– Ako to, katolícka viera je nekresťanská – zvrtol sa na stoličke Ivan Petrovič. – A teda aká je?

– Predovšetkým nie kresťanská! – zopakoval knieža nesmierne vzrušene a ostrejšie, než bolo treba, – to predovšetkým, a potom, rímska katolícka viera je dokonca horšia ako sám ateizmus, taký je môj názor! Áno, taký je môj názor! Ateizmus len hlása, že niet Boha, ale katolicizmus ide ďalej: hlása Krista zdeformovaného, prekrúteného a zneucteného, Krista naruby! On hlása Antikrista, verte mi, prisahám! To je moje osobné a dávne presvedčenie a samého ma už umučilo... Rímsky katolicizmus verí, že cirkev bez všesvetovej moci na zemi neobstojí, a volá „Non possumus!” Podľa mňa rímsky katolicizmus ani nie je viera, ale v podstate pokračovanie Západnej rímskej ríše a v ňom sa všetko Podriaďuje tejto myšlienke, počínajúc vierou.

Pápež sa zmocnil zeme, pozemského trónu a chytil do ruky meč; od tých čias všetko ide dolu vodou, len k meču pridali lož, prefíkanosť, podvod, fanatizmus, poveru, zločin, zahrávali sa s najposvätnejšími, najčistejšími, najúprimnejšími, najvrúcnejšími citmi ľudu a všetko, všetko premieňali na peniaze, na úbohú pozemskú moc. No nie je to učenie Antikristovo?! Ako sa nemal z nich zrodiť ateizmus? Len oni ho majú na svedomí, rímski katolíci! Mohli si ešte veriť po tom všetkom? Sami ho zasiali a rozrástol sa z odporu k nim, je to výplod ich lži a duchovnej bezmocnosti! Ateizmus! U nás neveria zatiaľ len privilegované stavy, ako sa nedávno veľmi správne vyjadril Jevgenij Pavlovič, stavy, ktoré stratili koreň. Lenže v Európe už začínajú neveriť strašné masy samého ľudu – najprv pre nevedomosť a klamstvo, ale teraz už z fanatizmu, z nenávisti k cirkvi a ku kresťanstvu!

Knieža zastal, aby si vydýchol. Bol bledý a hovoril veľmi rýchlo, až sa zadúšal. Hostia si vymieňali pohľady, ale starý hodnostár sa nahlas zasmial. Knieža N. si vytiahol lornet a uprene pozeral na knieža. Nemecký básnik sa s potmehúdskym úsmevom vytiahol z kúta bližšie k stolu.

– To už priveľmi zve–li–ču–je–te, – ťahavo a trocha namrzene povedal Ivan Petrovič, ba akoby sa bol až trocha zahanbil – aj v tej cirkvi sú predstavitelia hodní všetkej úcty a cnostní...

– Vôbec som nemal na mysli jednotlivých predstaviteľov cirkvi. Hovoril som o rímskom Katolicizme v jeho podstate, hovorím o Ríme. Mohla by azda cirkev úplne zaniknúť? To som nikdy netvrdil!

– I ja si to myslím, ale to všetko sú známe vecí a potom... zbytočne o tom hovoriť a... patrí to do teológie...

– Nie, nemáte pravdu! Nielen do teológie, verte mi, že nie! Týka sa nás to oveľa viac, ako si myslíte. A sme na veľkom omyle, ak si nahovárame, že je to problém výlučne teologický! Veď aj socializmus je výplod katolicizmu, jeho podstata je katolícka. Tak ako jeho brat ateizmus aj on sa zrodil zo zúfalstva, ako protiklad katolíctva v zmysle mravnom, aby nahradil stratenú mravnú silu náboženstva, aby utíšil duchovný smäd vyprahnutého ľudstva a zachránil ho nie Kristom, ale takisto násilím! Aj to je sloboda pomocou násilia, aj to je jednota pomocou meča a krvi! „Neopováž sa veriť v Boha, neopováž sa mať vlastníctvo, neopováž sa prejaviť svoju osobnosť, fraternité ou la mort – bratstvo, alebo smrť, dva milióny hláv!“ Podľa skutkov ich poznáte – tak je napísané! A nemyslite si. že by to všetko bolo pre nás také nevinné a neškodné! Nie, my sa musíme postaviť na odpor, a čím skôr, a čím skôr! Treba, aby proti Západu zažiaril Kristus, ktorého sme si uchránili a ktorého oni ani nepoznali! Nie aby sme poslušne sadli na lep jezuitom, ale poďme im v ústrety s našou pravoslávnou civilizáciou a nech nás nikto nepresviedča, že oni sú vynikajúci kazatelia, ako sa tu ktosi vyjadril...

http://nadhlad.com/content/dostojevskij-o-rimskom-katolicizme