Článok ma zaujal, ale diskusia k nemu je oveľa zaujímavejšia. Riešiť aký človek a rodič vyrastie z chytača pokémonov? Myslím si, že je šanca 50:50, že bude rovnako hodnotný ako rodič súčasného chytača. A to, že nás sleduje CIA a iné tajné služby? Čo také zaujímavé obyč.ľudia robia? Ja osobne nerobím nič, čoho odhalenia by som sa mala desiť, takže nech si o mne vie kto chce čo chce, keď mu to spraví radosť. Chodím do práce, na nákupy, do prírody, na výlety, venujem sa rodine, varím, upratujem, čo na tomto koho môže zaujímať? Akýkoľvek prostriedok, ktorý odpúta otupené a apatické deti, celý deň sediace za pc je dobrý. Mňa skôr zaujíma dôvod, prečo sú deti v tomto stave. Pretože rodičia na ne nemajú čas a neukážu im ako inak sa dá zmysluplne zabávať a tráviť čas. Deti sedia doma a nudia sa, kým sa rodičia snažia zarábať. Rodičia po práci musia samozrejme aj oddychovať a naberať sily, takže kaderník, manikúra, shoppingovanie, fitko, pivo s kamarátmi, sledovanie športových prenosov, vínko s kamarátkami a potom sledovanie tupých reality show so skutočnými emóciami, nekonečných seriálov a sveta showbiznisu, "celebrít" a samozrejme zdieľanie udalostí z celého dňa vo virtuálnom svete s pseudokamarátmi na život a na smrť. Chyba vôbec nie je v chytačoch a hre ale tejto dobe, kde je ľudstvo úmyselne ohlupované, pretože hlúpa masa sa ovládne oveľa jednoduchšie ako inteligentný jedinec, odolný voči celodennému bombardovaniu sprostosťami valiacimi sa na neho z okolitého sveta. Jedinec vidiaci súvislosti a zaujímajúci sa o informácie je nebezpečný. Ľudia vymenili virtuálny svet za ten skutočný, hodnotový rebríček sa pretransformoval na počet likeov. Fotia si obed aby mohli cez Facebook zdieľať čo jedli, za chvíľku si začnú fotiť wc misu aby zdieľali čo sa im ráno podarilo vytvoriť a hlavne aby o tom všetci kamaráti vedeli. Pri úžasných a hlavne zdieľaných selfie je predsa taktiež možné vidieť väčšinu záujmových objektov, na to netreba hru Pokémon GO. Strašné zlo ukryté v tejto hre nevidím a špionážne pozadie je mi ukradnuté. Som smutná z toho, že spolužiaci môjho syna nepoznajú doma pečené koláče, nikdy nečítali žiadnu knihu, nevedia si predstaviť týždeň na chate bez mobilného pripojenia, nikdy nezbierali hríby, nechodia sa v lete kúpať, neboli v ZOO a na hradoch a zámkoch, nehrajú doma a nepoznajú spoločenské a kartové hry, nepoznajú doma varené jedlá, nekreslia si, neplastelínujú, nepočuli rozprávanú alebo čítanú rozprávku a hlavne nevedia byť samé so sebou a svojimi myšlienkami. Ale toto nie je vôbec problém detí, technológií a tejto doby. Toto je problém nás, teraz dospelákov, odchovaných údajne dobrou dobou a spoločnosťou, ktorá mala v tej dobe morálne zásady a fungovala dobre. Fakt si to myslíte? Ako je potom možné, že sme toto dopustili? Keď raz za čas idem ku kaderníčke, do fitka, kamkoľvek, tak len nemo žasnem aké hlúpe bytosti sú okolo mňa, aké veci považujú za problém a aký plytký je ich život? A to je moja generácia, ktorá netrávila mladosť virtuálne. Čo chceme aby potom takéto matky naučili svoje deti, veď sledujú nákupné maniačky, výmenu manželiek, všetky talentové show, nečítajú a nemyslia, zdieľajú na facebooku každý úsmev svojho vytúženého a zodpovedne naplánovaného dieťaťa. Matky, ktoré nemôžu ísť na ulicu bez komplet make upu a zladenom outfite nemajú okrem povrchného pozlátka čo odovzdať svojim deťom. Keď už dieťa nie je malé, nie je už také rozkošné a zábavné, nie je už dokopy čo zdieľať, stane sa z neho malý nešťastník sediaci za pc a zabíjajúci bezduchú nudu a matka si začne konečne tráviť čas podľa seba. Nehovorím, že všetka ťarcha výchovy je na matke, obdobná situácia je aj u oteckov. Hľadajme dôvody toho, prečo ľudia podliehajú fenoménom a stávajú sa hlúpymi bábkami.