O vzdávaní sa niečoho by bolo dosť komplikované písať, roky sa vzdávam ako materiálna tak psychických váh (alebo vád). Každému adeptovi na akejkoľvek duchovnej Ceste je jasné, že príde doba alebo situácia, keď sa bude musieť vzdať úplne všetkého.

Vzdať sa teda toho, čo súvisí ako ty píšeš s: "postupmi, riadenými meditáciami, duchovným systémom a pravidlami, symbolmi, farbami, tónmi, názvami" by pre mňa v reálnom živote znamenalo napr. nerobiť meditácie ako ich robím, zabudnúť naozaj múdre state o radách pre denný život z buddhizmu či Marka Aurélia? Ja viem (z kníh), že takto nejako to spraví jedinec tesne pred vstupom do nirvány, pred oslobodením (vieme o čo ide), ale to ja (zatiaľ) nie som. Ty áno? Pre mňa sú totiž tieto veci jediné, čo ma drží nad vodou a oddeľujú ma od sveta, v ktorom moje živočíšne ego prevezme úplnú kontrolu a už by som sa nemohol viac nazvať homo sapiens. Sú uzdou.

Viem a chápem celkom a bezo zvyšku, čo tým chceś povedať, ale zatiaľ je to len teória, sled nič nehovoriacich prázdnych slov, ktorým nikto z nás nedokáže dať zmysel. A to platí pre každého z nás bez výnimky.

Ako som spomenul na inom mieste, nemáme možnosť overenia ani potvrdenia (astrálu, čakier, slovanských véd, Boha... a ani len toho vzdania sa). A v tom je problém. Tieto a takéto témy sa naviac nedajú ani popísať ani prerozprávať na zrozumiteľnej úrovni. Lebo ako vraví Tao, brat by To povedal bratovi, sused susedovi, otec synovi... a potom by To poznali už všetci. A výsledok okolo nás a v nás? Chaos, neistota, pochybnosti...