KSB (Koncepcia spoločnej bezpečnosti), svazek II, kapitola 3: SOCIÁLNE PROСESY VO VÝCHODNOM BLOKU (38)

17.7.2019

předchozí část

Všetko spolu sú to totiž predpoklady, z ktorých vzniká u nepriateľa ilúzia (alebo odôvodnené presvedčenie) o beztrestnosti a potencionálny agresor sa tak zvykne odhodlať k vojne horúcej, ako už opakovane dejinách..

V júni 1941 existovalo v Červenej armáde ešte aj narušenie vyváženosti predpísaného vybavenia, zabezpečenia a koordinácie jednotlivých zložiek pozemných vojsk. T.j.,

1. nedovybavenosť rôznymi prostriedkami rádiokomunikácie bola od 30% do 60%;

2. bol nedostatok automatických ručných zbraní;

3. hromadný útok Nemcov na nebojaschopné vojská a infraštruktúru viedol k zničeniu väčšej časti letectva západných okruhov ešte na zemi, čo dodatočne prehĺbilo nerovnováhu akcieschopnosti pozemnej armády a zabezpečilo Nemcom operačnú nadvládu vo vzduchu (letecké krytie).

Diverzná činnosť a zničenie objektov komunikácie, spolu s nedostatkom komunikačných prostriedkov priviedli prakticky k celkovej strate riadenia vojska, v dôsledku čoho sa stal operatívny plán Generálneho štábu Červenej armády na r.1941 len zdrapom papiera. T.j., došlo vlastne k rozvratu existujúcej koncepcie vedenia vojny a nastúpilo koncepčné bezvládie nad ozbrojenými silami (*de-facto anarchia). Uvedený stav pretrvával až do neskoršieho opätovného nastolenia poriadku a nástupu funkčného velenia nad vojskami pozdĺž celého frontu.

Typickým pre danú situáciu bolo, že napr. Odeský vojenský okruh neprišiel o kontrolu nad vojskami a jeho letectvo bolo na zemi poškodené v podstatne menšom rozsahu, ako letectvo jeho severných susedov. Príčina tu nie je iba v tom, že sa NEnachádzal v smere hlavného útoku Nemecka, ale skôr v tom, že jeho velenie prijalo vopred z vlastnej iniciatívy opatrenia na zvýšenie bojovej pohotovosti jednotlivých častí svojho okruhu, nečakajúc slepo a tupo na rozkazy moskovského velenia.

Počas obdobia deforiem a tzv. perestrojky koncom ´80 a v ´90 rokoch 20. stor. boli vyslovené názory, že uvedená situácia v Odeskom vojenskom okruhu bola spojená s veľkým osobným rizikom, pretože sa porušoval rozkaz «nenechať sa vyprovokovať».

Pritom bolo ale toto “riziko“ naozaj skutočne o niečo väčšie, ako vyššie v texte popísané „riziko“ veliteľov flotíl a Ľudového komisára Vojenského námorníctva.

Avšak nebolo tomu tak z dôvodov možnej „pomstychtivosti“ vládcu Stalina ale z dôvodu pre armádu tradičnej slepej verno(p)oddanosti najvyššiemu moskovskému pozemnému veleniu, včítane jeho samého voči vláde (* t.j.,  neschopnosti štruktúr pozemnej armády samostatne zodpovedne myslieť).

D.G. Pavlov (1897 — 1941), veliaci vojskám Západného Zvláštneho Vojenského okruhu, nachádzajúceho sa v smere hlavného nemeckého útoku, neprijal opatrenia, analogické opatreniam, prijatým v Odeskom vojenskom okruhu a bol tak v skutočnosti zastrelený práve za spomínanú otrockú verno(p)oddanosť.¹

Verne(p)oddaní súčastníci však odsudzujú Stalina dokonca ešte aj za to.

N.S. Chruščov posmrtne vrátil D.G. Pavlovovi vojenské hodnosti a plne ho rehabilitoval²... J.V.Stalin raz pri posudzovaní istého návrhu na menovanie do funkcie povedal:

„Je to dobrý odborník, ale nemožno ho menovať do funkcie vedúceho(*riadiaceho) pracovníka. Je príliš servilný(*pätolízačský). Taký urobí z lásky k veliteľstvu viac škody ako najhorší nepriateľ. A aj keď to nebudeš vyžadovať, názor si vždy slepo automaticky bude snažiť s vedením odsúhlasiť“³.

Katastrofa bola ukončená, keď bolo obnovené riadenie vojsk na celej línii frontu a začala sa strategická obrana. Prechod od strategickej obrany k strategickému útočeniu sa stal možným až po dosiahnutí:

1. potrebnej štruktúrnej vyváženosti a koordinácie jednotlivých častí pozemných vojsk,

2. potrebnej ich číselnej parity (vyrovnanosti) voči nepriateľovi,

3. získaní prevahy v technike a

4. nadobudnutí reálnych bojových skúseností personálom (vojakmi).

Pritom má hlavne posledný faktor obzvlášť veľký význam.

Totiž dokonca ani vtedy, ak by vláda a velenie Červenej armády stihli k 22. Júnu 1941 realizovať všetky potrebné opatrenia predpokladané operačnými a mobilizačnými plánmi, tak by nedostatok reálnych bojových skúseností⁴ proste neumožnil vyhrať vojnu na území pripravujúceho sa, už vojensky z predchádzajúcich kampaní v Európe ostrieľaného nepriateľa. A to ani za cenu malých strát v prípade nejakého preventívneho mohutného útoku⁵.

Z analýzy udalostí 1930-tych rokov je možné vyvodiť nasledujúce závery.

Aby potencionálneho agresora ani len nenapadlo začať vojnu konvenčnými typmi zbraní (6. Priorita – v rámci kategórii univerzálnych zbraňových systémov), je nutné, aby:

a) generácia vojenskej techniky, tvoriaca výzbroj a výstroj bojových útvarov danej krajiny, nemala vyčerpaný potenciál svojej modernizácie a udržiavala sa na kvalitatívnej úrovni, zodpovedajúcej úrovni potenciálneho agresora, alebo ju o niečo prevyšovala;

b) spektrum typov výzbroje bolo širšie ako má potenciálny agresor;

c) v okamihu vyčerpania 50% rezervy inovačného potenciálu existujúcich vzorov výzbroje bol už k dispozícii vzor nový, s dostatočným modernizačným potenciálom, pripravený na hromadnú výrobu. Pritom MUSÍ byť tam, kde je to možné, u nových vzorov vojenskej techniky zabezpečovaná agregátna(skupinová, triedna) a elementárna kontinuita, aby sa vojaci s touto novou technikou čo najľahšie oboznamovali (si ju osvojovali) a aby sa zároveň zbytočne nepreťažovala ekonomika národného hospodárstva;

5. si najvyššie vedenie štátu uvedomovalo dôsledky svojho zasahovania do ohraničovania bojovej schopnosti a pohotovosti Ozbrojených Síl;

6. existoval jednotný systém riadenia bojovej pohotovosti všetkých druhov vojsk, rýchlostné charakteristiky ktorého musia byť rovnako dobre známe tak najvyššiemu vedeniu štátu, ako aj najvyššiemu veleniu armády;

7. bolo v období bezprostredného ohrozenia krajiny zabezpečené neprerušované stráženie na smeny vo všetkých vojenských zložkách a ich častiach, nachádzajúcich sa v pohraničných okruhoch, ako aj na všetkých úsekoch PVO/PRO, s cieľom nedopustiť preventívny útok, ktorý môže byť spustený tak omylom, ako aj cieľavedome zlým úmyslom potenciálneho protivníka. Hlavné sily sa pritom musia nachádzať v hlbokom tyle vo vnútri územia krajiny v stave zvýšenej pohotovosti, aby boli podľa možnosti čo najmenej ohrozené prekvapivým a rozsiahlym útokom a súčasne neboli unavené neustálou plnou bojovou pohotovosťou, majúc tak čas na rozpracovávanie bojových postupov do okamihu kontaktu s hlavnými silami protivníka. Pokiaľ ide o vojnu bežnými konvenčnými prostriedkami, musí byť potenciálny agresor presvedčený, že prvý rozsiahly útok:

1) nevyradí z prevádzky hlavné sily protivníka a infraštruktúru ich riadenia;

2) nenarazí na NEbojaschopné oddiely, vďaka čomu neskolabuje velenie vojsk domácej krajiny a nebude zničená strategická obrana.

Iba v takých podmienkach bude protivníkovi jasné, že žiadneho Blitzkriegu nebude, a v prípade útoku príde k dlhodobej vyčerpávajúcej vojne s neurčitým výsledkom až do úplného vyčerpania a zničenia vojensko-ekonomického potenciálu tej z oboch konfliktujúcich strán(krajín), ktorá bude nakoniec porazená.

Koncom II. svetovej vojny sa objavili jadrové zbrane.

Už v roku 1947 mali USA plán jadrovej vojny proti ZSSR. Bez ohľadu na jadrový monopol USA, bol aj vtedy zadržiavajúcim faktorom práve potenciálne vleklý charakter vojny a plné presvedčenie, že ZSSR je schopný zopakovať pochod na tankoch cez Európu. Okrem toho bola očakávaná aj silná prokomunistická piata kolóna vo viacerých krajinách Západu.

Následne sa stali jadrové zbrane masovým typom výzbroje a ich použitie sa stalo možným dokonca aj na taktickej úrovni poľného delostrelectva od ráže 150 mm a vyššie, t.j. včítane veľmi mobilných samohybných ťažkých delostreleckých plukov.

Vo vzťahu k jadrovým zbraniam (a iným typom zbraní hromadného ničenia) sa faktorom zadržiavania stala vysoká neurčitosť schopnosti prvého jadrového úderu odzbrojiť obeť agresie do takej miery, aby vlastná protiliedadlová a protiraketová obrana agresora boli schopné vysporiadať sa s odvetným útokom obete agresie s prijateľnými stratami pre dotyčného agresora.

Vývoj strategických jadrových síl sa tak rozvíjal týmto smerom. V rámci obrany sa s cieľom zvýšenia neurčitosti dôsledov jadrového útoku umiestňovali jadrové zbrane

1. v dobre chránených stacionárnych šachtách;

2. na mobilných prostriedkoch, umožňujúcich vypustenia nosičov jadrových náloží z mora, vzduchu a zo zeme;

3. zvyšovala sa schopnosť skryť mobilné nosiče jadrových náloží, čo výustilo do pretekov jednotlivých generácií atómových ponoriek, ktorú ZSSR v kľúčovom parametri schopnosti ukrytia ponoriek (ich hlučnosti) neskôr v podstate úplne prehral.

Pri tom má taký parameter, ako je čas doletu rakiet, reálny význam iba pre prvý úder, ktorý by mal byť odzbrojujúci. Preto umožňuje prevaha USA v skrytosti ponoriek skrátiť im čas doletu pri streľbe z operatívnej zóny vojenského námorníctva ZSSR, alebo dokonca zo sovietskych teritoriálnych vôd⁶.

Pre odvetný úder, spustený buď po prvých výbuchoch, alebo po zistení hromadného štartu rakiet, až po prvé výbuchy na svojom území, má čas doletu druhostupňový význam. Prvostupňový význam má pri odplatnom údere MNOŽSTVO nosičov, s ktorými budú mať dočinenia systémy strategickej protivzdušnej a protiraketovej obrany agresora a dĺžka časového úseku, keď budú v dosahu činnosti tejto PVO/PRO, aby táto bola zahltená. T.j., ľudovo povedané: podobne ako tenista, aj keby mal rakety (v každej ruke jednu), päť loptičiek naraz neodrazí.

Rozmiestnenie jadrových zbraní na mobilných zariadeniach ako sú vlaky, pohyblivé kolesové a pásové vozidlá, lode plávajúce vo vnútrozemí, či na moriach apod. stavia preto pri využití nosičov, schopných veľmi presného samonavádzania, pred tým, kto útočí ako prvý, otázku o presnej identifikácii dostatočne veľkého počtu mobilných prostriedkov na vypúšťanie rakiet. Ak to zabezpečené nie je, tak prvý úder odzbrojujúcim nebude a stáva sa nezmyselným, čo je presne to, čo brániaca sa strana potrebuje.

Možno tiež vytvárať tzv. kontainerové štartovacie systémy. V čase ohrozenia môžu byť také komplexy rozmiestnené na železničných vlakoch a ešte lepšie na morských prepravníkoch kontainerov, aby vlastné územie nebolo ohrozované vlastnou jadrovou náložou. Transportéry kontainerov môžu byť rozmiestnené v operatívnej zóne vlastného námorníctva, premiestňujúc sa pozdĺž bežných pobrežných dopravných trás pod ochranou vlastného námorníctva a pobrežného letectva. Problém synchronizácie doletu raketových nosičov odvetného úderu k územiu agresora je riešený odpočítavaním času od momentu elektromagnetického impulzu jadrových výbuchov prvého úderu agresora V PRÍPADE STRATY RÁDIOVÉHO SPOJENIA s velením Ozbrojených Síl domovskej krajiny.

Príkaz na vypustenie nosičov odvetného úderu a ich synchronizovaný let k územiu agresora v takomto prípade dáva sám agresor, A ON TO MUSÍ VEDIEŤ.

Rozvoj strategických systémov PLO (protilodnej obrany), podobných ako americký SOSUS⁷, môže v budúcnosti zmenšiť vzdialenosti a tak schopnosti ukryť sa medzi hladinovými loďami a ponorkami. Ponorky však majú za týchto konkrétnych okolností⁸ podstatne horšie charakteristiky životnosti. Preto sú lode prevážajúce uvedené bezpečnostné kontainery pri pobyte v operatívnej zóne vlastného námorníctva dostatočne dobre ukryteľné pred prostriedkami leteckej a kozmickej špionáže protivníka, obzvlášť pri podmienkach prerušenia rádiovej komunikácie v oblastiach, kde sa vyskytujú časté hmly a veľká oblačnosť. To môže zabezpečiť dostatočne vysokú neurčitosť vo výpočtoch potencionálneho agresora ohľadom možnej sily odvetného úderu⁹, urobiac tým prvý úder agresora nezmyselným.

Všetky opatrenia, spôsobujúce rast neurčitosti(nepresnosti) vo výpočtoch rozsahu odvetného úderu, sú FAKTOROM STABILIZÁCIE MIEROVÉHO SPOLUNAŽÍVANIA (to jest stavu bez horúcej vojny) Východného Bloku a Euro-Amerického konglomerátu, pretože najvyššie slobodomurárske kruhy vedia o neustálej snahe ZSSR vyhýbať sa vojnám. Čo si o vojenskej sile ZSSR „myslí“ dav na Západe, je nepodstatné, pretože názory davu na toto, ako aj na všetko ostatné, sú formované médiami a nijakým spôsobom nesúvisia s realitou.

Príkladom toho je škandál zo začiatku 1980-tych rokov, týkajúci sa japonskej firmy „TOSHIBA HIKAI“, ktorá predala ZSSR CNC zariadenia na opracovávanie lodných skrutiek. USA spustili krik, že to pomôže podstatne zlepšiť akustické parametre ponoriek ZSSR. Prakticky všetok svetový dav(stádo) tomu samozrejme znova slepo uveril, hoci skutočný inžinier - odborník na stavbu lodí už od školských lavíc dobre vie, že na hlučnosti lode sa CNC stroj, ktorým sa opracovávajú jeho lodné skrutky, prejavuje až niekde na poslednom mieste. Špeciálne hlavne u ponoriek totiž hluk neprodukuje ani tak samotná lodná skrutka, ale primárne teleso ponorky ako celok, keďže predstavuje pomerne zložitý kmitajúci systém. Hlučnosť ponorky je definovaná KONCEPCIOU požiadaviek na ponorku, ktorá potom predurčuje koncepciu projektovania konštrukcie celého tohto kmitavého systému (telesa ponorky). Admirál S.G. Gorškov¹⁰, hodnotiac podľa jeho knihy “Námorná moc štátu”, trpel ani nie tak rozdvojením osobnosti, ako skôr plnou mierou kaleidoskopického idiotizmu, keď vyžadoval od ponoriek rýchlostné parametre závodného motorového člnu. Z toho dôvodu bolo v tej dobe v kruhoch Vojenského námorníctva ZSSR hovorenie o akustickej utajenosti ponoriek proste vyslovene škodlivé pre kariéru. V koncepcii projektovania, sa požiadavky na tichý chod ponorky uspokojovali až PO uspokojení požiadavky pohyblivosti a tzv. teoretickej nepotopiteľnosti¹¹.

Vo svojej(?)¹² knihe (r. 1976) admirál S.G. Gorškov „došiel” k záveru o prichádzajúcom rozvoji triedy lietadlových krížnikov vo Vojenskom námorníctve Západných krajín a náraste ich početnosti. Ten záver zrejme čerpal z „pornografickej literatúry”¹³ zahraničného Vojenského námorníctva (získanej a držanej v tej dobe v špeciálnych archívoch ZSSR), ktorú konzumovalo najvyššie velenie všetkých úrovní. V konečnom dôsledku malo ZSSR v triede ťažkých lietadlových krížnikov nad Západom¹⁴ úplnú prevahu, avšak lietadlová loď má vždy prevahu nad akýmkoľvek lietadlovým krížnikom a ich zoskupením. Západ mal tak v dôsledku daného rozhodnutia hlavného veliteľa sovietskeho námorníctva S.G. Gorškova, zaručenú úplnú prevahu v plnohodnotných lietadlových lodiach¹⁵ nad Východným Blokom.

Vyzerá proste, že admirála S.G. Gorškova niekto menoval do funkcie Hlavného veliteľa vojenského námorníctva ZSSR s tou podmienkou, že mu zakázal hovoriť slovné spojenie „lietadlová loď“ (alebo sám túto podmienku svojho vymenovania uhádol..).

Pritom sa jeho predchodca admirál N.G. Kuznecov snažil vytvoriť vyvážené Vojenské námorníctvo také, jadrom ktorého mali byť logicky práve lietadlové lode. Ak nie je vojenské námorníctvo ako celok vyvážené, tak je vhodné akurát tak na slávnostné prehliadky. Bez proporcionálne¹⁶ vyváženého Vojenského námorníctva niet ani proporcionálne vyvážených Ozbrojených síl celkovo, čo otvára možnosti zahraničného a nadnárodného diktovania politiky danej krajine z pozície sily či už priamo, alebo nepriamo¹⁷.

S.G. Gorškov bol vo funkcii Hlavného veliteľa Vojenského námorníctva 30 rokov a aj KVALITATÍVNA VYROVNANOSŤ, týkajúca sa strategických ponoriek prestala platiť v dobe jeho celkového oficiálneho velenia.

Ministerstvo lodného priemyslu i Vojenské námorníctvo dosť neochotne a takmer neoficiálne pripustili kvalitatívnu prevahu Námorných síl USA (US NAVY) hneď po objavení sa pojmu «Nová obranná doktrína» v období perestrojky¹⁸.

Takmer neoficiálne znamená, že vo Vojenskom námorníctve ZSSR existovali na rôznych úrovniach dva názory, ktoré sa prejavujú aj v rôznych dokumentoch:

1. zaostávanie tu je, ale nejde o zaostávanie v kvalite;

2. zaostávanie tu je, a týka sa kvality¹⁹.

...pokračování