Nepoznám odpovede na všetky otázky a vyjadrujem len svoj pohľad na vec. Skúsim sa však vyjadriť aj k tomuto.

Prečo Pio, napriek tomu že žil v omyle, mal nezvyčajné schopnosti?
- Po prvé, ak aj Pio veril v ukrižovaného Ježiša, to ešte neznamená, že nebol dobrým človekom. Človek sa predsa môže mýliť v mnohých veciach, napriek tomu môže mať rôzne ľudské prednosti, dary, talent, schopnosti, to je normálne.
Nikto predsa nepochybuje o tom, že Pio sa snažil ľuďom úprimne pomáhať, a čo človek v srdci nosí a plní emóciami, to aj v živote dostáva. To sú klasické zákonitosti sveta.
Mýliť sa nie je žiadnou prekážkou v tom, aby človek mohol rozvíjať v sebe dobré vlastnosti vo vzťahu k ľuďom. Božie dopustenie nie je prekážkou ani pre rozvoj empatie, ani pre rozvoj vedomostí, ani pre darovanie Rozlíšenia Zhora Tvorcom, ak to napomôže Zámeru v rámci celkového chodu vecí Života.

Božie dopustenie je len o tom, že ak sa človek vedome odkláňa od Boha a pravdoverného života (čiže snaha objavovať objektívnu spravodlivosť), tak môže, je to jeho voľba, ale bude aj čeliť plodom takéhoto života, čiže tomu, čo takýto život prináša, hlavne zo strany okolia, ale kľudne aj zvnútra psychiky. S tým, že od života bude pociťovať, že toto nie je správna cesta. Dokonca aj keď človek žije v omyle, a je úprimne presvedčený že žije v pravde, tak život mu tiež dáva signály, že sa mýli. A toto určite neminulo ani pátra Pia. Hoci on si svoje ťažkosti mohol vysvetľovať po svojom, tak ako takéto veci vysvetľuje cirkev (niečo je kríž, ktorý niesť je povinnosť kresťana, a niečo sú diabolské pokušenia a skúšky) Preto ak chcel trpieť namiesto krista na kríži, dostal tu možnosť, potom zomrel.

Problém je, že ľudia ako si vedia otužovať telo, tak si vedia otužovať aj ducha a zmysly voči „nástrahám života“, hoci nejde o žiadne nástrahy, ale dobré slovo v takejto forme, ktoré im má pomôcť zamyslieť sa, že niečo v ich živote nie je v poriadku. Pretože ak by žili v plnom súlade s Bohom a jeho spravodlivosťou, žiadnym nástrahám by nečelili a žiadny kríž by neniesli. Katolícka cirkev teda urobila tú vec, že z Božích varovaní a napomenutí urobila cnosť. Teda ako keby som dohováral svojim deckám, a tie by to brali ako pochvalu a pokračovali v tom čo aj robili, ešte intenzívnejšie...

Na pochopenie Božej lásky, jeden malý extrém: „Život ukazuje veľa príkladov bezhraničnej lásky zo strany napr. matky k dieťaťu (tam kde niekedy už nervy otca sú v koncoch, nádej matky nepozná hraníc). Napr. matka má syna gaunera, no aj tak sa ho zastáva, pomáha mu, a v srdci stále dúfa že sa raz zmení...“. Ak toto dokážu robiť ľudia, o čo skôr miluje Boh svoje deti...