tak, tak...
je to predovšetkým záležitosť obyvateľov terajšieho územia Ukrajiny /zámerne som nenapísal Ukrajincov/. Oni si musia urobiť poriadok doma medzi sebou a rozhodnúť sa, akým smerom sa bude uberať budúci vývoj ich spoločnosti. A o tom rozhodne mravnosťa uvedomelosť /jak v zmýšľaní, tak v činoch/ prevažnej väčšiny. Ak bude súladná s mravnosťou a uvedomelosťou terajšieho vedenia Ruska, tak bude možné otvorene, aj vstupom regulárnej armády, zaistiť v prípade nevyhnutnosti ich bezpečnosť. Dovtedy tu bude vždy riziko vnímania tejto pomoci ako nechcenej intervencie, aj napriek želaniu a výzvam odhodlanejšej časti /ale počtom stále neprevažujúcej/ o pomoc a ochranu.
Je to ako s nevyžiadanou radou: Nevyžiadaná rada, a o to viac nevyžiadaná pomoc, je ako nevohlásený, nevítaný hosť.
Čím ďalej, tým viac je evidentné, že vedenie Ruska pozná pravidlá Vesmíru - Všemohúceho a snaží sa podľa nich konať.
T.j., každý sa vyvíja svojím tempom a jemu adekvátnym sôsobom a nevhodný zásah - pomoc okolia, aj keď v "dobrom úmysle" je kontraproduktívny, dá sa povedať, že protikladný Božiemu zámeru. A to sa týka nielen úrovne ľudského jedinca, ale aj úrovní komunít... Je potrebná vysoká vnímavosť a citlivosť - naladenie sa na prúd Božej prozreteľnosti - kedy je to miešanie sa človeka do toho, čo mu nenáleží, a kedy má právo, ba povinnosť byť nápomocný realizácii Božieho zámeru a akou formou, lebo "Účel svätia prostriedky", a nie naopak... Je to ako umenie vychovať z vlastného dieťaťa, resp. umožniť mu správnym vedením vyvinúť sa v zodpovedného sebestačného jedinca plného sebadôvery, najlepšie v Človeka - a to často aj za cenu, nechať ho padnúť, či popáliť sa...
Veď každý máme Bohom danú slobodnú vôľu /a tým aj zodpovednosť najmä voči sebe samému/ sa rozhodnúť, ako a či vôbec konať... aj so všetkými s tým súvisiacimi následkami konania, či nekonania. Hold, umenie žiť!