asledujúce svedectvo o tom, čo sa dialo vo východnom Prusku po príchode Rusov, podal nemecký vojak, ktorý sa zúčastnil protiútoku nemeckých síl pri snahe zatlačiť Rusov a ochrániť civilné obyvateľstvo:

„Bol som pancierový granátnik vycvičený na najmodernejšom nemeckom tanku Panter. Zvyšky tankových posádok sa sústreďovali v Cottbuse a pripravovali na akciu.

V polovici januára sme sa presunuli do Frankfurtu nad Odrou a boli sme ubytovaní v budove školy. Jedného rána sme nafasovali pechotné zbrane, pancierové päste a samopaly.

Nasledujúci deň sme dostali príkaz pochodovať na Neustettin. Takmer sto kilometrov nás viezli nákladné autá, ďalších 150 km sme prekonali zrýchleným pochodom.

V lese západne od mesta Neustettin nás čakalo niekoľko tankov. Po pochode trvajúcom dva dni a noci sa do lesa tesne pred úsvitom dostalo desať posádok.

Dva tanky boli okamžite uvedené do pohotovosti a strážili cestu, kým si ostatné posádky po ťažkom pochode oddýchli. Do poludnia boli všetky tanky, ktorých bolo okolo 20, pripravené na akciu.

Naše rozkazy boli vytvoriť frontovú líniu a znovu obsadiť mestá a dediny, ktoré boli v rukách Rusov. Zaútočil som s oddielom troch tankov na predmestie s vlakovou stanicou. Po tom, ako sme zničili niekoľko protitankových diel, sa Rusi vzdali.

Čoraz viac ich vychádzalo z domov. Okolo 200 zajatcov sme sústredili na stanici, ktorá bola preplnená. Potom sa stalo niečo neočakávané.

Niekoľko nemeckých žien dobehlo k Rusom a začalo ich bodať nožmi a vidličkami. Našou povinnosťou bolo chrániť väzňov a nemohli sme to dovoliť. Ale ženy sme nedokázali zastaviť, až kým som nevypálil dávku z automatu do vzduchu. Ženy sa stiahli a začali nás preklínať za to, že chránime tie zvieratá. Vyzvali nás, aby sme išli do domov a pozreli sa na to, čo tam (Rusi) robili.

Niekoľko z nás sa išlo pozrieť a to, čo sme uvideli, nás úplne zničilo. Nikdy sme nič podobného nevideli, bolo to neuveriteľne obludné! V miestnostiach ležali mŕtvoly nahých žien. Do brucha mali vyrezané svastiky, z mnohých trčali črevá. Prsia mali odrezané, tváre mali rozbité na kašu.

Ďalšie boli priviazané k nábytku za ruky a nohy a umučené. Z vagíny jednej trčala násada na zmeták, z inej metla, atď. V tej dobe som bol mladý muž vo veku 24 rokov. Ten pohľad ma šokoval, nedokázal som pochopiť, čo vidím.

Potom ženy povedali svoje príbehy: matky sa museli prizerať, ako ich dcéry, niektoré vo veku iba 12 rokov, znásilnilo aj 20 mužov; dcéry sa zasa museli pozerať, ako boli znásilňované ich matky, dokonca aj babičky.

Ženy, ktoré sa pokúsili brániť, boli brutálne umučené na smrť. Žiadne milosrdenstvo. Mnoho žien nebolo miestnych; prišli z iných miest na úteku pred Rusmi.

Tiež nám povedali o osude dievčat z RAD, ktorých ubytovne obsadili Rusi. Keď Rusi začali jatky mladých dievčat, niekoľkým z nich sa podarilo schovať pod baráky. V noci sa im podarilo utiecť a povedali nám, čo videli. Boli tam tri z nich…

Ženy, ktoré sa nám podarilo oslobodiť, boli v stave ktorý nedokážem opísať. Boli vyhorené, ich výraz bol zmätený, prázdne pohľady v tvárach. Niektoré nekomunikovali, iba chodili sem a tam a opakovali tie isté vety stále dookola.

Keď sme videli následky tejto beštiálnej krutosti, boli sme veľmi rozrušení a odhodlaní bojovať. Vedeli sme, že vojna je prehraná, ale bolo našim záväzkom a svätou povinnosťou bojovať až do poslednej guľky…“