Každý človek sa rodí so základnou výbavou mravnosti, evolučne nadobudnutou v dávnych minulých dobách (reč je o základných inštinktoch). Odvtedy sa stále skúša posunúť ďalej metódou pokus/omyl/amnézia... (tá amnézia to komplikuje najviac). No stále nedosiahol úroveň, ktorá by bola hodná zaznamenania aj na genetickej úrovni, aby ľudstvo sa mohlo posunúť na ďalší evolučný stupeň a čeliť novým výzvam.

Stačí si predstaviť situáciu, že odstránime z ľudstva všetku nazhromaždenú kultúru (všetku informáciu neprenášanú geneticky, ale učením sa priamo aj nepriamo od starších žijúcich pokolení). V tomto prípade by sa z každého človeka stalo plnohodnotné zviera a všetci by začínali od nuly. A napriek tomu, že by sa skutočný zákon džungle preniesol aj na ľudské plemeno, tak pri tom nízkom objeme vedomostí (cca ako u orangutanov), by žiadny človek nehrešil, aj keď by zabíjal pre potravu a kvôli obrane stáda... Nič z toho by nebol hriech, ani by nešlo o zlo... Takéto ľudské stádo by bolo v plnom súlade s biosférou, s Univerzom, so Stvoriteľom...
Ale keďže ľudský druh má v sebe Zhora daný potenciál rozširovať svoje vedomosti, jeho intelekt má vyšší výkon ako u iných druhov, tak k tomu aj dochádza. A s novými vedomosťami aj stúpa hrozba zo strany človeka voči jeho vlastnému prostrediu... S každou novou znalosťou sa očakáva a žiada aj vyššia miera zodpovednosti... A o čom je tá zodpovednosť? Hlavne o individuálnej a kolektívnej etike. Lebo práve etika človeka vedie k budovaniu harmonie s prostredím, alebo so šírením skazy (a vo finále s kolektívnou "sebevraždou").
Ideálne by bolo, ak by človek s nedostatočnou mierou etiky nebol vôbec schopný chápať určité nové informácie... (Toto síce funguje, no nie lineárne, ale diskrétne-schodovito). To znamená, že je to v kompetencii spoločnosti, aby vyriešila tento problém.
Ide o to, že je potrebné predvídať dôsledky svojich činov, ku ktorým nás inšpiruje tvorivosť na základe rozširovania vedomostí. Je potrebné vidieť následky každého svojho individuálneho i kolektívneho činu, v dostatočne dlhej, nadgeneračnej perspektíve. Je treba mať jasnú predstavu o každej novej informácii, či je "Dobrá", "Zlá", (A "Neviem" položky - ich množstvo treba činorodo znižovať), v akej situácii, v akej situácii je neškodná, a v akej pozitívna, v akej negatívna (z hľadiska rozvoja spoločnosti a harmonizácie jak vo vnútri, tak aj s prostredím, z dlhodobej perspektívy).
Je to celé o vzniku novej kultúry, postavene na rozvoji kolektívnej mravnosti a etiky, spolu s vedomosťami. Kultúry stabilnej v čase a odolnej voči rušeniu a diverziám.

Keďže každý z nás má v sebe Božiu Iskru, tak by malo byť zrejmé, že Boh nikdy nikoho neopúšťa. Ak by nebol s nami a v nás, nikdy by sme si svoj život neuvedomovali, aj keď nejaká, človekupodobná hmota by imitovala život. Tak ako žiadny stroj, umelá inteligencia, nie je schopná cítiť a vnímať svoju existenciu. Je to len o algoritmickej imitácii biologických živých procesov, nič viac. No nosičom pravého Života, nielen imitácie, je práve Zdroj tohto Života, ktorý je nad všetkou matériou, nad všetkými hrubohmotnými, jemnohmotnými aj poľovými procesmi, ktoré dávajú životu určitú vnímateľnú formu.
To jest, každá živá bytosť má spojenie s Najvyšším neustále, zvyšok závisí už len od vnímavosti. Z vlastnej skúsenosti viem, že keď som bol kedysi dávnejšie aktívnym kresťanom, tak som občas cítil výčitky svedomia a hanbu za veci, ktoré síce boli správne z hľadiska daného náboženstva, ale z hľadiska vyššej spravodlivosti NIE. Toto moje "svedomie" bolo teda naviazané na kresťanskú morálku, odtrhnutú od života. Pričom svedomie aj hanba, tieto veci má každý človek vrodené (ak ich vedome nepotlačí, a sám seba neotupí) a reagujú na tie mravné normy, ktoré si behom života človek osvojil, a kedykoľvek ich môže s určitým úsilím aj prehodnotiť.
Našťastie, každý človek má daný aj intelekt, má aj intuíciu, určité zvyšky (fragmenty) zdravej mravnosti v sebe, a tieto sa v rôznych situáciách konfrontujú s normami spoločenskej morálky. Správne mravné normy si protirečia s nesprávnymi, a človek je následne nútený uvažovať nad svojim životom. Ak človek pred tým neuteká, a má úprimný záujem zistiť čo je naozaj objektívne správnejšie, tak mu to aj začína "páliť" (lebo Boh pomáha aktívnym, nie lenivcom a ignorantom, a pomáha práve s chápaním, cez Rozlíšenie). Niektoré veci sa potom riešia a dolaďujú cez kolektívne nevedomie. Lebo z časti ide o jednotlivca, no z väčšej časti o spoločnosť.