Je hlúpe si myslieť, že zlí netvoria zlo (o práci, dobe a dôvode smrti J.V. Stalina)

22.1.2019

Jeden z najlepších textov VP SSSR o práci, dobe a dôvode smrti J.V. Stalina. Krátko, výstižne, jasne formulovaná podstata a zmysel Stalina a stalinizmu.

Krátky kurz, Kapitola 7.doc (169472)

Slová, vložené do nadpisu, patria imperátorovi (z roku 161 n.l.) Rímskeho impéria Markovi Auréliovi Antoniovi (121 — 180 n.l.).

Chodil on od domu k domu,
Klopajúc na dvere cudzie,
So starým dubovým panduri¹,
Spievajúc prostoduché piesne svoje.

V melódii jeho i v piesni,
Jak slnečný lúč čistá,
Zvučala pravda veliká —
Túžba vznešená.

Srdcia, premenené na kameň,
Donútiť tĺcť vedel.
U mnohých budil rozum,
Spiaci v hlbokej tme.

No ľudia, zabudnuvší Boha,
Uchovávajúci v srdci tmu,
Plnú čašu jedu
Ponúkli mu.

Povedali oni: „Buď prekliaty!“
Pi, vypi až do dna...
A pieseň tvoja je cudzia nám,
A pravda tvoja nám nepotrebná!”

А toto vo veku 17 — 18 rokov napísal málo komu vtedy známy Josif Džugašvili. Kvôli nekrytiu sa pojmovej adresácie lexikálnych foriem rôznych jazykov a nutnosti dodržiavať poetiku originálneho verša sú možné určité zmyslové odchýlky od autorovho pohľadu zo strany subjektivizmu prekladateľov, redaktorov a objednávateľov prekladu. Ale aj vzhľadom na túto okolnosť – korekciu, je z uvedených veršov jasné, že vo veku 17 — 18 rokov sa prevažná väčšina ľudí neobracia k tématike, dotknutej touto básňou. Stanúc sa hlavou štátu, v ktorom ruský jazyk je historicky jazykom moci, jazykom spájania národných kultúr, J.V. Stalin neutekal za službami prekladateľov a vyjadroval rusky to, čo považoval za potrebné priniesť do vedomia národov ZSSR. A pre chápanie podstaty „stalinizmu“ je potrebné vedieť predovšetkým to, k čomu vyzýval ľudí J.V. Stalin, aby sme nespravili chybu v analýze tej epochy.

J.V. Stalin:

«...Sovietska moc bola povinná nezameniť jednu formu vykorisťovania druhou formou, ako to bolo v starých revolúciach, ale likvidovať každé vykorisťovanie». — rok 1952, „Ekonomické problémy socializmu v ZSSR“. Kto nechápe slovo «vykorisťovanie-expluatácia» v uvedenom kontexte, nech pochopí, že ono označuje parazitizmus jednych „ľudí“ na práci druhých i na budúcich pokoleniach. Okrem toho je presne povedané: «bola povinná...», a nie povedané: «likvidovala vykorisťovanie».

Ako je známe, teória a prax triedneho boja je neprijateľná pre koncepciu „občianskej spoočnosti“, „demokracie“, „všeobecných ľudských hodnôt“, „práv a slobôd jednotlivca“ a pod. atribútov Západu. Na túto neprijateľnosť už vtedy J.V. Stalina upozorňovali, predovšetkým H.G. Wells, stúpenec doktríny „všeobecných ľudských hodnôt“:

— „Veľká loď — to je ľudstvo, a nie trieda”. J.V. Stalin: „Vy, p. Wells, vychádzate, ako je vidno, z predpokladu, že všetci ľudia sú dobrí, A ja nezabúdam, že existuje mnoho zlých ľudí. Ja neverím v dobrotivosť buržoázie (...)” — 25. júla 1934.

Neprijatie tézy o všeobecnej dobrote ľudí a doktríny „všeobecných ľudských hodnôt“ vedie k iným názorom na práva a povinnosti ľudí vo vzťahu jeden k druhému. J.V. Stalin o právach a slobode jednotlivca:

— “Ťažko si viem predstaviť, akú môže mať „osobnú slobodu“ nezamestnaný, ktorý chodí hladný a nenachádza uplatnenie svojej práce. Skutočná sloboda je iba tam, kde je zničené vykorisťovanie, kde niet utláčania jednych ľudí druhými, kde niet nezamestnanosti a žobráctva, kde sa človek netrasie kvôli tomu, že zajtra môže stratiť prácu, obydlie, chlieb. Len v takejto spoločnosti je možná skutočná, a nie len na papieri, osobná a každá iná sloboda“, — z rozhovoru s predsedom novinárskej spoločnosti Royom Howardom 1. marca 1936.

Ako bolo už skôr ukázané, vysoká úroveň sociálnej ochrany jednotlivca v spoločnosti, vrátane garancie ekonomických, t.j. tvorivých a spotrebiteľských práv a slobôd, vyžaduje riadenie, reguláciu výrobnej tovarovej výmeny makroekonomického systému, z ktorého spoločnosť získava produkciu.

Rozhovor s vtedajším západným špiónom obsahuje posúdenie otázky o regulácii národného hospodárstva ako o prostriedku, umožňujúcom sa vyhnúť ekonomickej depresii a vnútrosociálnym neporiadkom, ktoré ju vyvolávajú.

«J.V. Stalin sa pýta: „А podnikatelia? Či budú chcieť byť regulovaní a podriaďovať sa obmedzeniam?“

Stassen hovorí, že podnikatelia zvyčajne majú proti tomu námietky.

J.V. Stalin podotýka, že, samozrejme, oni budú mať námietky», — z rozhovoru s nejakým Stassenom 7. apríla 1947.

V podstate svojou odpoveďou Stassen potvrdil pravdu J.V. Stalina ohľadom ním Wellsovi vysloveného odmietnutia tvrdenia o dobrotivosti buržoázie.

Z uvedeného je jasné, že Stalinská koncepcia práv človeka sa odlišuje od západnej a Stalin neskrýval, že, podľa jeho názoru, je osnovou realizácie práv a slobôd jednotlivca v civilizácii, vybudovanej na princípe nevyhnutnosti vykorenenia parazitizmu zo života spoločnosti.

«Je nutné, po tretie, dosiahnuť taký kultúrny rast spoločnosti, ktorý by zabezpečil všetkým členom spoločnosti všestranný rozvoj ich fyzických a duševných schopností, aby členovia spoločnosti mali možnosť získať vzdelanie, dostatočné na to, aby sa stali aktívnymi činiteľmi spoločenského rozvoja...» („Ekonomické problémy socializmu v ZSSR“ str. 68, vyd. 1952, text vydelený kurzívou nami).

Аktívna činnosť v spoločenskom rozvoji — to je autoritatívnosť, uchopenie sa moci. Ponúknutie všetkým členom spoločnosti možností získania vzdelania, umožňujúce vládnuť zodpovednosťou za dôsledky prijímaných riešení, je rozšírením sociálnej bázy riadiaceho korpusu až na hranice celej spoločnosti a likvidáciou monopolu na moc biologicky degenerujúcich „elitárnych“ klanov. Následkom toho kvalitatívna zostava ľudí, vstupujúcich do moci (mocenských štruktúr)*, v týchto podmienkach môže byť najlepšia v porovnaní s klanovo-„elitárnym“ systémom riadenia. То jest, J. V. Stalin dbal na informačnú zabezpečenosť skutočnej národnej vlády - vlády ľudu, a nie na prevádzanie hlasovaní v blázinci, zredukovanom pestúnmi (davo-„elitarizmu“)* na vystúpenie klaunov cirkusu politikárčenia, o čo sa v podstate starajú bojovníci za „demokraciu“ západného typu.

Stalinské chápanie demokracie vylučuje možnosť nezodpovednej tyranie voči hlasujúcemu nevedomému davu zo strany majiteľov systému zasvätení v biblickej civilizácii. No garanciou vzniku takejto spoločnosti môže byť iba intelektuálna činnosť, na ktorú väčšina obyvateľstva jednoducho nemala čas, súc zamestnaná vo výrobe. Preto čítame ďalej:

«Bolo by nesprávne si myslieť, že je možné dosiahnuť takýto seriózny kultúrny rast členov spoločnosti bez serióznych zmien v terajšej situácii v práci. Na to je potrebné predovšetkým skrátiť pracovný deň na minimálne na 6, а potom na 5 hodín. Je to potrebné preto, aby členovia spoločnosti dostali dostatok voľného času, potrebného na získanie všestranného vzdelania. Na to je nutné, ďalej, zaviesť všeobecne povinnú politickú výučbu, nevyhnutnú na to, aby členovia spoločnosti mali možnosť slobodne si vyberať profesiu a nebyť prikovanými na celý život k jednej akejkoľvek profesii. Preto je ďalej potrebné podstatne (od základu) zlepšiť bytové podmienky a zvýšiť reálnu mzdu pracujúcim a zamestnancom minimálne na dvojnásobok, ak nie viac, jak cestou priameho zvýšenia peňažnej mzdy, tak aj zvlášť cestou ďalšieho systematického znižovania cien predmetov masovej spotreby.

Таkéto sú základné podmienky prípravy prechodu ku komunizmu» („Ekonomické problémy socializmu v ZSSR“, str. 69).

Tieto úryvky z prác J.V. Stalina z rôznych rokov sú späté s jednou okolnosťou, ktorej málo kto venuje pozornosť, zvlášť pri analýze udalostí, vedúvšich k epizóde 25.10.1917 (07.11.1917) a jej následkom: kapitalizmus v ľubovoľnej krajine môže existovať, buď pod kontrolou národnej (mnohonárodnej) štátnej ideológie a ju nasledujúcej buržoázie; alebo pod kontrolou kozmopolitnej antinárodnej ideológie a medzinárodného monopolu úžerníckych bankárskych klanov.

Dočasná vláda v roku 1917 blábolila o svojich zámeroch, čo bolo nutné na privedenie do neakcieschopnosti liberálnej inteligencie. V skutočnosti prostredníctvom nej majitelia Dočasnej vlády riešili úlohu, nemajúcu nič spoločné s jej ušľachtilými deklaráciami: potrebovali priviesť k moci RSDRS (Ruskú sociálno-demokratickú robotnícku stranu). Toto mohli spraviť iba vďaka politickému príživníctvu inteligencie, bezmyšlienkovite dôverujúcej v ich prostredí vypestovaným bábkovým modlám.

Idey sociálnej spravodlivosti boli spoločnými majiteľmi Dočasnej vlády a RSDRS dané strane revolucionárov na to, aby bola zničená mnohonárodná ideológia vládnucej triedy, jej štátnosť a mnohonárodný kapitalizmus impéria rukami v ňom utláčaných sociálnych skupín. No vybudovaním spoločnosti sociálnej spravodlivosti, v ktorej niet utláčania jednych ľudí druhými, sa majitelia strany zaoberať vôbec nechystali. Je to vidno z toho faktu, že na základe nimi do propagandy pusteného marxizmu vybudovanie spravodlivej spoločnosti nie je možné z dvoch príčin:

Prvá: Základnou otázkou filozofie, potrebnou pre spoločnosť, je otázka o predpovedateľnosti dôsledkov činnosti moci a sociálnych skupín i každého človeka, aby bolo možné vybrať prijateľnú stratégiu rozvoja spoločnosti. Akákoľvek filozofia, v ktorej sa stanoví iná „základná otázka“, je podobná dobre vychovanému hovoriacemu papagájovi, ktorému za výučbu budú potom slepci veľmi kruto platiť.

Druhá: marxistická „politická ekonómia“ nepopisuje žiadny historicky reálne existujúci alebo možný spôsob hospodárenia. „Kapitál“ — to je súbor faktov, utopených v bludisku slov – v táraninách a uštipačnej polemike s nesúhlasiacimi. Dokonca to nie je ani systém účtovnej evidencie, ktorý je tak či onak potrebný pre hospodárenie. Či je „Kapitál“ grafománia, alebo zámerná dezinformácia, hromada nezmyslov — to je osobitá otázka.

Existenciou týchto dvoch okolností, zostavších mimo chápania tých, čo nemali (a nemajú) skúsenosť so štátnym riadením a hospodárením, je teória triedneho boja pri prechode k beztriednej spoločnosti, v ktorej niet vykorisťovania, nie viac než prostriedkom vytvorenia sociálnej bázy masového hnutia. Toto masové hnutie bolo vyvolené na zničenie národných riadiacich „elít“, aby reálna moc sama od seba padla do rúk globálnej kozmopolitnej antinárodnej „elite“. Pretože marxizmus nedával utláčaným usporiadaný systém vedomostí, nutný pre plnú neobmedzenú moc, vylučujúcu vmiešavanie sa kozmopolitných utláčateľov do záležitostí socialistickej spoločnosti, tak pánom globálnej „elity sa proces porobenia Ruska — v súlade s doktrínou „Deuteronómia-Izaiáša“ — javil jednosmerným.

Predpokladalo sa jednoducho nejaký čas pobalamutiť národu hlavy „socializmom“, a potom prejsť k najracionálnejšiemu, z pohľadu majiteľov RSDRS, systému hlasovania toho typu, čo je v USA, ktorý pomerne dobre v tých časoch skrýval neobmedzenú diktatúru hierarchie zasvätení v biblickej civilizácii „elitárno“-otrokárskeho spoločenského usporiadania: v ňom pri ľubovoľnom výsledku volieb štátne funkcie získavajú zasvätení a stúpenci zasvätených, no s rôznou straníckou príslušnosťou.

Historicky reálne bol tento scenár zmarený, po prvé – Brestským mierom, uvoľnivším stupňovanie revolučnej situácie v Európe. Jej národy by mali byť vďačné V.I. Leninovi za to, že on, uzatvoriac Brestský mier, lokalizoval „výnimočný stav“ (Všeruskú komisiu pre výnimočné situácie) v hraniciach Ruska. Inak by Európa poznala v roku 1920 systém „sociálnej čistky“ krutejšie, než v prevedení SS a Gestapa. Národy Ruska musia byť vďačné Leninovi za to, že slovom vyjadril a ozmyslene odvrhol koncepciu permanentnej revolúcie - trockizmus. Za 1917-ty rok nesie zodpovednosť nie Lenin, ale režim Mikuláša II, zmenivší pre Rusko bezpečný politický kurz vedený Аlexandrom III. Následkom toho sa zaplietol do rusko-japonskej a 1. svetovej vojny napriek záujmom Ruska a priamemu zákazu zúčastniť sa vojen, vyslovenému Mikulášovi-následnikovi Alexandrom III. krátko pred jeho smrťou. Politika režimu Mikuláša II umožnila vstup do štátnej moci v Rusku stúpencom antinárodného globálneho režimu útlaku; vedenie RSDRS iba využilo možnosti, ktoré mu ponúkli chyby cárizmu.

Po druhé – národno-štátny priebeh sa v boľševizme vyskladal a stal sa historickou realitou, čeliacou antinárodnému marxizmu-trockizmu, aj keď naďalej pokračoval v používaní marxistického lexikónu, literatúry a hesiel. Majitelia strany zverili J.V. Stalinovi byť pastierom národno-boľševického priebehu. Оni by mu nikdy nespomenuli ani koncentračné tábory, vybudované ešte za Lenina a Trockého, ani mnoho iného, o čom noviny nikdy nepísali a o čom nezasvätený dav netuší počas celej tej doby, ak by Stalin vyplnil tú úlohu tak, ako oni predpokladali. Majitelia RSDRS-KSSZ ohovárajú Stalina, aby, vyvolajúc voči nemu zaujatosť, skryli pravdu o tej epoche a vylievajú si na mene a pamiatke Stalina svoju zlosť na neho za to, že sa v ňom zmýlili. Оn tridsať rokov zobrazoval veľmi váženého „vodcu“ — t.j. autoritatívneho, hodnoverného lídra „elity“ a modlu „černe-bedače“ v tom čase, keď do prázdnych slov marxistických bludov o socializme vnášal zmysel, nezlučiteľný s koncepciou „elitárno“-otrokárskeho spoločenského usporiadania, kvôli zachovaniu ktorej bol marxizmus vytvorený, súc v zamlčaní svetskou modifikáciou Doktríny „Deuteronómia-Izaiáša“. J.V. Stalinovi bola zverená funkcia pastiera obidvoch spoločensky bezstarostných a nezodpovedných tlúp: „inteligencie“ a „prostého ľudu“ v národnej vetve marxistickej ideológie. A vnosiac do marxizmu-talmudizmu antimarxistický zmysel učenia o spoločnosti spravodlivosti, v ktorej nemá miesto útlak a parazitizmus, stanúc sa všeobecne uznávaným lídrom strany, štátu, národa, on odňal majiteľom RSDRS potravu pre delá a pracujúci dobytok, čím maril nastolenie nového svetového poriadku. V ZSSR sa napriek siono-internacizmu „intenacionálneho“ marxizmu budovala spoločnosť spravodlivosti; budovala sa skrze hádzané brvná pod nohy, pot, chyby a záškodníctvo, krv, slzy, vojny. Tu sa rúcal davo-„elitarizmus“. Pritom davo-„elitarizmus“ sa búral činnosťou marxistických ortodoxných kádrov, neznavších zákulisné intrigy, verivších Stalinovi-vodcovi, vidivších jednotu slov, no nerozlišujuvších zmysel marxizmu a stalinizmu. Sporiť sa so Stalinom bolo nemožné, pretože, ako je vidno z uvedených úryvkov, on nehovoril prázdne slová podľa pravidiel delikátnosti a zasvätení, ale drvil zmyslom slov. H. Wells, R. Howard, Stassen rýchlo prešli k iným otázkam, nepokúšajúc sa presvedčiť Stalina o dobrote buržoázie a jej zodpovednej starostlivosti o blaženosť všetkých ľudí planéty.

Ku koncu svojej činnosti J.V. Stalin vyniesol ortieľ nad marxistickou doktrínou:

«... naša tovarová výroba sa podstatným spôsobom odlišuje od tovarovej výroby v kapitalizme» („Ekonomické problémy...“, str. 18).

To aj v skutočnosti bolo tak, pretože daňovo-dotačný mechanizmus bol orientovaný na zníženie cien podľa miery rastu výroby. A po uvedenej fráze J.V. Stalin pokračuje:

«Ba čo viac, ja si myslím, že je nutné odhodiť aj niektoré ďalšie pojmy, prevzaté z Marxovho „Kapitálu“, ...umelo prilepované k našim socialistickým vzťahom. Mám na mysli, mimochodom, také pojmy ako „nevyhnutná“ a „dodatočná“ práca, „nevyhnutný“ a „dodatočný“ produkt, „nevyhnutný“ a „dodatočný“ čas. ( ... )

Myslím si, že naši ekonómovia musia skončiť s týmto nesúladom medzi starými pojmami a novým stavom vecí v našej socialistickej krajine, zameniac staré pojmy novými, zodpovedajúcimi novému stavu.

Мohli sme trpieť tento nesúlad do určitého času, no teraz prišiel čas, keď sme povinní, konečne, likvidovať tento nesúlad», — tamže, str. 18, 19.

Ak z marxistickej politickej ekonómie vyškrtneme Stalinom spomínané pojmy, tak z nej nič nezostane, zo všetkými pre marxizmus z toho vyplývajúcimi dôsledkami.

Spolu s «dodatočným produktom» a ostatnými zmizne fatamorgána «dodatočnej hodnoty», ktorá akoby existuje a ktorú si vykorisťovatelia prisvojujú, no ktorú Stalin zjavne nespomenul.

Stalin priamo poukázal na metrologickú nepreukaznosť marxistickej politickej ekonómie: Všetky ním vymenované jej východiskové kategórie sú nerozlíšiteľné v procese praktickej hospodárskej činnosti. Následkom toho sa oni nedajú zmerať. Preto nemôžu byť zavedené do praktického účtovníctva ani na úrovni podniku, ani na úrovni Štátneho plánu a Štátnej plánovacej komisie.

To znamená, že marxisticka politická ekonómia je spoločensky škodlivá, pretože na jej osnove nie je možná riadiaco významná účtovná evidencia a navyše jej propagovanie kazí prestavy ľudí o priebehu procesov výroby a prerozdelenia v spoločnosti a o ich riadení.

V súvislosti so Stalinovym ortieľom nad marxizmom je nutné poznamenať, že keď ešte meno V.I. Lenina bolo v ZSSR mimo kritiky, tak medzi obvineniami propagátrov prestavby na adresu J.V. Stalina bolo obvinenie aj z toho, že na okrajoch jeho vlastného exemplára „Materializmu a empiriokriticizmu“ Stalin zanechal nejaké ironické poznámky. Okrem toho, počas života J.V. Stalina vydaný zobraný zväzok spisov V.I Lenina obsahuje v prílohe recenzie „Materializmu a empiriokriticizmu“ od protivníkov Lenina, ktorých pohľady a názory neboli zaťažené omámením o geniálnosti a neomylnosti „vodcu svetového proletetariátu“. Z toho je možné pochopiť, že J.V. Stalin nebol vzorným žiakom v škole hovoriaceho papagája, a už v roku 1930 podrýval autoritu jeho filozofickej školy.

Stalin priamo odmietal zúfalé snahy zo strany mnohých o vytvorenie novej sociálnej „elity“ a očividne nechcel byť lídrom „elity“. Z listu „Dettgizu“ (Vydavateľstvo literatúry pre deti) ohľadom otázky vydania knihy „Rozprávania o detstve Stalina“:

«... knižka má tendenciu zakoreniť vo vedomí sovietskych detí (a celkovo ľudí) kult osobností, vodcov, neomylných hrdinov. To je nebezpečné a škodlivé. Теória „hrdinov“ a „davu“ je nie boľševická, ale eserovská teória. Hrdinovia robia národ, menia ho z davu na národ — vravia eseri. Národ robí hrdinov — оdpovedajú eserom boľševici. ( ... ) Radím knižku spáliť.» — 16. februára 1938.

Z pohľadu budovateľov sociálnych davo-„elitárnych“ pyramíd je tento list Stalina proti führerstvu-vodcovstvu, zavádzanému svetovým zákulisím, pobožkárstvom inkvizítora páliaceho knihy.

Pochopiteľne, že zo strany štátov, rozdrvených kozmopolitnou „elitárno“-otrokárskou koncepciou parazitizmu takéto smerovanie rozvoja ZSSR nadšenie nevyvolalo. Presne tak isto boli tieto tendencie neprijateľné aj pre príslušníkov národných „elitárno“-otrokárskych štátov.

О tejto konfrontácii so ZSSR štátov predchádzajúceho typu všetkými prostriedkami, vyplývajúcej nie z konkurencie národných „elít“ medzi sebou, ale z nezlučiteľnosti dvoch vzájomne sa vylučujúcich koncepcií spoločenského samoriadenia v živote jednej a tej istej spoločnosti jednej globálnej civilizácie, J.V. Stalin takisto hovoril. A hovoril tak, aby ho bolo možné pochopiť jednoznačne:

«Ponúka sa otázka, prečo buržoázne štáty sa musia správať k sovietskemu socialistickému štátu mäkšie a srdečnejšie, než k rovnakým buržoáznym štátom? Prečo musia vysielať do tylu Sovietskeho zväzu menej špiónov, záškodníkov, diverzantov a zabijákov, než ich vysielajú do tyla im príbuzných krajín ( ... ). Či nie je jasné, že pokiaľ existuje kapitalistické obkľúčenie, tak budú u nás existovať záškodníci, špióni, diverzanti, vysielaní do nášho tylu agentmi zahraničných štátov?“» („Kapitalistické obkľúčenie“, 3. Marca 1937).

K ním povedanému o záškodníkoch rôzneho druhu zostáva doplniť, že v stratégii agresie metódou „kultúrnej spolupráce“ je všetkých týchto i ostatných zlodejov účelnejšie vypestovať z miestneho obyvateľstva na nedostatkoch ich mravnosti a defektoch kultúry spoločnosti, než vysielať do krajiny dospelých agentov a asimilovať ich tam. K tejto téme pozri Bibliu (predovšetkým doktrínu „Deuteronómia-Izaiáša“) ako najstarobylejšie inštrukcie k tajným operáciam tohto druhu; i Direktívu NSC (National Security Council) USA 20/1 z 18.08.1948 о zničení Sovietskej moci v ZSSR i ZSSR rukami jeho obyvateľstva v knihe N.N. Jakovleva „CIA proti ZSSR“², Мoskva, 1985, ako jednu z posledných.

Мy sme citovali práce, ktoré mali byť včlenené do 14, 15, 16 zväzku Zborníka diel J.V. Stalina, vydanie ktorého bolo zastavené ešte v roku 1951³. Aj tento fakt rúca mýtus o neohraničenej moci „tyrana“.

Ak máme hovoriť o zmysle hoc i len uvedených krátkych citátov, tak záver je len jeden: „tyran“ sa veľmi staral o to, aby zjavná i skrývaná tyrania bola raz a navždy vykorenená a podľa možnosti ešte za jeho života. A seba k tyranom on očividne nezaraďoval.

Verziu o pokrytectve, keď jedno hovoria, a robia opak povedaného, je oveľa ľahšie potvrdiť v súvislosti so všetkými vodcami ZSSR a Ruska, ktorí nastúpili po Stalinovi, než v súvislosti s ním: ZSSR sa pri ňom rozvíjal najrýchlejšie zo všetkých krajín sveta a predbiehal iných tempom a úrovňou rozvoja vzdelania; po Stalinovi začal predbiehať všetkých iba v tempách alkoholickej a ostatnej štátnej genocídy vo vzťahu k jeho vlastnému obyvateľstvu.

Pokrytcovi-Stalinovi, ak by bol Stalin pokrytcom, by stačilo robiť všetko to, čo robili všetci nasledujúci: prednášať hojné nezmyselné úderné reči, aby očarili dav a uhasili v ňom jeho akcieschopnosť vierou v akcieschopnosť aktuálneho politického idolu „И.О. царя“ ((исполняющий обязанности царя (vypĺňajúci, zastupujúci povinnosti cára) – ekvivalent nášho „V mene kráľa“) pod nariadením vo filme „Ivan Vasilievič mení profesiju“); nezabiehajúc do zmyslu prebiehajúceho, dať podpis, kde ukážu, neuchovávať v hlave kolosálne objemy informácií, potrebné na riadenie: priezviská, mená, mená po otcovi vedúcich špecialistov rôznych odvetví; nestýkať sa s nimi priamo obídením hierarchie úradnej podriadenosti; nepoznať a nechápať štátnu štatistiku a výkazové ukazovatele rôzneho druhu. Toto všetko nástupcovia po Stalinovi prekladali na aparátnych úradníkov.⁴

Všetko toto spolu znamená, že J.V. Stalin bol pracovitým človekom-riaditeľom, akých je málo, a nebol ani hlupákom, ani panovačným maniakom. То, čo je považované za maniakálnu panovačnosť, je v podstate nemilosrdnosť voči nezodpovednosti a bezstarostnosti pri plnení služobných povinností, vyplývajúca z bezrozdielnej osobnej zodpovednosti za vyplnenie koncepcie vzdorovania agresii parazitizmu biblického Západu metódou „kultúrnej spolupráce“.

Bolo nutné sa udržať na hranici obrany v informačnej vojne — na poste riadenia štátu — čo možno najdlhšie a vyčerpať protivníka. Bolo neprípustné vytvárať zmätok „demokratických“ predvolebných táranín a nových volieb uprostred obkľúčenia zmýšľaním a názorom nechápajúcim, čo sa deje v krajine a vo svete, a preto zmýšľaním bezstarostno-nezodpovedným. Práve takúto sýto-opileckú bezstarostnú nezodpovednosť nechápania toho čo prebieha prejavili všetky nasledujúce vládnuce režimy v Kremli.

Na rozdiel od nich, ovládajúc skutočné účtovníctvo (ukončil kurzy) a marxizmus i Bibliu (seminárne štúdium), J.V. Stalin navyše aj chápal, proti čomu a komu bojuje. A on bol slobodný a akcieschopný nielen slovne. Otázka je len v tom, kde končilo jeho osobné chápanie a začínalo vedenie Zhora. On sa nemal komu zodpovedať, iba ak svojmu svedomiu a Bohu, pretože väčšina jeho súčasníkov v ZSSR aj za hranicami chápala menej než on. Vzťahy medzi človekom a Bohom nepodliehajú kontrole ľudí, vrátane kontroly služobníkov kultov rôznych náboženstiev, nech by ako sa niektorí z nich naparovali dokázať svoju potrebnosť povinných prostredníkov medzi človekom a Bohom. Boh lepšie vie všetko, než ktokoľvek zo služobníkov kultov: A pokoj On zosiela každému, obchádzajúc komisionárov-prostredníkov.

Činnosť Stalina sa rovnako protivila i národným „elitám“ i globálnej antinárodnej kozmopolitnej „elite“, z ktorých každá mala svoj svetonázor všetko-si-dovoľovania voči „černi“ a jej vzdorovitosti. Таkisto bola neprijateľná aj pre spoločných pánov-majiteľov oboch „elít“. Preto, aby uhasili dielo J.V. Stalina, boli jeho diela vyňaté z knižníc; ich štúdium bolo vylúčené zo školských a vysokoškolských programov; а všetko kritikánstvo⁵ na adresu J.V. Stalina a opľúvanie tej epochy v živote krajiny vyplýva zo zákernosti, je prejavom tuposti a je založené na nevedomosti, zamlčaniach a na priamej lži. Reštaurácia kapitalizmu, no už kontrolovaného globálnym systémom klanov úžerníckej židovskej mafie, sa začala so zabitím Stalina. KSSZ a národ si to nevšimli štyridsať rokov, no boli v tom spoluúčastní a zhovievaví k tomu, za čo aj platia po roku 1987.

Zákernosť kritikantov Stalinizmu sa prejavuje v tichom uznaní správnosti Západnej koncepcie „práv človeka“ a v odmietnutí analýzy organizovaného parazitizmu, ležiaceho v základoch všetkých vzťahov ľudí v Západnej civilizácii. Zákernosť sa prejavuje vo vnucovaní vedomiu ľudí predstáv o pomýlenosti učení, nazývajúcich útlak jednych ľudí druhými zlom, ktoré sa musí zničiť. Zákernosť sa prejavuje v téze o neprípustnosti „nezákonnými“ metódami sa postaviť na odpor utláčateľom ignorovaním toho faktu, že zákonodárstvo vo všetkých modifikáciach „elitárno“-otrokárskeho usporiadania odráža parazitické záujmy utlačovateľov a iba brzdí všetko-si-dovoľovanie tých najviac hlúpych a chamtivých z nich. No brzdí, nie vychádzajúc z ľudskej účasti, súcitu s osudom druhých ľudí, ale vychádzajúc z egoizmu vyšších „elitárnych“ skupín a ich pánov, ktorí potrebujú prácu všetkých „nižších“, a nie totálnu vojnu medzi sebou o možnosť vyšvihnúť sa do „elitárnejšej“ skupiny.

Nevedomosť a tuposť kritikantov Stalinizmu sa prejavuje v tom, že, majúc vyše 2 000 rokov písomnej histórie, „inteligencia“, živiaca sa „odhaľovaním“ J.V. Stalina a „stalinizmu“, je tak intelektuálne obmedzená a hlúpa, že nemôže pochopiť a ujasniť si, že:

V spoločenských procesoch, ako aj vo všetkých ostatných prirodzených prírodných procesoch, následky nasledujú za príčinami.

Toto oneskorovanie v čase v spektre následkov v porovnaní so spektrom príčin sa nazýva posunom fázy - fázovým posunom. V spoločenských, historických procesoch môže fázový posun následkov vo vzťahu k príčinám dosahovať desiatky, stovky, tisícky a viac rokov.

Na túto podmienenosť prítomnosti minulosťou a budúcnosti riešeniami, prijímanými v súčasnosti, poukazujú aj všetkym známe marxistické poučky: «Bytie určuje vedomie», pretože „bytie“ — výsledok minulosti — formuje vedomie dorastajúcich pokolení v prítomnosti, a ono, čo sa toho týka, určí bytie tohto pokolenia i budúcich; a «zákon súladu základne a nadstavby v spoločensko-ekonomických formáciach» je о tom istom. «Základňa» je takisto výsledok minulosti, majúci vlastné charakteristiky udržateľnosti a smerovanie rozvoja, ktorému je nútená sa prispôsobovať «nadstavba» — spoločenské vedomie, štátnosť a pod.

Оbe marxistické tézy sú neprijateľné, pretože sú nepresné. Prvá ignoruje kruhovú uzatvorenosť v čase (presnejšie v následnosti pokolení): «(podvedomé + vedomé) —> bytie —> (podvedomé + vedomé) —> bytie ...»

V druhej téze — rozdelenie «základňa — nadstavba» zodpovedá rozdeleniu «оbjekt riadenia — systém jeho riadenia». No spoločnosť, «spoločensko-ekonomická formácia», je samo sa riadiaci supersystém s nelokalizovaným systémom riadenia. Do termínu «nadstavba» je položená iba najviac lokalizovaná časť celého systému riadenia, ktorá vzniká úplnosťou samo sa riadiaceho supersystému. Preto nadstavba, súc časťou, sa prispôsobuje celku, lebo celok vo väčšej či menšej miere podlieha samodeštrukcii v procese samoriadenia, čo môže vyzerať ako snaha nadstavby prerobiť základňu pre ňu želateľným spôsobom. Aj keď história pozná prípady záhuby civilizácií v dôsledku ich sebazničenia (Rím, Perzia, Byzancia), tak štatisticky častejšie civilizácie v krízových situáciach odtrhli dovtedajšiu «nadstavbu» a zrodili novú, čo marxizmus nazýval revolúciami, zmenou spoločenského zriadenia, zmenou spoločensko-ekonomických formácií.

Аgresia metódou „kultúrnej spolupráce“ — to je „očkovanie“, prienik informačného „vírusu“, z ktorého môže vyrásť nadstavba, schopná skaziť dovtedajšie samoriadenie supersystému (v našom prípade: uznanie posvätnosti a bohomdanosti doktríny „Deuteronómia-Izaiáša“); vyvolať v nej dvojvládie, symbolizované „orlom“ s dvoma hlavami. Таm, kde nie je konceptuálne dvojvládie, tam všetky heraldické vtáky a zvery majú jednu hlavu (USA, Nemecko, Anglicko)⁶. Rusko zdedilo dvojhlavého znetvoreného „vtáčika“ od dvojvládim zahubenej Byzancie. Skúsenosť vyše tisícročnej histórie Rusi-Ruska-ZSSR hovorí, že jej štýlom samoriadenia je trvale vlastné odtrhnutie „naočkovaných štepov“ i vlastných anomálií predurčenej samobytnosti (toto slovo je analógom latinského slova „civilizácia“) jej rozvoja. Inými slovami, úsilie «nadstavby» prerobiť «základňu» želateľným pre «nadstavbu» оbrazom napriek vlastnému smerovaniu rozvoja «základne» je podobné generálnemu stúpeniu na hrable: hrable, spravidla, sú tvrdšie, než hlava toho, kto na nich horlivo systematicky stúpe napriek výsledku.

V dôsledku objektívnosti fázových posunov v spektre následkov v porovnaní so spektrom príčin nie je človeka možné robiť zodpovedným za to, čo je príčinne podmienené už dávno pred jeho narodením, no chronologicky sa zhodlo s obdobím jeho života a činnosti, nech by bol dokonca na vysokých mocenských postoch v spoločnosti (v štáte, stranách, mafiách). Človeka možno robiť zodpovedným len za tie príčinno-následkové väzby, ktoré spustil on dokonca aj neopatrne prebehnuvšom zlobnou myšlienkou, nie to ešte navonok viditeľným činom.

Z minulosti cez prítomnosť do budúcnosti prúdi tok príčinno-následkových podmieneností. Tento prúd má cieľavedomý, „výkonný“ vplyv na každého žijúceho a má mnohovariantnosť rozvoja; má vlastné charakteristiky výkonnosti a udržateľnosti každého v ňom rozoznateľného variantu. Človek takisto je zodpovedný aj za to, čomu v tom toku príčinno-následkových podmieneností, prúdiaceho z minulosti, dodá doplnkovú energiu (aj tým, že to v hlave, v myšlienkach „živí“)*; čomu dovolí tiecť, ak to už prúdi aj bez jeho pričinenia; prúd čoho on v tom toku pretína, pretože vo výsledku týchto dejov sa mení nasmerovanie, sila i všetky ostatné charakteristiky prúdenia toku príčinno-následkových podmieneností budúcnosti.⁷

Možnosti každej osoby sú ohraničené; ľudí je mnoho; Každý žije podľa vlastnej vôle výberu v miere chápania a rozpustenosti správania. A toto množstvo vlastných vôľ rodí masovú štatistiku. Je nemožné, aby jeden človek svojimi osobnými možnosťami počas svojho života zastavil lavínu zla, prúdiacu z minulosti, majúcu zotrvačnosť, a ešte keď okolo neho jedni zámerne, druhí bezmyšlienkovite, podvedome podľa ich skutočnej zákernosti reprodukujú zlo; tretí jednoducho zbabelo dopúšťajú zločinnosť; štvrtí sú posadnutí-ovládaní, a preto v určitom stupni zbavení možnosti výberu — bioroboti, „zombie“.

J.V. Stalin prišiel do sveta, v ktorom vládnuca „elita“ sa učila «po troche, niečomu a nejako». Tieto slová А.S. Puškina sú aj dnes aktuálne: ako celok dostávajúca pre všetkých povinné i vyššie vzdelanie je táto „elita“ bezstarostná a nezodpovedná v osvojení si poznania i v jeho použití jak vtedy, tak aj dnes.

Prevažná väčšina obyvateľstva bola vtedy negramotná a žila podľa svojich mravov, svojho umu a tradícií. J.V. Stalin opisuje epizódu z mravov prostého národa na Sibíri, kde nebolo nevoľníctvo a vládli mravy, zvyky, idealizované našimi súčasnými spisovateľmi-„rodoľubmi“⁸:

«Spomínam si na prípad zo Sibíre, kde som bol jeden čas vo vyhnanstve. Bolo to na jar, v čase povodne. Tridsať ľudí išlo na rieku chytať drevo, unášané rozbúrenou veľkou riekou. K večeru sa vrátili do dediny, no bez jedného kamaráta. Na otázku o tom, kde je tridsiaty, oni ľahostajne odpovedali „ostal tam“. Na moju otázku: „akože tam ostal?“ oni s tou istou ľahostajnosťou odvetili: „čo sa pýtaš, utopil sa, stalo sa“. A tu zrazu jeden z nich zrazu mal niekam naponáhlo, prehlásiac, že „mu treba ísť kobylu napojiť“. Na moju výčitku, že že oni žialia viac za dobytkom, než za ľuďmi, jeden z nich odvetil za všeobecného súhlasu ostatných: „Načo žialiť za nimi, za ľuďmi? Ľudí môžme vždy narobiť, ale kobylu... sprobuj kobylu spraviť“. Tu máte povahovú črtu, možno nevýznamnú, no veľmi charakteristickú.⁹ Mne sa zdá, že ľahostajný vzťah niektorých našich vedúcich pracovníkov k ľuďom, ku kádrom a neschopnosť si ceniť ľudí je prežitkom tohto čudného, podivného vzťahu ľudí k ľuďom, ktoré bolo videné v práve vyrozprávanej epizóde z ďalekej Sibíri.

Treba, konečne, pochopiť, že zo všetkých cenných kapitálov, nachádzajúcich sa vo svete, najcennejším a najrozhodujúcejším kapitálom sú ľudia - kádre. Treba pochopiť, že pri našich terajších podmienkach „kádre rozhodujú všetko...“» — 4. mája 1934.

Táto epizóda je nie málo, ale veľmi dôležitá, charakterizujúca strašný, а nie podivný, vzťah k ľuďom a k svetu, charakterizujúca skutočné mravy štatisticky významnej časti obyvateľstva, aktívneho obyvateľstva Ruského impéria, ZSSR i dnešného (nielen)* Ruska.

V.О. Kľjučeskij, najviac hlbokomyseľný z historikov konca Ruského impéria, nebol obdivovateľom cárizmu a stavovského zriadenia, no nemýlil sa ani v ohodnoteniach jak nositeľov, tak aj samotných „socialistických teórií“ v ich aplikáciách v Rusku, následkom čoho už začiatkom 1890-tych rokov uvádzal:

«Naša spoločnosť — to je zberba sladučkých ľudí, žijúcich dennými novinkami a minútovými estetickými dojmami»; «Samoderžavje (autokracia v Rusku)* zatiaľ potrebujeme ako živelnú silu, ktorá svojou živelnosťou môže zadržať iné živelné sily, ešte horšie»; «Sú ľudia, ktorí sa stanú hovädami, akonáhle s nimi začneš zaobchádzať ako s ľuďmi»; «Boj ruského samoderžavja (autokracie)* s ruskou inteligenciou — to je boj starého zblúdilca so svojimi bastardami, ktorých dokázal zrodiť, no nedokázal vychovať»; «Schmoller nie je socialista, no jeho učeníci socialistami sú»; «Spoločnosť Pravoverného Spolužitia je zostavená z darebákov»; «Aby zohriali Rusko, sú pripravení ho spáliť»; «Mládež je ako motýľ: letí za svetlom a ocitá sa v ohni»; «Generácia spí na kraji priepasti; škoda, že ona zmizne, nedajúc lekciu nástupcom, — padne a rozbije sa skôr, než precitne»; «Je možné skláňať sa v hlbokej úcte pred ľuďmi, veriavšimi v Rusko, no nie pred predmetom ich viery»; «Nezačínajte diela, ktorých koniec nie je vo vašich rukách» — úryvky zo zošitov aforizmov a zápisníkov V.O. Kľjučevského.

Likvidácia cárizmu a jemu zodpovedajúceho systému mocenských vzťahov a vzťahov zodpovednosti v spoločnosti oslobodilo to zlo, ktoré spomínal Stalin a na ktoré dopredu upozorňoval V.O. Kľjučevskij, nachádzajúce sa v dušiach štatisticky významnného počtu ľudí. A ono aktívne začalo konať a koná do dnešných čias vo všetkých procesoch sebazničenia ľudí na teritóriu ZSSR. Tento potenciál vzájomnej nenávisti ľudí a ľahostajnosti k cudzím osudom bol vytvorený v priebehu storočí, ak nie tisícročí, do roku 1917 vládnucou „elitou“ Ruska, ku ktorej patrí aj Pravoslávna cirkev, svojimi činmi úplne podobná Laodikijskej (Аpokalypsa, 3:14 — 22).

J.V. Stalin tento potenciál zákernosti a rozpustenosti nevytváral. Оn celý život sial niečo úplné iné. A nič, okrem ich vlastnej rozpustenosti, nezadržavšej štatisticky významný potenciál chamtivosti, zákernosti, „napľuť (kašľať) na to“-vzťahu k osudom druhých ľudí, posadnutosti mániou vlastnej cnostnosti, nebránilo súčasníkom J.V. Stalina sa vyhnuť všetkému tomu, čo si museli sami vyžrať a čo niektorými z nich bolo nazvané „zločinmi stalinizmu“.

Оbvinenia na adresu J.V. Stalina sú v ich podstate obvineniami z toho, že on, súc v čele strany a štátu, nezabránil všetkej cudzej rozpustenosti v ich osobnej zákernosti všetkého obyvateľstva ZSSR a, predovšetkým, spolupracovníkov straníckeho a štátneho aparátu. No toto nie je v silách žiadneho človeka: Štátne nariadenia o všeobecne dobrom správaní a dobročinnosti sa dodržiavajú iba natoľko, nakoľko je spoločnosť sama o sebe mravná a dobročinná a nakoľko týmto štátom sú vystrašení rôznorodí zlo-deji (zlokonajúci), v dôsledku čoho sú zlo-deji nútení sa pretvarovať a líčiť zo seba mravných a dobročinných ľudí. Tak bolo, a tak aj je.

V časoch príchodu J.V. Stalina na vyššie stranícke a štátne posty obnoviť právne uzákonené usporiadanie útlaku jednych ľudí druhými, v ktorom žilo Rusko do roku 1917, bolo nemožné; podriadiť sa mafióznej diktatúre zasvätení parazitickej civilizácie Západu, prišedšej do Ruska v podobe masonstva RSDRS, bolo kvôli budúcnosti národov krajiny neprípustné. Оbjasniť to priamo a jasne bolo takisto nemožné, pretože skôr, než by to pochopila štatisticky významná časť dospelého aktívneho obyvateľstva, skôr než by toto chápanie prijala väčšina dospievajúcich, by objasňujúcemu priamo a jasne zoťali hlavu aj bez vysvetlení toto všetko znajúci vyšší zasvätenci a ich páni, avšak chápajúci to, vychádzajúc z inej predstavy o dobre a zle. Príklady už boli:

Lenin sa ocitol v Gorkach raz a navždy nasledujúci deň po tom, ako na IV. kongrese Kominterny vzniesol otázku o vylúčení známych slobodomurárov z komunistických strán.

A, realizujúc tretiu koncepciu usporiadania života spoločnosti, aby nastala ním konceptuálne vybraná budúcnosť, Stalin jednoducho nemal oprávnenie (kompetencie)* zúčastňovať sa šarvátok súčasníkov.

Kritikanti spomedzi potomkov svojou zákernosťou, o prejavoch ktorej už bolo hovorené, odsúdení na tuposť, nechápu a nedokážu prijať povedané, následkom čoho iba prejavujú svoju osobnú skutočnú zákernosť skrze historické fakty tej epochy a biografie J.V. Stalina, jemu pripisujúc svoju vlastnú zákernosť a psychopatiu. Ľudia súhlasia s ich tvrdeniami, alebo ich odmietajú — takisto podľa miery vlastnej osobnej zákernosti a dobrosrdečnosti.

J. V. Stalin je človek, mýlil sa. No, v čom sa mýlil, v čom bol osobne zákerný, v čom prejavoval osobnú rozpustenosť, nie skrze „elitárnu“, t.j. nie skrze parazitickú morálku súďme. Nech všetci, čo hanobia túto epochu, najprv ukážu svoju dobrosrdečnosť a dobročinnosť, ak je čo ukazovať. Všetky rozhovory o zlo-dejstve J.V. Stalina bez pochopenia koncepcie usporiadania života spoločnosti, ktorú on realizoval, je myšlienkové a slovné bludárstvo. Dokonca z pohľadu koncepcie neprotivenia sa zlu násilím má J.V. Stalin pravdu: neprotivil sa zlému, prijímajúc účasť v prebiehajúcom zle, pretože ho odlišoval od dobra a nemohol sa mu vyhnúť. No, v tom istom čase nabádal k dobru, a tieto výzvy mohol každý prijať alebo odmietnuť podľa vlastnej vôle, uváženia, svedomia a sily vôle. Vykrútiť sa z toho tým, že J.V. Stalin sa vyjadroval nepochopiteľne, nemožno: práve preto jeho diela odstránili z knižníc a nevydávali. Súc dostupné prostým komunistom, nestraníckemu národu, tak „stranícka elita“ by musela viesť seba i krajinu inak, lebo hlúposť „speechwriter-ov“ od N.S. Chruščova až po dnešných, na pozadí Stalinizmu, je proste do neba volajúca.

Keby na XX. zjazde bolo dosť svedomia, zodpovednosti, pocitu spravodlivosti, rozumu a vlády nad sebou samým, aby poslali N.S. Chruščova i vedenie strany s Pospelovského správou¹⁰ tam, kam si oni všetci za to zasluhovali, tak začiatkom 21. storočia by bol ZSSR jedinou svetovou veľmocou, pritom nie „impériom zla“, ale spoločnosťou nepopierateľnej spravodlivosti. O to viac to bolo možné spraviť, pretože po XIX. zjazde na októbrovom pléne v roku 1952 J.V. Stalin priamo upozorňoval jeho účastníkov na zradu diela spravodlivosti, buržoáznе znovuzrodenie a dohodu s imperializmom tých, ktorých dav považoval za jeho najbližších verných stúpencov. Boli uvedené mená V.M. Molotova a A.I. Mikojana, predovšetkým. Zbytočne koňa kŕmiť¹¹: prijať na seba z vlastnej vôle zodpovednosť za osud krajiny a byť akcieschopným v štruktúrach štátnej moci nemal kto.¹²

Historická skúsenosť Stalinizmu a nasledovnej degradácie krajiny poukazuje na neopodstatnenosť dvoch nádejí, vlastných vedomiu davo-„elitárnej“ spoločnosti.

Po prvé – neopodstatnená nádej na príchod „dobrého cára“: že príde dobrý, spravodlivý voči pracujúcej väčšine obyvateľstva diktátor, cár, samovládca so železnou vôľou a tvrdou rukou nastolí poriadok, potrestajúc tých zlých. Zlovoľnosť Stalina dokázať nemožno. No, takisto nie je možné vyvrátiť ten fakt, že nie dobrá a sociálne nezodpovedná je nielen buržoázia, ale aj akákoľvek „elita“, stavajúca sa k moci a riadeniu v spoločnosti, ako k absolútnemu vnútrospoločenskému prostriedku uspokojovania svojej žiadostivosti, rodinnej i klanovej žiadostivosti na účet a škodu druhých ľudí.. V podstate „elitárneho“ sebauvedomenia leží bezstarostné a zámerné prisvojenie si práva utláčať slobodný rozvoj osobnosti okolitých ľudí, ktoré sa tak alebo inak prejavuje v správaní „nadčloveka“. V najprimitívnejšom videní sveta — to sú nároky na spotrebu bez práce¹³; vo vybrúsenejších videniach sveta je to rôznorodé PRINÚTENIE K DOBROČINNOSTI okolia namiesto toho, aby v sebe pestovali a napomáhali vychovávať v okolí dobré mravy, dobrosrdečnosť. Ak by ich oni sami mali, tak by boli sami od seba bez popoháňania iniciatívni: nie je možné byť dobrým zo strachu pred potrestaním za zlo. Strach z trestu zrodí u zlých ľudí len snahu zlo skryť, kúpiť a zničiť jeho svedkov, predstaviť zlo ako dobro. História dáva na to mnoho príkladov u všetkých národov.

Kvôli týmto príčinám ľubovoľná dobrá vôľa ľubovoľného diktátora bude zvrátená „elitárnym“ aparátom riadenia, zanovito snažiacim sa urvať si svoj kúsok životných bláh. A sám dobrý diktátor má šancu byť zabitý tým viac, čím očividnejšia je jeho neochvejnosť v dobročinnosti. Potom všetky zločiny jeho epochy budú „elitou“ pripísané jeho zlomyselnej vôli. A ako sa pri tom „elita“ pomenuje — vyvolený národ, zlodeji v zákone¹⁴, buržoázia, dvoranstvo, inteligencia, aristokracia ducha — to je druhoradá záležitosť.

Po druhé – tí, ktorí si myslia, že sú dobrí, dobrosrdeční, no nedokážu dobročinne vplývať na celkovú spoločenskú situáciu iba preto, že nezanímajú nejaký významný post v hierarchii štátnej a hospodárskej moci, sa vo svojej väčšine mýlia vo vlastnom sebaohodnotení. Väčšina ľudí, vyhovárajúcich sa podobným spôsobom, sa ani nezamýšľa nad možnosťou nastolenia nasledujúcich otázok:

А čo spravil on osobne, aby rozlíšil dobro a zlo, a dobročinne konal v ľubovoľných procesoch, podmienených konaním jak jednotlivých osôb, tak aj konaním množstva ľudí? Čo spravil on osobne, aby dokázali dobročinne konať jeho vlastné deti i jeho dospelí súčasníci?

Тí, ktorí nemôžu vecne odpovedať na tieto otázky, sa nemajú čo sťažovať na zlodejstvá štátnosti a rôznych mafií. Všetky tieto zlodejstvá sú možné len v tej miere, v akej ich umožňuje nečinnosť a priama spoluúčasť vecne neodpovedajúcich. Predovšetkým tí, ktorí veria doktríne G. Klimova („Knieža celého sveta“, „Protokoly sovietskych mudrcov“ a pod.), musia pochopiť, že ak oni dovolia, aby im vládli psychopati, homosexuáli a ostatní degeneráti, tak oni sami v určitých svojich mravných kvalitách klesli ešte nižšie, než G. Klimovom opisovaní. Okrem toho, G. Klimov píše nie všetko, čo je potrebné písať o riadení spoločnosti, a na to má on svoje vlastné dôvody.

Správnosť uvedených tvrdení je potvrdená históriou Ruska-ZSSR po roku 1991. Tí, ktorým klanová štruktúra KSSZ svojim „totalitarizmom“ nedávala možnosť prejsť od odhalení režimu k činu, so začiatkom perestrojky (a ešte zjavnejšie po ŠKVS (Štátna komisia pre výnimočný stav, existujúca od 18. do 21.8.1991 – nesúhlasila s plánmi Jeľcina na rozbitie ZSSR)) sa dostali do mocenských štátnych orgánov na vlne dôverčivosti davu k ich deklaráciam o blahých zámeroch a k ich rôznym vedeckým a iným titulom. Vo výsledku ich činnosti väčšina obyvateľstva prestala veriť vo svoj zajtrajší blahobyt, hoci na uliciach sa objavilo viac luxusných zahraničných áut a na predmestiach bijú do očí rodinné domy, vily a paláce. Podľa všetkých parametrov, podliehajúcich meraniu a štatistickému spracovaniu, väčšina obyvateľstva žila horšie: výroba upadá, ceny rastú, štatistika násilia a finančných afér rastie. Ak má byť reč o dosiahnutí „osobných slobôd“ a neoddeľovať abstraktnú „slobodu“ od meraniu podliehajúcich demografických, medicínskych, ekonomických a vzdelanostných charakteristík sociálneho systému, tak zostáva len súhlasiť s už skôr uvedeným vyjadrením J.V. Stalina o „slobode nezamestnaného“. Ak má byť reč o slobode ducha, tak byť otrokom — to je stav duše človeka, jeho mravnosti a svetonázoru. Оn, samozrejme, sa vyskladúva pod vplyvom vonkajších sociálnych podmienok, no aj tak je to vlastná vnútorná kvalita, nezávisiaca ani na právnych, ani na nepísaných tradíciach spoločnosti: vo filme „Ezop“¹⁵ je dobre ukázané, že „inteligent“, filozof, otrokár Xanf je otrokom Ezopa, pričom nepotrebným pre Ezopa. Hoci právne Ezop je otrokom Xanfa. A Xanf môže i oslobodzuje Ezopa z otroctva, no Ezop Xanfa oslobodiť nemôže z tej morálnej, svetonázorovej temnice, z ktorej sa Xanf musí oslobodiť sám a z ktorej je Ezop oslobodený, aj keď je otrokom «de-iure». Preto tí, ktorí boli slobodní do roku 1917, do roku 1953, do roku 1991, dо ..., zostali slobodní aj po nich, a ktorí boli otrokmi, tak premeny v sociálnej organizácii ich neoslobodili, ak oni sami nezapracovali na zrúcaní morálno-svetonázorových temníc, v ktorých ich duše sa schovávajú pred ľuďmi, vonkajším svetom a Bohom.

Zmeny sociálnej organizácie iba oslobodzujú od jarma strachu jednych otrokov a vháňajú do strachu iných. A keď sa hovorí o dosiahnutí abstraktných demokratických „slobôd“ po roku 1991, tak o tom tárajúci „inteligenti“ podľa vlastnej biblicky ateistickej inteligencie neporiadnosti myslenia neodlišujú slobodu výberu ciest rozvoja osobnosti od žiadostivej beztrestnosti za nezodpovedné ohľadom slobodného rozvoja druhých ľudí (i budúcich generácií) myšlienkové a slovné bláboly a nemorálnosť želaní a prostriedkov ich uspokojenia. То jest, sloboda osobnosti — to nie je všetko-si-dovoľovanie. To je sloboda výberu zodpovednosti za osud ľudí a okolitého sveta (a samozrejme seba samého)* a budovanie svojej plnej moci (moc ako môcť – značí byť konania-, akcie-schopným), aby uniesol zvolené bremeno.

Pre morálku a svetonázor davo-„elitárnych“ spoločenstiev je charakteristické nie prevzatie zodpovednosti na seba za osudy druhých, ale úplne iné. V Rusku je to príživnícke prekladanie zodpovednosti, vrátane zodpovednosti za vlastný osud, na plecia vyššie postavených v hierarchii „elít“ a dokonca na Hospodina, Boha. No na neblahodárnu, podľa ich poňatia, svojvôľu zhora, morálka a svetonázor Ruska toleruje protismernú svojvôľu zdola, ktorá je takisto nezodpovedná voči okoliu a sociálnej „verchuške“, predovšetkým, ako aj svojvôľa „verchušky“ voči „spodine“.

Pre Západ je charakteristické obdivovať tých, ktorí „sa vypracovali sami“ a neprekladali zodpovednosť za svoj osud na iných, vrátane vyššie postavených „elít“. No pritom Západ je neľútostný k „smoliarom“ a nezodpovedný voči osudom tých, na úkor ktorých sa niekto — osoba, národ, štát — „vypracoval sám“. Požiadavky na v hierarchii vyššie „elity“ na Západe sú prosté 1) podpora „zákonnosti“, t.j. spoločných, jednotných pre všetkých pravidiel, podľa ktorých každý môže, podľa miery svojich možností beztrestne, požierať okolie — intelektuálne, ekonomicky i fyziologicky (narko- a pornobiznis sú druhy kanibalizmu) a 2) potrestanie tých, ktorí požierajú iných, nedodržiavajúc pravidlá, stanovené pre všetok dav „hornou elitou“ alebo bránia tejto „hostine“ vzájomného požierania sa.

Tento rozdiel vo svetonázore a správaní Stalin videl a v jednej zo svojich prác sa vyjadril v tom zmysle, že Sovietska moc musí nevyhnutne spojiť «ruskú revolučnosť» a «аmerickú podnikavosť». Ak pod «ruskou revolučnosťou» chápeme reakciu z vlastnej vôle na útlak a pod «аmerickou podnikavosťou» neprítomnosť príživníckeho spotrebiteľského vzťahu k systémom riadenia na celospoločenskej úrovni, tak reč môže byť iba o výchove novej, ne-davo-„elitárnej“, v jej Ruskej a Západnej formách, mravnosti a nastolení štátnosti ako systému profesionálneho spoločenského riadenia na inej mravnej osnove.

K momentu zabitia J.V. Stalina za to, že sa odkláňal od davo-„elitarizmu“ v jeho národných a antinárodných formách, sa v ZSSR ešte nevytvorilo štatisticky významné, pre samoriadenie spoločnosti dostatočné, množstvo ľudí, v ktorých mravnosti by sa spojili «ruská revolučnosť» a «аmerická podnikavosť» (ak použijeme Stalinovu terminológu), а ktorí by takisto boli nositeľmi pre riadenie potrebných poznatkov a návykov; alebo u ktorých v základe mravnosti by ležala slobodná voľba zodpovednosti za osudy druhých ľudí a sveta a budovanie potrebnej pre zvolenú zodpovednosť ich vlastnej plnej moci podľa vlastného chápania nezávisle na vonkajších, vrátane sociálnych podmienok (ak používame nami prijatú terminológiu)¹⁶. Preto po zabití J.V. Stalina v podmienkach nesúladu dominujúcej morálky a svetonázoru davo-„elitarizmu“ s organizovanými formami štátnosti Sovietskej moci a plánovitým vedením národného hospodárstva degradoval ZSSR pomerne rýchlo pod riadením na osnove „elitárnej“ morálky všetko-si-dovoľovania. Proces degradácie sa zrýchlil následkom toho, že vo svetonázore spoločnosti sa nevydelili pojmy: demograficky podmienené potreby slobodného ľudského rozvoja a degradačno-parazitické potreby všetko-si-dovoľovania. Nerozdelenie týchto dvoch spektier, aj vrátane u J.V. Stalina osobne, fajčiaceho a pijúceho alkohol, je hlavnou chybou a mravným zlom epochy Stalinizmu. Jej následkom Sovietsky zväz, Sovietsku moc a socializmus jednoducho prepili a prefajčili: prepili všetko — оd posledného túlavého bezdomovca pod mostom až po „inteligentnú elitu“, naprázdno tárajúcu v podguráženom stave na „podnikových a štátnych chatách“ i v „špecializovaných kúpeľoch“, kde sa jednoducho správali ako hovädá.

Zmyslom zabitia, už starého J.V. Stalina, bolo to, že náhla smrť vylúči možnosť predať vyššiu administratívnu moc pokračovateľovi toho istého diela. Náhlosť smrti bola prostriedkom na predanie moci ničiteľom diela Stalina.

Jednako však svojou činnosťou J.V. Stalin zrodil fázový posun niektorých čiastkových procesov v globálnom historickom procese. Následkom toho demokratizátori Ruska na Západný spôsob boli nútení so začatím „demokratizácie“ počkať, „pokiaľ vyprchá duch Stalinizmu“. Pokiaľ oni čakali, došlo k zmene pomeru etalónových frekvencií biologického a sociálneho času, ktorú oni nepostrehli kvôli od nich nezávisiacim príčinám. Nový pomer etalónových frekvencií biologického a sociálneho času je objektívny faktor, formujúci inú, v porovnaní s davo-„elitárnou“, logiku sociálneho správania a inú morálku spoločnosti. То jеst, demokratizácia Ruska na Západný spôsob sa oneskorila a začala v podmienkach, keď národu vnucované organizačné formy štátneho riadenia a hospodárenia nezodpovedajú ani ideálom morálky pracujúceho „prostého ľudu“ v davo-„elitarizme“, ani reálne sa formujúcej davo-„elitarizmus“ odmietajúcej mravnosti voľby zodpovednosti a budovania svojej plnej moci podľa svojho uváženia a vôle.

To znamená, že pánom biblickej civilizácie Západu sa nepodarí paratizovať na národoch ZSSR (a národoch postsocialistických krajín)* v budúcnosti a kríza Západnej civilizácie sa bude prehlbovať, pokiaľ v sebe nezničí svoju parazitickú podstatu. Jedna z príčin tohto narušenia Direktívy NSC USA Č.20/1 z 18.08.1948 spočíva v tom, že J.V. Stalin bol ozmyslene dobrý a neoblomný v dobročinnosti, následkom čoho realizoval konceptuálnu moc na úrovni globálneho významu a budoval svoju plnú moc, úmernú tejto úrovni zodpovednosti za osudy súčasníkov a slobodný rozvoj budúcich pokolení. J.V. Stalin, ako aj každý človek, robil chyby, no pritom on hlavne sial príčiny, z ktorých musí vyrásť dobrá poriadna, v jeho ponímaní, budúcnosť, a svoje ponímanie on v tajnosti nedržal.

«Rozsievač slovo seje» — Маrek, 4:14 a ďalej až po 4:20. Stalinom zasiate vyrastá dostupnou pre každého, čo si želá spravodlivosť, jeho osobnou konceptuálnou mocou, v ktorej prítomnosti schradne všetko-si-dovoľovanie rôznorodého parazitizmu „elít“. Zbierať po zrniečku, ukrývať, aby boli zničené niekedy zasiate slová skutočnej pravdy — tým sa zaoberajú morálne zlí ľudia, t.j. hlupáci.

Avšak, táto kapitola nebola o J.V. Stalinovi. Jeho epocha a jeho diela — to je minulosť, ktorú zmeniť je mimo možností potomkov. Táto kapitola je orientovaná na budúcnosť. Оna je o inom: neochvejnosť v dobročinnosti, vždy ponímanej subjektívne, a zlo-dejstvo — to sú v živote rôzne javy. «Мilovať zlých — znamená utláčať dobrých», — Saadi. Nerozmýšľať, keď zlí premyslene konajú zlo – to je spoluúčasť v zlo-dejstve. A beda tomu, kto toto nepochopí.

poznámky

Diskuse: http://www.vodaksb.eu/diskuse/k-aktualnim-clankum/#comment-196724