Tento text napsal F.M. Dostojevský v Deníku spisovatele v roce 1876, v době, kdy vrcholily balkánské války.
Mimochodom, poviem jedno osobité slovo o Slovanoch a slovanskej otázke. Už dávno sa mi ho žiadalo povedať. Teraz práve začali všetci odrazu u nás hovoriť o skorej možnosti mieru, teda o skorej možnosti aspoň nejako vyriešiť aj slovanskú otázku. Popusťme teda uzdu svojej fantázii a predstavme si, že celá vec je ukončená, že nástojčivosťou a krvou Ruska sú Slovania už oslobodení, navyše už neexistuje turecká ríša a že Balkánsky poloostrov je slobodný a žije novým životom.
Samozrejme, ťažko dopredu predpovedať, konkrétne v akej forme, až do najmenších detailov, sa objaví táto sloboda Slovanov aspoň po prvýkrát – teda, či to bude dajaká federácia medzi oslobodenými malými kmeňmi (Zdá sa, že federácia ešte veľmi dlho nebude) alebo sa obajvia jednotlivé neveľké útvary, v podobe malých štátov, s panovníkmi pozvanými z rôznych iných monarchií?
Rovnako sa nedá ani predstaviť si: či nakoniec rozšíri svoje hranice Srbsko alebo či tomu Rakúsko zabráni, aké veľké sa objaví Bulharsko, čo sa stane s Hercegovinou, Bosnou, aké vzťahy nastolia s novooslobodenými slovanskými národmi napríklad Rumuni alebo Gréci, konštantínopolskí Gréci aj tí, iní, aténski Gréci? Budú nakoniec všetky tieto zeme a zemičky úplne nezávislé alebo budú pod ochranou a dozorom „európskeho koncertu veľmocí“, vrátane Ruska (myslím si, že samotné tieto drobné národy, si všetky určite vyžiadajú európsky koncert, hoci aj spolu s Ruskom, ale len v podobe ich ochrany pred mocichtivosťou Ruska) – to všetko sa nedá vyriešiť dopredu a presne a ja sa nepodujímam vyriešiť to.
Ale napriek tomu je možné aj teraz - určite vedieť dve veci:
1)že skôr či neskôr, ale všetky slovanské kmene Balkánskeho poloostrova sa nakoniec určite oslobodia od tureckého jarma a začnú žiť novým, slobodným, a možno nezávislým životom, a ...
2)... A to druhé, čo sa určite úplne presne stane a splní, sa mi žiadalo už dávno vysloviť.
Práve to druhé spočíva v tom, že podľa môjho vnútorného presvedčenia, najúplnejšieho a neprekonateľného, - Rusko nikdy nezažije a nikdy nezažilo takých nenávistníkov, závistlivcov, ohováračov, ba dokonca zjavných nepriateľov, ako všetky tieto slovanské kmene, len čo ich Rusko oslobodí a Európa odsúhlasí uznať ich oslobodenými! A nech mi neodporujú, nič nenamietajú a nekričia na mňa, že zveličujem a že som nepriateľ Slovanov!
Práve naopak, mám veľmi rád Slovanov, ale nebudem sa ani brániť, lebo viem, že všetko bude presne tak, ako vravím, a nie pre akoby nízku a nevďačnú povahu Slovanov, to vôbec nie – v tomto zmysle majú povahu ako iní – ale práve preto, že takéto veci sa na svete inak ani nemôžu diať. Nebudem to rozvádzať, ale viem, že od Slovanov vonkoncom nemusíme žiadať vďačnosť, na to sa musíme pripraviť vopred.
Začnú po oslobodení svoj nový život, opakujem, práve tým, že budú žiadať od Európy, Anglicka a Nemecka napríklad záruku a ochranu ich slobody a hoci v koncerte Európskych veľmocí bude aj Rusko, urobia to práve preto, aby sa pred ním ochránili.
Začnú určite tým, že vnútri seba, ak nie priamo nahlas, vyhlásia sami pred sebou a presvedčia seba samých o tom, že Rusku nie sú zaviazaní ani tou najmenšou vďakou, ba práve naopak, že sotva sa zachránili pred mocichtivosťou Ruska...
Pri uzavretí mieru zásahom európskeho koncertu a keby nezasiahla Európa, Rusko, hneď po ich odobratí od Turkov, by ich okamžite „zhltlo“ „majúc pred sebou vidinu rozšírenia hraníc a vznik veľkej Všeslovanskej ríše na zotročenie Slovanov v prospech chamtivého, prefíkaného a barbarského veľkoruského kmeňa“.
Dlho, ó, ešte veľmi dlho nebudú schopní uznať nezištnosť Ruska a jeho veľkého, posvätného vo svete nevídaného pozdvihnutia vlajky najväčšej idey, z rodu tých ideí, ktorými človek žil a bez ktorých ľudstvo, ak tieto idey v ňom prestanú žiť – meravie, kaličí sa a umiera v pliage a bezmocnosti. Napríklad terajšiu celonárodnú ruskú vojnu celého ruského národa na čele s cárom, rozpútanú proti zloduchom za oslobodenie nešťastných národností – tak túto vojnu pochopili teraz nakoniec Slovania, čo myslíte?
No o dnešku hovoriť nebudem, navyše Slovania nás ešte potrebujú, oslobodzujeme ich, ale potom, keď ich oslobodíme a dajú si ako-tak veci do poriadku - uznajú túto vojnu za veľký hrdinský skutok, urobený pre ich oslobodenie, čo myslíte?
Ani za nič na svete neuznajú!
Naopak, nastolia to ako politickú a potom aj vedeckú pravdu, že ak by v priebehu týchto státočí Rusko nebojovalo za ich oslobodenie, už by sa dávno dokázali oslobodiť od Turkov svojou chrabrosťou alebo s pomocou Európy, ktorá opäť nebyť toho, že je Rusko na svete, by nielenže nič nemala proti ich oslobodeniu, ale sama by ich oslobodila. Toto prefíkané učenie určite u nich existuje už teraz a neskôr sa nevyhnutne rozvinie do vedeckej a politickej axiómy. Ba čo viac, dokonca aj o Turkoch začnú hovoriť s väčšou úctou než o Rusku.
Možno celé storočie alebo ešte viac sa budú stále triasť o svoju slobodu a báť sa mocichtivosti Ruska; budú sa zaliečať európskym štátom, budú Rusko ohovárať, šíriť klebety a intrigovať proti nemu.
Ó, nehovorím o jednotlivých osobách: budú takí, ktorí pochopia, čo znamenalo, znamená a bude pre nich Rusko vždy znamenať. Pochopia celú tú veľkosť a celú posvätnosť ruskej veci a veľkej idey, ktorej vlajku Rusko pozdvihne pred ľudstvom. Ale títo ľudia, najmä spočiatku, budú v takej žalostnej menšine, že budú vystavení posmechu, nenávisti a dokonca aj politickému prenasledovaniu.
Obzvlášť príjemné bude pre oslobodených Slovanov hovoriť a trúbiť do celého sveta, že oni sú kmene vzdelané, schopné dospieť k najvyššej európskej kultúre, kým Rusko je barbarská krajina, temný severný kolos, dokonca nie s čistou slovanskou krvou, prenasledovateľ a nepriateľ európskej civilizácie. Prirodzene, hneď od začiatku sa u nich objavia ústavné riadenie, parlamenty, zodpovední ministri, rečníci a reči. Bude ich to mimoriadne tešiť a nadchýnať.
Budú nadšení, keď budu o sebe čítať v parížskych a londýnskych novinách telegramy, zvestujúce do celého sveta, že po dlhej parlamentnej búrke nakoniec padlo ministerstvo v Bulharsku a bolo vytvorené nové z liberálnej väčšiny a že nejaký ich Ivan Čiftlik nakoniec súhlasí, že sa ujme postu prezidenta rady ministrov. Rusko sa musí seriózne pripraviť na to, že všetci títo oslobodení Slovania sa nadšene vrhnú do Európy a až po stratu vlastnej identity, nakazia sa európskymi formami, politickými i sociálnymi a takto budú musieť prežiť celé a dlhé obdobie európeizmu skôr, než zavnímajú aspoň niečo zo svojho slovanského významu a svojho osobitého slovanského poslania medzi ľudstvom. Medzi sebou sa tieto zemičky budú večne hádať, večne si navzájom závidieť a proti sebe navzájom intrigovať.
Prirodzene, v okamihu nejakého vážneho nešťastia sa všetci určite obrátia k Rusku o pomoc. Akokoľvek by nenávideli, ohovárali a klebetili na nás Európe, zahrávali sa s ňou a ubezpečovali ju o svojej láske, vždy budú cítiť inštinktívne (samozrejme, v okamihu nešťastia, nie skôr), že Európa je jediným nepriateľom ich jednoty, bola ním a vždy zostane, a to že existujú na svete, je, samozrejme, preto, lebo tu stojí obrovský magnet – Rusko, ktorý ich všetkých neodolateľne priťahuje k sebe, a tým udržiava ich celistvosť a jednotu. Budú aj také minúty, keď takmer vedome budú súhlasiť, že nebyť Ruska, veľkého východného centra a veľkej vleklej sily, ich jednota by sa razom rozpadla, roztrúsila sa do chumáčikov, dokonca až tak, že by zmizla samotná ich národnosť v európskom oceáne, tak ako mizne niekoľko kvapiek vody v mori.
Rusko nadlho bude mať hlavybôľ a starosť zmierovať ich, privádzať k rozumu, ba dokonca možno aj za nich tasiť meč, ak bude treba. Samozrejme, teraz vyvstáva otázka: aké tu vlastne plynú výhody pre Rusko, kvôli čomu sa Rusko za ne bilo sto rokov, obetovalo svoju krv; sily a peniaze? Vari len nie za to, aby zožalo iba malú smiešnu nenávisť a nevďačnosť?
Ó, samozrejme. Rusko si vždy bude uvedomovať, že centrum slovanskej jednoty – je ono samo, že ak Slovania žijú slobodným národným životom, tak je to preto, že to chcelo ono, že všetko urobilo a vytvorilo ono. Ale akú výhodu Rusku prinesie toto vedomie, okrem práce, trápenia a večnej starosti? Odpoveď je teraz ťažká a nemôže byť jasná.
Po prvé, Rusku, ako je nám všetkým známe, neskrsne ani myšlienka a ani sa tak nikdy nesmie stať, aby si rozširovalo svoje územie na úkor Slovanov, aby ich pripojilo k sebe politicky a narobilo z nich gubernie a ostané.
Všetci Slovania upodozrievajú Rusko z tejto snahy dokonca aj teraz, rovnako ako celá Európa a budú ho podozrievať ešte ďalších sto rokov. Nech však Boh chráni Rusko od týchto snáh a čím rýchlejšie Rusko prejaví svoju politickú nezištnosť vo vzťahu k Slovanom, tým pravdepodobnejšie dosiahne ich zjednotenie okolo seba, hoci možno aj o sto rokov. Naopak, čím viac slobody poskytne od počiatku Slovanom a zbaví sa dokonca aj tútorstva a dozoru nad nimi a vyhlási pred nimi len, že vždy vytasí meč na tých, čo siahnu na ich slobodu a národnosť, tým viac sa Rusko zbaví obrovských starostí násilím udržiavať toto tútorstvo a svoj politický vplyv na Slovanov, ktoré, samozrejme, neznášajú a ktoré sú Európe vždy podozrivé.
No tým, že preukáže úplnu nezištnosť, Rusko zvíťazí a nakoniec pritiahne k sebe Slovanov; najskôr sa začnú k nemu utiekať v nešťastí a dakedy neskôr sa k nemu vrátia a priľnú k nemu všetci už s úplnou detskou dôverou. Všetci sa vrátia do rodného hniezda. Ó, isteže, existujú rôzne vedecké a dokonca poetické názory aj teraz medzi mnohými Rusmi. Títo Rusi čakajú, že nové, oslobodené a znovuzrodené do nového života slovanské národnosti začnú práve tým, že priľnú k Rusku ako k rodnej matke a osloboditeľke a nepochybne čo najrýchlejšie vnesú veľa nových a ešte nevídaných prvkov do ruského života, rozšíria Slovanstvo Ruska, dušu Ruska, ovplyvnia dokonca aj ruský jazyk, literatúru, tvorbu, obohatia Rusko duchovne a ukážu mu nové horizonty.
Priznám sa, že vždy som toto všetko u nás považoval iba za akúsi vedeckú záľubu; Pravda je taká, že samozrejme, že sa niečo v tomto duchu nepochybne odohrá, no nie skôr než o sto rokov. Rusko nemá vôbec čo prebrať od Slovanov, ani z ich ideí, ani z literatúry a aby nás učili, na to ešte strašne nedorástli. Naopak, celé toto storočie bude Rusko možno zápasiť s obmedzenosťou a tvrdohlavosťou Slovanov, s ich zlozvykmi, s ich nepochybnou a blízkou zradou slovanstva v mene európskych foriem politického a sociálneho zriadenia, na ktoré sa lačno vrhnú. Po vyriešení Slovanskej otázky Rusko čaká definitívne vyriešenie Východnej otázky. Ešte dlho terajší Slovania nepochopia, čo je východná otázka!
Dokonca ešte veľmi dlho nepochopia ani slovanské jednotenie sa v bratstve a zhode.Vysvetľovať im to ustavične, skutkom a veľkým príkladom vždy bude úlohou Ruska. A znova povedia: na čo to všetko, na čo si Rusko berie na seba túto starosť. Načo? Na to, aby žilo vyšším životom, veľkým životom, svietilo svetu veľkou, nezištnou a čistou ideou. Zosobňovalo a nakoniec vytvorilo veľký a silný organizmus bratského zväzku kmeňov, vytvorilo tento organizmus nie násilím a mečom, ale presvedčením, príkladom, láskou, nezištnosťou, svetlom, aby nakoniec povznieslo všetkých týchto malých do seba – to je cieľ Ruska, to sú aj jeho výhody, ak chcete. Ak národy nebudú žiť vyššími, nezištnými ideami a vyššími službami ľudstvu, a budú slúžiť iba svojim „záujmom“, potom tieto národy nepochybne zatuhnú, zoslabnú a zahynú.
A vyššie ciele nejstvujú, ako tie, ktoré si pred sebou stanoví Rusko, nezištne slúžiac Slovanom a nežiadajúc od nich vďačnosť, slúžiac ich morálnemu (a nie iba politickému) znovuzjednoteniu vo veľký celok. Len vtedy povie všeslovanstvo svoje nové hojivé slovo ľudstvu. Vyššie než tieto ciele nejestvujú na svete žiadne. Teda „výhodnejšie“ pre Rusko nemôže byť nič iné ako mať vždy pred sebou tieto ciele, stále viac a viac si ich ujasňovať pre seba a stále viac stúpať duchom v tejto svojej statočnej, večnej, ustavičnej práci pre ľudstvo.
Ak ukončenie terajšej vojny bude šťastlivé, Rusko nepochybne vstúpi do novej a vyššej fázy svojho bytia...
-Fjodor Michajlovič Dostojevskij
(převzato z www.chelemendik.sk, autorská práva na překlad: vydavatelství Slovanský dom, Sergej Chelemendik agency)