3.11.2017
1. Úvod
Štátnosť, jеj aparát, je sférou profesionálnej riadiacej činnosti spoločenského významu. Každý národ má takú vládu, ktorá realizuje moc ako výsledok všetkej minulej premyslenej a nepremyslenej činnosti a nečinosti tohto národa. Preto štátnemu aparátu, t.j. profesionálnym riadiacim pracovníkom, musíme odpustiť ľubovoľné minulé chyby za podmienky, že aparát sám odhaľuje chyby, reaguje na poukázanie na chyby „zdola“, z roka na rok navyšuje svoj profesionalizmus a oslobodzuje sa od tých, pre ktorých je účasť v činnosti orgánov moci nie bezkoristná nepretržitá starostlivosť a zodpovednosť za osudy druhých ľudí, ale prostriedok ulievania sa z výroby a ľahkého, nezodpovedného uspokojovania rôznorodých chtíčov: ich samotných, rodiny, známych a pod. na účet poškodzovania a obmedzovania možností pracujúcich vo výrobnej sfére; na účet vžívania sa do sveta starcov a invalidov, strativších v minulosti zdravie pri vypĺňaní príkazov úradnej moci. Preto každý, kto prijíma moc, je zodpovedný pred národom nielen za maximálnu bezchybnosť svojho konania, ale aj za kompenzáciu následkov chýb všetkej predchádzajúcej moci (úradov) v celej hĺbke historickej pamäte národa.
V Rusku — to je zodpovednosť za odstránenie následkov všetkých chýb minimálne od čias Rjurika.
V konaní každého človeka sa prejavuje jeho skutočná mravnosť1, prepustená skrze prizmu ním získaného vzdelania a poznania, ktoré prijal ako skutočne pravdivé. Prevládajúca väčšina ľudí je dobroprajných a konajú podľa miery ich chápania poznania a následkov prijatia riešení na jeho základe, dokonca aj v tých prípadoch, keď strach z iných ľudí potláča ich vôľu a tlmí hlas svedomia.
Väčšinou ľudia nedokážu dobre robiť to, o čom nemajú vedomosti, čomu nerozumejú, vo vzťahu k čomu nemajú skúsenosť a praktické návyky, ktoré nie sú teoreticky formalizované.
Kríza, prežívaná spoločnosťou, je prejavom nielen niečej zámernej zlomyseľnosti, hoc aj ona hrá zďaleka nie poslednú úlohu v jej vzniku; kríza je prejavom nesúladu Objektívnej reality s rôznorodými teoretickými predstavami a návykmi, z ktorých vychádza riadenie, realizované v štáte a národnom hospodárstve väčšinou dobroprajnými ľuďmi. 2
No, pretože tieto teórie sú prijateľné pre tých, ktorí ich realizujú v živote, tak táto prijateľnosť teórií sférou riadenia znamená, že skutočná morálka spoločnosti je skazená napriek všetkým jej dobroprajným deklaráciam. Preto, aby sme vyšli z krízy, je nutné zbaviť vedomie viery v niektoré ujavšie sa ilúzie z oblasti sociologických (a predovšetkým etických) názorov, (praktickým, reálnym)* životom nepotvrdzovaných.
2. Bluf o samoregulácii trhu
Viera v bluf o objektívnej schopnosti trhu samoregulovať výrobu i spotrebu v súlade so spoločenskými potrebami k ničomu nezaväzuje a preto robí život bezstarostným. No niet spoločenskej potreby v prehlbujúcej sa globálnej biosféricko-ekologickej kríze. Táto kríza vznikla v dôsledku vedecko-technického boomu za posledné dve storočia v Západnej regionálnej civilizácii a je prejavom toho, že súbežne so spoločenskými potrebami trhová samoregulácia jej ekonomiky uspokojuje aj antispoločenské potreby a antibiosférické potreby určitej jej časti obyvateľstva.
Kríza nie je epizóda, nie náhoda, nemajúca príčiny, ale je to výsledok dlhodobého procesu nahromadenia chýb civilizácie. To poukazuje na to, že historicky reálny trhový mechanizmus Západnej civilizácie nie je schopný udržateľne sa odkloniť od antisociálnej, antibiosférnej orientácie ekonomiky. Таkáto stála stáročná orientácia ekonomiky Západu dovoľuje tvrdiť, že:
Západná regionálna civilizácia je svojou podstatou degradačno-parazitickou samovražednou civilizáciou, predstavujúcou nebezpečenstvo pre celé ľudstvo.
V makroekonomike sa degradačno-parazitická podstata kultúry Západu prejavuje ako nadvláda bezmyšlienkovitého úrokovo-úžerníckeho parazitizmu, získavšieho civilizované uzákonené formy v bankovom systéme, nad intelektuálnou činnosťou organizácie výroby a prerozdelenia produkcie a služieb. Samozrejme, štúdium bankovníctva, osvojenie jeho tradícií (inými slovami: I do it, but do not know how and what for3) vyžaduje určité intelektuálne úsilie, no ako celok systém úrokovania — to je automat, naprogramovaný na vyberanie a vymáhanie úrokových percent z úverov.
Úrokové percentá z kreditov jednosmerne odčerpávajú platobnú schopnosť zo spoločenstva do korporácie úžerníkov. Dokonca aj keď predstavitelia tejto korporácie sú nesmierne hlúpi vo veci prerozdeľovania investičných kreditov do výrobných odvetví, tak prosté zvýšenie nimi sadzby úrokového percenta úverov už dovoľuje zabezpečiť korporácii vedúcu moc vo finančnej sfére nezávisle na dynamike výroby v jej prirodzenom účtovníctve a následkoch hospodárskej činnosti pre spoločnosť a biosféru. То jest, kvôli chybám investičnej politiky jedinej bankovej korporácie bude vždy trpieť niekto iný, no nie samotní bankári, schopní zaplatiť monopolne vysokú cenu za všetko pri ľubovoľnom deficite.
V dôsledku tejto okolnosti bankový systém ako celok, súc najvyšššou hierarchickou úrovňou v makroekonomike Západu, si môže dovoliť nerozmýšľať o následkoch hospodárskej činnosti nimi úverovaných osôb; а tie, čo sa toho týka, poháňaní bičom bankového úžerníctva (a lízingového parazitizmu prenajímateľov), nemajú možnosť sa obzrieť vôkol a nad niečim sa zamyslieť, okrem hospodárskej politiky, umožňujúcej získať maximálnu normu zisku na požičaný úverový kapitál. Vo výsledku sa stáročia pestuje spoločnosť a biosféricky neprípustná kultúra výroby a konzumu.
Таkýto spôsob „hospodárenia“, rozšíriac sa v globálnych rozmeroch, priviedol k tomu, že majitelia bankových úžerníckych klanov pre uspokojenie svojho chtíča globálneho neobmedzeného otrokárstva, oblažujúc konzumnú momentálnu sprostosť sociálnej „elity“, priviedli obyvateľstvo celých kontinentov k zničeniu ich kultúry a vymieraniu. Obyvateľstvo „rozvojových“ krajín odsúdili na narko- a pornobiznis a žobrotu; а obyvateľstvo „rozvinutých“ krajín nechali „vyrásť“ do takého stupňa morálnej a intelektuálnej tuposti, že ono nevidí príčiny a nedokáže zastaviť už viac ako 2000 rokov túto pomalú (no v poslednom období rapídne sa zrýchľujúcu)* katastrofu schizofrenickej kultúry, generovanej z pokolenia na pokolenie propagandou Biblie a Talmudu. V Тоre (viď. Starý Zákon, Deuteronómium, hl. 23:19, 20 — 6. stor, pred n.l.), je jednym úžerníctvo povolené ako božie prikázanie; а druhým — kánon Nového Zákona, ktorý prešiel cenzúrou a redigovaním (úpravou) ešte pred Nikejským koncilom4, predpisuje neprotiviť sa zlému, dúfajúc v druhý príchod (Krista)*. A obidva Zákony s Talmudom tvoria celostný systém. V súhrne u nasledovníkov toho i druhého viera v písmo v celkovej štatistike ničí intelekt a rozbíja proces myslenia na cucky, čo vyúsťuje do množstva vnútrosociálnych antagonizmov, integrujúcich sa do globálneho antagonizmu biblickej samovražednej civilizácie s biosférou planéty.
Do epochy „slobody svedomia od religiózneho tmárstva“ táto civilizácia vstúpila, nemajúc kultúru Оbjektívnej realite zodpovedajúceho myslenia, následkom čoho bezmyšlienkovite obnovovala v nových pokoleniach predchádzajúce vzťahy medzi ľuďmi a im zodpovedajúce spôsoby hospodárenia.
Celkovo civilizácia Západu je civilizáciou zarytých otrokov, stavších sa rukojemníkmi systému sociálnych vzťahov, niekedy prijatých — ako prípustné — morálkou ich predkov. Оna je nespôsobilá (i prakticky i v psychiatrickom zmysle tohto slova); nemôže pomôcť nikomu a sama potrebuje pomoc zvonku, aby zničila parazitizmus svojej kultúry. Vo výsledku, potom, ako sa hierarchia „svätoslužobníkov“ Egypta zbavila faraóna Achnatona, t.j. posledných približne 3000 rokov, Zem je náš spoločný blázinec.
Strach Západu pred „islamským fundamentalizmom“ vyviera z ich podvedomých parazitických chtíčov „intelektuálnej elity“, ako, ostatne, aj ľubovoľného iného démonicky rozmýšľajúceho davu.
Fundamentálny koránický predpis ohľadom hospodárskej a finančnej činnosti spoločnosti je kategorickým zákazom úrokového úžerníctva upovedomením o prekliatí Bohom všetkých tých, ktorí tento zákaz nebudú dodržiavať.
V súčasných podmienkach do tejto kliatby spadajú, ako minimum, bankári a všetci, ktorí žijú z výnosov z trhu „cenných“ papierov, a, ako maximum, aj všetci, ktorí ponúkajú druhým fyzickým a právnickým osobám svoje voľné financie pre rozličný finančný parazitizmus.
Strach zo znovuzrodenia „Stalinizmu“ na teritóriach bývalých socialistických krajín má tú istú príčinu. Stalinizmus v ekonomike — to je vlastná vôľa účelnosti, definovaná (vymedzená) skutočnou mravnosťou a kultúrou myslenia personálu Gosplanu (Štátnej plánovacej komisie)* a tých, ktorí vyzdvihujú požiadavky na rozpracovávané plány a potvrdzujú plán formou Štátneho zákona.
Ponechávajúc zatiaľ stranou etické aspekty úrokového úžerníctva a hier na trhu „cenných“ papierov a ostatných špekulatívnych trhoch, je možné pochopiť, že pre riadenie Štátnou plánovacou komisiou sú oni proste prekážkou – rušivou poruchou (pretože sú schopné odkloniť procesy finančnej a tovarovej výmeny od režimu, predpísaného Štátnym plánom) a neproduktívnou defraudáciou (spreneverou) pracovných zdrojov spoločnosti.
No život spoločnosti je morálne podmienený, preto morálka a etika skutočného parazitizmu na potlačenie svedomia parazitov potrebuje presvedčivé ospravedlnenie. A tomuto cieľu slúži bluf o schopnosti trhu samoregulovať výrobu a prerozdelenie produkcie a služieb v súlade so spoločenskými potrebami. Umelé zavedenie a rozšírenie tohto blufu v kultúre je dôsledkom (a zároveň dôkazom)* toho, že grafomanstvo a prostitúcia vo vede sú schopné predstaviť, ako objektívnu predurčenosť ľubovoľnú ničomnosť, a týmto sňať mravnú zodpovednosť zo „silných“ tohto sveta. Ekonomická veda je len časťou sociológie, preto je prirodzené, že apoteózu5 takejto lži a hlúposti nachádzame v históriu a sociológiu „zovšeobecňujúcej“ «teórii passionárnosti» L.N Gumiljova:
«... tu sa stretávame s determinovaným javom prírody, za ktorý človek mravnú zodpovednosť nenesie, dokonca ani keď pri tom hynie prekrásna panenská príroda a veľkolepá cudzia kultúra. Smutné, samozrejme, no čo sa dá robiť?» (Citát z jeho práce „Etnogenéza a biosféra Zeme“).
Táto výpoveď charakterizuje skutočnú mravnosť L.N. Gumiljova a všetkých tých, kto ho považujú za „guru“.
Оdpoveď na otázku «čo sa dá robiť?» môže byť iba jedna: zmeniť koncepciu, na osnove ktorej sa buduje samoregulácia života spoločnosti, jej hospodárska činnosť a štátne riadenie. Biblická koncepcia sa vyčerpala úplne; marxizmus nebol jej alternatívou, ale pokusom pridať jej nové formy na zavŕšenie globálnej agresie metódou „kultúrnej spolupráce“ pri zachovaní predošlej parazitickej podstaty sociálnej „elity“ vo vzťahu k pracujúcemu „dobytku“: оdtiaľto sú koncentračné tábory, opakujúce staroveké otrokárstvo. Тá okolnosť, že v nich, koniec koncov, sa prevažne ocitla „intelektuálna elita“, je trest za domýšľavosť pri jej reálnej nespôsobilosti.
1 V danej práci a celkovo vo všetkých prekladaných prácach VP SSSR sa čitateľ stretne s pojmami mravnosť a morálka. Pre mnohých sú to obsahovo rovnaké slová a považujú ich za rovnocenné synonymá. No nie je to tak, a autorský aj prekladateľský kolektív to striktne rozlišuje. Morálka nie je mravnosť. Morálkou sa myslí súbor určitých noriem správania sformovaný spoločnosťou, skupinou, kolektívom (spoločenská morálka, kresťanská morálka, robotnícka morálka...). Mravnosť predstavuje mieru zhody/nezhody vlastných zásad, vlastného súboru noriem správania a ich hierarchického usporiadania, so svedomím. Etika je vyjadrením mravnosti človeka v praxi, odrazom jeho mravnosti v živote. Pravdovernosť, objektívne mravné princípy vložené do matríc živého Vesmíru Tvorcom... Možno ju empiricky poznávať z procesov okolo nás a zdokonaľovať svoju mravnosť. Na to je ale opäť potrebné Rozlíšenie, na bezchybné rozlišovanie adekvátneho od neadekvátneho. Kde je vôľa, tam je aj cesta. Ale vôľa nielen poznávať, ale aj meniť vlastnú mravnosť v súlade s poznaným k lepšiemu.– pozn. prekl.
2 Nie nadarmo ľudová múdrosť hovorí: „Dobrými úmyslami dláždená je cesta do pekla.“, či z obdobia socializmu trocha pozmenené, no v podstate to isté vyjadrujúce: „Iniciatívny blbec – horší než triedny nepriateľ.“ , alebo v Rusku zaužívané: „Čo najlepšie sme chceli, a dopadlo to ako vždy... (nahovno). Lebo to, čo na prvý pohľad vyzerá ako dobrá vec, riešenie, úmysel, často pri uvedomení si všetkých súvislostí a následkov – už tak dobrým nie je. A o to viac, ak dobroprajník vychádza z ilúzií, absolútne nezodpovedajúcich objektívnej realite. – pozn. prekl.
3 Ja to robím, no neviem ako a prečo.
4 Rok 325 n.l. podľa tradičnej chronológie, považovanej za spornú matematikmi Moskovskej štátnej univerzity А.Т.Fomenkom a G.V.Nosovskim. Náš pohľad na ich rekonštrukciu minulosti pozri v našej práci „Predvídanie nie je «аlgebra»… „.
5 Apoteóza – nadšená oslava, uctievanie – pozn. prekl
Informační báze KSB