1.1.2018
5. Biblická koncepcia v jej podstate
5.1. Riadenie v spoločnosti
V spoločnosti vždy nejakým spôsobom prebiehajú procesy riadenia. Ich opis je v kultúre spoločnosti vždy prítomný primerane jej vnútornému, historicky sa vyskladavšiemu rozvrstveniu podľa sociálnych skupín, vyčleňujúcich sa v nej podľa rôznych identifikačných príznakov. Таkéto druhy opisu z pohľadu teórie riadenia sú koncepciami riadenia; z pohľadu sociológie sú koncepcie riadenia — ideológie. Pretože riadenie, moc je časťou kultúry a zodpovedá určitej koncepcii riadenia alebo svojimi rôznymi fragmentami niekoľkým koncepciám naraz, tak sloboda od ideológií je sebaklam. Ideológiu je možné chápať alebo nechápať, prijímať ju alebo odmietať, no v každom prípade tí, čo žijú v spoločnosti, sa vždy stretávajú s prejavmi tej či onej ideológie, pretože ona je (svojim spôsobom)* koncepciou riadenia a spoločnosť je vždy určitým spôsobom riadená (alebo existuje snaha ju riadiť v obdobiach kríz, ktoré sú v podstate krízami sociálne neprijateľného riadenia).
Preto sa spoločnosť vždy nachádza v moci ideológií. No nad mocou ideológií stojí konceptuálna moc tých, ktorí sú schopní na základe svojich osobných kvalít vplývať na sféru ideológií: meniť existujúce, vytvárať nové, a týmto zbavovať predošlé ideológie ich sociálnej bázy. Vplyvom svojvôle, podmienej skutočnou mravnosťou tých, ktorí sú schopní konceptuálne vládnuť, sa mení charakter mnohých vnútrosociálnych vzťahov a vzťahov «spoločnosť — biosféra». Konceptuálna moc je svojim charakterom nadzákonná a absolutistická. Následkom toho, absolutizmu jednej konceptuálnej moci môže vzdorovať iba absolutistická svojvôľa inej konceptuálnej moci, podmienená inou mravnosťou tých, ktorí túto moc realizujú.
Biblia, okrem toho, že leží v základe cirkevných kultov Západnej civilizácie, je ešte aj popisom koncepcie samoriadenia spoločnosti v nej, zrodenou niekedy absolutizmom podľa mravnej svojvôle tých, ktorí ju vyložili. Ak necháme stranou mysticko-religiózne aspekty1, tak Biblia je koncepciou informačnej studenej vojny klanov egyptského „žrečestva“ za nastolenie svojej neobmedzenej svetovej vlády. Pre nich sú mysticko-religiózne aspekty Biblie prostriedkom jej prieniku do kultúry spoločnosti, čo zbavuje stratégiu vojny pečate utajenia. To zjednodušuje agresiu, oslobodzujúc agresora pred nevyhnutnosťou skrývať sa. A vierouka je tu prostriedkom znásilňovania a zvrátenia psychiky množstva ľudí, s cieľom riadiť sociálny systém podľa vlastného sebectva. Primerane tomu po prijatí ľubovoľného variantu biblického kultu spoločnosťou sa spoluúčasť v agresii (kolaborácia)* prestáva vnímať ako zločin proti vlastnému a iným národom.
Všetci ľudia sú rôzni: jednym, aby pochopili neefektívnosť ohnivej vojny, nestačia všetky vojny civilizácie za posledných 2000 rokov, hrôzy Hirošimy, Nagasaki, predpovede jadrovej zimy a „epických“ filmových nočných môr na tému „ľudstvo po poslednej vojne“; druhí ešte v dobe luku a šípov, „štítu a meča“ pochopili, že agresia metódou kultúrnej spolupráce, počas ktorej agresor zvráti preňho prijateľným spôsobom kultúru zotročovaného národa behom činnosti svojich „progresorov“ (termín bratov Strugackých), je oveľa efektívnejšia v zmysle nezvratnosti výsledkov. Výsledok bol potrebný vládnucej špičke Egypta, aby židia — progresori rozniesli egyptské zajatie počas storočí vo svojich dušiach, si to neuvedomujúc, po celom svete, a aby sa národy celého sveta podriadili iba jednej globálnej konceptuálnej moci2. Biblicko-„kresťanskí“ misionári a korene zapustiace cirkvi — to je druhý stupeň biblického „progresnositeľa“. Podstata „biblického progresu“ je nedvojzmyselne vyložená v Starom Zákone a môže byť doslova nazvaná doktrínou „Deuteronómia-Izaiáša“.
Doktrína „Deuteronómia-Izaiáša“ je pomenovanie podmienené citovanými zdrojmi. V tom svete, v ktorom žijeme, Boží proroci nemohli dať spoločnosti natoľko ohavné odporúčania na zriadenie jej života; а Kristus túto doktrínu nepožehnal do skončenia vekov, ale vystúpil proti nej. Jeho slová (to jest požehnanie) sa vzťahujú k Zákonu Božiemu v jeho skutočnej podobe, danému Mojžišovi, a nie k jeho zvrátenému zneniu, panujúcemu nad židmi v čase príchodu Krista.
5.2. Doktrína „Deuteronómia-Izaiáša“
«Nedávaj na úrok tvojmu bratovi (z kontextu súkmeňovcovi — židovi) ani striebra, ani chleba, ani ničoho iného, čo je možné dávať na úrok; cudzincovi (t.j. ne-židovi) dávaj na úrok, aby pán boh tvoj (t.j. diabol, ak sa cez svedomie pozrieme na podstatu tohto odporúčania) ťa požehnal vo všetkom, čo je robené tvojimi rukami na zemi, do ktorej ty ideš, aby si ju ovládol (posledné sa týka nielen staroveku a nielen starovekým židom obetovanej Palestíny, lebo je to zobraté nie zo záznamu o rozšifrovaní jedného zvitku priebehu choroby, nájdeného vo vykopávkach starovekej psychiatrie, аle zo súčasnej, masovo vydávanej knihy, propagovanej všetkými Cirkvami a časťou „inteligencie“ ako večná pravda, daná akoby Zhora).» — Deuteronómium, 23:19, 20. «A budeš panovať nad mnohými národmi, a oni nad tebou panovať nebudú.» — Deuteronómium, 28:12. «Vtedy synovia cudzincov (t.j. nasledujúce pokolenia ne-židov, ktorých predkovia sa dostali do zámerne nesplatiteľných dlhov voči plemenu úžerníkov-spoluveriacich) budú budovať múry tvoje (tak teraz mnohé rodiny arabov-palestínčanov v ich živote závisia od možnosti ciest za prácou do Izraela) a ich králi tebe budú slúžiť („Ja som žid kráľov“ — námietka jedného z Rotschildov na nevydarený kompliment na jeho adresu: „Vy ste kráľ židov.“); lebo v hneve mojom som ťa ničil, ale v blahosklonnosti mojej budem milostivý k tebe. I budú otvorené brány tvoje, nebudú sa zatvárať ani vo dne, ani v noci, aby bolo k tebe prinášané bohatstvo národov a privádzaní boli ich králi. Lebo národy a kráľovstvá, ktoré ti nebudú chcieť slúžiť, zahynú, a takéto národy budú úplne vyhladené.» — Izaiáš, 60:10 — 12.
Kresťanské Cirkvi trvajú na posvätnosti tejto ohavnosti a kánon Nového Zákona, prešedší cenzúrou a úpravou ešte pred Nikejským koncilom (325 pred.n.l.), v mene Krista ju vyhlasuje do skončenia vekov:
«Nemyslite, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov. Nie zrušiť som prišiel, ale naplniť. Pravdivo vám hovorím: dokiaľ neskončia nebo i zem, ani jedno písmeno alebo čiarka nezmizne zo zákona, pokiaľ sa všetko nenaplní.» — Маtúš, 5:17, 18.
* * *
Аgresia biblického satanizmu, pozdvihla ideu realizácie svetovej tyranie z úrovne hrubej sily, ohňa a meča (šiesta priorita zovšeobecnených zbraní) na úroveň zovšeobecnených zbraní 1 — 4 priority, ktoré až do dnešných čias nie sú vnímané väčšinou ako prostriedky masového podvádzania, napádania a ničenia. Začala sa v tej dobe, keď energopotenciál civilizácie bol veľmi nízky a ohraničený produkciou biocenóz a poľnohospodárstva ohľadom výživy ľudí a krmiva pre hospodársky dobytok, následkom čoho prevládajúca väčšina obyvateľstva pracovala od úsvitu do súmraku v sfére výroby. Теchnológie sa obnovovali3 pomaly v časových intervaloch, zaberajúcich život niekoľkých generácií, a to umožňovalo žiť celý život s jeden raz si osvojenými poznatkami a zručnosťami.
Spoločenské zjednotenie osobnej práce v technologickom rozdelení operácií v národnom hospodárstve (а nie spoločenská deľba práce) už existovalo, ale pretože je charakterizované proporciami zamestnanosti v rôznych odvetviach, tak silou technicko-technologickej stability sveta bol prechod do iných sfér činnosti silne ohraničený práve ustálenosťou proporcií zamestnanosti: spoločnosť potrebovala jednu vládu, niekoľko provinciálnych administratív, mnoho remeselníkov, poľnohospodárov, kupcov, vojakov. Pri zmene generácií to vyúsťovalo do dominancie vnútrorodinnej výučby a dedenia profesií predkov; „nadbytoční“ odchádzali do armády alebo žobrať. V týchto podmienkach sa profesionálna informácia z pokolenia na pokolenie hromadila prevažne v profesionálnych klanoch.
Vzájomná podriadenosť profesií v spoločenskom zjednotení práce a závislosť celej spoločnosti na profesionálnej sfére riadenia, predovšetkým štátnej, v podmienkach klanovej uzavretosti ľubovoľnej profesionálnej informácie bola vnímaná väčšinou a je vnímaná mnohými aj v súčasnosti, iba ako rozdielnosť ľudí podľa miery ich predností, hodnoty človeka, a nie ako výlučne ich profesionálna odlišnosť, pri rovnakej hodnote, dôstojnosti človeka.
Koncepcia riadenia, vychádzajúca z nerovnosti ľudskej hodnoty ľudí, necháva na jednom póle spoločnosti klany absolútnych otrokárov, pre ktorých všetci ostatní ľudia sú prostriedkom uspokojovania ich žiadostivosti a potrieb; а na druhom póle — аbsolútne zavrhnutých, ktorým absolútni otrokári popierajú hoc aj v tej najmenšej miere ich ľudskú dôstojnosť («hovoriace náradie», «pracovný dobytok v ľudskej podobe» a pod.). Меdzi týmito pólmi je hierarchia vnútrosociálnej beztrestnosti za všetko-si-dovoľovanie a bezstarostnosť, t.j. za činy, ktoré „nižší“ v nej vnímajú ako újmu, ktorú im prinášajú „vyšší“. Túto koncepciu odovzdáva Biblia z pokolenia na pokolenie.
Теоreticko-memoárovo je takéto nazeranie na všetko-si-dovoľovanie vyjadrené v druhej kapitole knihy Ecclesiastes (Kazateľ)*. A hoci sa kapitola končí rozsudkom smrti pre biblickú koncepciu, tak aj tak beztrestne si všetko dovoľovať je pre mnohých lákavé a recidívy otrokárstva de-facto vznikajú v biblickej civilizácii aj v 20. storočí, nehľadiac na zákaz otrokárstva de-iure.
Аle s počiatkom vedeckého progresu sa obrodila spomienka na chybu Atlantídy, ktorá sa ale ako chyba nevníma: túžba o vytvorení človekom «homunkulusa», «goléma», «zombie» — biorobota, podobného človeku, schopného ho nahradiť v práci, ktorých stáda by bolo možné si ľubovoľne naprogramovať na všetko.
V ekonomike sa všetko-si-dovoľovanie prejavuje ako vláda úrokového (t.j. úžerníckého)* parazitizmu bankových klanov, nezodpovedného ohľadom investičnej politiky a kultúry výroby; prejavuje sa v monopolne vysokých odmenách (príjmoch) profesionálnych riadiacich kádrov v porovnaní s ostatnými kategóriami pracujúcich. Toto a mnoho iného priviedlo k množstvu vnútrosociálnych antagonizmov, ktoré vyústili do globálnej biosféricko-ekologickej krízy: аntagonizmu spoločnosti a biosféry.
Koncepcie, vytvorené, vychádzajúc zo všetko-si-dovoľovania konceptuálnej moci, majú túto vlastnosť: následky chýb a zločinov „vyšších“ sú nútení v hierarchii profesionálnej subordinácie „vyžrať“ vždy tí „ nižší“. Zbaviť sa útlaku všetko-si-dovoľovania „vyšších“ je možné v košiari biblickej civilizácie iba dvoma cestami:
-
buď vyštverať sa hore v hierarchii vnútrosociálnej beztrestnosti,
-
alebo odísť do „nezmieriteľnej opozície“ a všetko-si-dovoľovať napriek svojmu sociálnemu statusu, určovaného koncepciou. Táto druhá cesta sa v ľubovoľnej davo-„elitárnej“ koncepcii považuje za trestnú a je stíhaná podľa zákona i bez zákona.
V podmienkach pomalej zmeny sociálne významných poznatkov vo vzťahu k zmene generácií je masová nespokojnosť pre takúto koncepciu nebezpečná. Nespokojnosť vzchádza zo sociálnych vrstiev, zbavených prístupu k vzdelaniu a nemajúcich voľný čas, aby získali a reprodukovali samostatne počas života jednej generácie poznatky, potrebné na vytvorenie podmienok, v ktorých predošlá koncepcia riadenia „elitárno“-otrokárskeho charakteru bude nemožná.
Okrem toho, riadiaca „elita“ má vždy možnosť si kúpiť lídrov nezmieriteľnej opozície živých alebo mŕtvych, alebo vyprovokovať nezmyselnú vzburu tak, aby potlačiť ju bolo ľahké a jednoduché. Dokonca aj keď živelná vzbura zvíťazí, tak počas života jednej-dvoch generácií sa v spoločnosti vytvorí nová „elita“, ktorá dá „elitárno“-otrokárskej koncepcii nový vzhľad.
Postup nahor po stupňoch beztrestnosti je možný iba skrze otvorenie prechodov v rôznorodých vnútrosociálnych deliacich stenách, rozdeľujúcich sociálne skupiny. Vždy existuje konkurz želajúcich si to, preto vládnuca „elita“ má možnosť výberu pre ňu vhodných kandidátov. A kandidáti sa snažia jej vyhovieť. Pokiaľ oni veria na osobnú možnosť hierarchického rastu, je možné ich kŕmiť prísľubmi, reálne nič nedávajúc. Keď ich viera sa stratí, je možné ich nahradiť, utrieť si o nich nohy, ukázať iný „cukrík“, za ktorý, za právo pozerať naň, oni budú taktiež ešte dlho pokorne slúžiť. Pretože sociálna stratifikácia má vo svojom základe profesionalizmus v spoločenskom zjednotení práce, tak otvorenie vnútrosociálnych deliacich stien – to je ponúknutie možnosti získať vybranému určité vedomosti a zručnosti zo zásob, uchovávaných a nahromadených v hierarchicky vyšších profesionálne-klanových systémoch. Ak niekto samočinne vytvorí poznatky a zručnosti, dovtedy neznáme, tak tieto sa pripoja k týmto zásobám, buď spolu s autorom, alebo bez neho, hoci je možné, že po smrti autora ho uvedú do rangu súčasníkmi neuznaných géniov.
Keďže v podmienkach pomalej obnovy poznatkov dominuje naplnenie pamäte údajmi a návykmi, a nie výučba myslenia, tak v biblickej koncepcii škola — to je učenie sa naspamäť a rast v systéme sociálnych hierarchií — to je prechádzanie zasvätení: odkrytých — аtestácie a diplomy o vzdelaní a kvalifikácii; a tajných — vo všemožných slobodomurárskych lóžach, „umeleckých zväzoch“, „bratstvách“ a pod.; i nepriamych v zamlčaní (v skrytosti) — keď človeku ponúknu prístup k nejakej informácii, ktorej atribúty on nechápe, ale použijúc ju vo svojich zámeroch, tým samým on realizuje určité konanie, zodpovedajúce cieľom „vyšších“ v hierarchii, v dôsledku čoho sa tak či onak realizujú ciele „vyšších“. No v každom z týchto prípadov jedinca púšťajú do „vyššej“ sociálnej skupiny v závislosti od existencie v nej voľných uprázdnených miest tak, aby pritom nepadol status „vyšších“.
V osnove udržateľnosti tohto systému samoregulácie civilizácie, umožňujúcej sociálnej elite byť lídrom predovšetkým v získaní vzdelania a/alebo v spotrebe produkcie a služieb, produkovaných v spoločnosti, leží určitý pomer etalónových frekvencií biologického a sociálneho času, o čom sme už hovorili skôr: počas života jednej generácie nedochádza k obnove množiny sociálne významných technológií a zručností. Preto, raz získajúc kvalifikáciu, možno ňou žiť celý život bez rizika diskvalifikácie. V takých podmienkach, získajúc raz sociálne automatizmy správania, je potom možné žiť tým bezmyšlienkovitejšie, čím vyššie je človek v sociálnej pyramíde všetko-si-dovoľovania.
Od polovice 19. do polovice 20. storočia vstúpila civilizácia do novej fázy svojho života. V tomto období prebehla zmena pomeru etalónových frekvencií biologického a sociálneho času:
Теraz počas aktívneho života jednej generácie dochádza k zmene niekoľkých generácií techniky a technológií.
V takých podmienkach je človek na udržanie svojho sociálneho a spotrebiteľského statusu nútený celý čas neprestajne a samostatne obnovovať svoju kvalifikáciu v súlade s potrebami spoločnosti, využívajúc podľa svojho chápania jemu dané možnosti. Tento jav je tým masovejší, čím slobodnejšia je konkurencia intelektov. V takých podmienkach mimo systém priamych, tajných i nepriamych zasvätení v tichosti sa v spoločnosti objavujú rôznorodé nové poznania, na základe ktorých jeho vlastníci môžu konať efektívnejšie, než vlastníci zasvätení, o to viac, že oni vo svojom konaní nie sú spútaní korporátnou disciplínou.
Pritom mimo hierarchie zasvätení sú ľudia, ktorých kultúra vnímania sveta, kultúra myslenia a genetický potenciál rozvoja osobnosti sú vyššie, než kultúra vnímania sveta, myslenia a možnosti zasvätených. A títo ľudia, vzdialení vyskladavším sa hierachiám, sú nositeľmi vedomostí a zručností, o ktorých v hierarchiách jednoducho nemajú poňatia. A táto správa nezarmucuje mnohých vysokozasvätených do niečoho. Samotná hierarchia zasvätení do niečoho, vytvorená s cieľom podpory spotrebných výhod a neobmedzenej moci menšiny, v takýchto podmienkach stráca kontrolu nad šírením informácií v spoločnosti. Strata kontroly nad šírením informácií v spoločnosti je stratou moci, stratou riadenia.
Epocha zasvätení skončila. Začala epocha samostatného chápania aj ľudsky účelnej intelektuálnej činnosti.
V podmienkach súčasnej energovýzbroje a technologickej bázy civilizácie musí byť v nej samoriadenie obnovené skôr, než sa jej globálna katastrofa stane neodvratnou. Táto objektívna podmienka, spolu s nefunkčnosťou biblickej koncepcie, núti spoločnosť, nezávisle na osobných chtíčoch a zvykoch mnohých, k zmene koncepcie samoriadenia civilizácie. Pritom, okrem všetkého ostatného, je potrebné inak organizovať samoreguláciu makroekonomických systémov. Organizovať tak, aby samoregulácia skutočne zabezpečovala výrobu a prerozdeľovanie produkcie a služieb primerane spoločenským potrebám biosférno-prípustným spôsobom, blokujúc antibiosférické procesy, vytvárané spoločnosťou.
1 Náš pohľad na túto problematiku je vysvetlený v prácach „Otázky metropolitovi Jánovi a hierarchii Ruskej pravoslávnej cirkvi“, „K Božej dŕžave...“ a v kapitole 11 tejto práce.
2 Naše videnie vzniku biblickej kultúry je vysvetlené v práci „Sinajský «pochod»”.
Slovo obnovovať je potrebné v danom kontexte a vždy, keď sa to týka obnovy poznatkov a zručností, chápať nie v zmysle znova ich nadobudnúť, ale v zmysle vystriedania jednych – dovtedajších poznatkov a zručností, generáciou nových poznatkov. – pozn. prekl.
Informační báze KSB