vo VŠEOBECNOSTI ako vedu o riadení, aj keď sa samotná kybernetika nejaví byť dostatočne všeobecnou v zmysle porovnania s modelom tvorenia(riadenia) pomocou tu popisovanej DVTR(Dostatočne všeobecnej teórie riadenia).
2 Známe hellénske „Panta rhei“ πάντα ῥεῖ, „Všetko tečie“ možno však v rámci hlbších „zasväteni“ hermeneutiky chápať aj ako vzájomnú horizontálno-vertikálnu previazanosť procesov, kontinuitu vývoja objektívnych pravidiel. Síce často ZATIAĽ nepoznaných, no v princípe určite nie nepoznateľných..
3 Hellénsky ὄν, on, „bytie“(existencia), ako forma slovesa εἶναι, einai, „byť“, a λόγος, logos, „učenie, veda, slovo“. Veda o podstate existencie, bytia, základných štruktúrach skutočného a možného. Podľa tradičnej terminológie ide o „všeobecnú Metafyziku“ = helénsky μετά metá „za, ďalej,“ a φύσις phýsis „príroda“, „prirodzené zloženie“ sveta viditeľného i zatiaľ neviditeľného(nedostatočne rozpoznaného a pomenovaného). Zaoberá sa otázkami typu: Čo je to človek? Existuje Boh? Má svet začiatok?..
4 Pozn. : Avšak tieto, akoby názorné sociologické fragmenty z uvedeného článku, boli objavené a odpísané skoro doslovne v oficiálnom dokumente administratívy RF „Politika národnej bezpečnosti RF“ (1996-2000). Na základe tohto filozofického pozadia patrí uvedený dokument adiministratívy RF k žánru prázdnych deklarácií o „blahých zámeroch“ vo vzťahu k populácii. Nezmyselnosť vyhlásení, ktoré dokument obsahuje, vylučuje možnosť jeho predmetnej kritiky ohľadom podstatných otázok a taktiež aj možnosť zavedenia jeho dobrých zámerov do života. Uplynulý čas od jeho vypracovania v r.1996 potvrdil správnosť jeho ohodnotenia (pozri analytickú stať „Renyxa“ – hlúpa osnova politiky Ruska, v zborníku prác „Intelektuálny postoj“ č. 1, r.1996, v ktorom je recenzovaný dokument „Politika národnej bezpečnosti RF (1996-2000) ).
5 Napr. z dôvodu zámerných chýb „samo“riadenia kultúry, v ktorej vyrastal. Včítanie rôznych hierarchických pseudonáboženstiev, programovaných deformácii v systéme vzdelávania pre „plebs“ a dnes hlavne metodickej masmediálnej manipulácie a pod.
6 Jazyk je jednou zo základných charakteristík danej kultúry.
7 Adeológia, technológia riadenia kolektívno-individuálneho podvedomia typu rozdeľuj a panuj. T.j. v praxi snaha o hľadanie produktov subjektivizmu jedincov s následným hľadaním „kompromisu“, falošnej tolerancie medzi dvoma absurdnými názormi, miesto spoločného metodického hľadanie(aproximácie) objektívnej reality(napr. pomocou pôvodnej, nedeformovanej dialektiky). Výsledkom prvého modelu, zneužívaného min. posledných 200-300 rokov na pseudohumanistických uniVersitách, je „topenie sa v subjektivizme“ a kolektívne samovražednom „práve každého na svoju hlúposť“. V rámci praktického politického marketingu nazývaná aj: „Konfliktpotenzial erhalten und aufbauen“ (Zachovávanie a vytváranie konfliktného potenciálu)..ktorý možno podľa potreby Ad Hoc dostatočne rýchlo využiť..Ide o onú povestnú iskru „samo“vznietenia revolúcie, vojny..vo všeobecnosti detailne-štatisticky riadených(s prijateľnou odchýlkou pravdepodobnostne predurčených) kolektívnych psychóz a schizofrénie. Či už v nejakej forme občianskej, alebo medzinárodnej informačnej, resp. aj tzv. „horúcej“ (klasickej v bežnom ponímaní) vojny v prípade strácania udržateľnosti manažmentu (v zmysle predikcie) davu. T.j. padania akvizično-vojenských priorít riadenia trhu, burzy zvolených cieľových polygónov z priority vyššie spomínaných prostriedkov riadenia 1-6(konceptuálne technológie cez riadenie chronológie, ideológie, financii a tokov rôznych narkotík ..až po „nože“). Na prírodovedno-technických odboroch je snaha o aplikáciu podobného deformačného mechanizmu do vedy napr. vo forme „dostatočne skorej špecializicie“ a tým výchovy úzkych profesionálov bez celkového rozhľadu. Absolventi oboch základných študijných smerov(1.tzv.“humanistického“ a 2.“prírodovedno-technického“) sú následne ľahko manipulovateľní študentami elitárnych uniVersít s výchovou k celostnému chápaniu mozaiky objektívnej reality. O systéme titulatúrnych „zasvätení“ v pomaly už tragických zvyškoch bývalej vedy a školstva obecne, ani nehovoriac..
8 „Bo slovo písané, Vodou MŔTVOU jest a iba v život každodenný pretavené, Vodou ŽIVOU, zo studienky sviežou, rozprávok predkov našich sa stáva.“
_
Informační báze KSB