Všetko sa vyvíja, aj náboženstvá, teda ideológie, často pomaly a takmer nepozorovane, keď až po dlhom čase je zreteľný posun. Ako napríklad vývoj jazykov. Napríklad Slovenčina používaná napríklad v Sedmohradsku či Vojvodine pôsobí na dnešnom Slovensku archaicky.
Pokiaľ sa ideológia vyvíja v prostredí, kde nie sú zároveň inou skupinou presadzované významné a početné antagonistické ideály, a kde je vládnuca elita viac menej názorovo a hodnotovo stotožnená s väčšinou obce, ide vývoj pozitívnym smerom vo vzťahu k cieľom väčšiny obce. Taký stav zvykne byť obvyklý po úspešnom zavŕšení nejakej revolty voči predchádzajúcemu stavu. Možno práve v takom stave sa nachádza súčasný Tunis, ako ho vnímal autor článku. Takýto stav nebýva dlhodobý. Vidno to aj na dnešnej polarizácii českej a slovenskej spoločnosti po páde socializmu, jednota z mítingov a formovania nového spoločenského usporiadania dávno zanikla. Záujmy novej elity, ktorá si zvykne na výhody z požívania moci, sa postupne začnú odlišovať od záujmov a potrieb inej, na výhodách systému sa nepodieľajúcej vrstvy obce, a dochádza k novému antagonizmu. Tak islam, ktorý sa vyvíja v svojom domácom prostredí, bez významných vplyvov zvonku, ak sa dávnejšie vyrovnal s vlastnými antagonizmami, sa môže /nemusí dlhodobo rozvíjať pozitívne z hľadiska väčšiny, bez radikalizovania sa a bez násilného udržiavania starých dogiem. Staré dogmy sa môžu postupne meniť iba na kultúrne tradície, na určitú formu a úroveň kultúrneho folklóru, síce stále pozitívne vnímaného, avšak už opusteného spôsobu života. Pri zachovaní podstatnej časti z paradigmy.
Inak to je, pokiaľ sa nejaká ideológia chce presadzovať v cudzom prostredí, ktoré má zásadne iné chápanie, zvyklosti, hodnoty a paradigmu. Ak má za cieľ / potrebu zmeniť prostredie podľa predstáv svojej ideológie. Napríklad islam v kresťanskom prostredí. Alebo európski osídlenci v indiánmi obývanej Amerike, alebo obecne kolonialisti kontinentov alebo kolonialisti planét. V takom prostredí sa antagonistické ideológie inak žijúcich societ (obcí) zamerajú na udržanie a presadenie svojich dogiem, za každú cenu. Z toho vznikajú konflikty, vedúce k nestabilite prostredia, k úpadku pôvodnej society namiesto rozvoja, a rozkladu slabšieho a menej života schopného či menej výbojného zástupcu jednej z ideológií. K pozitívnemu vývoju môže znovu dôjsť až po porážke jednej z ideológií, respektíve po upustení jednej z ideológií od svojich dogiem a paradigiem, a prijatí novej paradigmy. To je obvykle mnohogeneračný proces.
Či existuje aj iný model procesu multikulti zmiešania kultúr, model vyrovnania rôznych hodnôt a nového splynutia, bez negatívnych prekmitov, o tom nemám historickú vedomosť. Kompromisy sa obvykle nedejú, aj keď v oficiálnych dejinách písaných víťazom je obvykle prezentované, že sa udiali, že zvíťazila správna viera, humanizmus, pokrok, demokracia, antidiskriminácia, ... . Ak sa tak stane, tak až vtedy, keď už je víťaz aj porazený. A keď predtým prehralo mnoho ľudí.