KSB (Koncepcia spoločnej bezpečnosti), svazek II, kapitola 3: SOCIÁLNE PROСESY VO VÝCHODNOM BLOKU (35)

7.6.2019

předchozí část

Siointernacizmus počas dvadsať rokov sovietskej moci, aj keď zničil predstaviteľov starej armády, nebol schopný vykoreniť vojenskú kultúru Ruska.

Po „neopodstatnených“ represáliách¹ roku 1937 sa tak nevyhnutne začal proces znovuzrodenia vojenskej kultúry Ruska.

Chyby najvyššieho politického vedenia ZSSR v prvej polovici roku 1941 mali vplyv tak na činnosť

A) Ľudového komisariátu obrany, ktorému podliehali pozemné vojská, ako aj na činnosť

B) Ľudového komisariátu pre Vojenské námorníctvo.

1. V tom, že Vojenské námorníctvo čelilo začiatku II. svetovej vojny v stave bojovej pohotovosti, sa cez ŠTÁTNICKÚ SVOJPRÁVNOSŤ postojov, výchovy a myslenia vyššieho veliteľského zboru Vojenského námorníctva ZSSR prejavila ruská námornícka kultúra.

2. A v tom, že pozemné vojská boli nemeckým útokom 22. júna 1941 pristihnuté nepripravené, sa prejavila slepá VERNO(P)ODDANOSŤ vychovaná vojenskou kultúrou ruskej armády(pozemných vojsk) a jej velenia, včítane tzv. gardových útvarov.

K tragickému ránu dňa 22. júna 1941 tak priviedla ruskú armádu rovnaká sila², ako k slnku Austrelitzu³. T.j., vlastná slepá vernopoddanosť, spojená s nedostatočnou kompetentnosťou v otázkach stratégie vyššieho politického vedenia štátu.

* * *

Doplnenie z roku 2003

Alebo ešte tvrdšie povedané:

Ak jeden druh vojsk štátu čelí začiatku vojny v pohotovosti a pre iný druh vojsk prichádza vojna neočakávane, tak to znamená, že v tých druhoch vojsk, pre ktoré bolo napadnutie neočakávané, muselo jednoznačne prísť ku vlastizrade, alebo k trestuhodnej nedbanlivosti a nezodpovednosti členov najvyššieho vojenského velenia.⁴ (*a to je v konečnom dôsledku prakticky jedno a to isté).

* *
*

Chronológia začiatku vojny, bola nasledovná:

1) Dňa 15 mája 1941 nemecké vojenské lietadlo „Junkers-52“ preletelo po trase Bialystok – Minsk – Smolensk – Moskva bez akýchkoľvek prekážok zo strany protivzdušnej obrany ZSSR („Vojensko-historický časopis“ č.6, rok 1990⁵). Nemecko tak získalo konkrétnu predstavu o reálnom stave sovietskej protivzdušnej obrany.

2) 15.06.1941 vydalo hlavné velenie nemeckého vojenského námorníctva (Kriegsmarine) rozkaz ničiť sovietske ponorky ak sa objavia na juh od línie Kleipeda (nem. Memel) až po južný výbežok ostrova Eland vo Švédsku.

3) V noci z 21. na 22. júna začalo Nemecko mínovať neutrálne vody Baltského mora.

4. Velenie Čiernomorskej flotily vydalo dňa 26.05.1941 rozkaz, podľa ktorého bolo nutné mať pri pobyte na mori zbrane pripravené na okamžité použitie a pomocou rádiového spojenia hlásiť pod kódom «SKUTOČNE...»⁶ akúkoľvek prítomnosť lodí, ponoriek a lietadiel, ktoré neboli vopred v rámci štandardnej prevádzky(premávky) na mori ohlásené.

5. Severná flotila prešla do stavu zvýšenej bojovej pohotovosti večer 18.júna.

6. Vojenská rada Baltskej flotily zaviedla zvýšenú bojovú pohotovosť cez deň 19. Júna.

7) 19. a 21 júna veliteľ základne Hanko (býv. Gangut), nachádzajúcej sa na území Fínska, S.I. Kabanov navštívil všetky časti základne a dal príkazy na použitie zbraní v prípade napadnutia protivníkom, ktoré sa môže začať v najbližších hodinách.

8) 21. júna o 17. hodine vydal veliteľ Baltskej flotily V.F. Tribuc inštrukcie(rozkazy) veliteľom útvarov o zotrvávaní strážnych oddielov a bojového jadra svojho útvaru v pripravenosti k okamžitému použitiu zbraní.

9) V noci z 21. na 22. júna vydal Ľudový komisariát obrany S.K. Timošenko Ľudovému komisárovi Vojenského námorníctva N.G. Kuznecovovi rozkaz o uvedení flotíl do plnej bojovej pohotovosti. Flotily sa to dozvedeli okolo 24. hodiny 21. júna 1941. Podnetom na vydanie rozkazu bola správa veliteľa Kyjevského Vojenského Okruhu M.A. Purkaeva o nemeckom prebehlíkovi, ktorý tvrdil, že ráno 22.júna 1941 sa začne vojna.

A čo ak by prebehlíka nebolo?

Flotila už aj tak bola v takmer plnej bojovej pohotovosti a pozemné vojská by aj tak mali stále ešte rovnaký stav bojovej pohotovosti, t.j. takmer nulový⁷.

O 3. hodine ráno 22.06.1941, keď začali prvé nálety Luftwaffe(nemecké vojenské letectvo), bola väčšina lodí a oddielov Vojenského námorníctva v stave plnej bojovej pohotovosti a opätovali streľbu okamžite po objavení sa protivníka. Vojenské námorníctvo ZSSR preto neutrpelo od „neočakávaných“ náletov nemeckého vojenského letectva prakticky žiadne straty.

Okrem toho si príslušní analytickí špecialisti na Hlavnom štábe Vojenského námorníctva ZSSR zaznamenávali na štandardnom súvahovom grafe kontinuálne hodnoty kľúčových ekonomicko-logisticko-vojenských prametrov vtedajšej Veľkonemeckej ríše. Pomocou bežnej extrapolácie a matematicky nevyhnutne z tohto grafu vyplývajúcej štatisticko-prognostickej tendencie, vedeli už týždeň pred začatím vojny, že 20.-23. júna 1941 nadobudnú tieto kľúčové parametre také hodnoty, ktoré je nutné v spojení s priebehom ďalších dominantných socio-naturálnych procesov vo svete interpretovať jediným možným spôsobom - VOJNA.

A tak sa Vojenské námorníctvo pripravovalo na vojnu, nečakajúc slepo na rozkazy Najvyššieho velenia. Pretože, ako všetci ľudia, i najvyššie velenie sa tiež môže mýliť rovnako, ako aj jeho podriadení. Štátnický prístup vyžaduje systematicky sa poisťovať pred možnými chybami ako svojich podriadených, tak aj nadriadených veliteľov (či „vedúcich“).

Celkové zoskupenie lodí⁸ a infraštruktúra základní vojenského námorníctva sa vytvára počas desaťročí, pričom však svoju bojovú hodnotu môže prekvapivým útokom stratiť v priebehu niekoľkých minút. S nástupom N.G. Kuznecova do funkcie(hodnosti) Národného komisára Vojenského námorníctva bola špeciálna pozornosť venovaná vypracovaniu organizácie služieb systému bojových pohotovostí jednotlivých oddielov a zoskupení Vojenského námorníctva a schopnosti priviesť celú štruktúru vojenského námorníctva do jeho plnej bojovej pohotovosti, aby proste k takémuto prekvapivému útoku v princípe dôjsť nemohlo.

Nepochybne je infraštruktúra Vojenského námorníctva menej rozsiahla ako infraštruktúra pozemných vojsk a jej prvky sú kompaktnejšie. V noci z 21. na 22. júna aj tieto dva faktory zjednodušili prevedenie Flotily do stavu prakticky takmer okamžitej bojovej pohotovosti.

Podstata bola však hlavne v tom, že

1. námorníci mali celkový systém riadenia bojovej pohotovosti, mali

2. predstavu o jeho rýchlosti a preto

3. cieľavedome vlastnou iniciatívou zvyšovali bojovú pohotovosť flotíl tak, aby zavedený systém aj fungoval.

A preto pre Vojenské námorníctvo problém „prekvapenia“ prakticky neexistoval.

Pozemné vojská, ktoré boli pod vedením Ľudového komisariátu obrany, však tento problém nevideli. Nerozpracovali a nenacvičili systémy riadenia bojovej pohotovosti vojenských okruhov, jednotlivých oddielov a typov vojsk. To priviedlo k „ prekvapivému“ útoku. T.j., strata strategickej iniciatívy ZSSR po napadnutí Nemeckom 22. Júna. 1941 proste nie je výsledkom prekvapenia, ale NÍZKEJ profesionality velenia pozemných vojsk ZSSR v dvadsiatych a tridsiatych rokoch(20. stor.), v porovnaní s reálnymi potrebami tej doby. To sa v plnom rozsahu týka aj maršálov, ktorí boli akože „neprávom“ odsúdení. Ak by velenie pozemných vojsk skutočne vytvorilo funkčný systém riadenia bojovej pohotovosti pozemných vojsk (podobne ako Vojenské námorníctvo), tak by ju jeho následníci v roku 1941 sotva neboli použili. A okrem toho sa represie konca ´30 rokov 20. stor. netýkali len velenia pozemných vojsk, ale aj Vojenského námorníctva.

Maršál G.K.Žukov píše:

«V operačnom pláne roku 1940, podľa ktorého sa po jeho upresnení v roku 1941 malo postupovať, sa v prípade hrozby vojny predvídalo nasledovné:

- a) priviesť všetky ozbrojené sily do plnej bojovej pohotovosti;

- b) v krajine vykonať okamžitú vojenskú mobilizáciu;

- c) rozvinúť vojská do vojenského stavu podľa mobilizačného plánu;

- d) skoncentrovať a rozvinúť všetky zmobilizované vojská v oblasti západných hraníc v súčinnosti s plánom Pohraničných okruhov a Hlavného vojenského velenia.

Vykonanie opatrení, ktoré boli stanovené operatívnym a mobilizačným plánom, mohlo byť uskutočnené iba po osobitnom uznesení(a následnom rozkaze) vlády. Toto špeciálne uznesenie bolo vydané v noci z 21. na 22. Júna 1941. V predchádzajúcich mesiacoch do začiatku vojny proste neboli v pokynoch vedenia predvídané všetky podrobnosti opatrení, ktoré bolo treba vo vtedajšom období akútnej hrozby vojny vykonať v čo najkratšom čase.

Vskutku tak vzniká otázka:

Prečo vedenie v čele s J.V. Stalinom nerealizovalo opatrenia ním potvrdeného plánu?»

(G. K. Žukov. „Spomienky a úvahy“ M., Vydavateľstvo tlačovej agentúry NOVOSTI r. 1970, str. 232).

G.K. Žukov to vysvetľuje tým, že všetky úvahy a skutky J.V.Stalina

«boli plné jedného priania – vyhnúť sa vojne a presvedčenie o tom, že sa mu to podarí»

(ten istý zdroj str. 232, 233)

* * *

Doplnenie z roku 1998.

Zachoval sa list Hitlera Mussolinimu z 21. júna 1941. Hitler v ňom informuje Mussoliniho o nastávajúcom útoku na ZSSR a píše v ňom okrem iného aj nasledujúce:

«Ak som až dodnes s odoslaním tejto informácie váhal dúče⁹, je to preto, že definitívne rozhodnutie nebude prijaté do siedmej hodiny večer dnešného dňa».¹⁰

V okamihu písania listu rozhodnutie bolo už v podstate pripravené, ale ešte nebolo vyhlásené vo forme nezvratného rozkazu k zahájeniu okamžitej bojovej činnosti.

List završuje Hitler priznaním:

«Dovoľte mi dúče povedať ešte jednu vec. Od okamihu, ako som prijal toto ťažké rozhodnutie, znovu sa cítim morálne slobodným. Partnerstvo so Sovietskym zväzom, sa bez ohľadu na úprimnosť našich prianí dopracovať sa k definitívnemu mieru, ukázalo byť pre mňa proste neprijateľné. A to ako z dôvodu môjho pôvodu, tak aj mojich koncepcií a starých záväzkov (zvýraznené nami). A teraz som šťastný, že som sa týchto duševných múk zbavil».

Cit. U. Schierer „Vzlet a pád tretej ríše“, Vojenské vydavateľstvo MO Diel 2, str. 240.

Hoci Hitler neinformoval nikoho zo svojich spojencov o konkrétnych termínoch realizácie vojny proti ZSSR aj z dôvodov možného úniku informácií, tak tento jeho list je v mnohom psychologicky dôveryhodný. Svedčí o tom, že Stalin mal do veľkej miery pravdu, keď neochvejne vyžadoval od svojich vojenských veliteľov, aby sa nedali vtiahnuť na hranici s Nemeckom do akýchkoľvek provokácii¹¹. T.j., aby sa nenechali vyprovokovať a neposkytovali nepriateľovi absolútne žiadne zámienky na rozdúchanie nejakých pohraničných incidentov. Do samotného začiatku vojny tak v podstate dával Stalin Hitlerovi možnosť prekonať dôsledky jeho pôvodu, jeho koncepcií a vzdať sa jeho „starých záväzkov. Veď dohoda o neútočení a búrlivý rozvoj sovietsko-nemeckej spolupráce v rokoch 1939-1941 boli určite lepšie, ako odmietnutie dialógu a zmluvy s Nemeckom jednoducho preto, že zmluva vytvárala priaznivú psychologickú atmosféru na to, aby sa vedenie Tretej ríše mohlo vymaniť spod TLAKU pôvodu, koncepcií a starých záväzkov voči

B) problémovým spojencom „Osi“¹², ale hlavne

A) „svetovému zákulisiu“.

Ak by teda k dohode(Pakt Molotov-Ribbentrop) nedošlo, tak by na vedenie Tretej ríše tlačil okrem spomínaných psychologických faktorov¹³, o ktorých Hitler písal Mussolinimu, ešte aj tieň ozbrojeného mlčania Sovietskeho zväzu, ktorý by vytváral dodatočné mätúce neurčitosti pre Nemecko a znemožňoval prakticky akúkoľvek nádej na definitívne zmierenie oboch štátov.

Tá okolnosť, že Hitler nenašiel v sebe dosť síl, aby v prospech Nemecka využil možnosti, ktoré mu poskytovala sovietsko-nemecká zmluva a tak zmenil svoju politiku vo svete i v rámci vnútornej politiky Nemecka, nevyzerá byť teda v tomto v žiadnom prípade Stalinovou vinou. Stalin, ako je to vidieť z listu Hitlera Mussolinimu, bol veľmi dobrý psychológ a i v tomto viac-menej správne hodnotil nie len vojenské aspekty situácie, ale aj psychologické pozadie vojny vtedy UŽ zúriacej v Európe.

* *
*

Už v roku 1970, keď «Spomienky a úvahy» vyšli z tlače v prvom vydaní, G.K. Žukov poznamenal:

«Teraz síce už máme možnosť v obsiahlych a ľahko dostupných publikáciách vidieť mnohé fakty, ktoré pred vojnou varovali ohľadom pripravovaného útoku na ZSSR. T.j., o sústreďovaní vojsk na našich hraniciach a podobne. Ale v tom čase, ako to ukazujú dokumenty odhalené po porážke Nemecka, sa na stôl J.V. Stalina dostávalo aj veľmi mnoho hlásení úplne iného druhu».

(citované vydanie, str. 233)

Ďalej sa uvádza, že nemecký poľný maršál Keitel¹⁴ vydal dňa 15. Februára 1941 špeciálny „Rozkaz o dezinformácii protivníka“, podľa ktorého boli napr.:

1. masovo tlačené topografické mapy Veľkej Británie;

2. armáde pridelení tlmočníci angličtiny;

3. rozpracované operácie „Harpúna“ a „Žralok“;

4. v armáde boli šírené chýry o dohode so ZSSR ohľadom umožnenia prechodu oddielov Wehrmachtu do Indie a

5. o rekreácii nemeckých vojakov vo východných častiach ríše pred vtrhnutím do Veľkej Británie (*pôvodne operácia „Seelöwe“-Tuleň), atď. apod.

Je potrebné si pri tom uvedomiť, že napadnutie na ZSSR bolo v rozpore s dlhodobými záujmami Nemecka, pretože nikto tak v ZSSR, ako ani triezvi vojenskí odborníci v Nemecku, nepochybovali o zdĺhavej vysilujúcej vojne, čo predurčovalo ak aj nie úplnú porážku Nemecka, tak minimálne jeho úplné vyčerpanie v tejto dlhotrvajúcej vojne a obrovské straty na životoch.

Omyl najvyššieho vedenia krajiny(Veľkonemeckej ríše) proste spočíval hlavne v tom, že hitlerizmus považovali za KONCEPČNE NEZÁVISLÝ JAV, pri ktorom nehrozí politika samozničenia..

Okrem toho tak J.V. Stalin, ako ani najvyššie štátne vedenie, proste nemali systematické vojenské vzdelanie a nemali ani praktické skúsenosti s velením nad veľkými vojenskými zoskupeniami a so štábnou prácou. Proste iba vykonávali všeobecné riadenie činnosti Národných komisariátov obrany a Vojenského námorníctva, ako bežnej súčasti celoštátnych aktivít(povinností).

Potvrdzujú to aj slová J.V. Stalina večer 21.júna 1941 pri celkovom hodnotení projektu „Rozkaz o vyhlásení stavu bojovej pohotovosti pre všetky druhy vojsk“, ktoré uviedol G.K. Žukov:

«…napadnutie sa môže začať provokačnými aktivitami nemeckých vojenských zoskupení. Vojská našich Pohraničných oddielov sa nesmú nechať vtiahnuť do akýchkoľvek provokácií, aby nespôsobili komplikácie».

Avšak podľa všetkého nikto z prítomných nenamietal niečo v tom zmysle, že útok môže prísť aj formou neočakávaného veľkorozmerného úderu. G.K. Žukov a N.F. Vatutin tak šli následne pripravovať uvedenú smernicu¹⁵ podľa príkazov Stalina, a to napriek tomu, že cestovali do Kremľa spolu s K.S. Timošenkom a dohodli sa, že za každú cenu budú najvyššie vedenie tlačiť k tomu, aby vyhlásilo pre všetky vojská plnú bojovú pohotovosť.

Existoval však aj iný projekt bojovej pohotovosti, zamietnutý Stalinom ako predčasný, ktorého obsah ale G.K. Žukov neuvádza.

-pokračování-