Rád by som sa k tomu vyjadril, tak ako to chápem sám. Vieme, že ľudskú bytosť netvorí len jedno telo, preto by bolo dobré si ujasniť, čo vlastne chápem pod pojmom duša... Jedno z jemnejších tiel? Či koncového operátora, pre ktorého sú telá len formou virtuálnej reality rôznych dimenzií stvoreného vesmíru? No vo svojej podstate akékoľvek telo, to nie je ON, iba avatar, s ktorým sa stotožňuje a prežíva jeho život!

Ak sa bavíme o koncovej entite, žijúcej svoje virtuálne životy, tá sa vyvíjať nepotrebuje, ona len vníma to čo je. Mám dokonca podozrenie, že koncová entita každej stvorenej bytosti je Božie vedomie, čo by dávalo zmysel, lebo celý stvorený svet je mrtvy ako písmená v knihe, ktorú nemá kto čítať. A Boh oživuje mrtvy algoritmus svojho stvorenia, tým že mu dáva svoj život - t.j svoje vedomie. Číta svoju knihu, svoje evanjelium a tým ju oživuje. To je ale iba moja hypotéza.

Ak sa ale zameriame na život stvorených bytostí, ich ciele, z pohľadu ich algoritmiky (a vynecháme koncovú entitu). Tak človek pochopiteľne vníma svoj zmysel a poslanie v rámci svojho hmotného života na Zemi. Duch, ktorý žije dlhšie ako telo, a tiež je iba jemnejším nehmotným telom, vníma aj úlohy mimo materiálny svet v čase keď si seba uvedomuje.
Treba si uvedomiť, že celý Vesmír má jednu spoločnú kľúčovú zákonitosť, a tou je harmónia. Vývoj nie je postavený na chaose, aj keď ho hýbu disproporcie, ale všetko smeruje k harmónii. Preto mi príde nezmyselné, že by Zem slúžila iba ako polygon, cvičisko pre reinkarnovaných Homo sapiens (čo znie tak ľudsky, nie Ľudsky), z čoho vyplýva taká vec, že k cvičisku sa každý správa ako cvičisku, neváži si ho, preto tu ani nemôže vzniknúť tendencia k harmonii života na zemi. Veď potom si možno povedať, a kde by sa potom cvičili duše! Znie to trochu trockisticky - nemať cieľ, len večnú cestu, večnú revolúciu, večný chaos.
Čo viem, tak KSB sa zameriava na cieľ Homo sapiens, na jeho vývoj, na život ľudí v súlade s biosférou, Vesmírom, Bohom. To je primárny cieľ. Človek nie je len jednotlivec, je to aj kolektívna bytosť, čiže na úrovni celého ľudstva ide o samostatnú bytosť menom ľudstvo a tá ma svoj vlastný cieľ daný zhora, iný ako človek individ.
Čiže človek môže o sebe a svojich cieľoch uvažovať na úrovni seba samého, tiež na úrovni vyšších sociálnych celkov, ako aj celého ľudstva a niečo pre splnenie týchto cieľov aj robiť.
Tiež možno uvažovať o sebe a svojich cieľoch aj na úrovni iných svojich tiel, ale to je rozumné len vtedy, ak bude s nimi spojené aj vedomie. Preto si vravím, ak bude moje vedomie prítomné v inom tele, inej vrstve, budem sa venovať jeho cieľom. Ak sa narodím ako mimozemšťan, budem riešiť jeho ciele dané zhora. Ale kým je moje vedomie spojené s mojim telom Homo sapiens, tak budem riešiť všetky jeho ciele dané zhora, ktoré si dokážem uvedomiť.

Čo sa týka pamäte minulých udalostí. Tak noosféra si pamätá všetko. A sú predsa jedinci, ktorí sa dokážu preniesť do skúseností iných životov, "svojich" alebo "cudzích". Vrátane pocitov, emócii. Hoci je fakt, že vedomie sa dokáže preniesť aj do iných super-rýchlych rozsahov vnímania, tak pri regrese väčšinou všetko prebieha normálnou rýchlosťou. Takže zrejme nie je cieľom riešiť všetky životné skúsenosti cez regres, veď takto by človek premrhal celý svoj život iba ponorený do vnútra, a život by mu dal sám iste najavo, že toto nie je správne. Napríklad zhoršením psychického a fyzického zdravia (aj pískanie v ušiach)
Ide len o to, že všetka disharmónia ktorú človek počas života tvorí, nikam nemizne, duch je nositeľ psychiky, a skrze rodový egregor (forma kolektívnej entity vo svete duchov, prepojená s psychikami ľudí), rodovú líniu sa zvykne vracať ako chybný algoritmus do potomkov, a tí stoja pred úlohou toto chybné správanie, problém - si uvedomiť, pochopiť, a prekonať. Ak to odignorujú, tak problém prenášajú na svoje deti a vnukov. Ono sa to trochu rozpúšťa po X generáciach, len problém je v tom, že ak človek neozmysľuje svoj život, nepremýšľa, tak vytvára množstvo nových problémov a disharmónie, že problémy sa v živote ľudstva nerozpúšťajú, ale nabaľujú, rastú, zvyšujú celkový tlak na psychiku jednotlivcov, až nakoniec to bude pre nich tak neúnosné, že sa rozhodnú premýšľať a prehodnotiť svoj štýl života, aby problémy začali ubúdať a nie rásť.
Veď sami si môžete všimnúť, že ak človek čelí problému a netuší prečo a moc sa to nesnaží zistiť, tak aj keď problém prejde, po čase sa znovu objaví. Človek ktorý ma partnera blbca, a stavia sa k tomu pasívne, nesnaží sa vec pochopiť, prekonať. Tak aj keď sa mu podarí partnera sa zbaviť, rozvedie sa, má tendenciu stretávať ako partnerov rovnakých blbcov. Ide o to, že život s nami komunikuje, a problémy máme riešiť, analyzovať a dosiahnuť vnútorný zmier - harmóniu, dostať sa na úroveň
že budeme vedieť takýmto problémom predchádzať, tvoriť kultúru a teorie, ktoré odovzdáme potomkom a tí budú tiež vedieť čeliť problémom a nie žiť od nuly naslepo. Ak problémy ignorujeme, žijeme na autopilote, tak problémy sa v rámci celého ľudstva kumuluju a naozaj to tu vyzerá ako nejaký očistec. Ignorovať pozemský život, a život ľudstva je chyba. Ak by boh chcel aby sme sa nevenovali tomuto životu, ale transcendetnej realite, nepripútal by naše vedomie k nášmu telu a zemi, ale k telu v transcendentnej realite, trvalo na dobu celého života toho tela.
Napriek tomu že reinkarnácie ducha (nie duše - koncovej entity) nepochybne existuje, tak východný pohľad na reinkarnáciu mi príde dosť ego-centrický, hľadí na svet iba zo svojej "veže", myslí na budúce životy, na to aby si nezhoršil karmu, ale problémy ľudstva - tejto kolektívnej bytosti ktorej sú sami súčasťou, s tými nič nerobia, cieľ ľudstva daný zhora ich nezaujíma, a tak nechávajú otvorenú široko bránu všakovakému zlu v ľuďoch, aby nevyhynulo ako zlá burina. A ani nehynie.
Takýto prístup sa ale ukazuje ako chybný, nielen preto že stvoril príšerný kastový systém v Indii, ale aj keď sa pozrieme na naše telo - krásne tam vidno vzájomnú snahu o harmoniu: ak telo (ako kolektívna bytosť spoločenstva miliárd buniek a ich ducha) chorľavie, naše Ja (kolektívna entita reprezentujúca celé telo, všetko živé v ňom) sa snaží chorobe čeliť, liečiť a harmonizovať stav tela. Rovnako ako keď naše Ja - naša psychika koná nekorektne, disharmonicky - výsledkom je vzbura buniek - psychosomatické ochorenia... Prečo by teda ľudstvo ako bytosť, rovnako ako Zem s biosférou nemala reagovať na to čo sa deje na nej s jej obyvateľmi - štruktúrami života na nej? Prečo by mala byť len pasívnym trenažérom a nechať sa ničiť? Ľudstvo ako celok a tiež biosféra citlivo reaguje, a vytvára protilátky, ktoré fungujú ako liek, je to súčasť vývoja.