17.6.2016
jardob
Mnoho ľudí sa často zameriava na karmu (v zmysle že si ju duša prenáša zo života do života), pritom väčšina problémov v našom živote ktoré riešime, nie je ani tak zviazaná s naším minulým životom, ako skôr s našou rodovou “karmou”, rodovou pamäťou egregoru.
- Ono to funguje tak, že problémy, ktoré rodičia odmietajú (alebo nevedia) riešiť vo svojom živote, neskôr riešia vo svojom živote ich deti…
Tieto zákony možno chápať podobne ako zákony prúdenia (laminárne a turbulentné).
Totiž každý proces beží v určitej matrici (forme, algoritme, “potrubí”) a má svoju normu (ideálny, harmonický priebeh) a potom určitý počet neharmonických (turbulentných) variácií.
V celovesmírnom merítku sa Norme hovorí Boží Zámer/Prozreteľnosť, a všetky ostatné varianty vývinu (limitované od do) sú rôzne miery (väčšie-menšie) dopustenia (turbulencií).
Proces ak prebieha ideálne, harmonicky, pohybuje sa priamo – laminárne. Akonáhle sa proces odchýli od svojho ideálneho smeru, a prekročí určitú mieru, dochádza k overstagu, začne sa krútiť dokruhu smerom tam, kde spravil chybu (kde sa začal stáčať). Niekedy sa točí do kruhu dlho, ako stará platňa, a niekedy naskočí znova do ideálneho smeru. U vody to trvá tak dlho, kým odstráni prekážku, ktorá ho núti k turbulencii, a u ľudí je to podobne, oni však odstraňujú tieto nepriaznivé okolnosti vedome…
Je to podobne ako na tomto obrázku:
"Overstag" – znamená spraviť menšiu alebo väčšiu otočku (manéver) a vrátiť sa pred moment, kde som urobil chybu a nadviazať na starý kurz.
Napr. rodičia boli siroty, a nezažili, že by k nim boli prejavované city, nežnosti, objatia. V takomto duchu sa potom napríklad správajú aj k svojim deťom (berú to ako normálne), lenže dieťa to až tak normálne nemusí prežívať a pasuje sa s tým v živote. Ak sa nenaučil prijímať a prejavovať city v rodine, má s tým problém aj pri partnerke, deťoch. Ak si to uvedomí, a je schopný s tým niečo urobiť, pochopiť a odpustiť, že bol o niečo ukrátený ale zvládol to, kruh sa uzavrie a problém sa ďalej nešíri a neopakuje.
Alebo Rodičovi niečo sadlo “na nos” (rieši nejaké osobné problémy, etapu svojho života) a odnesie si to jedno z detí. Začne sa teda neadekvátne správať k jednému z detí. Dieťa to vníma citlivo, nechápe čo sa deje. Podvedome teda začne hľadať dôvod, bude za rodičom viacej chodiť, bude si myslieť že urobilo niečo zle a začne sa viac snažiť. Ono to nepomôže a vzťah medzi nimi dvomi môže zájsť do slepej uličky. Dievča vo vzťahu k otcovi, vo svojej snahe “napraviť čo neurobilo”, môže časom nabrať až nejaké chlapčenské inštinkty (vrhanie sa bez rozmyslu do nebezpečných situácií – aj ako forma rebelstva). Chlapec zase podobne vo vzťahu k matke, môže neadekvátne rozviť svoju intuíciu, na úkor smelosti.
Avšak každopádne, neskôr v dospelosti je štatisticky veľmi časté že u detí kde rodičia spravili chybu, sa tento problém prenáša do života detí tak, že dievčatá ktoré mali problém s otcom, stretávajú problémových partnerov (čiastočné kópie otca) – a chlapci zasa stretávajú problémové partnerky (čiastočné kópie matky) – čím im život dáva šancu celý problém pochopiť – teda presnejšie pochopiť a odpustiť. V opačnom prípade, ak aj jedného takéhoto partnera opustia, dostanú druhého takého istého – až kým nepochopia a neodpustia (že niekto z predkov urobil chybu, veď bol len človek, ale odpúšťam, zameriam sa na to dobré a na odstránenie následkov). A ak problémy neriešia, tak sa kopia a prenášajú na potomkov (na jedináčikov vo väčšej miere. U viacerých detí sa to prerozdeľuje)
Potom sú aj vzorce správania, ktoré sa neprenášajú priamo. Teda priamou komunikáciou rodiča a dieťaťa, ale sú v rodovej pamäti (v rodovom egregore), prenášajú sa na biopoľovú zložku. To je dôvod toho, prečo sa niekedy v psychike jedinca odmalička, vyskytuje akýsi neadekvátny vzorec správania (reakcie na nejaké veci), ktoré nemal ako nabrať v svojom živote, a neboli ani u rodičov. Sú to nedoriešené vzorce správania dávnejších predkov, ktoré sa ako ozveny vracajú, aby boli doriešené, vyvodená z nich pozitívna skúsenosť a uzavreté.
Mimochodom, toto isté sa deje aj v dejinách. Štát napríklad má zvládnuť nejakú dôležitú úlohu v živote, ale nezvládne. Po nejakom čase (rokoch/storočiach) bude čeliť podobnej situácií znova. Je otázne, ako dlho sa dá odolávať a byť nechápavým, neriešiť to čo vyriešiť treba. Je možné že takéto línie časom vymierajú, a nahradzujú ich iné… Žiaden príbeh nemá nekonečný limit na splnenie nejakej úlohy (čo možno chápať ako vývoj), ale svoju pracovnú periódu. Hoci je pravda, že žiadna skúsenosť nikdy nepríde nazmar. Vždy ju niekto využije.