Pardón, včera som nestihol odpovedať.

K „nesúhlasu“: Tu sa schádzajú dva princípy:
1. nebyť sám
2. príťažlivosť rovnorodého
Človek vyhľadáva prostredie podobne zmýšľajúcich. Pokúša sa doňho zaradiť a zároveň ponúka svoj podiel pri spoluvytváraní (vrátane sebatvorby). Ak je odmietnutý, hľadá ďalej, inde.
Spolupôsobí ešte jeden princíp: pomoci. Pomoc môže byť prijatá alebo odmietnutá.

K „protestnej kultúre“: V detstve človek dostáva základy dobra a pravdy (očividne nie zo školy, alebo iba málo, lebo tam „sa nalievajú“ hlavne vedomosti). To je jeho hrivna. Na prahu dospelosti preberá slobodnú vôľu a zodpovednosť. Je to kritické obdobie, lebo vtedy začína vidieť priepasť medzi hrivnou a svetom dospelých. Nie každý ten pohľad zvláda.

Vezmime si tieto tri prístupy:
a) pracujem pre seba
b) pracujem pre toho, kto pracuje pre mňa
c) pracujem pre iného
Vidno, že tvoria v tomto poradí akýsi smer podľa miery sebectva a spolupráce. Ak si vezmeme to, čo sa dochovalo z odkazu JK, dá sa povedať, že sebectvo odmietal. V prípade tretieho prístupu zostáva ešte nedoriešená otázka pre koho a do akej miery.

Množstvo názorov svedčí o nedostatku pravdy a neschopnosti rozoznať pravdu od nepravdy. Ako som tu nedávno vysvetľoval Hoxovi, rozoznávanie pravdy a nepravdy je otázka vnímania („percepcie“), čo je schopnosť získavaná (osobným) vývinom, ktorý má svoje zákonitosti. Začína tým, že pravde uverím. Kto uverí nepravde, má spravidla viacero príležitostí svoje rozhodnutie prehodnotiť.