31.10.2016
2. Antidialektickosť „dialektického“ materializmu
Vyššie spomenutý „Filozofický slovník“ pod redakciou akademika I.T.Frolova pojem «dialektika» charakterizuje takto:
«DIALEKTIKA (gréc. dialegomal — vediem diskusiu, uvažujem) — veda o najvšeobecnejších zákonoch rozvoja prírody, spoločnosti a myslenia. Vedeckému chápaniu dialektiky predchádzala dlhá história a samotný pojem dialektika vznikol v priebehu spracovania a dokonca prekonania prvotného zmyslu termínu. (...) Spočiatku sa týmto termínom (dialektike techne — umenie dialektiky) označovali: 1) schopnosť viesť diskusiu prostredníctvom otázok a odpovedí; 2) umenie klasifikácie pojmov, rozdelenia vecí na rody a druhy. (...) Vrcholom v rozvoji domarxistickej dialektiky bola idealistická dialektika Hegela. Hegel «ako prvý predstavil celý prírodný, historický a duchovný svet ako proces (t.j. ako neustály pohyb, zmenu, premenu a vývoj) a pokúsil sa odhaliť vnútornú spojitosť tohto pohybu a rozvoja (Marx K., Engels F., zväzok 20, str. 23)1. Na rozdiel od abstraktných definícií rozumu, Hegelová dialektika je analogicky prechodom jednej definície do druhej, v ktorom možno badať, že tieto definície sú jednostranné a ohraničené, t.j. obsahujú negovanie samých seba. Preto dialektika je podľa Hegela «hybnou dušou každého vedeckého rozvíjania myšlienky a sama osebe predstavuje jedinečný princíp, ktorý vnáša do obsahu vedy imanentné spojenie2 a nevyhnutnosť3…». (…)» (citované zo spomenutého „Filozofického slovníka“, str. 93, 94).
V ďalšom slovníku čítame:
«DIALEKTIKA [z gréc. dialektike (techne) — umenie viesť diskusiu, polemiku] je filozofické učenie o vzniku a rozvoji bytia, poznania, a na tomto učení založená metóda myslenia. V dejinách filozofie boli vynášané rôzne interpretácie dialektiky, ako: učenie o večnom formovaní a nestálosti bytia (Hérakleitos); umenie dialógu, dosiahnutie pravdy cestou konfrontácie názorov (Sokrates); metóda členenia a spájania pojmov s cieľom dosiahnutia nadzmyslovej (ideálnej) podstaty vecí (Platón); učenie o zhode (jednote) protikladov (Mikuláš Kuzánsky, G.Bruno); spôsob zbúrania ilúzií ľudského umu, ktorý vo svojej snahe o celistvé a absolútne poznanie sa nevyhnutne zamotáva do protirečení (I.Kant); všeobecná metóda dosiahnutia antagonizmov (vnútorných impulzov) rozvoja bytia, ducha a histórie (G.W.F.Hegel); učenie a metóda, tvoriaca základ poznania skutočnosti a jej revolučnej premeny (K.Marx, F.Engels, V.I.Lenin). Dialektická tradícia v ruskej filozofii 19. — 20. storočia našla svoje uplatnenie v učení V.S.Solovjova, P.A.Florenskogo, S.N.Bulgakova, N.A.Berdjajeva a L.Šestova. V západnej filozofii 20. st. sa dialektika rozvíjala prevažne v duchu neohegelizmu, existencializmu a rôznych prúdov náboženskej filozofie» (“Veľký encyklopedický slovník”, počítačová verzia na kompaktnom disku, r. 1999 — 2000).
Prirodzene, že z pohľadu «mraksistov» dosiahla dialektika a učenie o nej svoj rozkvet až v dialektickom materializme:
«DIALEKTICKÝ MATERIALIZMUS, filozofia marxizmu-leninizmu; veda o najvšeobecnejších zákonoch rozvoja prírody, spoločnosti a myslenia; vedecký filozofický pohľad na svet a všeobecná metodológia poznávania objektívneho sveta a revolučného deja. (...) Dialektický materializmus predstavuje organickú jednotu materializmu a dialektiky. Vychádza z toho, že matéria predstavuje jediný základ sveta, a vedomie (vlastnosť matérie) rozpoznáva všeobecné vzájomné súvislosti medzi predmetmi a javmi, pohybom a rozvojom sveta ako výsledok jeho vnútorných antagonizmov. Hlavnou kategóriou dialektického materializmu je matéria. Spôsob jej existencie je pohyb. Základné formy existencie sú priestor a čas. Podstatu dialektického chápania pohybu a rozvoja objektívneho sveta a poznávania vyjadrujú zákony dialektického materializmu, medzi ktorými sú najhlavnejšie: jednota a boj protikladov, prechod kvantitatívnych zmien na kvalitatívne, zákon negovania negácie» (“Sovietky encyklopedický slovník”, Moskva, r. 1986, str. 388).
«KVALITA A KVANTITA4 — filozofické kategórie.
Kvalita — je vnútorná určenosť vecí a javov. Charakterizuje vec alebo jav ako taký. Je to súbor vlastností, stránok a rysov, vnútornej štruktúry a momentov, ktoré spôsobujú, že vec nazývame tak a nie inak. Je to jej podstatná odlišnosť od iných vecí alebo javov. Môžeme ju vymedziť iba vo vzťahu k iným kvalitám. Pritom sa riadime podľa ich podstatných stránok, ktoré vystupujú ako jej vlastnosti. Kvalita vyjadruje samostatnosť, ohraničenosť, určitosť a relatívnu stálosť. Úzko súvisí s podstatou vecí a javov, spoznávame ju iba rozumom. V nekonečnej štruktúrovanosti sveta nemajú veci a javy iba jedinú kvalitu, sú vždy súčasne viac kvalitami.
Kvantita — je určenie hromadných a časopriestorových aspektov, ich intenzity, stupňa, frekvencie, kapacity, rýchlosti a pod. Nie je to len ich počet. Veci a javy rovnakej kvality sa odlišujú kvantitou. Tá charakterizuje stupeň ich vývoja. Kvantita je pozorovateľná navonok, je merateľná, vystupuje ako jav, je poznateľná zmyslami. Zmeny kvantity sú relatívne pomalé, nepretržité, nedochádza pri nich k zmene podstaty a kvality. Pretože sa jednotlivé kvantitatívne stránky nevyvíjajú rovnomerne, dochádza postupne k narastajúcemu rozporu medzi nimi. Sú dôležitým prvkom vývoja, ale nemožno ich preceňovať. Samy o sebe vývoj nevysvetľujú.» (zdroj: http://marxismus.cz/diamat/zakony.htm)
«JEDNOTA A BOJ PROTIKLADOV, jeden zo základných zákonov dialektiky, odhaľujúci zdroj spontánneho pohybu, rozvoja objektívneho sveta a poznania. Základ každého vývoja tvorí antagonizmus — boj (súčinnosť) protichodných, vzájomne sa vylučujúcich strán a tendencií, nachádzajúcich sa súčasne vo vnútornej jednote a prelínaní. Jednota protikladov je relatívna, ich boj je absolútny; jednota fixuje počiatočné štádium rozvoja antagonizmu (bezprostredná jednota protikladov, ich izolácia), boj otvára najvyššiu etapu jeho rozvoja — hraničnú vyostrenosť protikladov, vyriešenie antagonizmu – vedúce ku kvalitatívnej premene objektu a vzniku nového antagonizmu» (“Sovietsky encyklopedický slovník”, Moskva, r. 1986, str. 427).
«PRECHOD KVANTITATÍVNYCH ZMIEN NA KVALITATÍVNE, jeden zo základných zákonov dialektiky, podľa ktorého zmena kvality objektu prebehne vtedy, keď nahromadenie kvantitatívnych zmien dosiahne určitú hranicu. Zákon má objektívny a všeobecný charakter; odhaľuje najvšeobecnejší mechanizmus rozvoja. Po dosiahnutí určitej prahovej hodnoty (tzv. hraničnej miery5), vedú kvantitatívne zmeny k prestavbe štruktúry objektu, vo výsledku čoho sa vytvára kvalitatívne nový systém so svojimi vlastnými zákonitosťami rozvoja a štruktúrou. Kvantitatívne aj kvalitatívne zmeny sa navzájom podmieňujú; zákon určuje aj spätnú závislosť: kvalitatívne zmeny vedú ku kvantitatívnym zmenám. Proces prechodu je súčasne nespojitý aj spojitý: nespojitosť figuruje vo forme kvalitatívneho skoku, spojitosť zase vo forme kvantitatívnej zmeny» (“Sovietsky encyklopedický slovník”, Moskva, r. 1986, str. 988).
«NEGÁCIA NEGÁCIE, jeden zo základných zákonov dialektiky, ktorý charakterizuje smer, formu a výsledok procesu vývoja; jednotu v postupnosti a nadväznosti vývoja; vznik „nového“ a relatívnosť opakovateľnosti niektorých okamihov „starého“. Podľa zákona negovania negácie sa rozvoj uskutočňuje v cykloch, pričom každý cyklus má tri štádiá: východiskový stav objektu; jeho premena na svoj protiklad (negácia); premena tohto protikladu na jeho protiklad (negácia negácie). Forma procesu vývoja má podobu špirály: každý cyklus predstavuje jeden závit vo vývoji, a samotná špirála je reťazcom cyklov. Účinok zákona sa naplno prejavuje len v celostnom, relatívne zavŕšenom procese rozvoja; v každom jednotlivom štádiu zákon zvyčajne figuruje ako tendencia (pozri tiež Negácia a Zrušenie6)» (“Sovietsky encyklopedický slovník”, Moskva, r. 1986, str. 951).
«(…) Dialektický materializmus — rozhodný a nezmieriteľný nepriateľ rôznych predstáv o nadprirodzených entitách, nech by ich náboženstvo a idealistická filozofia obliekali do akýchkoľvek šiat. Príroda sa vyvíja, dosahuje pritom svoje najvyššie formy, vrátane života a mysliacej matérie, nie však vďaka nadpozemskej sile, ale kvôli príčinám uloženým7 v nej samej, v jej zákonoch. (...) Dialektický materializmus — to je filozofický základ programu, stratégie a taktiky, všetkej činnosti komunistickej strany» (Zvýraznené nami hrubým písmom v citáte, pretože to vysvetľuje mnohé z dejín krachu ruskej štátnosti v r. 1917, a štátneho krachu ZSSR v r. 1991; „Filozofický slovník“, str. 97, 98).
Hoci uvedené citáty zo slovníkov z 1980-tych rokov sú druhotné vo vzťahu k textom klasikov dialektického materializmu, no analogické formulácie s obšírnymi vysvetlivkami k nim a tiež s kritikou názorov filozofov ne-dialektikov a filozofov ne-materialistov (v marxistickom zmysle slov) sa nachádzajú aj v prácach klasikov marxizmu: „Anti-Duhring“, „Dialektika prírody“ F.Engelsa, „Materializmus a empíriokriticizmus“, „K otázke dialektiky“ V.I.Lenina.
Tu je treba obrátiť pozornosť na to, že interpretácia filozofie dialektického materializmu samotným K.Marxom je útržkovito roztrúsená v celom súbore jeho prác, ktoré boli publikované v priebehu asi štyridsať rokov, v ktorých sú vyjadrené jeho názory na riešenie, a tiež na spôsoby utajenia akýchkoľvek problémov života spoločnosti a ľudí v nej. A zatiaľ čo tu menované knihy F.Engelsa a V.I.Lenina možno brať ako súborné učebnice-encyklopédie samotnej filozofie dialektického materializmu, tak knihu samotného K.Marxa zaradiť do tejto skupiny možno len ťažko.
No ako vidno aj z uvedených citátov, otázka dialektickosti Života bola počas celej známej histórie v zornom poli európskej vedeckej filozofie. Jednotlivé jej aspekty sa stávali predmetom skúmania filozofov, a niektorí filozofi dávali viac či menej zrozumiteľné formulácie zákonov dialektiky, a oddávna v podstate používali dialektické procedúry pri hľadaní vedeckej pravdy. A to hlavné:
Keď sa spočiatku termínom «dialektika» (dialektike techne — umenie dialektiky) označovali: 1) schopnosť viesť diskusiu prostredníctvom otázok a odpovedí; 2) umenie klasifikácie pojmov, rozdelenia vecí na rody a druhy, tak „starovekí“ boli bližšie k plnosti dialektickosti myslenia, než marxisti (bude to preukázané v nasledujúcich kapitolách aktuálnej knihy).
Okrem toho tu treba obrátiť pozornosť na tú okolnosť, že európske národy, v ktorých kultúrnom prostredí sa zrodil dialektický materializmus, používajú počas celej svojej písomnej histórie fonetické písomníctvo.
Fonetické písomníctvo zachytáva znenie ľudskej reči, a nie prúd obrazného myslenia človeka, prejavujúceho sa alebo skrývajúceho8 v tejto reči. No v kultúre celého ľudstva existujú aj iné druhy písomníctva, priamo zachytávajúce prúd obrazných predstáv, na základe ktorých prebieha obrazné myslenie človeka, ktoré sa v ústnej alebo písomnej reči iba odráža.
Preto, ak je dialektickosť Života objektívnou danosťou, tak je nevyhnutné, aby sa v kultúre národov s rozvitou obrazovo-symbolickou písomnosťou objavil symbol-hieroglyf — poukazujúci na dialektickosť Života a určitým spôsobom vyjadrujúci túto ideu. A taký symbol skutočne existuje: Je to takmer každému známy symbol «Jing-Jang»:
☯
Je v ňom stvárnené všetko, čo našlo svoje vyjadrenie vo formuláciách troch zákonov dialektiky dialektického materializmu, a tiež to, čo presahuje hranice týchto formulácií a vôbec sa v nich neprejavilo — kvôli čomu sa aj formulácie zákonov dialektiky v marxisticko-leninskej filozofii javia ako chybné, so všetkými z tohto faktu vyplývajúcimi následkami pre praktickú činnosť na jej osnove.
Teraz si skúste predstaviť, že nepoznáte takýto súzvuk ako «jing-jang» a jeho dve zložky («jing» a «jang»), a prečítajte si nasledujúci text, v ktorom sa používa symbol ☯, s ktorým je tento súzvuk spojený.
V ☯ existujú protiklady vo vzájomne sa prelínajúcej jednote, tvoriacej kruhovú štruktúru ☯. Ak si predstavíme, že «červíček» «Jing» žije tým, že «obhrýza» chvostík «červíčka» «Jang», a ten zasa žije tým, že obhrýza chvostík «červíčka» «Jing», pričom sa obaja posúvajú na miesto, ktoré sa uvoľní v kruhovej štruktúre ☯ v dôsledku «obhrýzania susedovho chvosta» každým z nich, tak obraz ☯ sa stane pohyblivým, a v jeho plastike sa prejavia všetky tri zákony marxistickej dialektiky. V druhom variante, ak zvíjame dvojžilové lano z prameňov (tenších lán) odlišnej farby, bude sa jednať o špirálový proces, pričom v priereze bude toto lano predstavovať obraz «Jing-Jang», najmä, ak doprostred každej žily vložíme jadro (stredový prameň) vo farbe jeho párovej žily.
Pritom treba spomenúť, že ☯ je symbolom celovesmírnych mikro- a makro- princípov bytia, ktoré existujú a prejavujú sa vo všetkom, t.j. vo všetkých jednotlivostiach bytia. A je nepredstaviteľné, že by aspoň niektorí predstavitelia z celkového počtu mnohých generácií ľudí, ktorí sa narodili a vyrástli v kultúre, kde tento symbol existuje už storočia, sa vo svojich predstavách «nehrali» s ☯ rôzne «hry», vnímajúc tieto «hry» ako symbolické analógy reálnych javov, s ktorými dennodenne prichádzajú do styku jak v živote prírody, tak v živote spoločnosti.
A dialektický materializmus (minimálne v súčasnosti) naozaj priznáva v učení o ☯ vyjadrenie dialektiky v starovekej čínskej filozofii9. No dialektická obraznosť ☯ má oveľa väčšiu životnú hĺbku, než akékoľvek slovné formulky najvšeobecnejších zákonov bytia a komentárov k nim, pretože:
-
☯ patrí k zriedkavej skupine symbolov, hranične zovšeobecňujúcich všetko v systéme obrazných predstáv človeka o svete (minimálne v prípade, ak si človek uvedomuje, že ☯ nesie nejaký zmysel, a nevníma ho ako dômyselnú, no nezmyselnú čmáraninu);
-
nakoľko je prepojený s jazykovými spôsobmi vyjadrenia obrazného myslenia, ☯ v skrytej forme obsahuje aj ohlásené, aj zamlčané informácie;
-
a hranica medzi ohlásenými a zamlčanými informáciami pri odhalení zmyslu obraznosti symbolu aplikovanom pri praktickom riešení životnej smoly10 (t.j. neurčitosti, problému) sa určuje každý raz jak samotnou smolou, tak aj chápaním sveta toho, kto sa s týmto problémom-smolou stretáva.
Ak sa Vám podarilo predstaviť si, že nepoznáte slová ako «jing-jang», «jing» a «jang», tak sami ste mohli pocítiť, že analógy k vlastnostiam takýchto symbolov-obrazov — v kultúrach, ktoré sa reprodukujú a rozvíjajú z pokolenia na pokolenie na základe drvivej prevahy fonetického písomníctva, ktoré prakticky vykorenilo symboliku a obraznosť zo všetkých oblastí života spoločnosti — prakticky nie sú, pretože:
Akékoľvek slovné formulky, vrátane formulácie zákonov dialektiky v marxizme, sami osebe predstavujú vyjadrenie chápania sveta autorov týchto formuliek.
Takže všetky slovné formulácie, keď sa s nimi človek stretá, potrebujú zakaždým rozumné prehodnotenie, pretože:
-
nutne sa v nich prejavujú subjektívne defekty pohľadu na svet (subjektívno-obrazných predstáv o Živote) a defekty kultúry reči (presnosti a vhodnosti používania slov) autorov týchto slovných formulácií. Vo výsledku sa tak otvára možnosť k tomu, že sa môžeme stať obeťou omylov, a tiež úmyselných lží autorov týchto formulácií. Práve na túto okolnosť poukazuje mnohým známy aforizmus «vyslovená myšlienka je lož».
-
Pri pokuse ľudí využiť cudzie hotové formulácie na vyriešenie svojich vlastných životných problémov nemusí hranica medzi «ohlásenou a zamlčanou informáciou» (ktorú formulácie, ako konštrukcie určitého jazyka, objektívne a štatisticky obsahujú) zodpovedať požiadavkám (na minimálnu potrebnú úroveň chápania sveta, objektívne nutnú na vyriešenie problému), v dôsledku čoho objektívne vzniká potreba iných slovných formulácií, ktorá v mnohých prípadoch dospeje až do nutnosti osvojenia si a zavedenia do kultúry danej spoločnosti nových jazykových prostriedkov11.
Napríklad, jedno z takých zamlčaní, ktoré chápanie symbolu ☯ vynáša za hranice formulácií zákonov dialektiky v marxizme, pramení z interpretácie čierno-bieleho zobrazenia ☯ — ako naukladania na seba rôznofarebných zobrazení, vo výsledku čoho biela farba v ☯ predstavuje syntézu siedmych základných farieb spektra (siedmych farieb dúhy). Avšak formulácia zákona dialektického materializmu o «jednote a boji protikladov» zodpovedá výlučne čierno-bielej verzii zobrazenia ☯, a nezapadá do nej sedem farieb dúhy, ktoré spolu tvoria bielu farbu – navzájom sa doplňujúc12, pretože všetky základné farby spektra nie sú vo vzájomnom protiklade, a každá z nich je len pomyselne, nie absolútne v protiklade k absolútnej čiernej13.
Táto okolnosť vyplýva z defektnosti formulácie zákona «jednoty a boja protikladov» v dialektickom materializme s jeho «relatívnosťou» jednoty protikladov a «absolútnosťou» ich boja, pretože protiklady vždy tvoria pár. Ak atribút párovosti takzvaných «protikladov» v systéme nie je zistený, t.j. sú viac než dva, a systém nie je redukovaný na hierarchiu duálnych vzťahov v každej dvojici (čo je aj prípad interpretácie ☯ na základe siedmych základných farieb dúhy a absolútne čiernej farby), tak možno hovoriť iba o jednote a vzájomnom pôsobení «rôznych kvalít»14, objektívne sa navzájom odlišujúcich a, možno, subjektívne človekom rozoznateľných – priamo alebo pomocou nejakých prostriedkov. No jednota odhalených v systéme vecí rôznej kvality pritom nemusí byť nutne relatívna, a ich súčinnosť nemusí byť nutne bojom, o to viac — absolútnym bojom, ak pod absolútnosťou boja chápeme boj na víťazstvo jedného z protikladov, ktorý vo výsledku boja načisto odstráni druhý protiklad.
Množina možných vzťahov medzi objektívnymi rôznymi kvalitami je rozsiahlejšia, než základná duálna sada marxizmu (jednota a boj), v dôsledku čoho ambície sluhov dialektického marxizmu vyriešiť všetky problémy spoločenského rozvoja na jeho základe sú nielenže neopodstatnené, ale vlečú za sebou aj lavínu nových a prehlbovanie starých problémov.
Okrem toho, boj sa môže skončiť aj nevratným zničením východiskového systému bez postúpenia na nový závit špirály vývoja, na ktorom sa prejavia jeho nové kvality. Pritom v marxizme sa nič zrozumiteľné nehovorí o riadení ako o procese, o vzájomnom prelínaní riadiacich procesov, podporovaných rôznymi subjektmi. A účelovo riadené podnecovanie rozporov (antagonizmov) v systéme, starostlivo určenom pre úlohu protivníka, a jeho akoby „samodeštrukcia“, vo výsledku riadeného vyvolania ich boja, povzneseného do absolútna, až do «víťazného konca» — to všetko sa v marxizme pripisuje (podľa toho čo hlása – explicitne) «objektívnemu chodu vecí», «nevyhnutnosti», «úlohe osobnosti v dejinách», uskutočňujúcej túto smutne slávnu (akoby jedinú možnú) nevyhnutnosť, napriek tomu že jej uskutočneniu predchádzala potencionálne riadená mnohovariantnosť možností, z ktorých bolo možné si vybrať ten najvýhodnejší variant a riadiť prúd udalostí v súlade s ním.
Formulácia zákona o prechode kvantitatívnych zmien na kvalitatívne a kvalitatívnych na kvantitatívne — je tiež povrchná a hmlistá. V skutočnosti:
Existuje vzájomná podmienenosť kvality — kvantitou a usporiadaním. Takže zmeny v kvantite a usporiadaní spôsobujú kvalitatívne zmeny, rovnako ako zmeny v kvalite sa odrážajú v zmenách kvantity a usporiadania15.
* * *
Materské znamienko Biblickej doktríny
...pokračování
1 Odkaz na druhé vydanie diel K.Marxa a F.Engelsa.
2 «IMANENTNÝ — týkajúci sa vnútornej vlastnosti (zákonitosti) toho-ktorého predmetu, javu alebo procesu…» (citované zo spomenutého „Filozofického slovníku“, str. 126). („imanentné spojenie“ – možno chápať, ako spojenie so samotnou podstatou veci...*)
3 «NEVYHNUTNOSŤ A NÁHODA — filozofické kategórie vyjadrujúce postoj k základu (podstate) procesu a jeho jednotlivých foriem (prejavov). Rôzne javy — súc realizáciou a rozvojom podstaty — sú nevyhnutné, no svojou jedinečnosťou, neopakovateľnosťou sa prejavujú ako náhodné. Inými slovami, nevyhnutnosť je to, čo sa nutne musí udiať v daných podmienkach, avšak náhoda nemá svoj základ v podstate javu, ale v pôsobení naň iných javov — je to to, čo môže byť i nemusí, môže sa udiať tak, alebo onak. (…)» (citované zo spomenutého „Filozofického slovníka“, str. 243).
«PODSTATA — zmysel danej veci [tu sa „dialektici“-materialisti preriekli — sami si to nevšimnúc — v tom, že zmysel Života je objektívny: naša poznámka v citáte], to čím sama osebe je — na rozdiel od všetkých ostatných vecí a ich premenlivých stavov pod vplyvom rôznych okolností. Pojem «podstata» je veľmi dôležitý pre každý filozofický systém, pre rozlíšenie týchto systémov z pohľadu riešenia otázok o tom, aký vzťah má podstata k bytiu a ako sa podstata vecí vzťahuje k vedomiu, mysleniu. (...)
PODSTATA A JAV — filozofické kategórie, odrážajúce všeobecné nevyhnutné aspekty všetkých objektov a procesov na svete. Podstata — to je súbor hĺbkových prepojení, vzťahov a vnútorných zákonov, definujúcich základné črty a rozvoj materiálneho systému. Jav — to sú konkrétne udalosti, vlastnosti alebo procesy vyjadrujúce vonkajšie aspekty reality, a predstavujúce formu prejavu a odhalenia nejakej podstaty. Kategórie ako podstata a jav sú vždy nerozlučne medzi sebou spojené. (…)» (citované zo spomenutého „Filozofického slovníka“, str. 361, 362).
4 Nakoľko sa v knihe tieto termíny vyskytujú často a ich chápanie vo filozofickej terminológii marxizmu je iné, než chápanie kvality a kvantity v bežnej reči, tak v rámci prekladu sem vkladáme túto vysvetlivku. Veľmi stručne možno zhrnúť, že kvalita je vo filozofii tým, čo robí vec alebo proces tým čím je vo svojej podstate, je to súbor vlastností a procesov vďaka čomu môžeme objekt nazvať špecifickým pojmom: napr. Jablko, strom, kvet, človek. Napriek tomu, že každá vec obsahuje aj doplnkové vlastnosti ktoré ju robia jedinečnou, ale neberú jej dôvod byť tým čím sú: napr. psy sú dlhosrsté, aj krátkosrsté, majú rôzne vlastnosti – každý z nich je však pes; nie každý kvet vonia, má rôzny tvar a farbu – ale každý z nich je aj tak kvet. Kvantita je ten súbor vlastností kvalitatívne rovnakých objektov (napr. jabĺk), ktoré možno nejakým spôsobom merať (počet, váha atď..) – dopl. prekl.
5 «Miera — filozofická kategória vyjadrujúca dialektickú jednotu kvality a kvantity objektu: uvádza hranicu, za ktorou zmena kvantity spôsobuje zmenu kvality objektu a naopak» (“Sovietsky encyklopedický slovník”, Moskva, r. 1986, str. 791).
6 «Zrušenie (nem. Aufheben) — filozofická kategória zavedená G.Hegelom, ktorá označuje zničenie formy objektu, zmenu jeho obsahu a zachovanie životaschopných prvkov pri prechode na vyšší vývojový stupeň» (“Sovietsky encyklopedický slovník”, Moskva, r. 1986, str. 1231).
(spresnenie – „aufheben“ nemá úplne jednoznačný preklad, znamená totiž aj „zdvihnúť“ aj „zrušiť“. Podľa uvedeného opisu znamená oboje, t.j. zrušenie starej formy „smrť“ a pozdvihnutie na novú úroveň „zrod novej formy“. Marx uprednostnil do ruštiny i angličtiny preklad slova „aufheben“ ako zrušenie, správnejšie by ale mal termín znieť vývojová „transformácia“.*)
7 Gramatika jazyka si žiada spresnenie: Kým? — Ak už tak uviazli vedomím v ateizme, mohli to napísať presnejšie, napríklad: «...príčinám jej vnútorne vlastným».
8 Podľa známeho aforizmu: jazyk (v zmysle reči) existuje preto, aby bolo možné skryť svoje myšlienky, ako aj ich absenciu.
9 «JING A JANG — základné pojmy starej čínskej filozofie. V „Knihe premien“ (I-ťing) slúžia jang a jing na vyjadrenie svetlého a tmavého, tvrdého a mäkkého, mužského a ženského princípu v prírode. V procese rozvoja čínskej filozofie jang a jing čoraz viac symbolizovali vzájomné pôsobenie hraničných protikladov: svetla a tmy, dňa a noci, slnka a mesiaca, neba a zeme, horúčavy a chladu, kladného a záporného atď. (...) Koncepcia vzájomného pôsobenia protichodných síl Jang a Jing — ktoré sa považujú za základné vesmírne sily pohybu, prvopríčiny ustavičnej premenlivosti v prírode — tvorí základ väčšiny dialektických schém čínskych mysliteľov. Učenie o dualizme síl Jang a Jing, je bezpodmienečným prvkom dialektických teórií v čínskej filozofii. (...)» (citované zo spomenutého „Filozofického slovníka“, str. 134).
10 Pre lepšie pochopenie tohto menej frekventovaného slova (v RJ „nezadača“*) v aktuálnom kontexte treba si spomenúť na zvolanie «Aká smola!» (RJ: „Eka nezadača“) — t.j. neurčitosť, prekážajúca žiť. Latinský analóg pre ruské slovo „nezadača“ je „problém“. Zadanie úlohy (RJ: „zadači“) — je prvou etapou pri odstraňovaní problému (RJ: „nezadači“), predstavuje vnesenie určitosti, t.j. odhalenia podstaty problému („nezadači“) a jeho vzájomných prepojení s objemnejšími procesmi; druhou etapou je riešenie úlohy („zadači“). Tým samým sa rieši problém („nezadača“), odstraňuje sa neurčitosť, prekážajúca žitiu. (Etymológia tu poukazuje na slovné hračky RJ, ktoré odhaľujú logické väzby rôznych slov*)
11 V najširšom zmysle termínu: «jazyk» ako prostriedok výmeny informácií v spoločnosti.
12 Spomeňte si na pokus zo školského kurzu fyziky: na osku elektromotorčeka nasadíte disk, rozdelený rovnomerne na sedem sektorov, ktoré sú vyfarbené siedmimi farbami dúhy; disk sa začne otáčať, a pri dostatočne vysokej rýchlosti otáčania naše oko prestane rozlišovať hranice sektorov, a disk sa z rôznofarebného „mení“ na biely.
13 Aby sme vyjasnili otázku ohľadom «absolútne čiernej» farby, pripomenieme definíciu (hypotetického*) absolútne čierneho telesa v súčasnej fyzike: absolútne čierne teleso úplne pohlcuje všetko naň dopadajúce žiarenie, neodráža ani najmenšiu jeho časť.
Ak teleso v nejakej časti spektra odráža hoc len malú časť naň dopadajúceho žiarenia, tak získava farbu, ktorá zodpovedá tejto časti spektra.
14 Tu treba termín „kvalita“ chápať vo vyššie uvedenom filozofickom chápaní. Čiže možno si pod ním predstaviť najrôznejšie konkrétne veci a procesy, ktoré možno pomenovať, kategorizovať. V RJ bol použitý málo zrozumiteľný termín „rôznokvalitatívností“ (raznokačestvennostej) = objekty a procesy odlišujúce sa špecifickými (vzhľadom na svoju podstatu) atribútmi. – pozn. prekl.
15 Oplatí sa obrátiť pozornosť (bude sa to hodiť neskôr) na fakt, že v poznámke pod čiarou na začiatku tejto kapitoly pri formulácii zákona «prechodu kvantitatívnych zmien na kvalitatívne», v ktorej sa opisuje definícia pojmu «miera» podľa „dialektického“ materializmu, tak nič sa v nej nehovorí o usporiadaní, hoci jedno a to isté množstvo (kvantita) môže byť usporiadané rôzne, a kvalitu bude určovať nielen množstvo, ale aj usporiadanie.
Informační báze KSB