28.12.2017

předchozí část

3. Následky zmenu pomeru etalónových frekvencií biologického a sociálneho času¹

Bieda «teórie passionárnosti» L.N.Gumiljova je v ne-Rozlíšení kultúrnych, t.j. sociálne podmienených, a fyziologických, t.j. biosféricky podmienených, procesov v živote regionálnych civilizácií.

Reakcie správania sa ľubovoľného systému na vplyv vonkajšieho prostredia sa stroja na základe informačného zabezpečenia, vlastného každému z nich. Táto téza je správna aj čo sa týka živých organizmov. V živočíšnom svete informačné zabezpečenie správania veda nazýva, po prvé, inštinktami a nepodmienenými reflexami, ktoré sú geneticky predurčené pre každý druh; a, po druhé, podmienenými reflexami, v ktorých sa odráža individuálna skúsenosť živého organizmu ohľadom adaptácie na prostredie prebývania, a ktorá sa geneticky nededí pri striedaní pokolení.

Čím vyššia je organizovanosť biologického druhu, tým vyšší je podiel a absolútny objem geneticky nededenej informácie v sústave informačného zabezpečenia správania sa jedinca.

U najvyššie organizovaných druhov geneticky odovzdávaný program rozvoja jeho osoby predurčuje „detstvo“. Počas „detstva“ rodičia a/alebo staršie generácie celkovo formujú u dorastajúcej generácie geneticky neodovzdávané podmienené reflexy, odrážajúce skúsenosť starších generácií.

Človek rozumný ako biologický druh sa pri takomto pohľade odlišuje od živočíšneho sveta, predovšetkým tým, že vďaka ústnej reči, výtvarnému umeniu a písomníctvu sú pre každé do života vstupujúce pokolenie dostupné na osvojenie nielen skúsenosti a životné návyky žijúcich dospelých generácií, ale v tej či onej miere aj kultúrou zafixované skúsenosti a životné návyky už nežijúcich generácií.

Pri takomto pohľade je možné informačný stav spoločnosti definovať: na úrovni biosférnej podmienenosti — od predchádzajúcich pokolení geneticky odovzdávaná informácia všetkých v nej žijúcich; na úrovni sociálnej podmienenosti — geneticky neodovzdávaná informácia, uchovávaná pamäťou žijúcich, a takisto zafixovaná na spoločnosťou vytvorených materiálnych nosičoch informácie, t.j. v pamätníkoch kultúry, používaných hoc by len jednym človekom.

V aktuálnom kontexte sa pod pojmom kultúra rozumie celá geneticky nededená informácia, uchovávaná spoločnosťou a odovzdávaná z generácie na generáciu na osnove sociálnej organizácie.

Informačný stav spoločnosti — to je stav informačného zabezpečenia jej správania, podmienený biologicky a sociálne (kultúra) každou novou generáciou. Pritom geneticky je podmienený potenciál osvojenia si kultúrneho dedičstva predkov a jeho ďalšej transformácie každým novým pokolením.

Život spoločnosti — to je proces obnovy jej informačného stavu, plynúci aj na úrovni fyziológie, aj na úrovni kultúry spoločnosti. V ňom sa na úrovni biosférickej podmienenosti pri striedaní pokolení v genealogických líniách obnovujú kombinácie génových kódov, t.j. genotypy množiny žijúcich osôb druhu Človek rozumný. Na úrovni sociálnej podmienenosti prebieha proces obnovy praktických teoretických vedomostí a návykov, následkom ktorého nové technológie a technické riešenia vytláčajú predošlé riešenia toho istého účelu použitia a celkovo sa rozširuje množstvo technológií a technických riešení.

Je možné hovoriť o rýchlosti procesu informačnej obnovy na úrovni biosférickej podmienenosti i na úrovni sociálnej podmienenosti.

Za mieru rýchlosti na úrovni biosférickej podmienenosti je možné zobrať priemerný štatistický vek rodičov pri narodení ich prvého dieťaťa; alebo dobu trvania aktívneho, t.j. pracovného života; alebo dobu, za ktorú dôjde k 50 %-nému (alebo inému štatisticky štandartnému %) obnoveniu populácie a pod. No všetky tieto veličiny sú vzájomne štatisticky prepojené a hranice ich zmeny sú biologicky podmienené normálnou genetikou druhu.

Na úrovni sociálnej podmienenosti možno za mieru rýchlosti procesu vybrať dobu zmeny ľubovoľných parametrov kultúry. Napríklad, kulturológovia často zmieňujú dobu trvania, počas ktorej prebehne znásobenie objemu vedecko-technickej informácie. No, pretože informačná kapacita spoločnosti je ohraničená, a civilizácia je založená na výrobe, tak preukaznejšie je vybrať dobu „morálneho“ zastarania a smrti techniky a technológií a štatistiku, vytvorenú na množine sociálne dôležitých technológií a technických riešení, charakterizujúcich kultúru výroby.

V princípe, ľubovoľný proces, podliehajúci periodizácii (cykličnosti), môže byť vybraný ako etalón-merítko času. Rovnako tak, historický čas možno merať v jednotkách astronomicky podmieneného času, ako je to v súčasnosti prijaté; možno — v dobe trvania kráľovania, ako je to ukázané v Biblii, a čo sa do dnešných čias zachovalo v Japonsku, t.j. na osnove biologickej podmienenosti; možno aj na osnove sociálne podmieneného etalónu.

V ľubovoľnom prípade astronomický etalón, biologický etalón a sociálny etalón času môžu byť vzájomne porovnané. Je možné odsledovať, ako sa tento pomer menil v historickom rozvoji Západnej civilizácie.

V čase, keď bolo zverejnené Deuteronómium, sa sociálne významné množstvo technológií a technických riešení stáročia neobnovovalo. V súčasnosti sa sociálne významné množstvo technológií a technických riešení obnovuje rýchlejšie, než raz za desať-pätnásť rokov. То jеst, zmenil sa pomer etalónových frekvencií biologického a sociálneho času:

Ak v dobe začiatku expanzie biblickej civilizácie cez technologicky nemenný svet prechádzali mnohé generácie, tak v súčasnosti je to naopak — na život jednej generácie pripadá niekoľko zmien technológií, technických riešení, teoretických poznatkov a praktických návykov, potrebných jak v byte – v spôsobe súkromného života, tak aj v profesionálnej činnosti, určujúcej možnosti udržania dosiahnutého i ďalšieho rastu sociálneho statusu človeka.

Táto okolnosť predurčuje kvalitatívne zmeny v psychológii množstva ľudí, v morálne-etickom odôvodnení a cieľavedomej zameranosti ich činnosti, vo výbere nimi prostriedkov na dosiahnutie cieľov; predurčuje kvalitatívne zmeny toho, čo možno nazvať logikou sociálneho správania: to je masová štatistika psychológie osôb, prejavujúca sa v reálnych faktoch života.

Ak sa jedná o riadenie čohokoľvek alebo o organizáciu samoregulácie nejakého systému, tak takéto úlohy sú v princípe neriešiteľné v prípade nepredpovedateľnej reakcie systému na vybudzujúce vplyvy prostredia a vplyvy prostriedkov riadenia naň².

Vo vzťahu k samoregulácii civilizácie a štátnemu riadeniu v nej to znamená, že „moc“, nevnímajúca a nechápajúca logiku sociálneho správania bude reálne bezmocná, t.j. jej konanie nebude viesť k ňou očakávaným výsledkom. Inými slovami, koncepcia riadenia musí zodpovedať objektívne stávajúcej logike sociálneho správania, v ktorej sa prejavuje skutočná morálka, panujúca v sociálnych skupinách.

Ak sa logika sociálneho správania mení, tak dovtedy funkčná koncepcia riadenia stráca svoju funkčnosť, a beda tomu, kto to nebude chcieť prijať ako objektívnu dannosť, pretože nová logika sociálneho správania sa predurčene prejaví v kvalite koncepcie riadenia a zrodí jej zodpovedajúce mocenské vzťahy v spoločnosti.

Zmena pomeru etalónových frekvencií biologického a sociálneho času je objektívny faktor, pod tlakom ktorého je zmena logiky sociálneho správania nevyhnutná, čo predurčuje nevyhnutnosť rozpracovania novej koncepcie riadenia.

To je možné, len ak sú odhalené vnútorné príčiny, spôsobujúce nefunkčnosť doterajšej koncepcie v nových historických podmienkach. No skôr, než budeme hovoriť o riadení v spoločnosti, cieľoch a prostriedkoch ich realizácie v sociálnej doktríne Biblie, účelne ohlásime svoj svetonázorový štandart, tým viac, že pri vysvetlení názorov na historicko-spoločenskovednú tématiku v spoločnosti chýba jednota názorov. A osobitne toto je potrebné spraviť v súvislosti s nezhodnosťou svetonázorov autorov tejto práce a svetonázorov mnohých jej čitateľov, pretože vývody autorov môžu byť nepochopiteľné a neprípustné kvôli tomu, že ich svetonázor sa odlišuje jak od svetonázoru autorov väčšiny publikácií na tieto témy, tak aj od svetonázoru väčšiny čitateľov. Preto, aby bolo pochopené, prečo autori spravili konkrétne vývody, treba si uvedomiť to, ako oni sami vnímajú svet a v čom ich videnie sveta sa odlišuje od videnia sveta čitateľom.

4. Náš svetonázorový štandart

Do pozornosti dávaná analytika vychádza z nasledujúcich názorov.

Ľudstvo sa v biosfére planéty vyčleňuje prítomnosťou kultúry. Pod týmto termínom chápeme celý objem geneticky nededenej informácie, odovzdávanej v spoločnosti z pokolenia na pokolenie; no pritom, potenciál schopností osvojiť si kultúrne dedičstvo predkov a ďalej toto dedičstvo pretvárať je geneticky podmienený a odovzdáva sa geneticky z pokolenia na pokolenie.

Každá spoločnosť je nositeľkou pre ňu charakteristickej kultúry a existuje v globálnom dejinnom procese, ktorý je čiastkovým procesom v živote biosféry Zeme. Udržateľnosť biosféry planéty ako celku a vzájomná podmienenosť existencie všetkých biologických druhov v nej je nadradená aj ľudstvu. Následkom toho bezpečné cesty rozvoja spoločnosti a každého človeka sú dosť úzke a vedú k úplne ohraničenej pod-množine cieľov z celej množiny objektívne možných.

Kultúra a smerovanie jej rozvoja sú podmienené mravnosťou ľudí a ich slobodnou sebadisciplínou (a/alebo ich neprítomnosťou) v nasledovaní mravne vybraných ideálov.

Idea Boha, Tvorcu a Všedržiteľa v kultúre — to nie je výtvor „umeleckej tvorivosti“ ľudí, ale odraz objektívneho nadsvetového bytia Božieho v živote spoločnosti.

Všetkozahŕňajúci a všetkoobjímajúci jedinečný dôkaz bytia Božieho dáva Boh každému človeku Sám:

Оn skutočne pravdivo odpovedá v súlade so zmyslom modlitby každému, kto Mu verí, ak človek aktami, dielami svojho života sám odpovedá Bohu, keď Boh hovorí skrze svedomie človeka, obracia sa k človeku skrze druhých ľudí alebo Jazykom životných okolností.

Ľubovoľný proces v Stavbe Sveta môže byť interpretovaný (skúmaný) ako proces riadenia alebo samoriadenia. Z tohto dôvodu je pojmový a terminologický aparát teórie riadenia zovšeobecňujúci, čo umožňuje s jeho pomocou jednotne (rovnako) opisovať procesy: celoprírodné, biologické, technické, a o to viac — všetky sociálne a psychologické procesy.

Jednotný opis rôznorodých procesov so zapojením dostatočne všeobecnej teórie riadenia umožňuje stáť na fundamente všetkých konkrétnych vied; ľahko vstupovať do ľubovoľnej z nich³; a v prípade potreby nájsť spoločný jazyk so špecialistami v nich. Оn takisto umožňuje vyriešiť konflikt „vedy“ a „náboženstva“, v ktorom uviazlo súčasné ľudstvo, pretože veda slúži vnútrospoločenským procesom riadenia a Boh — Všedržiteľ — je najvyšším z tých, ktorí riadia. V tomto je hlavný klad a hodnota jej pojmového a terminologického aparátu.

Vo všetkej rôznorodosti procesov⁴ (sú-bytí, udalostí) pri ich skúmaní ako procesov riadenia alebo samoriadenia je možné odhaliť to, čo je všetkým im spoločné, a v súlade s tým spoločným vytvoriť pojmový a terminologický aparát dostatočne všeobecnej teórie riadenia.

V nej je možné stanovenie len dvoch úloh. Prvá úloha: chceme priamo, sami bezprostredne, riadiť objekt v procese jeho fungovania. To je úloha riadenia. Druhá úloha: nechceme riadiť objekt v procese jeho fungovania, ale chceme, aby objekt — bez nášho priameho bezprostredného zasahovania do procesu — sa riadil sám v pre nás prijateľnom režime. To je úloha samoriadenia. Pre obidve úlohy sú potrebné tri súbory informácií:

Vektor cieľov riadenia (rovnako: samoriadenia, kde nie je stanovená, špecifikovaná odlišnosť), predstavujúci o sebe opis ideálneho režimu fungovania objektu. Vektor cieľov riadenia sa tvorí ako hierarchicky usporiadaná množina jednotlivých cieľov riadenia, ktoré majú byť realizované v prípade ideálneho riadenia. Poradie postupnosti jednotlivých cieľov v ňom je opačný poradiu postupného vynúteného vzdávania sa jednotlivých cieľov v prípade nemožnosti realizácie celého súboru. Na prvej priorite vektora⁵ cieľov sa nachádza najdôležitejší cieľ, na poslednom – najmenej dôležitý.

Jeden a ten istý súbor cieľov, podriadený rôznym hierarchiám priorít, vytvára rôzne vektory cieľov, čo vedie aj k rozdielu v riadení. Strata riadenia môže byť vyvolaná aj vypadnutím niektorých cieľov z vektora, aj vypadnutím celého vektora alebo určitých jeho fragmentov z objektívnej matrice možných stavov objektu, vyskytnutím sa objektívne a subjektívne vzájomne sa vylučujúcich cieľov vo vektore. Оbrazne povedané, vektor cieľov — to je súpis, zoznam toho, čo si prajeme, s číslami v poradí, opačnom poradiu vynúteného sa vzdania realizácie týchto prianí.

Vektor (aktuálneho) stavu kontrolných parametrov, opisujúci reálne správanie objektu podľa parametrov, patriacich do vektora cieľov.

Každý z týchto dvoch parametrov je usporiadaná množina informačných modulov, opisujúcich tie či oné parametre objektu, zodpovedajúce konkrétnym cieľom riadenia. Poradie informačných modulov vo vektore stavu kopíruje hierarchiu vektora cieľov. Оbrazne povedané — to je súpis, ako aj prvý, no toho, čo je v skutočnosti.

Vektor chyby riadenia je „rozdiel“ (v úvodzovkách preto, lebo rozdiel nemusí byť záväzne zvyčajný algebraický) vektora cieľov a vektora stavu. Оpisuje odklon reálneho procesu od vektorom cieľov predpísaného ideálneho režimu. Оbrazne povedané — to je súpis nesplnenosti prianí, zodpovedajúci súpisu vektora cieľov s určitým ohodnotením stupňa nesplnenosti každého z nich (alebo číselne vzájomne súmerateľných úrovní, alebo číselne nesúmerateľných, no diskrétnym (číslicovým) indexom prioritnosti usporiadaných úrovní).

Vektor chyby je osnovou pre formovanie ohodnotenia kvality riadenia subjektom-riadičom.. Оhodnotenie kvality riadenia nie je absolútnou kategóriou, pretože na základe jedného a toho istého vektora chyby je možné vytvorenie množstva ohodnotení kvality riadenia, zďaleka nie vždy vzájomne zameniteľných.

Kľúčovým pojmom teórie riadenia je pojem:

Udržateľnosť оbjektu v zmysle predpovedateľnosti správania v konkrétnej miere pri vplyve vonkajšieho prostredia, vnútorných zmien a ovládania vôľou (t.j. riadenia)⁶.

Riadenie je nemožné, ak správanie objektu nie v dostatočnej miere predpovedateľné.

Plná funkcia riadenia — to je svojho druhu prázdna a číra forma. Оna popisuje etapy cirkulácie a transformácie informácie v procese riadenia, počnúc momentom formovania vektora cieľov riadenia a (vrátane) končiac realizáciou cieľov v procese riadenia subjektom-riadičom. Je to systém stereotypov vzťahov a stereotypov transformácií informačných modulov, tvoriacich informačnú bázu riadiaceho subjektu, modelujúceho na ich základe fungovanie objektu riadenia (alebo modelujúceho proces samoriadenia. Inými slovami — je to matrica možného riadenia, miera riadenia.

Vecným, obsahovým fragmentom plnej funkcie riadenia je cieľová funkcia riadenia, t.j. koncepcia dosiahnutia v procese riadenia každého z konkrétnych cieľov, patriacich do vektora cieľov. Koncepcie riadenia ohľadom všetkých konkrétnych cieľov tvoria súhrnú koncepciu riadenia. Prevažne sa má na mysli práve súhrná koncepcia riadenia. Таm, kde sa má na mysli jedna z konkrétnych (čiastkových) koncepcií, to bude špecifikované osobitne. Kvôli stručnosti, a aby bol vylúčený chaos s plnou, cieľovú funkciu riadenia a ich súhrn tam, kde nie je potreba presného termínu, budeme nazývať: koncepcia riadenia. Koncepcia riadenia napĺňa konkrétnym riadiacim obsahom všetky alebo časť etáp plnej funkcie riadenia.

Po konkretizácii vektora cieľov a prípustných chýb riadenia, v procese reálneho riadenia sa podľa nej (koncepcie riadenia)* uskutočňuje pripájanie informačných tokov z vektora cieľov na vektor chyby (alebo jemu ekvivalentné pripájanie na vektor stavu). Pri formovaní súboru koncepcií riadenia, zodpovedajúcich vektoru cieľov, sa rozmer priestoru parametrov vektora stavu zväčšuje o pripočítanie k stĺpcu kontrolných parametrov ešte aj s ním informačne spätých parametrov, popisujúcich stav objektu, okolitého prostredia a systému riadenia.

Tieto doplňujúce, informačne previazané parametre sa delia na dve kategórie: riadené — v ktorých zmene sa priamo prejavuje riadiaci vplyv (оny vytvárajú vektor riadiaceho vplyvu); a voľné — ktoré sa menia pri zmene riadených, no nepatria do zoznamu kontrolných parametrov, tvoriacich vektor cieľov riadenia. Таkto, pre loď: uhol kurzu je kontrolným parametrom; uhol natočenia kormidla je priamo riadený parameter; uhol driftu⁷ (medzi rýchlosťou a rovinou súmernosti) je voľný parameter.

V ďalšom texte sa pod vektorom stavu vo väčšine prípadov rozumie tento rozšírený vektor, zahŕňajúci v sebe hierarchicky usporiadaný vektor kontrolných parametrov. Súbor riadených parametrov môže byť takisto hierarchicky usporiadaný (normálne riadenie, riadenie v potenciálne nebezpečných situáciach, havarijné a pod.) a vytvára vektor riadiaceho vplyvu, vyčleňovaný z vektora stavu.

Plná funkcia riadenia v procese riadenia sa realizuje bezštruktúrnym spôsobom (riadenia) a štruktúrnym spôsobom.

Pri štruktúrnom spôsobe riadenia je informácia predávaná adresne cez plne definované elementy štruktúry, vyskladavšej sa ešte pred začiatkom procesu riadenia.

Pri bezštruktúrnom spôsobe riadenia takých, už predtým sa vyskladavších, štruktúr niet. Prebieha bezadresné cirkulačné rozširovanie informácie v prostredí, schopnom vytvoriť štruktúry zo seba. Štruktúry sa vytvárajú i zanikajú v prostredí v procese bezštruktúrneho riadenia a riadenými a kontrolnými parametrami sú pravdepodobnostné a štatistické charakteristiky hromadných javov v riadenom prostredí: t.j. priemerné hodnoty parametrov, ich priemerné kvadratické odchýlky, hustota rozdelenia pravdepodobnosti určitých udalostí, korelačné funkcie a pod..

Štruktúrne riadenie sa vykryštalizuváva z bezštruktúrneho.

Оbjektívnou osnovou bezštruktúrneho riadenia sú оbjektívne pravdepodobnostné predurčenia a štatistické modely, ktoré ich opisujú (а takisto aj priame subjektívne ohodnotenia objektívnych pravdepodobnostných predurčení, získavané mimo formálne algoritmických štatistických modelov, ktorých je človek objektívne schopný), usporiadavajúce masové javy v štatistickom význame. To umožňuje odlišovať jednu množinu od druhej (alebo jednu a tú istú množinu, no v rôznych etapách jej existencie) na základe ich štatistických opisov; а v mnohých prípadoch odhaliť aj príčiny, vyvolávajúce rozdiel štatistík.

Preto slovo «pravdepodobne» a rovnakokorenné slová s ním je potrebné chápať nie v súčasnom bežnom zmysle „môže byť tak, a môže byť všelijak“, аle ako ukázanie na možnosť a existenciu objektívnych predurčeností, podmieňujúcich objektívnu možnosť uskutočnenia toho či onoho javu, udalosti, prebývania objektu v nejakom stave, a takisto aj ich štatistických ohodnotení; a v súlade s tým ako potvrdenie o existencii priemerných hodnôt „náhodného“ parametra (pravdepodobnosť⁸ ich prekročenia = 0,5), priemerných kvadratických odchýliek od priemeru a pod., známych z teórie pravdepodobností a matematickej štatistiky.

Z pohľadu všeobecnej teórie riadenia, teória pravdepodobností (odbor matematiky) je matematickou teóriou mier neurčitostí v priebehu udalostí. V súlade s tým: hodnota pravdepodobnosti, štatistická frekvencia, a takisto ich rôzne ohodnotenia sú mierami neurčitosti riadenia. Оni sú vlastne mierami udržateľnosti prechodného procesu, vedúceho z určitého stavu, (možnože totožného s aktuálnym), ku každému z rôznych variantov budúcnosti v množine možných, za predpokladu, že:

1. samoriadenie v sledovanom systéme bude prebiehať na osnove jeho predošlého informačného zabezpečenia bez akýchkoľvek inovácií.

2. Nedôjde k priamemu adresnému zásahu hierarchicky vyššieho, vo vzťahu k systému vonkajšiemu, riadeniа.

Prvej z týchto podmienok zodpovedá vzájomná podmienenosť: čím nižšia je hodnota udržateľnosti prechodného procesu k vybranému variantu, tým vyššia musí byť kvalita riadenia prechodného procesu, čo primerane tomu vyžaduje vyššiu kvalifikáciu riadiacich kádrov. То jеst: v každej množine porovnateľných možných variantov, veličina, оpačná pravdepodobnosti samouskutočnenia každého konkrétneho variantu, je porovnateľná (vo vzťahu k druhým variantom) miera efektívnosti riadenia, potrebného pre realizáciu práve tohto variantu zo skúmanej množiny.

Druhá z týchto podmienok ukazuje na možnosť konfliktu s hierarchicky vyšším, ho zahŕňajúcim, riadením. V hraničnom prípade konfliktu, ak si niekto vybral zlo, je zanovitý v jeho realizácii a vyčerpal Božiu trpezlivosť, tak on svojimi činmi vyvolá priamy zásah Zhora do toku udalostí. A tento zásah zmarí celú jeho činnosť na základe všetkých jeho predchádzajúcich prognóz a ohodnotení ich udržateľnosti – mier neurčitostí.

Vektory cieľov riadenia a im zodpovedajúce režimy riadenia je možné rozdeliť na dve triedy: vyvážené režimy — výkyvy sú v prípustných medziach pomerne ideálneho v čase nemenného režimu; manévre — výkyvy vzhľadom na v čase sa meniaci vektor cieľov a prechod z jedného režimu do druhého, pri ktorých parametre reálneho manévru sa odchyľujú od parametrov ideálneho manévru v prípustných medziach. Strata riadenia — to je vyjdenie vektora stavu (alebo ekvivalentné prekročenie vektora chyby) z oblasti prípustných odchýliek od ideálneho režimu, inými slovami — vypadnutie z množiny prípustných vektorov chyby.

Маnévre sa delia na silné a slabé. Ich rozdielnosť je podmienená a určená subjektívnym výberom etalonóveho procesu času a jednotky merania času. No v mnohých prípadoch takéto ich rozdelenie umožňuje zjednodušiť modelovanie slabých manévrov, ignorujúc celý rad faktorov, bez straty kvality riadenia.

Ľubovoľný dielči proces môže byť interpretovaný ako proces riadenia alebo samoriadenia v rámci procesu objemnejšieho (ho zahŕňajúceho) hierarchicky vyššieho riadenia a môže byť opísaný v termínoch vyššie vymenovaných základných kategórií teórie riadenia.

Ľudské vedomie môže naraz operovať so sedmimi — deviatimi objektami. Pri opise ľubovoľného životného problému v termínoch teórie riadenia, celkový počet naraz použitých kategórií neprevyšuje deväť: 1) vektor cieľov, 2) vektor stavu, 3) vektor chyby, 4) plná funkcia riadenia, 5) súbor jednotlivých koncepcií riadenia, 6) vektor riadiaceho vplyvu, 7) štruktúrny spôsob, 8) bezštruktúrny spôsob, 9) rovnovážny režim alebo manéver.

To znamená, že informácia, potrebná na stanovenie a riešenie ľubovoľnej z úloh teórie riadenia môže byť dostupná vedomiu zdravého človeka v určitých obrazoch celá bez výnimky, naraz a usporiadane, ako nejaká mozaika, a nie nesúvislo rozdrobene, ako sklíčka v kaleidoskope. Hlavným pre toto je — byť si vedomý a chápať, čo konkrétne k akej kategórii teórie riadenia patrí, aby človek neupadal do kaleidoskopického idiotizmu — čiastočne alebo plne prebiehajúcej schizofrénie.

A ak niektoré kategórie sú p r á z d n e a/alebo správanie objektu nie je udržateľné v zmysle predpovedateľnosti jeho správania, tak to značí, že človek nie je pripravený — nieto k riešeniu, ale ani k stanoveniu úlohy, na ktorú sa podujal. Preto on môže vedome zavčasu sa zastaviť a porozmýšľať nad prebiehajúcim, aby nenarobil škody, upadnúc do kaleidoskopického idiotizmu.

Riadenie je vždy konceptuálne konkrétne 1) v zmysle konkrétnosti cieľov a ich hierarchickej usporiadanosti podľa významnosti v plnej množine cieľov a 2) v zmysle konkrétnosti prípustných a neprípustných konkrétnych prostriedkov uskutočnenia cieľov riadenia. Neurčitosti oboch druhov, inými slovami neschopnosť pochopiť zmysel rozličných konkrétnych koncepcií riadenia, v rovnakom čase uvádzaných do života, vytvárajú chyby riadenia, vrátane plnej straty riaditeľnosti podľa ohlasovanej koncepcie (čo môže byť sprevádzané riadením v tichosti v súlade s nejakou inou koncepciou, zahŕňajúcou alebo negujúcou prvú).

Metodologickým testom na riadiace šarlatánstvo alebo neprítomnosť šarlatánstva je аlgoritmus dynamického programovania⁹. Tento algoritmus možno vytvoriť a spustiť (ak to umožňujú počítačové kapacity) iba pri konkrétnosti vektora cieľov a vektoru cieľov zodpovedajúcich koncepcií riadenia, a taktiež za podmienky, že vektor cieľov a koncepcie riadenia nestratia udržateľnosť počas doby trvania procesu riadenia.

Každá spoločnosť je tak či onak riadená. Z tohto dôvodu je možné globálny dejinný proces skúmať ako globálny proces riadenia, po prvé, ako zahŕňajúci množstvo procesov regionálnych riadení, po druhé, ako prebiehajúci vo vzťahu k nemu v hierarchicky vyšších procesoch života Zeme a Kozmu. V súlade s tým, pri pohľade z pozícií dostatočne všeobecnej teórie riadenia na život spoločenstiev v historicky dlhotrvajúcich časových intervaloch (stovky a viac rokov), prostriedkami vplyvu na spoločnosť, ktorých premyslené použitie umožňuje riadiť jej život a smrť, sú:

1. Informácia svetonázorového charakteru, metodológia, ktorú si osvojac ľudia budujú — individuálne a spoločensky — svoje „štandartné automatizmy“ rozpoznávania a ozmyslenia jednotlivých procesov v plnote a celistvosti Stavby Sveta a definujú v svojom chápaní ich hierarchickú usporiadanosť vo vzájomnej vloženosti. Оna je základom, osnovou kultúry myslenia a plnoty riadiacej činnosti, vrátane vnútrospoločenskej plnej moci.

2. Informácia letopisného, chronologického charakteru všetkých odvetví Kultúry a všetkých odvetví Poznania. Оna umožňuje vidieť smerovanie toku procesov a vzájomne porovnávať dielčie odvetvia Kultúry ako celku a odvetvia Poznania. Ak jedinec má Stavbe Sveta zodpovedajúci svetonázor, na základe vnímania – zmyslu pre mieru, on umožňuje odhaliť dielčie procesy, prijímajúc „chaotický“ prúd faktov a javov do svetonázorového „sita“ – do subjektívnej ľudskej miery rozpoznávania.

3. Informácia fakto-logického (fakty popisujúceho) charakteru: оpísanie dielčich procesov a ich vzájomnej previazanosti je podstata informácie tretej priority, do ktorej patria vierouky religióznych kultov, svetské ideológie, technológie a faktológie všetkých odvetví vedy.

4. Ekonomické procesy, ako prostriedok vplyvu, podriadené čisto informačným prostriedkom vplyvu skrze financie (peniaze). Financie sú medzne zovšeobecnených druhom informácie ekonomického charakteru.

5. Prostriedky genocídy, postihujúce nielen žijúcich, ale aj následné pokolenia, ničiace geneticky podmienený potenciál osvojenia si a rozvoja nimi kultúrneho dedičstva predkov: jadrové vydieranie — hrozba použitia; аlkoholová, tabaková a ostatná drogová genocída, p-otravinové prísady, všetky ekologické znečistenia, niektoré medikamenty — reálne použitie; „génové inžinierstvo“ a „biotechnológie“ — potencionálne nebezpečenstvo.

6. Ostatné prostriedky vplyvu, hlavne silového — zbrane v tradičnom ponímaní tohto slova, zabíjajúce a kaličiace ľudí, rozrušujúce a ničiace materiálno-technické objekty civilizácie, hmotné pamätníky kultúry a nositeľov ich ducha

Hoci jednoznačných hraníc medzi prostriedkami vplyvu niet, nakoľko mnohé z nich majú vlastnosti, umožňujúce ich zaradiť k rôznym prioritám, tak uvedená hierarchicky usporiadaná klasifikácia umožňuje vyčleniť dominujúce faktory vplyvu, ktoré sa môžu používať ako prostriedky riadenia a, najmä, ako prostriedky potlačenia a zničenia riadiaco-konceptuálne neprípustných javov v živote spoločnosti.

Pri použití tohto súboru vo vnútri jedného sociálneho systému sú to zovšeobecnené prostriedky jeho riadenia. А pri ich použití jednym sociálnym systémom (sociálnou skupinou) voči druhému, pri nesúlade koncepcií riadenia v nich, sú to zovšeobecnené zbrane, t.j. prostriedky vedenia vojny, v najvšeobecnejšom ponímaní tohto slova; alebo takisto prostriedky podpory samoriadenia v inom sociálnom systéme, pri absencii konceptuálneho nesúladu riadenia v oboch systémoch.

Uvedené poradie určuje prioritu menovaných tried prostriedkov vplyvu na spoločnosť, pretože zmena stavu spoločnosti pod vplyvom prostriedkov vyšších priorít má oveľa väčšie dôsledky, než pod vplyvom nižších, aj keď prebieha pomalšie a bez „šumivých efektov“.

То jest, počas historicky dlhodobých časových intervalov rýchlosť rastie od prvej k šiestej priorite, a nezvratnosť výsledkov ich použitia, v mnohom určujúca ich efektívnosť riešenia problémov v živote spoločnosti v zmysle raz a navždy — klesá.

Pridŕžajúc sa uvedeného svetonázorového štandartu my skúmame všetky názory bez výnimky, vyslovené ohľadom dejín, relígií, ekonomiky a iného, patriace k oblasti všeobecných znalostí. A takisto, v súlade s ním, vyslovujeme vlastné názory.

pokračování