Jeden trenažér už v sebe máme, a to je náš vnútorný svet, naša predstavivosť, kde môžme komponovať a zapájať do deja vnútorný zrak, sluch, čuch, emocie... Pričom tu, vo vnútornom svete neublížime ani sebe ani druhým, ale naučiť sa môžeme všeličo...

Vo mne myšlienka, že Zem a telo je len trenažér, neevokuje dobré pocity. Veď ako sa môže duša rozvíjať, ak sa zameriava len na seba. Človek = muž + žena. Už tu je základný kolektív. Človek sa rodí ako spoločenská bytosť, a zmysel jeho pobytu na zemi tiež bude súvisieť s kolektívnou činnosťou, v tom bude aj jeho rozvoj.
Vzťah športovca k trenažéru je chladný, ak ho zničí, tak ho vymení. (Nie je už tu základ ľudskej neúcty k biosfére?) Ale vzťah športovca k trenérovi je iný, trenér je osoba, je tam vzájomná úcta ako medzi žiakom a učiteľov, ide o spoluprácu, tandem.
Videl ste už v Prírode, že by niečo stagnovalo? Všetko sa rodí, vyvíja a zomiera. Znovu rodí, vyvíja a zomiera.
Nie je predsa normálne, aby sa vyvíjal len jedinec a celý druh nie, najmä ak samotná kultúra ľudstva je len v plienkach, ak kolektívna psychika ľudí, je na úrovni dieťaťa pred pubertou.
Človek predsa môže vyvíjať seba, a spolurozvíjať pritom aj spoločnosť, aby jej vývoj niekam smeroval. V čom sa môžu rozvíjať duše, ak sa budú rodiť do stále rovnakých kultúrnych podmienok? To by znamenalo stagnáciu, a také čosi vo vesmíre neexistuje. Človek nie je viacvrstvová bytosť iba v tom, že sa skladá z duše, ducha a tela... Ďalšie dimenzie bytia sú v kolektivite bytia, mnohé bytosti spolu tvoria nové formy kolektívnej existencie, biopoľové supersystémy. A to ešte zďaleka nie sú všetky dimenzie, ktorými sa môže šíriť a rásť život a intelekt.