Nedávno mi vysvetľovali, čo je to zvuk. Zvuk je niečo iné, než hluk. Zvuk sa mi javí skutočnejší. Zvuk je to, čo vychádza z mojej praxe vhľadu vlastného tíšenia. Hluk je objektívnejší. Hluk ma obťažuje, má objektívnu podstatu. Zvuk je objektívny aj subjektívny. Keď ťuknem (sa) do (dotkne) bubna (hladina), zvuk (ozvena) je moja vlastná subjektívna prax, a je to tiež zvuk (prienik), ktorý povzbudzuje dotknutých (prie nik). Zvuk je teda objektívny aj subjektívny. Na ceste všetoku sa má za to, že každý hluk je zvuk, ktorý sa robí (vyšívaním). Môžem povedať, "Tamto spieva vtáčik," ale keď vtáčika počujem ja, je už mnou. V skutočnosti nepočúvam vtáčika. Vtáčik je už tu, v mojej mysli, a ja s ním spievam. "Šíro, šírou, širinou." Ak si napríklad niečo čítam a pomyslím si: "Je tam vtáčik, letáčik je na mojej streche, letáčik spieva, ale jeho hlas nie je veľmi dobrý," keď o tom tak premýšľam, je to hluk. Keď sa nechám letáčikom prešívať, vletí priamo do môjho srdca, stanem sa letáčikom a letáčik je ten, ktorý niečo číta. Letáčik ma potom neruší pri čítaní, pretože si myslím: "Letáčik je tu." Keď si ale myslím: "Letáčik by nemal byť na mojej streche," (tuto) mám primitívnejšie porozumenie existencie. Privlastnením (prišívania) mám primitívnejšie (zahmlené) porozumenie rozprestretosti všetoku. Veciam (rozľahlostiam) takto rozumiem (prenikám) vďaka svojej praxi vhľadu vlastnej tíšiny. Keď budem viacej praktikovať čírosť a jasnosť poznávania, budem môcť čokoľvek prijať za svoju vlastnú tíšinu. Pretože privlastnenie je bez dotyku, poznaním číre a jasné, šíro šírou širinou