10. Cesta k súbornosti (7)

4.6.2014

-předchozí část-

...

Vo vzťahu k spoločenskej iniciatíve to všetko dohromady znamená, že pre človeka je normálne podľa svedomia veriť Bohu. Inými slovami, bez viery Bohu jedinec v kvalite Človeka (Človekom) byť nemôže, aj keď môže byť veľmi presvedčivo človeku podobný. A veriac (dôverujúc) Bohu, človek nie je povinný vykonať príkaz, ktorého zmysel nechápe, ak nevyplnenie príkazu sebou nevyvoláva to, čo on chápe ako zlo, alebo vyplnenie ktorého považuje za škodlivé. Okrem etických a ostatných otázok, preskúmanie ktorých je nezmyselné mimo konkrétnych situácií a nesúvisiace s príkazmi, ktoré niekto vydáva a niekto odmieta vyplniť, toto pravidlo (zásada) vedie k otázke o operatívnosti (rýchlosti konania) spoločenskej iniciatívy (rozvíjajúcej sa na základe princípu vnútorne nenapätých systémov vzájomných vzťahov medzi jednotlivcami) v tých frekvenčných pásmach, do ktorých už ona bezprostredne vošla a účinkuje.

Ak príkaz, úloha sú odmietnuté k vykonaniu, aj keď zodpovedajú cieľom a prípustným prostriedkom ich realizácie v kolektívnej činnosti, podporovanej spoločenskou iniciatívou, je možné, že je potrebná nejaká doba na to, aby ten, ktorému je daná táto úloha, si uvedomil jej správnosť a zhodol sa na účelnosti jej vykonania. Ak čas na to nevyhnutný je, tak spoločenská iniciatíva je funkčná v tom frekvenčnom pásme, do ktorého proces patrí a ktorého riadenie ona prijala, zadávajúc túto úlohu. Ak ale tejto časovej rezervy niet, tak potom spoločenská iniciatíva v tomto frekvenčnom pásme - na základe princípu vnútorne nenapätých systémov - je nefunkčná (práceneschopná).

V tomto prípade, v princípe, by sa možno dala získať donútením v nejakej forme, alebo

prosbou akceptácia nevyhnutnosti vykonania úlohy vo viere, ale vstúpiť na túto cestu

znamená postaviť sa pred nevyhnutnosť následne odstraňovať vnútorné napätia v

systéme. Avšak, v spoločenskej iniciatíve navrhnutej v Jedinom Zákone, niet takých

cieľov, kvôli uskutočneniu ktorých by bola prijateľná taká činnosť, pretože ona nie je

zviazaná konkrétnymi kalendárnymi termínmi v živote spoločnosti. Ona samotná je

procesom, vytvárajúcim sociálny čas a zadávajúcim určené lehoty (harmonogram) pre

všetky ostatné procesy, stanúc sa v spoločnosti jediným procesom, podporovaným nielen

ľuďmi, ale aj Bohom. .

A preto, aby sa nehromadili vnútorné napätia v systéme vzájomných vzťahov, z ktorých nie všetky môžu byť odhalené, je lepšie podporovať funkčnosť spoločenskej iniciatívy - na základe princípu vnútorne nenapätých systémov - v relatívne nízkofrekvenčných pásmach (diapazónoch) procesov. To časovo zvyšuje jej funkčný potenciál, ktorý za nejaký čas umožní rozšíriť udržateľne funknú činnosť spoločenskej iniciatívy na základe princípu vnútorne nenapätých systémov do relatívne vyšších frekvenčných pásiem (diapazónov) procesov, v ktorých doposiaľ spoločenská iniciatíva akcieschopnú funkčnosť nemá.

Okrem toho, nevyhnutnosť byť pochopeným, pred ktorou stojí každý v tejto spoločenskej iniciatíve (a najmä profesionálni manažéri (riadiaci pracovníci) všetkých oborov spoločenského života), ho zaväzuje budovať svoju činnosť tak, aby prvou prioritou bola činnosť na základe informácie, ktorú nie je nevyhnutné utajovať. To neznamená, že vo všeobecnosti nemôže byť nevyhnutné utajenie prístupu k nejakej informácii pre viac či menej široký okruh osôb (jak sociálnych skupín, tak konkrétnych osôb). Takáto nevyhnutnosť môže vzniknúť, a niektorá informácia môže byť skrytá kvôli ochrane riadeného procesu pred zasahovaním do jeho priebehu odporcami spoločenskej iniciatívy, bezstarostnými zízačmi (obsmŕdačmi, čumilmi) a tými, ktorí chápu tento proces nejak ináč, alebo ich sebeovládanie v rámci vlastnej iniciatívy je lepšie vynechať (staré, známe z čias minulých: „Iniciatívny blbec – horší ako triedny nepriateľ! – pozn. prekl.). Ale aj vtedy je rozšírenie akejkoľvek lži hocikým z účastníkov spoločenskej iniciatívy neprijateľné, pretože takáto lož bude štatisticky predvídateľne postavená tými, ktorí jej uveria a bude základom chybných rozhodnutí, ktorých dôsledky môžu byť veľmi závažné a ktoré v budúcnosti bude musieť odstraňovať ta samá spoločenská iniciatíva. Netreba si v súčastnosti vytvárať ťažkosti (prekážky) pre svoju budúcu činnosť, lebo blahý (ušľachtilý) Úmysel je vnútorne bezkonfliktný a nekladie "míny" na svoju cestu.

Ten, kto nie je v stave hovoriť pravdu vo všetkých prípadoch bez výnimky, spätých

s dielom (záležitosťou), ku ktorému hlása svoju oddanosť, alebo si len prosto myslí, že je

tomuto dielu oddaný, v skutočnosti koná úplne iné dielo. Jeho význam (zmysel) nie je

schopný pochopiť, pokiaľ pokračuje v klamaní a obhajovaní svojho právo na "milosrdnú

lož". Podstatou pozemskej múdrosti je neklamať za žiadnych okolností, a nájsť tú

pravdu, ktorú je potrebné povedať a vykonať vo vzniknutých situáciach. .

A vznik potreby zatajovať niečo, by sa mal hodnotiť ako vyjadrenie nejakých vnútorných napätí a konfliktov v systéme činnosti, ktorých príčiny je potrebné identifikovať a odstrániť. Pritom odmietnutie prístupu k nejakej informácii môže byť sprevádzané (doplnené) zverejnením inej informácie, ktorá bude užitočná dopytujúcemu sa. To podporí rozšírenie iniciatívy v spoločnosti.

Ale to všetko boli len všeobecné úvodné slová, adresované každému, bez ohľadu na osobitosti jeho života. Ak jedinec súhlasí s jemu predkladanou spoločenskou iniciatívou, tak on stojí pred nevyhnutnosťou do nej vstúpiť. To je podmienené konkrétnymi zvláštnosťami jeho života. Keďže spoločenská iniciatíva sa rozprestiera nie v nejakom od života civilizácie Zeme odtrhnutom abstraktnom priestore, obývanom podľa svojho chápania vykonštruovanými postavami, ale v takom každodennom živote tejto civilizácie, aký on reálne je, tak pred do spoločenskej iniciatívy vstúpenie riešiacim jedincom vyvstáva známa otázka: "Čo robiť?"

On potrebuje jasnú (presnú, konkrétnu) odpoveď, pretože aj horlivý zástanca princípu vytvorenia vnútorne nenapätých systémov sa v reálnom živote stretáva s činnosťou spoločnosti, vykonávanou v takých frekvenčných pásmach, v ktorých spoločenská iniciatíva na princípe vnútorne nenapätých systémov ešte nezískala akcieschopnosť. A v týchto frekvenčných pásmach spoločnosť koná tak, ako vie. A k tomu konaniu spoločenská iniciatíva musí vedieť vypracovávať svoj cieľavedomý vzťah (postoj), definujúci buď podporu niektorých druhov spoločenskej aktivity, napomáhajúc vyriešeniu v nich vzniknutých vnútorných pnutí; alebo odmietnutie takejto podpory až do ich vymretia (vymiznutia, „vyhnitia“) zo spoločenskej existencie. Tá otázka "Čo robiť?" - je skutočne aktuálna.

Väčšina z tých, kto ju zadá - nie sebe, ale účastníkom spoločenskej iniciatívy – má však na mysli nie doslovné (ad littera) "čo robiť?", ale trocha odlišné:

Ja som na blaho zameraný človek, vy ste tiež ľudia zameraní na blaho, a preto uznávam vašu autoritu a vodcovské schopnosti, takže povedzte mi konkrétne, čo ráčite, aby som vykonal, nakoľko vlasť, národ, ľudstvo hynie a treba rýchlo "niečo robiť".

Ale odpoveď na toto implicitné (priamo nevyjadrené) vyhlásenie lojality a sprevádzajúce jeho návrh splniť, čo prikážu¹ a rýchlo, môže byť sa pýtajúcim odmietnutá, nakoľko spočíva v nasledujúcom:

Musíte nevyhnutne sa vytrhnúť z Vášho obvyklého zhonu, nájsť si čas a silu a neustále sa zaoberať SVETONÁZOROVÝM samovzdelávaním, aby ste dospeli k takému pochopeniu navrhovanej spoločenskej iniciatívy, ktoré Vám umožní konať samostatne s pomocou Božou v jej riečisku, nedávajúc otázky "čo ráčite, aby som vykonal?", ale z dobrej vôle nezištne pomáhajúc druhým a s radosťou prijímajúc ich pomoc v súlade s Vaším ozajstným videním a chápaním toho, čo sa deje a perspektív v toku udalostí.

Túto odpoveď mnohí vnímajú ako od bezprostredných potrieb života odtrhnutú abstrakciu, ktorou sa zaoberajú tí , ktorí podporujú túto spoločenskú iniciatívu. Tento ich postoj je podmienený tým, že v Jedinom Zákone predkladaná spoločenská iniciatíva nie je ešte tak rozvinutá, aby "práve teraz" vypĺňala v tempe (intenzite) prijímania zákaznícke objednávky² jej členov a zvyšku spoločnosti, ktorých splnenie je podmienené procesmi, patriacimi k relatívne vysokofrekvenčným pásmam, kde spoločenská iniciatíva ešte nerozvinula svoju činnosť na princípe vnútorne nenapätých systémov.

A objektívne dosiahnuteľné výsledky, ktoré v budúcnosti prinesú dlhodobé nízkofrekvenčné

procesy, v ktorých spoločenská iniciatíva už teraz funguje (je akcieschopná), sú pre

účasníkov vytýkajúcich jej abstrakcionizmus bezcenné, pretože sú presvedčení, že "žiť v

tejto nádhernej dobe nebudem ani ja, ani ty". Je to forma prejavu podvedomého

bezohľadného egoizmu (sebectva) väčšiny z nich a chamtivého koristenia pre vlastnú

momentálnu potrebu³. .

Oni nepremýšľajú o tom, že terajšia doba – oveľa krajšia než časy, kedy bolo možné jednoducho zhynúť v žalúdku divokého zvera pre pobavenie „civilizovaného“ publika v aréne nejakého provinčného cirkusu Rímskeho impéria, rozľahlého po celom svete a schvaľujúceho takéto mravy. Aj terajšia doba – skutočne nádherná, nakoľko Všemohúcnosť je bezchybná vo všetkých jej prejavoch – nastúpila ako plod končiacich, no v staroveku začínajúcich dlhodobých (nízkofrekvenčných) procesov. Tieto procesy podporovali svojim konaním z vlastnej iniciatívy ľudia, pre ktorých bolo možné aj vo vtedajšom im pripadajúcom "práve teraz" opravdovo (úprimne) sa snažiť žiť tak, ako má Človek žiť vždy. Ale teraz "žijúci" v "práve teraz" nepovažujú za potrebné byť blahodárnymi - pre blaho konajúcimi (ktorých mená vo svojej veľkoleposti "Boh vie - pozná"), hoc aj využívajú hotové plody ich spravodlivej práce, ako“samo sebou“ sa rozumejúcich a po práve im patriacich ako "samozrejmé blaho". Pre nich je zvlášť zaťažujúce premýšľať o tom, že oni každý okamih svojho života - "priamo teraz" – sami do budúcna sejú ...

Neveriaci argumentovali a argumentujú, že "žiť" treba ako oni "myslia" len teraz, a preto musia bezpodmienečne urvať od života pre seba takisto "práve teraz"⁴ (známy uhol pohľadu "po nás potopa" je v mnohých ohľadoch eticky čistejší pre ich podstatou podvedomo-automatické správanie). V dôsledku takého vzťahu (postoja) k Životu tie spoločenské iniciatívy, ktoré nie sú schopné uspokojiť ich zákaznícke (spotrebiteľské) objednávky "práve teraz" tempom zadania, sú pre nich bezcenné. Oni - vedome aj nevedome - považujú za najdôležitejšie obchody pre ich koristenie, odmietajúc im predkladaný blahý osud vo večnosti. Toto – ich vlastné sebectvo a koristenie pre seba, a takisto neviera v spoluúčasť (podieľanie sa) človeka na Božej Prozreteľnosti ( Úmysle, Pláne), sa VŽDY nemenne uskutočňujúcej, alebo hlásanie ich pomýlenou morálkou prekrútenej Prozreteľnosti (Úmyslu)- je jediný dôvod, prečo návrh svetonázorovo pozdvihnúť sa nad priaznivcov alternatív ku spoločenskej iniciatíve vytvorenia Kráľovstva Božieho na Zemi je vnímaný mnohými "blahomyseľnými" ako od života odtrhnutý abstrakcionizmus.

V skutočnosti, pozdvihnúť sa ideologicky nad prívržencov neprijateľných koncepcií zriadenia života spoločnosti (a o tom vlastne hovoríme) – je jediný efektívny spôsob, ako ich vystaviť podmienkam, v ktorých je nemožné realizovať ich koncepcie a v ktorých nie sú schopní vlastnej činnosti. To vytvorí podmienky na to, aby sa spoločenská iniciatíva navrhnutá Zhora stala neobmedzene vládnucou (dominantnou) v spoločnosti⁵, pokrývajúc všetky pásma frekvencií procesov a všetky oblasti činnosti civilizácie.

Je to tak, lebo iba v tomto prípade o vlastnej spravodlivosti presvedčení protivníci Najvyššej Prozreteľnosti (Úmyslu, Plánu) strácajú personálnu základňu a inertné (samo o sebe neaktívne) sociálne prostredie, v ktorom pôsobí ich personálne oddelenie. Nenávratne strácajú akcieschopnosť vzhľadom na to, že ich systém-vytvárajúci princíp organizácie kolektívnej činnosti - "každý podľa miery svojho chápania pracuje na realizácii svojich vlastných záujmov, a mierou nechápania – na realizácii záujmov tých, ktorí chápu lepšie" - začína trvalo a nezvratne pracovať proti nim samým.

A z tejto situácie majú len dve východiská:

1. buď zhynúť do nebytia (neexistencie);

2. alebo vstúpiť (zapojiť sa) do v Jedinom Zákone predkladanej spoločenskej iniciatívy, uznajúc jej princípy a ciele, ktorá je bohate otvorená pre všetkých. A nesloboda, obmedzenie individualizmu v spoločenskom živote v nej skutočne existuje: táto nesloboda - zákaz vedomého alebo nevedomého ustanovenia a súhlasu s ustanovením ľubovoľnej (nad)vlády nad ľuďmi okrem Boha - Stvoriteľa a Všeudržiavateľa, jediného Pána ľudí, ktorý dáva Lásku (Ľúbosť) a slobodu vôle tvoriť dobro tým, ktorí uznajú Jeho nedeliteľnú moc nad všetkým. .

Po tretie skutočne netreba - je blahom, že všetko zlo, hocikým predtým spáchané, prijatím (akceptáciou daným jedincom) naplnenia Božej Prozreteľnosti (Úmyslu, Plánu) v relígiách (zbožnosti) Jediného Zákona, je mu Bohom odpustené.

Nám tiež vyhovuje ľubovoľná varianta z nich, nech hociktorú by si oni pre seba vybrali.