Sergej Chelemendik,
Plnoštíhla maďarská hraničiarka na hraničnom prechode Subotica si pozrela môj pas a položila zákernú otázku:
– Sergej?
– Da, – odpovedal som po rusky.
Potom sa spýtala čosi po maďarsky a presvedčiac sa o tom, že nerozumiem tejto mimoriadne peknej reči, zopakovala neidentifikovateľným nárečím:
– Čia auto?
Poklepal som sa päsťou po hrudi, aby som sa naladil na jej komunikačné možnosti a celkom ju to uspokojilo. Doklady na auto nekontrolovala, ale na jej tvári sa zračil nechápavý vzťah k Sergejovi so slovenským pasom, ktorý cestuje z Maďarska do Srbska.
Takto som vošiel do zbedačenej krajiny, ktorú som po prvýkrát navštívil v apríli tohto roka tesne pred voľbami do srbského parlamentu, ktoré plynulo prešli do volieb prezidenta.
Prešlo pol roka a za ten čas sa situácia v Srbsku zmenila radikálne.
Voľby na jar a v lete tohto roka prebiehali v znamení „európskej voľby pre srbský národ“, srbskí politici falošne a neúprimne, ale nahlas spievali na všetky možné spôsoby o krásach srbskej budúcnosti v prekvitajúcej slobodnej zjednotenej Európe.
Pravda, o podrobnostiach tejto voľby hovorili málo. Podrobnosti boli nasledovné: je treba vstúpiť do NATO, odovzdať Kosovo navždy a bezvýhradne, spolu s Kosovom odovzdať všetko, čo ešte zostalo, definitívne rozdrobiť starobylý a historicky silný slovanský štát, odovzdať Vojvodinu, Bosnu a Hercegovinu, ponechať masy tam žijúcich Srbov napospas osudu – a vôbec odovzdať všetko, čo ešte zostalo v rozgniavenej, ale ešte celkom nedávno bohatej a prosperujúcej krajine.
Obzvlášť dôkladne sa pred bežnými masami skrývala jednoduchá otázka: a komu to všetko bude nutné odovzdať? Kosovo, túto zásobáreň plnú nerastných bohatstiev, je treba odovzdať akoby Albáncom, ale nie celkom im – berú a trhajú na kusy toto bohatstvo Američania a Nemci, Vojvodinu akoby treba odovzdať Európskej únii, ale nie celkom, tam majú Maďari veľké záujmy, Bosnu akoby tiež Európskej únii, ale tam je to taká výbušná zmeska...
Skutoční príjemcovia bohatstiev srbského národa zostali a zostávajú vďaka úsiliam antisrbských médií v srbčine v tieni. Hádajú, kto to je, škriepia sa, či sú to Američania alebo Nemci, alebo Turci alebo ešte niekto iný?.. Hoci hádať sa nie je o čom - kto zbombardoval – ten aj dostal.
Výmenou za mýtický vstup do rozpadávajúcej sa EÚ Srbom navrhli spáchať národnú samovraždu, zmieriť sa so zločineckou likvidáciou ich krajiny a dožívať v rámci Belehradu a jeho okolia.
Takto spoza oceánu už desiatky rokov krákajú zošedivené vrany o tom, že Rusko je treba vohnať do rámca moskovského kniežatstva. Ale Rusko zatiaľ nezbombardovali...
Predtým, ako vháňali ľudí do plynových komôr, nemeckí fašisti ich vyzliekali donaha, vysvetľujúc to tým, že ich vedú do spŕch а oblečenie a veci im potom vrátia. Podstata zmien v Srbsku sa dá vyjadriť jednoducho – Srbi pochopili, čo ich čaká, vyzliekať sa odmietli a pripravujú sa na odpor.
Zanechávajúc stranou politické intrigy okolo slobodného prejavu vôle občanov v okupovanej krajine a na muške antisrbského mediálneho mainstreamu, je treba povedať to hlavné: uplynulé voľby do parlamentu a prezidentské voľby zásadným spôsobom zmenili situáciu – disponujúc tisícročnou byzantskou intuíciou, Srbi sa nechytili na sladkú návnadu s otrávenou plnkou. Podpora „európskej voľby“ v Srbsku neodvratne klesá, stále viac Srbov robí ruskú voľbu – tradičnú, odvekú, nevyhnutnú a ťažkú. Ale na rozdiel od európskej voľby to nie sú len prázdne slová, je to mäso a krv našich spoločných dejín.
Fascinujúce je, ako ľahko sa darí západnému mediálnemu mainstreamu, ktorý okupoval médiá postkomunistických krajín, skrývať pred obyvateľstvom očividnú vec – vstupu do EÚ nevyhnutne predchádza vstup do NATO. Tak to bolo vždy a všade, tak to bude aj naďalej, ak pravdaže EÚ ešte nejaký čas bude dýchať z posledného.
Pre Srbsko je vstup do NATO neprijateľný, v centre Belehradu sa skvejú ruiny budov, zlikvidovaných tomahavkami a už veľa rokov sa ich nikto neponáhľa rekonštruovať. Aby všetci videli, pamätali a vedeli.
Srbi nezabudli, ako na ich celou svojou masou sa vrhlo údajne ustarostené obeťami medzi kosovskými Albáncami svetové spoločenstvo, ako zostali zoči-voči drvivej neľútostnej sile, ktorá im neponechala ani jednu šancu na víťazstvo, ako ich zbombardovali – veselých, radostných, otvorených a pohostinných – a bombami vtlačili do doby kamennej.
Srbi si to budú pamätať navždy. Ale potom aké NATO pre Srbsko? A ak aké NATO, potom aká EÚ? Žiadnu eurovoľbu Srbsko jednoducho nemá a to je aj lepšie. Ako nemá eurovoľbu Ukrajina alebo Moldavsko. Viac ako to, eurovoľba prakticky všetkých „šťastlivcov eurochmuľov“ na spôsob Slovinska alebo Slovenska, už ani nehovoriac o Pobaltí, už priniesla svoje otrávené plody.
Eurochmuľov oklamali, ozbíjali a vypustili holých na mraz. Z perspektívnych nových eurochmuľov zostali Chorváti, ktorým každú chvíľu definitívne zoberú ich pobrežie spolu s turizmom a vysťahujú vysoko do hôr. Chorváti to nechápu, ako to nechápali ich kamaráti v nešťastí, pretože Chorvátom šikovne a kvalitne vymyli mozgy (poznámka vkladateľa: cez toto im vypláchli hlavu: http://www.cetv-net.com/en/tv-stations/croatia.shtml). Ale Srbov nevymyli aj napriek všetkému.
Srbi, naučení nedávnou príšernou skúsenosťou, sú bližšie ku chápaniu podstaty eurovoľby, než mnohí ich ukrajinskí bratia v euroatlantickom klamstve.
Väčšinu Srbov „európska voľba“ ešte stále nezlákala, a tu moc akosi nečakane vypadla z rúk amerického odchovanca Tadiča a prešla k Tomislavovi Nikoličovi. Je to moc zatiaľ krehká, takmer efemérna, ale je to moc.
Čo to všetko znamená? Následky tejto udalosti sú významné a bez zveličovania majú globálny rozsah.
Ak by staručká Madeleine Albright, ozajstná, na rozdiel od ohovoreného a sadisticky utýraného v Haagu Miloševiča balkánska ľudožrútka, ktorú kedysi ako dievčatko zachránili Srbi pred plynovými komorami, mala možnosť jednoducho vygumovať Srbov z povrchu zemského, určite by to spravila. Minulý týždeň prezentovala svoju knihu v Prahe a predseda českého združenia Priatelia Srbov v Kosove, slávny režisér-dokumentarista Václav Dvořák jej priniesol na podpísanie plagáty s fotografiami obetí genocídy proti Srbom.
Starenka sa dostala do bojovnej extázy a pol hodiny hulákala po anglicky „Get out!“ – hoci dovtedy láskavo hrkútala po česky. Starenka vrieskala tak, že jej ochranka, ktorá bola zaneprázdnená zásahom proti Václavovi Dvořákovi musela odtiahnuť aj ju. Ale ak by nedajbože mala gombík Delete Serbia a Srbi by zmizli, o dve hodiny by Balkán upadol do šialeného masakru a Balkán by nasledovali susedné regióny.
Srbi - to je tisícročná kostra časti sveta, geopolitická kotva, starobylý byzantský národ, ktorý donekonečna bojoval, odsúdený bojovať naďalej, ale dávajúci nielen samým sebe, ale aj mnohým iným národom možnosť prežiť. A niekedy – posledná epocha spojená s maršalom Titom – nielen prežiť, ale aj dobre žiť.
Srbi - to sú balkánski Rusi, nie náhodou stáročia tvrdia: „nás spolu s Rusmi je dvesto miliónov“. Tvrdia správne, Rusi a Srbi majú spoločné civilizačné, kultúrne a duchovné základy. Srbi podobne ako Rusi organizujú geopolitický priestor okolo seba, podobne ako Rusi vyznávajú pravoslávie, ktoré bolo a bude hlavným organizačným princípom.
Dobrotivejším a a spravodlivejším ako mnozstvo iných myšlienok, učení a vierovyznaní.
Áno, naši ZaOceánski PArtneri – ZOPA – si stanovili pragmatický cieľ zlikvidovať Srbov ako národ a takto zničiť geopolitickú kostru celého juhu Európy, zlikvidovať jeho organizujúci princíp, vrhnúť Balkán do organizovaného chaosu, ako doň už boli vrhnuté už mnohé ďalšie regióny. Ale Srbi tento cieľ chápu a budú sa biť až do konca, ako sa tisícročia bili ich predkovia.
Neoklamaní eurovoľbou Srbi posmešne pozerajú na Chorvátov a Slovincov, aj napriek ich zdanlivému súčasnému blahobytu; Srbi budú bojovať o prežitie, a v tomto boji dúfajú v podporu Ruska. A tieto nádeje sa začínajú napĺňať.
Pomohlo Rusko zmenám v Srbsku? Áno, pomohlo a táto pomoc bola vidieť z veľkej vzdialenosti – Rusko otvorene umiestnilo Srbsko do radu priorít svojej politiky, teda vrátilo Srbom to miesto, ktoré im patrí historicky. A Srbi si znovu vybrali Rusko.
Ak berieme do úvahy, že geopolitický význam Srbska ako kľúča k časti sveta je stabilný faktor, návrat Srbska do role priority Ruska sa vysvetľuje novými impulzmi – návratom Vladimíra Putina do Kremľa a urýchlením deštruktívnych procesov v Európe a na celom svete. A ešte zosilnením pozícií perspektívneho, príťažlivého pre Rusko politického lídra Tomislava Nikoliča.
Analytici radi píšu o Južnom potoku, Gazprome a iných ekonomických záujmoch Ruska v Srbsku, ktoré sú nesporné. Ale ktovie prečo zabúdajú na očividné – ekonomickému vstupu Ruska do Srbska predchádzala politická vôľa, predchádzala dávno.
Romantický mrakodrap Gazpromu v Belehrade stojí už dávno a stavali ho nejeden rok. Teraz táto vôľa silnie – Rusko hľadá a bude ďalej hľadať spojencov, keďže svet sa zosúva po šikmej ploche, pričom nikto netuší aká bezodná priepasť sa skrýva na jej konci. Rusko hľadá spojencov a Srbsko sa logicky nachádza na samotnom začiatku tohto zoznamu. Kto ho bude nasledovať?
Je efektívna pomoc Ruska? Súdiac podľa výsledkov – áno. Kto a ako pomohol novému srbskému prezidentovi vytrhnúť moc z rúk otvorene zradcovskej bandy neviem, ale vidím výsledok, vidím ho na vlastné oči. Výsledok nečakaný, daj nám Bože pomáhať priateľom rovnako úspešne každý deň.
Neprestane však táto pomoc rovnako náhle ako prišla? Skôr naopak - zosilnie.
Pretože ruská voľba Srbska - to je geopolitické víťazstvo dvoch silných slovanských národov, Srbov a Rusov, naraz, po sérií ťažkých porážok, je to udalosť duchovná a s formálnymi atribútmi moci priamo nesúvisí. Jednoducho v novej situácii, za akýchkoľvek zmien moci, v Srbsku sotva dosiahne úspech prozápadný líder. V Rusku mnohí chápu hanebnú vojnu proti Juhoslávii ako svoju vlastnú hanbu a vedecké vysvetlenia toho, aké slabé bolo vtedy Rusko, neeliminujú výčitky svedomia.
Následky ruskej voľby Srbska vychádzajú ďaleko za hranice Balkánu. Nesmelo, obzerajúc sa smerom k Rusku začínajú otáčať hlavy iné slovanské národy. Slováci a Česi takmer nič nevedia o tom, čo sa udialo v Srbsku. Nebyť niekoľkých alternatívnych serverov, nevedeli by vôbec nič. Ale mení sa všeobecné povedomie a nálada a ruská voľba začína dozrievať aj v týchto krajinách.
Slováci sa napríklad stále nástojčivejšie zaujímajú o myšlienky Eurázijskeho zvazu, lebo vidia na vlastné oči a zažívajú na vlastnej koži stále smutnejšie následky „euroatlantickej integrácie“. Hoci sa Slovensko nachádza v srdci Európy a zatiaľ žije v relatívnom blahobyte, koniec tohto blahobytu je už na dosah ruky. Čo bude potom?
Vracal som sa do Bratislavy a znovu prešiel cez celé Maďarsko, tentokrát z juhu na sever. Ponurý a znepokojivý pohľad. Zriedkavé rozbité rumunské nákladiaky a autobusy s Rumunmi, ktorí sa ešte nenasýtili Európy, malé množstvo ošúchaných áut s maďarskými značkami. Život akoby zhasol, ľudia nemajú kam, nemajú na čom ani za čo cestovať. Čo sa stane až nespokojnosť Maďarov vygraduje do bodu varu? Spomenul som si na vlastnú knihu Slovenské Kosovo, ktorú som vydal v roku 2009, rozmýšľal som o Rusku. Matičku Rus budú nasledujúc Srbov vyberať a vyberať, tak ako si ju vyberali tisíc rokov. Rusko si vyberajú, keď začína byť naozaj zle, potom k nemu prichádzajú s prosbou „Zachráň a ochráň nás!“. Koho si vyberie Rusko, koho dokáže a bude chcieť zachrániť, dokáže niesť bremeno svojej voľby a dokáže sa zachrániť samé? Večné otázky na ktoré nebude možné neodpovedať.
Zdroj: chelemendik.sk/Sergej_Chelemendik_Srbi_si_vyberaju_Rusko_kto_je_dalsi__421529125.html
Informační báze KSB