...Leonora Greierová, vlastným menom Cavoa, narodená 22. októbra 1925 v brazílskom Sao Paulo. Leonora imigrovala do Nemecka pred vojnou a pracovala v Ženskej pracovnej službe ako pisárka v tábore pri meste Vilmsee v Neustettin, keď tade prechádzala sovietska armáda. Napísala:

„Ráno 16. februára 1945 obsadila ruská divízia ríšsky tábor Pracovnej služby vo Vilmsee v Neustettin. Komisár, ktorý hovoril dobre po nemecky, ma informoval, že tábor bol zrušený a keďže sme uniformovanou jednotkou budeme okamžite transportovaní do zberného tábora.

Keďže Brazília patrila k národom, ktoré mali uzavretú priateľskú zmluvu so Spojencami, komisár mi zveril velenie nad transportom do Neustettin, kde sa nachádzala zlieváreň železa. Bolo nás asi 500 dievčat z ríšskej Ženskej pracovnej služby.

Komisár bol k nám veľmi zdvorilý a pridelil nám ubytovanie v barákoch pre zahraničných robotníkov. Ale pridelený priestor bol veľmi malý a tak som sa išla o tom porozprávať s komisárom.

Povedal, že je to len dočasné usporiadanie a ponúkol mi, že môžem prísť do kancelárie pisárok, ak by ubytovňa bola príliš preplnená, čo som s radosťou prijala. Okamžite ma varoval, aby som sa vyhýbala akémukoľvek ďalšiemu kontaktu s ostatnými, pretože boli členmi ilegálnej armády. Moje protesty, že to nie je pravda, boli ihneď umlčané s poznámkou, že ak sa ich budem zastávať, budem zastrelená.

Zrazu som začula hlasný krik a vzápätí dvaja červenoarmejci priviedli päť dievčat. Komisár im prikázal, aby sa vyzliekli. Keď to z hanby odmietli, prikázal mi, aby som ich vyzliekla a aby sme ho nasledovali.

Prešli sme cez dvor do kuchyne, ktorá bola úplne prázdna okrem niekoľkých stolov pri okne. Bola hrozná zima a úbohé dievčatá sa klepali zimou. Vo veľkej vydláždenej miestnosti na nás čakalo niekoľko Rusov, ktorí si medzi sebou vymieňali poznámky. Pravdepodobne museli byť veľmi obscénne, pretože každá vyvolala salvy smiechu.

Komisár mi povedal, aby som sa pozerala a učila, ako sa mení panská rasa na ufňukané kúsky nešťastia. Vošli dvaja Poliaci oblečení iba v nohaviciach. Dievčatá začali kričať hneď ako ich zbadali. Rýchlo chytili jedno dievča a prehli ho chrbtom cez okraj stola až kým jej nepovolili kĺby. Takmer som od hrôzy zomrela, keď jeden z nich vytiahol nôž a pred očami ostatných dievčat jej odrezal pravý prsník. Chvíľu počkal a potom jej odrezal aj druhý.

Nikdy som nepočula nikoho kričať tak zúfalo ako tú dievčinu. Svoju mäsiarčinu Poliak zavŕšil niekoľkými bodnutiami nožom do brucha dievčiny za potlesku Rusov.

Ďalšie dievča kričalo o milosť, ale zbytočne. Zdalo sa, že príšerné mučenie sa dialo obzvlášť pomaly, pretože bola veľmi pekná. Posledné tri sa zrútili, volali svoje mamy a prosili o rýchlu smrť, ale čakal ich rovnaký osud.

Posledná z nich bola takmer ešte dieťa, s nevyvinutými prsníkmi. Doslova jej otrhali mäso z rebier, až kým sa neobjavili biele kosti.

Priviedli ďalších päť dievčat. Tentoraz boli starostlivo vybraté. Všetky boli dobre vyvinuté a pekné. Keď uvideli telá svojich predchodkýň, začali plakať a kričať. Zúfalo sa snažili brániť, ale nepomohlo im to a Poliaci boli ešte krutejší.

Telo jednej z nich zaživa pozdĺžne rozrezali a do rany naliali plechovku strojného oleja, ktorý sa pokúšali zapáliť. Ďalšie dievča strelil jeden z Rusov do genitálií ešte predtým, ako jej odrezali prsia.

Ozval sa divý rev, keď niekto objavil v bedničke na náradie pílku. Túto použili na rezanie prsníkov ďalších dievčat, čo spôsobilo, že zanedlho bola podlaha zaplavená krvou. Rusov zachvátil krvavý ošiaľ.

Stále privádzali ďalšie a ďalšie dievčatá. Tieto hrozné činy vidím ako cez červený opar. Znova a znova počujem hrozný krik pri rezaní pŕs a hlasné stenanie pri mrzačení genitálií.

Podlomili sa mi kolená a musela som si sadnúť. Komisár sa postaral, aby som všetko videla. Keď som sa odvrátila, dokonca prikázal zastaviť mučenie.

Jedno dievča nebolo kompletne vyzlečené, bola o trochu staršia než ostatné, ktorým bolo okolo 17 rokov. Poliali jej podprsenku bezínom a zapálili ju. Keď kričala, strčili jej do vagíny oceľovú tyč až kým nevyšla cez pupok.

Na nádvorí boli ubité na smrť celé skupiny dievčat. Najkrajšie z nich boli vybraté pre mučenie. Vzduch bol plný kriku stoviek dievčat. Ale v porovnaní s tým, čo sa dialo dnu, bola smrť na dvore takmer humánna.

Najhroznejšie bolo, že ani jedno z mrzačených dievčat neomdlelo. Každé z nich trpelo pri plnom vedomí. Pri týraní sa chovali rovnako: prosili o zľutovanie, kričali vysokým hlasom, keď im boli rezané prsia, a stonali, keď im boli poškodené genitálie.

Masaker bol niekoľkokrát prerušený, aby sa zmyla krv z podlahy a odniesli telá. Ten večer som podľahla vážnemu prípadu nervovej horúčky. Od tej chvíle si nepamätám nič, až kým som sa neocitla v poľnej nemocnici.

Nemeckým jednotkám sa dočasne podarilo znova obsadiť Neustettin a oslobodili nás. Ako som sa neskôr dozvedela, počas prvých troch dní ruskej okupácie bolo zavraždených približne 2 000 dievčat z RAD, BDM a iných táborov v okolí.“