Vidím že nějak nejsi schopný ukázat nějaké takové místo. Není se co divit, protože tam nic takového není. Realita je taková, že skoro v každé z prací KSB se upomíná Ježíš mnohokrát v různých kontextech, přičemž vždy pozitivně, nikdy ne v negativním smyslu.

Jeden příklad, který ilustruje vztah KSB ke křesťanství a Ježíšovi -jak se o tom může přesvědčit každý, kdo do knih KSB alespoň nahlédne. Práce Dialektika a ateizmus, strana 72:

... Pravdivý Kristus liečil nemocných a mrzákov — a tu, Šavol bol zbavený zraku, i keď len dočasne (Boh a Jeho poslovia jednajú bez sprievodných „doplnkových“ efektov tohto druhu).
Pravdivý Kristus nikdy a nikoho nenútil nasledovať ho silou, ani strachom, ani vydieraním — Ale Šavol sa chvel a bol vydesený, keď sa podriadil tomu, kto ho povolal do služby.
Dokonca aj keď sa pozrieme na epizódu vyhnania obchodníkov z chrámu, keď Kristus mal akoby použil hrubú silu, tak aj v tomto prípade nebol nikto zmrzačený, nikto nebol zachvátený hrôzou, vôľa nikoho nebola v jeho psychike zamenená cudzou vôľou.
Pravdivý Kristus nikdy a nikomu nenaháňal strach, nikdy a nikoho nespravil mrzákom (ani dočasne), nikdy a nikoho nevydieral (tým skôr rafinovane v zamlčaniach, a nie otvorene slovami), nepotláčal a neprekrucoval vôľu nikoho3, nevytváral dvojzmyselné situácie umožňujúce obviniť jeho i Boha v čomkoľvek podobnom.
V činnosti pravdivého Krista a v činnosti toho, čo sa v duchu zjavil Šavlovi na ceste do Damasku, sa prejavili dve rozdielne a navzájom nezlučiteľné mravnosti.
A takéto obrátenie ku «kresťanstvu», aké podstúpil Šavol, nemohlo nastať, ak by bol povolaný do služby pravým Kristom. Pravý Kristus odkrýval pred každým (koho oslovoval) pravdu, a vykladal ju buď priamo a jasne, aby ho jednoznačne chápali; alebo, ako pravý dialektik, kládol jednoznačne pochopiteľné pomocné otázky, na ktoré ak respondent odpovedal úprimne podľa svojho svedomia, tak sa svojim umom začal vzďaľovať „múdrosti“ tohto sveta, ktorá je pred Bohom bláznovstvom, a približoval sa chápaniu pravdy. A každý mohol Kristom mu odhalenú pravdu slobodne odmietnuť, alebo ju prijať do základov svojho života.
No Šavol sa stal «kresťanom» a apoštolom Pavlom nie zo svojej vedomej dobrej vôle, nachádzajúc sa pritom v pokojnom a optimistickom rozpoložení, prehodnocujúc svoje dovtedajšie presvedčenia-omyly, načerpané „múdrosťami“ tohto sveta behom svojho dovtedajšieho života, a ich podmienenosť jeho reálnou mravnosťou — ale urobil to trasúc sa a v zdesení, podriaďujúc sa pritom duchovi ktorý ho vyzval, pričom si zachoval svoju dovtedajšiu mravnosť (ako hierarchicky usporiadaný súbor mravných kritérií) a nezmenil v sebe nič, okrem rozumového postoja k faktom, ktoré mu boli už dávno známe:
predtým horlivo odmietal, že Ježiš je Kristus (Mesiáš, Boží pomazaný — Jeho vyvolenec pre uskutočnenie určitej misie v rámci Zámeru), potom začal horlivo hlásať, že práve Ježiš je Kristom.
A špeciálna otázka:
Potrebuje pravý Kristus či pravý Boh, aby ľudia pravé kresťanstvo prijímali v stave chvenia a hrôzy, neschopní čokoľvek pochopiť; aby ho prijali tak, ako prijal „čosi“ Šavol-Pavol?
Ak človeka zachváti trasenie a hrôza, treba požiadať priamo Boha o ochranu a pomoc.