Krátký kurz, kapitola 11.2. Rusko, Rus! Chráň sa, chráň... (2)

27.6.2019

předchozí část

...Spojenie rôznych kultúr v jednej civilizácii a ich rozvoj, vzájomne podporujúce spoločnú celostnosť, má vo svojom základe zhodu koncepcií a ich vzájomnú doplniteľnosť v aspektoch, ktoré sa nezhodujú.

V kultúre spoločnosti nachádzajú koncepcie riadenia svoj prejav v sfére ideológie národov a ich sociálnych skupín: tried, mafií a pod. Zmysel každej z koncepcií spoločenského samoriadenia je nemenný nezávisle na tom, či je vyjadrený formou vieroučenia, eposu, rozprávok, podobenstiev, anekdot alebo spoločenskovedných vied, aj keď forma prejavu sa môže meniť v závislosti od historických podmienok. A pretože každá spoločnosť je vždy nejakým spôsobom riadená, tak koncepcia jej samoriadenia objektívne existuje vždy, nezávisle na tom, ako je ona vyjadrená a nakoľko si ju spoločnosť uvedomuje. A rozdiel vnútornej histórie regionálnych civilizácií je podmienený tým, čo sa v historických udalostiach prejavuje ako dominujúca, tak aj k nej alternatívna duchovnosť ľudí, a takisto charakteristická pre každú z nich koncepcia spoločenského samoriadenia.

V spoločnosti môže súčasne existovať niekoľko koncepcií, ktorých nositeľmi sú rôzne sociálne skupiny, a medzi koncepciami sa môžu nachádzať aj vzájomne sa vylučujúce ohľadom cieľov a prostriedkov ich dosiahnutia. Ciele a prostriedky sa vo svojej väčšine vzájomne zhodujú, a preto činy v súlade s jednou koncepciou sú pustošivé alebo nevhodné ohľadom druhej. No ak ľudia nerozlišujú koncepcie a im vlastné ciele a prostriedky, tak môže v spoločnosti vzniknúť «konceptuálne neurčité riadenie»¹.

V konceptuálne neurčitom riadení sú súčasne do života zavádzané opatrenia, patriace k vzájomne sa vylučujúcim koncepciam usporiadania života spoločnosti. V konceptuálne neurčitom, vnútorne vždy antagonistickom riadení sa nedarí dosiahnuť prijateľným spôsobom ciele, vlastné ani jednej z koncepcií. A toto, časom, núti k prehodnoteniu minulosti, revízii koncepcií a výberu dostatočne konkrétnej koncepcie, v súlade s ktorou sa bude naďalej budovať riadenie.

Konceptuálna konkrétnosť v riadení je v podstate samodisciplínou, tak či onak sa prejavujúcou v podpore činmi jedného a v sabotáži a zámernom konaní proti druhému. Pri pohľade z takýchto pozícií bol rozpad ZSSR krízou v rozvoji Ruska — jednej z regionálnych civilizácií planéty, vzniknuvšou v dôsledku nespôsobilosti jej spoločnosti ZA-v-ČASU sa oslobodiť od neživých-prekonaných koncepcií v dovtedajšom konceptuálne neurčitom riadení.

Východ z krízy — v takomto chápaní jej podstaty — predpokladá ten istý prostriedok, akým ju bolo možné v minulosti odvrátiť: rozlíšenie aktívnych modifikácií vzájomne sa vylučujúcich generálnych (t.j. zahŕňajúcich v sebe niekoľko čiastočných) koncepcií v spektre rôznorodých prejavov každej z nich. To je informačná osnova konceptuálne konkrétneho riadenia, pretože žiadna činnosť nie je možná, ak predmety a prostriedky činnosti sú nerozlíšené v prostredí ich obklopujúcom v procese jeho zmeny: buď činnosť degeneruje do zmätku na jarmoku pýchy; alebo vyvoláva neželateľné nepredpovedateľné následky a sprievodné efekty, neodstraniteľné už existujúcimi disponibilnými možnosťami.

Ľuďom je dávaná schopnosť rozlíšenia v tempe rozvoja životných situácií. To odmietať znamená pretvarovať sa, vedúc okolie k poblúdeniu: «Pokrytci! Rozlišovať tvár neba a zeme viete, a znamenia doby nemôžte? (znak «?» bol odstránený cenzormi Blahej Zvesti)», — Маtúš, 16:3 a Lukáš, 12:57, pokračuje: «Prečo sami podľa seba nesúdite, čo má byť?»

A v súlade s tým, historicky reálne je možné odhaliť len dve generálne koncepcie organizácie života ľudí a riadenia v spoločnosti. Rozdiel v stupni ich zmiešania a realizácie v ich regionálnych a národných modifikáciach vytvára celú známu rôznorodosť životných poriadkov.

PRVÁ. Riadenie je realizované sociálne úzkou uzavretou korporáciou v jej korporátnych záujmoch. Pritom sa korporácia obnovuje na základe klanovo-„elitárnej“ sociálnej bázy, do ktorej prístup z iných sociálnych skupín je štatisticky zriedkavý kvôli tomu, že ho korporácia uzatvára. Zbytok spoločnosti — prevládajúca väčšina obyvateľstva — je uspokojovaná blahami civilizácie na zostatkovom princípe, a jej nespokojnosť „elita“ ignoruje a potláča, nakoľko sa dá. Ne-„elitárna“ väčšina nie je schopná efektívne odporovať vládnucej, jej život utláčajúcej „elite“, pretože je tak zaujatá prácou, že nemá možnosť počas doby ľudského života si osvojiť poznatky a praktické návyky, potrebné na nahradenie „elity“ v sfére riadenia na celospoločensky významnej úrovni. Je nútená trpieť utláčajúce všetko-si-dovoľovanie tých, čo sami seba považujú za „elitu“, jednoducho preto, lebo má pocit, že život v sociálnom chaose — vnútrospoločenskej vojne všetkých proti všetkým im dostupnými prostriedkami — bude ešte horší.

Osnovou tohto typu spoločenského usporiadania je „Tajná“ doktrína, v súlade s ktorou prístup k osvojeniu si znalostí a návykov pod rôznymi ušľachtilými zámienkami a priamym útlakom je pre ne-„elitárne“ sociálne skupiny obmedzený. Celá spoločnosť vyzerá ako mnohostupňovitá pyramída — hierarchia lokajsko-pánskych osobných a klanovo-rodinných vzťahov. V základe hierarchie leží informovanosť a osvojené praktické návyky, uzavreté v systéme rodových tajomstiev a vzájomných zasvätení, určujúcich postavenie osoby a rodu v davo-„elitárnej“ pyramíde spoločnosti. Таjné poznatky, monopolný prístup neospravedlniteľne úzkych sociálnych skupín k ich osvojeniu, v podmienkach panovania momentálne-pre-seba-hrabúcej morálky a závisti bohatstva a zaháľky sú prostriedkom vytvorenia druhotného mnopolu: monopolu vysokých cien za produkt „elitárnej“ riadiacej práce v spoločnosti.

Duchovnosť je v takejto spoločnosti stotožňovaná s «mierou hierarchickej významnosti», а „hierarchická významnosť“ v spoločnosti predpokladá mať hierarchiou určenú úroveň „duchovnosti“ alebo ju (skutočnú duchovnosť)* odmietať ako takú: miesto maľuje človeka, samotná duchovnosť a človek — jej nositeľ sú odmietané: «ja som vodca, ty si hlupák; ty si vodca, ja som hlupák». Vysoký stupeň (v pyramíde) je považovaný za vysokú ľudskú dôstojnosť: na „vrchole“ sociálnej pyramídy sú klany, produkujúce vyšších zasvätencov, akoby poznajúcich zmysel života a tajomným spôsobom vedených zhora; dole je „pracujúci dobytok“, ktorý si nemusí výlučne totosvoje predurčenie, prednaznačené mu „najvyššou elitou“, uvedomovať, mysliac si, že jeho ľudská dôstojnosť sa prejavuje v dostatku prepychu a radovánok, „chleba a hier“, alebo v profesionalizme, nechcúc pochopiť, že volebné politické ceremónie a zasvätenia sú takisto hrou-šou, a profesionalizmus je nanajvýš len podkladom, ako mať prepych a ostatný „chlieb a hry“. „Chlieb a hry“ — tak isto ako aj prístup k profesionalizmu — sú prerozdeľované „vyššími“ podľa ich svojvôli (viď. monológ Velikého Inkvizítora F.M. Dostojevského) a sú úplne vzdialené od dôstojnosti človeka a z nej vyplývajúcich 1) povinností človeka a 2) práv človeka. Všetko toto je pridané k usporiadaniu psychiky, určujúcemu dôstojnosť človeka alebo jej absenciu ako takú:

• u človekupodobných civilizovaných zvierat (ak ich správanie je diktované inštinktami, ktoré oni neovládajú);
• u biorobotov-zombie, ktorých správanie je bezpodmienečne podriadené výtvorom kultúry (geneticky neodovzdávanej informácie, ktorá sa stala neozmysleným alebo zvrátene ozmysleným vlastníctvom ich psychiky);
• démonov, ktorí sa opájajú svojim individualizmom, rozumnosťou a ostatnými schopnosťami.

Pri nasledovaní tejto koncepcie sa národné „elity“ vzájomne odlišujú nie viac, než sa odlišuje v „Мŕtvych dušiach“ Pľuškin, od ktorého utekajú poddaní a ktorý hladuje sám, od Sobakeviča, ktorý aj sám má dostatok i čistokrvní poddaní v mocnom hospodárstve sú sýti a zaopatrení. Či to prebieha formou uzákoneného obchodu s otrokmi alebo formou západnej demokracie (v ktorej účtovníckych učebniciach sa do dnešných čias nachádzajú klauzuly, majúce na mysli de-facto obchod s otrokmi: «aj keď personál firmy je jej najcennejším kapitálom, predsa len nepodlieha bilančnému účtovníctvu»), je to rovnaké „elitárno“-otrokárske usporiadanie — mnohotvárne pokrytecké v odmietaní rovnosti ľudskej dôstojnosti človeka. Môžu sa pritom prednášať ľubovoľné slová, no certifikát o hierarchickej významnosti v jeho ľubovoľnej podobe — оd formy nosa, mozoľov na rukách, až po diplom laureáta a nominálu na bežnom účte — je prvotná osnova pre začiatok styku jedincov.

Táto koncepcia pri svojej realizácii vytvára jednu historicky významnú modifikáciu. Jedna z množstva regionálnych skupín vyšších zasvätencov sa začína správať voči nej analogickým skupinám vyšších zasvätencov v iných spoločnostiach ako k „pracujúcemu dobytku“, následkom čoho do paralelných hierarchií v susedných regiónoch vnáša zámerné lživú informáciu. Dopustiac jej prienik, susedné hierarchie strácajú riadiacu funkčnosť a stávajú sa podriadené hierarchii agresora tým viac, čím viac sú presvedčené o svojom absolutizme ducha². Toto je studená vojna: svojou podstatou vojna informačná: „veríš — neveríš“; „pochopíš — nepochopíš“; príjmeš smrteľnú lož, alebo sa držíš skutočnej pravdy podľa svedomia a preto je ti Zhora dané Rozlišovať všetko a všade v tempe rozvoja situácie.

Studená vojna sa historicky reálne vedie už niekoľko tisícročí: v jej výsledku sa rozpadol staroveký Rím a vznikol súčasný Západ. A Rusko je Rusko, a nie časť Západu, pretože v tejto studenej vojne nebolo premožené už vyše 1 000 rokov. Cieľom vojny je globálny davo-„elitarizmus“ — „elitárno“-otrokárske zriadenie na celej planéte v nejakej jeho „ušľachtilej“ forme: napríklad, formou Západnej „demokracie“ — pre začiatok³.

Josif (Jakovlevič), Моjžiš, Ježiš, Mohamed prichádzali preto, aby ho celkovo zničili, aby všetci na Zemi mali život a mali ho v hojnosti. Výhovorky o tom, že proroci mali na zreteli „život v hojnosti po Súdnom dni“ je neskorším výmyslom. Ak by vyslanci mali na zreteli toto, tak by to povedali priamo. Inak by nebolo skrze Ježiša povedané: «Od týchto čias (cca pred 2 000 rokmi) Kráľovstvo Bаžie sa zvestuje a každý úsilím do neho vchádza». «Nepríde Kráľovstvo Božie viditeľným spôsobom». A od týchto slov padol imperátorský Rím a Judea. Nebolo by skrze Mohammeda povedané: «Оn je Ten, Ktorý poslal Svojho vyslanca s priamou cestou a relígiou skutočnej pravdy, aby ju prejavil vyššie nad akoukoľvek relígiou, nech by to aj nenávideli vyznávači mnohobožstva». A z týchto slov padla Perzia a Byzantia, skostnatevšie v samouhlupovacom vlastnom výmysle — útlaku jednych druhými. Boh neničí život v pravde na Zemi.

Vlastný výmysel, prekrucujúci zmysel Jediného Zákona, vyplýva od „tajných doktrinárov“, vnucujúcich „Tajnú“ doktrínu, ako spôsob života, a tým samým sa odklonivších od Skutočnej Pravdy. Toto je sprevádzané ich potrebou parazitovať na živote iných, pokiaľ si to doprajú, lebo v samotných parazitoch niet Ducha života, ktorý sa vyhýba ľstivosti a nepravde.

DRUHÁ KONCEPCIA. Sociálnou bázou riadiaceho korpusu, ktorý len realizuje nadsociálnu moc v spoločnosti, je celá spoločnosť, а spoločnosť dodržiava v riadení koncepciu zachovania biosféry a rodín (Korán: «А azda vy, ak sa odvrátite, budete ničiť zem (po jej usporiadaní) a rozbíjať príbuzenské väzby? — to sú tí, ktorých preklial Boh».) s cieľom uspokojiť životné záujmy celého obyvateľstva, vrátane bezpečnosti všetkých ľudí, počnúc psychologickým a končiac ekonomickým a fyzickým, telesným bezpečím.

Táto koncepcia vylučuje lokajsko-pánsku hierarchičnosť osobných vzťahov preto, lebo pre každého človeka v nej Hospodin je Jeden Boh, Sám sa zrieknuvší všetko-si-dovoľovania a predpísavší Sám Sebe byť milostivým (Korán, 6:12, 6:54), darujúci Ľúbosť Mu veriacim. Všetci ostatní sú buď Jemu verní sluhovia, alebo bojovníci proti bohu, odkázaní dočasne na ich domýšľavosť a chytráctva podľa ich vlastných výmyslov. Všetci ľudia veria Bohu a dobrovoľne napĺňajú Jeho blahý úmysel, v ktorom niet vnútorných antagonizmov; neľudia sú oslobodení od tejto relígie. A preto všetci ľudia sú priateľmi, druhmi, duševnými bratmi, no v žiadnom prípade nie pánmi ani nie lokajmi a nie majetkom iných. Konkrétne v tomto je realizácia prvého i druhého prikázania v Kristovej Bahej Zvesti.

V slove «pán», smerujúcom k osobe druhu Človek Rozumný, je vyjadrená nie úcta jedného človeka voči druhému (na to existuje veľmi zriedkavo používané oslovenie: vážený), аle lokajstvo jedného pred druhým, ktorého on sám povyšuje na úroveň Pána Boha alebo vyhovuje samoľúbosti druhého napriek tomu, že Boh prikázal ľuďom milovať jeden druhého a, dôverujúc Mu, nevytvárať si modly.

Toto je človečenstvo – člo-večnosť. Jozef, Mojžiš, Ježiš, Mohammed, neochvejne napĺňajúc vôľu im všetkým spoločného Boha, učili tomuto spôsobu života. A v ňom nie je miesto pre hierarchie „guru“, pretože v Kráľovstve Božom — Nebeskom i Pozemskom — je Duch Svätý učiteľom každej skutočnej pravdy podľa miery vzniku jej potreby u každého; ak, samozrejme, človek sám sa neodvráti od skutočnej pravdy, keď ona k nemu prichádza priamo vo vnuknutiach Ducha Svätého, alebo nepriamo: prostredníctvom druhých ľudí, zvestovateľov, skrze kultúrne pamiatky spoločnosti alebo neformálnym «Jazykom» životných znamení od Boha.

V tejto koncepcii profesionálne odlišnosti a podriadenosť profesií, štatistika ich zriedkavosti a štatistika obnovy rôzného profesionalizmu, potrebného pre život spoločnosti, nemôže byť základom — zjavnej i tajnej — hierarchie lokajsko-pánskych (rovná sa: chuligánsko-slabošských) osobných i klanových vzťahov a útlaku jedných ľudí druhými. Toto nesmie byť ani v zákonných, ani v nezákonných formách, dokonca ani v zamlčaní, tajenom v hlbinách duše, lebo Boh je znalcom sŕdc a vie všetko. A On je jediným Pánom pre ľudí, majúcich rovnakú ľudskú dôstojnosť, nezávisle na získaných profesiách.

Každá z oboch koncepcií má množstvo modifikácií globálneho i regionálneho významu, а konceptuálna neurčitosť riadenia sa rodí z ich rôznych vzájomných prienikov do v konkrétnom riadení realizovanej čiastočnej koncepcie.

No Boh nemení to, čo sa deje s ľuďmi, pokiaľ samotní ľudia nezmenia to, čo je v nich. Kráľovstvo Božie sa zvestuje, no nie je nanucované a každý sám úsilím doňho vchádza, ak si to bude priať, zmeniac čo-to v sebe, zriekajúc sa niečoho, a niečo zvoliac si i vynakladajúc úsilie, aby uskutočnil zvolené. Toto vedie aj k výmene jedných koncepcií za iné a ku konceptuálnemu rozhraničovaniu voči nevhodným koncepciám a praxou ich realizácie. A preto netreba stavať sa ako k salónnemu „elitárnemu“ aforizmu, vyslovenému K. Prutkovom: «Nie v celku hľadaj jednotu, ale viac ROZDELENIA V JEDNOTE».

A v tomto je zachovanie Ruska — regionálnej civilizácie, svojbytnosti života mnohých národov, majúcej globálny význam a zmysel svojej existencie, ako aj všetky ostatné regionálne civilizácie, nezničiace sa opojením lžou a slovami, ktorých zmysel nechápu.

30.06. — 07.07.1995

(Upresnenia: 02 — 29.12.1995; 26.01.1999)

-pokračování-