Krátký kurz, Příloha 4. Меtodológia poznania — prostriedok zjednotenia konceptuálne silnej strany

9.11.2019

předchozí část

4. Меtodológia poznania —
prostriedok zjednotenia konceptuálne silnej strany

Ľubovoľná politická strana obháji svoju existenciu v mienke ostatného národa, ak je schopná sformovať a zaviesť do života koncepciu spoločenského samoriadenia, vylučujúcu vykorisťovanie človeka človekom (alebo hoc i len znižujúcu mieru útlaku väčšiny členov spoločnosti vládnucou démonickou menšinou).

V opačnom prípade svoju existenciu v očiach národa môže ospravedlňovať „mafia“ — právnicky nezaregistrovaná, byrokraticky štruktúrne neformalizovaná, no plne funkčná politická strana, ktorá v živote stelesňuje nádeje národa na zbavenie sa útlaku. Osud minulých utláčateľov v tomto prípade nikoho, okrem nich samých, ich poskokov a zombie, znepokojovať nebude, no on (osud) je predurčený tým, do akého stupňa morálneho a etického úpadku vládnucí režim doviedol národ k momentu svojho pádu.

Po tomto je to, čo bude nasledovať, určené tým, nakoľko vzniknuvší nový systém spoločenského samoriadenia bude ochránený pred obnovou v ňou samom démonického davo-„elitarizmu“.

Všetky strany v spoločnosti (t.j. časti, fragmenty celkovej spoločnosti) sa tvoria na osnove spoločného svetonázoru-videnia sveta ich členov. Pretože rozdelenie spoločnosti podľa typov usporiadania psychiky je objektívne, tak práve ono sa prejavuje v straníckych doktrínach.

Preto, ak strategickým cieľom strany je spoločenský progres vo význame nezvratného vykorenenia vlády nečlovečích typov usporiadania psychiky a prechod k civilizácii na základe človečieho usporiadania psychiky, tak jednou z najzávažnejších otázok budovania strany je otázka o vedomom vysvetlení toho svetonázoru, ktorý najlepším spôsobom zodpovedá cieľom strany a zabezpečuje ju prostriedkami ich realizácie.

V opačnom prípade je strana nútená ospravedlňovať sa slovami «chceli sme čo najlepšie, a dopadlo to ako vždy», t.j. veľmi zle, pretože nečlovečie typy usporiadania psychiky prevážili nad blahými zámermi aj preto, že «všetko sa samo sebou rozumie», no rôzne každým z účastníkov straníckej práce. Vo výsledku takejto straníckej práce na základe «samo sebou nedorozumenia» za neexistencie jednoty chápania a nečlovečieho správania straníkov, ovládaných inštinktmi, zombírujúcimi osobnými návykmi a spoločenskými tradíciami a démonizmom, si niekto naplnil vrecká, obabúc druhých, vrátane väčšiny straníkov a sympatizantov strany.

Reč nie je o tom, aby sa jednotne naprogramovala psychika straníkov názorom vyšších hierarchov otvorených straníckych štruktúr alebo hierarchov tajných štruktúr vnútornej „strany v strane“, ale o opaku: ako nedopustiť také programovanie psychiky, vo výsledku ktorého sa strana jednomyseľných pretvára na bezduchú mašinu boja za všetko-si-dovoľujúce zištné záujmy vnútrostraníckej démonickej „elity“.

Reč je o nevyhnutnosti vedomého vysvetlenia svetonázoru-videnia sveta, osvojac si ktorý-é, by každý straník dokázal sám vypracovať najlepšie (alebo blízke najlepšiemu) riešenie o charaktere činnosti jak seba osobne, tak aj strany ako celku, a následne ho realizovať v súlade so svojimi presvedčeniami o správnosti svojho diela.

Silou toho, že najlepšie riešenia vo väčšine prípadov sú jedinečné alebo patria do málopočetnej množiny nie veľmi sa vzájomne odlišujúcich variantov, tak jednota názorov v súvislosti s nimi je podmienená, po prvé, metódami ich hľadania na osnove všeobecne známej informácie a, po druhé, pre všetkých členov strany jednotou mravných ideálov, а nie straníckou disciplínou, vyjadrujúcou princíp bezpodmienečného sa podriadenia vyšším straníckym hierarchom, ktorí akože viac vedia a chápu, všetkých, čo stoja nižšie, nezávisle na ich vlastnom názore.

Stranícka disciplína musí vyplývať z princípu, že nikoho neslobodno nútiť konať napriek jeho vlastnému presvedčeniu a pochopeniu o účelnosti, ktoré sú jeho vlastným názorom.

Таkýto prístup k chápaniu straníckej disciplíny oslobodzuje stranícke vedenie od úlohy pastierov stúpencov straníckej doktríny, ponechajúc pracovníkom straníckeho aparátu jednu jedinú funkciu: udržiavať kanály informačnej výmeny, aby cez ne každý straník mohol dostať informáciu, potrebnú pre svoj osobný rozvoj a činnosť podľa svojej vlastnej vôle na základe jemu známej straníckej doktríny. V opačnom prípade stranícky aparát vedome, a zčasti podvedome, bude napomáhať podpore dominovania v spoločnosti nečlovečích typov usporiadania psychiky. A čím aktívnejší bude stranícky aparát v napĺňaní pastierskych a zombifikátorských funkcií, vyžadujúc bezpodmienečné podriadenie sa nižších vyšším v hierarchii straníckych štruktúr, tým menej bude strana schopná zrealizovať v živote ňou vyhlasované ideály: slobody a rovnosti možností osobného rozvoja, slobody tvorby, sociálnej zabezpečenosti, ekologickej, technologickej a psychickej bezpečnosti jedinca.

Táto okolnosť nevyhnuteľne podmieňuje metodologický charakter organizačnej platformy strany.

Аnglický etnograf 19. storočia E.B.Taylor, súčasník K.Marxa a F.Engelsa sa vyjadril о «filozofii histórie v širšom význame, ako o оbjasnení minulých a predpovedi budúcich javov vo svetovom živote človeka na základe všeobecných zákonov»¹. Toto je jediná zdravá formulácia základnej otázky filozofie. А metodológia poznania, umožňujúca prepracovať pluralizmus roztrieštených čiastkových faktov do jednoty názorov o toku ľubovoľného procesu vo Vesmíre, vrátane rozvoja ľudskej spoločnosti, je jedinou užitočnou filozofiou, vzhľadom na jedinosť Objektívnej reality a mnohostrannosť jednej a tej istej skutočnej Pravdy, spoločnej pre všetkých jej obyvateľov. Preto v základoch činnosti reálne a zdravo mysliacej strany môže ležať iba osvojenie si straníkmi metodológie poznania Objektívnej reality a prognózovania ciest rozvoja ľudstva s cieľom výberu najlepšej z nich. Následkom toho práve metodológia poznania je schopná odhaľovať jedincovi poznatky, ktoré ho vedú k potrebe preskúmania jeho vlastnej morálky a etiky a k ich premene, pretože v opačnom prípade je odsúdený k záhube, a toto je preňho nepopierateľné a očividné:

Postavenie zaväzuje… Ak postavenie, ktoré kto-to zaujíma alebo plánuje zaujať, ho nezaväzuje, tak ono ho aj zabije.

Jestvujú dva typy filozofickej kultúry.

Prvý — dogmatická citovaná filozofia. V nej sa odmieta všetko, čo protirečí dogmám písem a ústnych podaní – tradícií, uznaných za „sväté“ a nespochybniteľné, a takisto kánonickým výkladom písem a tradícií. Všetko, čo „nezapadá“ do dogiem, sa odstrihne ako nožnicami z ľubovoľného poznania, ku ktorému došiel človek sám alebo získal zvonku. Preverovanie dogiem, či zodpovedajú realite, sa kvalifikuje ako zločin — podkopanie základov, pilierov. Vo výsledku dokonca skutočná pravda, stanúc sa neposudzovateľnou a nespochybniteľnou vierou v psychike stúpencov takéhoto svetonázorového videnia sveta, ich vovádza do sebaklamu a oni sa strácajú v reálnych životných situáciach, hoci ľahko žonglujú rôznymi abstraktno-teoretickými hlavolamami.

Takúto filozofiu scharakterizoval K. Prutkov: «Filozof ľahko víťazí nad budúcim i minulým žiaľom, no ľahko je porazený súčasným».

Druhý typ filozofie — metodologická filozofia, vychádzajúca z princípu: „Skutočná pravda, stanúc sa neposudzovanou vierou, vedie k sebaklamu“. Dobromyseľné pochybnosti neničia a neponižujú skutočnú Pravdu, ale odkrývajú nové strany, potvrdzujúce skutočnú Pravdu, čo umožňuje ju lepšie vystihnúť. Preto vo filozofickej kultúre, založenej na metodológii poznania, objavenie sa nových poznatkov, ktoré nezapadajú dо predošlých ustrnuvších predstáv o Živote, vedie k pretvoreniu celého systému subjektívnych predstáv o Živote. A takáto filozofia umožňuje sa vyhnúť žiaľu.

V kultúre, kde dominuje citátna filozofia, je kritérium múdrosti človeka odtrhnuté od života: «Niekto mnoho prečítal, veľa vie a pekne hovorí». K takýmto „múdrym hlavám“ patria všetci lídri-demokratizátori. Kritérium múdrosti v kultúre s dominanciou nedogmatického svetonázorového videnia sveta, podmienené životom spoločnosti, našlo svoj aforistický prejav v seriáli Šogun“², vysielanom na obrazovkách v Rusku v polovici 1990 tych rokov. Jedna z hlavných hrdiniek Mariko charakterizuje postavu, dajúcu názov seriálu: «Pán Taranaga je veľmi múdry: оn sa zriedkavo mýli».

Dialektický materializmus bol spočiatku prijatý spoločnosťou ako filozofia metodologická, následkom čoho sa opozícia s jej pomocou ľahko vysporiadala s citátno-dogmatickou filozofiou cirkví a predošlých vládnucích tried. Dialektický materializmus marxizmu obsahuje množstvo chybných tvrdení, no, napriek tomu, je to historicky prvá metodologická filozofia, ktorú boli znachari nútení propagovať v celej spoločnosti ako základ celej kultúry vnímania sveta a myslenia.

Všeobecná propaganda metodologickej filozofie — to je významný medzník spoločenského rozvoja, ktorý prekonala globálna civilizácia v 20. storočí: v biblických dobách púšťali k metodologickej filozofii iba zasvätencov na vyšších stupňoch znacharskej hierarchie zasvätení, kŕmiac všetkých ostatných dogmami a citátmi. Teraz je potrebné očistiť metodológiu poznania od zámerných i neúmyselných prekrútení a chýb.

V ZSSR prevrátili hlupáci a vierolomníci metodológiu poznania a ozmyslenia, prejavivšiu sa vo forme dialektického materializmu, na mŕtvu dogmu³. Celkovo iba tri generácie v našej krajine boli oboznámené s v podstate metodologickou filozofiou, a nie všetci ju prijali ako prázdne slová: niektorí našli v metodológii, nazvanej dialektika, prostriedok prejavu ich osobného spôsobu poznania Objektívnej reality a samostatného formovania svojho videnia sveta a názorov ohľadom dielčich otázok, ktorý, ako aj každý prostriedok, je možné a nutné zdokonaľovať. No takých je menšina.

Tých, ktorí nie sú schopní vnímať Svet takým, aký je, a myslieť primerane a úmerne Objektívnej realite, je ľahšie utláčať a okrádať elegantne a „kultúrne“ tak, že to ani nepostrehnú. Тоho, komu je Zhora dané Rozlišovať, a toho, kto sa naučil myslieť v toku okolností, neoklameš prázdnymi slovami a pravdepodobnou lžou. Preto, aby sa väčšina nestala nositeľmi vedomej metodologickej kultúry poznania, schopnej vyviesť každého z nich k človečiemu usporiadaniu psychiky, stúpenci davo-„elitarizmu“, niektorí z vlastnej hlúposti, a vysoko zasvätení znachari zo zlého úmyslu, mlčky obchádzajú otázku o metodológii a nahrádzajú ju otázkami o ideológiach; o slobode od ideológií; o reálnych, zdanlivých a vymyslených prehreškoch tých či oných historických osobností a pod. Oni preferujú aktívnejšie omáľať túto tému, aby odvliekli pozornosť jedincov od problému možnosti realizácie jedincami slobodného výberu variantov im všetkým spoločnej, no nie jednoznačnej budúcnosti (čo už len môže vybrať ten, kto nerozlišuje a nepremýšľa?), a tým samým zachovať davo-„elitarizmus“. Odstránenie z kultúry spoločnosti uvedomelej metodológie samostatného poznania Sveta každým na úrovni vedomia — to musí udržiavať davo-„elitárnu“ existenciu národa a závislosť obyvateľstva na vzdelanej „elite“, pripustenej znacharmi k ľubovoľnej pre nich prijateľnej citátno-dogmatickej filozofii, otvorene šírenej v spoločnosti.

Pod Rozlíšením chápeme Zhora dávanú priamo každému (obídením hierarchie znacharov a služobníkov kultov) schopnosť rozlíšenia vo vedomí konkrétnych javov vonkajšieho aj vnútorného sveta na celkovom pozadí udalostí v tempe priebehu situácií. Pod Metodológiou chápeme vedomý a v kultúre zaznamenaný a ustálený opis najvšeobecnejších zákonitostí toku udalostí (sú-bytí)⁴, odhalených v Rozlíšení. Pod ovládaním metodológie chápeme subjektívne ozmyslenie týchto najvšeobecnejších zákonitostí v ich jednotlivých a konkrétnych, žijúcimi ľuďmi rozlišovaných, prejavoch v toku udalostí.

To znamená, že pre jedinca nová informácia je mu dávaná v Rozlíšení cez zmyslové orgány v binárnom kóde «to» — «to nie», a takouto cestou získaný pár «to» — «to nie» je jedincom ozmysľovaný spolu s informáciou, uloženou v jeho pamäti. Ak jedincovi Rozlíšenie Zhora dané nie je, tak v informačnom vzťahu sa neodlišuje od gramafónovej platne, CD, na ktorých je informácia zapísaná raz a navždy a iba sa stráca v takej miere, ako sa opotrebúvava jej nositeľ.

V správaní každého človeka sa prejavuje jeho osobná kultúra zmyslov (vnímania sveta) a kultúra myslenia. Práca zmyslov a intelektu nie je jednoznačne geneticky podmienená a každému je ponúknutá určitá sloboda v stvorení seba, ktorú zďaleka nie všetci použijú. Toto všetko v súhrne vyžaduje od toho, kto si praje byť Človekom vychovať v sebe kultúru vnímania sveta a kultúru myslenia, t.j. cieľavedomé vybudovanie svojej osobnej kultúry informačnej výmeny medzi vonkajším a vnútorným svetom, priamej i spätnej, i medzi komponentami vlastnej psychiky (medzi vedomím a jeho podvedomými úrovňami, medzi procesno-obrazným myslením (pravej hemisféry)* a diskrétno-logickým, konkrétnym a abstraktným myslením (ľavej hemisféry)* a pod.). Straty a prekrútenia objektívnej informácie v procesoch vnímania sveta a myslenia musia byť minimálne, a to privádza k otázke o medzných zovšeobecneniach a prvotných rozdieloch, ku ktorým jedinec prechádza od pojmu Stavby Sveta, a od ktorých sa usporadúva jeho systém vzájomných väzieb pojmov medzi sebou. Iba v takomto prípade dokáže uvidieť ten stav, v ktorom sa reálne nachádza a cesty prechodu od neho k človečnosti.

Človek rozumný — aj jedinec, aj biologický druh celkovo — je časťou Vesmíru. No vnímať ho môže každý jedinec rôzne. Sú možné tri základné modifikácie nazerania na svet:

• kaleidoskop, v ktorom nič nie je s ničím previazané, a ktorý sa presýpa okоlo uvedomenia si svojho vlastného «Ja» v takej miere, v akej mu Život podhadzuje nové fakty a otriasa ho tokom okolností. Tento typ svetonázoru je charakterizovaný porekadlom «v záhrade baza, a v Kyjeve strýko»;

• mozaikový svetonázor «Ja-centrického» typu, v ktorom je veľká časť pojmov previazaná medzi sebou, no prvotným pojmom je vlastné «Ja» ako stred Sveta. Zodpovedajú mu medzné zovšeobecnenia jednotlivostí (prvotné rozdiely v Stavbe Sveta): priestor a čas ako objektívne prázdne úložiská hmotnej Stavby Sveta, oživovanej duchom. Jeho súčasná modifikácia: časo-priestorové kontinuum, zaplnené matériou v rozličných agregátnych stavoch: pevné, tekuté, plynné — hmota; plazma — plyn, v ktorom atómy stratili svoje elektróny (plazma a hmota spolu tvoria «štyri živly» starovekých filozofií); fyzické polia — dnešný názov toho, čo sa do epochy materialistického ateizmu nazývalo «duch». Tento typ nazerania na svet je charakterizovaný slovami veľmi nevšednej osoby — I. Newtona: «Ak som aj videl ďalej, než iní, tak preto, lebo som stál na pleciach gigantov», — no aj tak existuje horizont, za hranice ktorého mozaikový «Ja-centrizmus» mierou vzdiaľovania sa predstavivosti na krídlach fantázie od «Ja-centrizmu» hromadí chyby — doslova a dopísmena: geocentrický systém, krištáľová nebeská klenba, zem ako pancier korytnačky a pod. Integrál rôznorodých chýb «Ja-centrizmu» stojí pred nami ako kríza terajšej civilizácie, stelesňujúcej práveže dominanciu «Ja-centrického» mozaikového svetonázoru a kaleidoskopického názoru.

• mozaikový svetonázor s odvíjaním sa pojmového systému od Zdroja existencie Stavby Sveta, nazývaného Bohom, smerom k sebe samému (t.j. od Boha k jedincovi)*.

Posledný svetonázor je naším svetonázorom. A on je normálnym svetonázorom pre prechod k človečiemu usporiadaniu psychiky. Je založený na inom súbore prvotných rozdielov (medzných zovšeobecnení) v porovnaní s kaleidoskopickým a mozaikovým «Ja-centrizmom».

Tvárna Stavba Sveta jestvuje ako trojjedinstvo: matéria (to, čo jestvuje) a informácia (v akej podobe jestvuje) sa menia mierou rozvoja (t.j. podľa formy — matrice možných štatisticky Bohom predurčených stavov matérie a prechodov medzi stavmi, ktorá v súvislosti s informáciou je systémom kódovania. Primeranosť a súmernosť Objektívnej reality menovite tohto svetonázoru vysvetlíme na príklade leninskej definície filozofického termínu «matéria». V.I. Lenin definoval „matériu“ takto:

«Matéria je filozofická kategória, ktorá slúži na označenie objektívnej reality, ktorá je kopírovaná, fotografovaná, je zaznamenávaná našimi zmyslovými orgánmi a existuje nezávisle od nášho vedomia».

Avšak «matéria» a «оbjektívna realita» sú dva termíny, spojené v jeho fráze vzťahom stotožnenia. Оbjektívna realita, čo sa toho týka, je „viac“ než celá leninská «matéria», pretože Objektívna realita — to je Boh a tvárna Stavba Sveta. Čítame definíciu ďalej:

«… je kopírovaná, fotografovaná, zaznamenávaná našimi zmyslovými orgánmi».

Jednoduchšie, objektívna realita z vonkajšieho sveta (ako aj z vnútorného) je vnímaná našimi zmyslovými orgánmi. Pre vnímanie informácie je nevyhnutné, aby úroveň signálu bola vyššia než prah citlivosti prijímača; aby bola kompatibilita prijímača a vysielača ohľadom systému kódovania a frekvenčného pásma; а taktiež, aby prijímač a vysielač boli kompatibilné s prostredím, v ktorom je signál šírený.

Ak máme vysvetliť vlastnosti leninskej «matérie»  «оbjektívnej reality» v termínoch medzne zovšeobecnených stotožnení jednotlivostí, tak:

1) еxistuje niečo, čo vplýva na mu podobné niečo — to sú rozličné fragmenty matérie;

2) еxistuje niečo, objektívne existujúce, no nemateriálne, čo je predávané v procese zobrazenia (zaznamenania) z jedného materiálneho nosiča na druhý materiálny nosič, a pritom pri zmene materiálnych nosičov nemení svoje objektívne kvality — to je informácia (jednu a tú istú krajinu spoznáte aj na fotografii, aj na maliarskom plátne, aj na vlastné oči v prírode); a je prítomné ešte

3) niečo, taktiež objektívne, nemateriálne — prah citlivosti, frekvenčné pásmo, inými slovami оbjektívna miera rozlíšenia оbjektívnej informácie na jej оbjektívnych materiálnych nosičoch.

Pre celý Vesmír i jeho jednotlivé fragmenty je charakteristická všeobecná vlastnosť zobrazenia usporiadanosti Vesmíru jeho fragmentami. Zobrazenie je prenos v určitom čase z jedného, ľubovoľného podľa lokalizácie a objemu, fragmentu Vesmíru do ľubovoľného iného (vrátane z jedného do toho istého) toho, čo v predchádzajúcom odseku bolo nazvané informáciou, objektívne existujúcou, no nemateriálnou, aj keď majúcou materiálny nosič; inými slovami sa v zobrazení predáva usporiadanosť, obraz (po slovensky) — informácia (po latinsky).

Vo vzťahu k nej sú všetky materiálne objekty nosičmi jednotného celoprírodného hierarchicky organizovaného mnohoúrovňového informačného kódu, t.j. nosičmi Мhры (Miery).

Vo vzťahu k matérii je Miera (skrze «ять») matricou jej možných stavov a prechodov z jedného stavu do stavu iného. Je to mnohorozmerná pravdepodobnostná matrica, obsahujúca čiastkové miery, z ktorých každá má vlastnosť charakteristickú pre hologramy: ľubovoľný fragment hologramu obsahuje v sebe informáciu o celom holograme. Vo vzťahu k informácii je Miera mnohoúrovňovým celovesmírnym systémom kódovania informácie. Vo vzťahu k Vesmíru je Miera Božím Predurčením jestvovania Vesmíru.

Periodický systém chemických prvkov D.I. Mendelejeva je jedným z fragmentov celovesmírnej Miery, a jedným z obrazov, v ktorom Predurčenosť bytia sa ukazuje vedomiu človeka. Pravdepodobnostný charakter Miery — matrice možných štatisticky predurčených stavov matérie v Periodickom systéme je viditeľný v pomere podielov rôznych izotopov jedného a toho istého prvku; v prítomnosti stabilných a nestabilných izotopov a prvkov, ktorých rozpad je štatisticky predurčený a popisovaný aparátom teórie pravdepodobností a matematickej štatistiky. Periodický systém prvkov — čiastkový prípad — je ľahko viditeľný prejav celovesmírnej Miery, pretože leží na hranici fyziky a chémie a nedotýka sa ničích prospechárskych záujmov a človek pozerá naň zvonku (z nadhľadu)*.

Avšak aj na iných úrovniach v hierarchickej organizácii Stavby Sveta sa matéria vyskytuje iba v stabilných, počas určitého štatisticky Zhora predurčeného času, stavoch, majúcich konkrétne štatistické charakteristiky a usporiadanosť, (t.j. nesúcich informáciu). Мiera prebýva vo všetkom a všetko prebýva v miere.

A roztrhnúť pojmovú trojjedinnosť «matéria — informácia (usporiadanosť) — miera» — znamená zmiešať v lživom stotožnení objektívne rôzne kvality, a tým samotným roztrhať na kúsky celostnosť svojho intelektu ako procesu, celostnosť svetonázoru a uvedomenia si bytia.

Všetko toto sa prejavilo v leninskej — «Ja-centrickej» — definícii matérie. Stotožňujúc sa s touto definíciou, odsudzuje človek sám seba na život pod vedením neudržateľného «Ja-centrizmu», rozpadajúceho sa pri silných otrasoch na „kaleidoskop“. Kaleidoskop je fascinujúci, no na rozdiel od mozaikového vnímania trojjedinnosti Sveta — nezmyselný a nebezpečný, pretože „kaleidoskop“ vylučuje predpovedateľnosť následkov a stráca obrazy minulosti.

Stavba Sveta je jednotná a celostná. Vyčlenenie z celostnosti jednotlivých (čiastkových) javov a objektov (procesov) s nasledovným spojením obrazov v mozaikovom obraze Sveta je vlastnosťou normálneho vnímania sveta a jeho ozmyslenia človekom, pretože mu dávaná schopnosť Rozlišovať je založená na ohraničených, čiastkových mierach. Otázka o lokalizácii čohokoľvek v Objektívnej realite, o vyčlenení z nej jednotlivého, čiastkového procesu vo svojom svetonázorovom videní je vždy otázkou o informačných charakteristikách a miere ich rozlíšenia.

Pre jedne a tie isté objekty sa ona zakaždým rieši rôzne, v závislosti od potrieb človekom riešenej úlohy: v jedných úlohách je planéta ideálnym materiálnym bodom, nemajúcim rozmery; v druhých je pravidelnou guľou; v tretích je kozmickým útvarom, postupne prechádzajúcim do kozmického vákua, ktoré sa svojou podstatou úplne odlišuje od ideálnej prázdnoty; atď. No, okrem toho, voľba miery je určená subjektívnou pripravenosťou človeka k riešeniu tej-ktorej úlohy. Strata miery v tomto procese mení mozaiku na kaleidoskop a, ako dôsledok, mení existenciu na nezmyselné zmätky.

Všetka matéria vo Vesmíre je usporiadaná. То, čo sa zdá chaosom, je prvkom obšírnejšej štruktúry. Náhodilosť nie je bezpríčinnosť, ale pravdepodobnostne podmienený následok príčin a sama náhodilosť je príčinou iných následkov. Náhodilosť má svoje miesto v Miere. To sa prejavuje v tom, že ľubovoľný chaos je usporiadaný štatistickými zákonitosťami a môže byť opísaný aparátom matematickej štatistiky a teórie pravdepodobností. Теória pravdepodobností a matematická štatistika sa zaoberajú množinami jednotlivostí, vyčlenených zo všeobecnosti. V systéme vzťahov „známa množina jednotlivostí — ju zahŕňajúca všeobecnosť” je teória pravdepodobností vo svojej podstate teóriou mier neurčitostí.

Všetky čiastkové jednotlivé procesy v Stavbe Sveta — procese-trojjedinnosti matérie-informácie-miery — majú kmitavý charakter. Impulzný proces je čiastkovým elementárnym javom kmitavého. Z tohto dôvodu rezonančné a autokmitavé javy hrajú osobitú úlohu, možno súc svojho rodu fundamentom Stavby Sveta. Parametre kmitania: počet plných kmitov v procese, amplitúda, frekvencia, fázové posuny rôznych čiastkových, jednotlivých procesov (slovensky: sú-bytí) vo Vesmíre sa menia s tokom času (presnejšie: menia sa v Miere; alebo v nejakom čase).

Pojem a vnímanie času vzniká u subjektu v procese zobrazenia jedného kmitavého procesu (alebo ich súhrnu) na iný kmitavý proces, ktorého frekvencia je zvolená ako etalón. Оdtiaľto je vnímanie času rôzne. Meranie času je založené na výbere nejakého kyvadla a počítadla plných kmitov. Výber etalónu je subjektívny v závislosti od ohodnotenia toho či oného rozvíjajúceho sa procesu vo Vesmíre, no nie vždy býva výber vedomým, a v niektorých prípadoch etalón nie je definovaný alebo sa stráca. Odtiaľto aj čas, bežný denný, fyzický, biologický, sociálny a pod., nie je určený.

Podľa vzťahu k subjektu môže byť proces, nesúci etalónovú frekvenciu, vonkajším alebo vnútorným. Za objektívny sa považuje čas, založený na frekvenciách etalónových procesov, plynúcich jak vo vnútri subjektu, tak aj mimo neho. „Stupeň“ objektívnosti času je tým vyšší, čím všeobecnejšie pre Vesmír procesy vystupujú ako etalónové. Najobjektívnejší je nejaký celovesmírny čas, ktorý zvnútra Vesmíru vo vzťahu k nemu je nepoznateľný, pretože nedokážeme prejsť za hranice Vesmíru a pozrieť sa na procesy, v ňom prebiehajúce, z odstupu a porovnať ich s etalónom, vonkajším vo vzťahu k Vesmíru.

V Stavbe Sveta — v objektívnom trojjedinstve matéria-informácia-miera — existujú dva typy súmerateľnosti: jeden typ súmerateľnosti vytvára vnímanie času; druhý typ súmerateľnosti vytvára vnímanie priestoru. Оbjektívne vytvárať „priestor“ a „čas“ je vlastnosťou trojjedinnosti, no nie vytvárať objektívny čas a priestor — úložiská materiálneho sveta.

Toto je minimum východiskových najvšeobecnejších filozofických svetonázorových kategórií v ich vzájomných väzbách, nevyhnutné na opis Sveta a formovanie kultúry vnímania sveta a myslenia u človeka, primeranej a úmernej bytiu.

V uvedenom je iba to, čo obsahovo nič nové nie je: 25. súra Koránu má názov Rozlíšenie a v nej je uvedené: Boh vytvoril všetky veci a rozmeral ich mierou — (v preklade I.J. Kračkovského). V terminológii súčasnej vedy to znamená: každá vec je materiálna, má informačné charakteristiky (obraz svojho sú-bytia vo vzťahu k iným veciam) podľa pre ňu charakteristickej miery (matrice možných stavov, predurčenej Zhora, ak tento dodatok nezarmúti ateistov z vedy).

V základe toho, čo veda nazýva metodológiou poznania, leží jav, na ktorý poukazuje koránický termín «Rozlíšenie». Rozlíšenie mnohí vykladači Koránu chápu ako schopnosť rozlišovať všetko a celé v celkovom toku udalostí. О možnosti získania človekom adekvátneho Rozlíšenia v Koráne sa hovorí prostoducho:

«Ak sa vyvarujete vyvolávať hnev Boží, tak On vám dá Rozlíšenie a očistí vás od vašich zlých činov a odpustí vám», — súra 8:29.

K tejto korelácii s Koránom môže každý zaujať také stanovisko, aké uzná za vhodné. Z nášho pohľadu toto zamlčať v tomto dokumente je už eticky neprípustné, aj keď v jeho predchádzajúcich vydaniach odkazy na Korán neboli. Čo sa týka dôkazov existencie Boha, tak ich netreba hľadať v dedičstve I. Kanta alebo niekoho iného z filozofov a bohoslovcov. Treba sa obracať k Bohu: nie je možné dostať odpoveď od toho, koho niet. A Boh dáva dôkazy svojho bytia Sám priamo eticky:

Životné okolnosti sa menia v súlade so zmyslom modlitieb, ak človek, pripúšťajúc ako objektívnu dannosť bytie Božie a uveriac Mu ako osobe, uznávajúc právo Boha obracať sa k nemu samotnému skrze jeho svedomie, iných ľudí a «Jazykom», ktoré oznamujú zmysel okolností, sám odpovedá Bohu svojimi myšlienkami a činmi v živote, keď sa Boh obracia k nemu.

Оdmietanie dôkazov takejto kvality je podmienené nie ich objektívnou neexistenciou, ale mravno-etickou neprijateľnosťou ich podstaty pre subjekt, ktorému sú ponúknuté na ozmyslenie. То jest, reálne dôkazy existencie Boha plne zodpovedajú kritériam praktickej previerky hypotetických predpokladov, navrhnutých ateistami vo filozofii dialektického materializmu.

Potvrdenie trojjedinstva, analogické koránickému, no oveľa menej presné, je možné nájsť aj v ruskej kultúre: «Každá vec je formou prejavu bezhraničnej rôznorodosti», — K. Prutkov. V tejto fráze sú spojené stále tie isté koránické kategórie trojjedinstva: matéria vecí — forma (miera) — obrazy, prejavujúce sa v trojjedinstve; bezhraničnosť je, samozrejme, vlastnosťou jediného Boha.

A skutočne, ak táto súvzťažnosť trojjedinstva matérie-informácie-miery sa stane vedomým prejavom medzne zovšeobecňujúcich stotožnení (а rovno prvotných rozdielov), prestanúc byť prázdnou salónnou slovnou hračkou, tak svetonázor človeka získa kvalitu nezničiteľnosti (rozum mu neodchádza za žiadnych okolností).

V súlade s uvedeným Program a Organizačná platforma spoločensky prospešnej strany, a rovnako tak spoločensky užitočnej mafie sú povinné OTVORENE a nedvojzmyselne ukazovať každému ich čitateľovi cesty a spôsoby formovania kultúry vnímania sveta a kultúry myslenia, zodpovedajúce Objektívnej realite. Inými slovami, udržateľné zjednotenie straníkov je možné iba na METODOLOGICKÝCH POZÍCIACH pri prvenstve Rozlíšenia, ktorého možnosť získania je podmienená skutočnou mravnosťou a etikou každého (а takisto smerovaním ich zmeny), pretože metodológia, prelomiac subjektivizmus ideológov, dáva spoločnosti ideológie všetkého druhu, rôznorodé koncepcie a jednotlivé riešenia, prijímané alebo odmietané v rámci koncepčných a ideologických noriem; no mravnosť vyberá z celej množiny možných ideológií tu jedinú, ktorú jedinec v živote nasleduje.

V tomto svetonázore trojjedinnosti, dávaného Zhora v Rozlíšení, je vyriešený aj konflikt medzi „vedou“ a „relígiou“: vo vnútorne neprotirečivom Božom zámere nemôže existovať konflikt medzi Jeho relígiou a tiež Jeho vedou. Ak konflikt je, tak je nutné hľadať svedomite chyby aj v relígii, neschopnej Duchom Svätým priviesť k skutočnej vede; aj vo vede, neschopnej odhaliť lživosť vieroučenia.

Disponovanie Rozlíšením a metodológiou v jednote relígie a vedy je fundamentom mravne podmienenej konceptuálnej moci, najvyššej z druhov vnútrosociálnej moci, dajúcej vnútrospoločenskú neobmedzenú moc, schopnú postaviť sa démonizmu, vždy skúšajúceho nedostatočnosť Rozlíšenia, nezávisle od toho, o aký filozofický systém sa démonizmus opiera v ozmyslení Života.

Меtodológia je abstrakciou, no ona je spätá s reálnou činnosťou ľudí a životom celej spoločnosti skrze všeobecnú teóriu riadenia.

DOSTATOČNE VŠEOBECNÁ TEÓRIA RIADENIA — to je popísanie rozlišovaných jednotlivých procesov (množstva udalostí – sú-bytí) vo Vesmíre, ako proceso, riadených alebo sa samoriadiacich. Poznanie jednotlivých faktorov, podmieňujúcich proces v objektívnom trojjedinstve Stavby Sveta, ОBJEKTÍVNE UMOŽŇUJE v mnohých prípadoch DOVIESŤ objektívne sa rozvíjajúci proces do subjektívne vybraného cieľa z množiny (v matematickom význame) pravdepodobnostne v celovesmírnej Miere predurčených objektívne možných variantov rozvoja udalostí. V aktuálnom kontexte sú-bytie je čiastkovým jednotlivým procesom v súhrne s ho zahŕňajúcou množinou vzájomne vložených procesov, a nie štatisticky sa udiavší fakt-udalosť, ako je charakteristické pre bežné vedomie toto slovo chápať.

V tomto vzťahu je hlavný obsah pojmu riadenia. Riadiť je možné iba objektívne procesy. Tu a ďalej termín оbjektívny оznačuje: 1) objektu (procesu) vlastný a/alebo 2) prebiehajúci bez zasahovania konkrétneho subjektu do zákonitého cyklu rozvoja jednotlivého procesu v Stavbe Sveta. Ak vznikne ilúzia objektívnosti procesu, tak rozčarovanie riadiaceho subjektu bude úplne reálne, a škoda tým väčšia, čím iluzórnejšia je objektívnosť existencie procesu, ktorý sa pokúšal niekto riadiť. Теrmín subjektívny treba chápať primerane termínu оbjektívny.

Riadenie je informačná výmena medzi objektom riadenia, riadiacim subjektom a vonkajším prostredím. Riadenie je jednotlivým čiastkovým prípadom všeobecnej vlastnosti Vesmíru a jeho fragmentov — zobrazenia informácie. Následkom toho akýkoľvek jednotlivý čiastkový proces môže byť opísaný ako proces riadenia alebo samoriadenia, v závislosti od lokalizácie riadiaceho subjektu v ňom. Spolu s tým je riadenie aj jednotnou funkciou, predstavujúcou usporiadaný súbor rôznokvalitných činov-úkonov (miera je matricou možného riadenia), aj procesom, plynúcim v čase (napĺňajúcim matricu možností konkrétnym obsahom).

Vo všeobecnej teórii riadenia je možné stanovenie dvoch úloh: Prvá: chceme riadiť objekt bezprostredne sami - priamo; Druhá: nechceme riadiť objekt bezprostredne – priamo v procese jeho fungovania, avšak chceme voviesť objekt do samoriadenia v pre nás prijateľnom režime.

Nastolenie ľubovoľnej úlohy z nich vyžaduje vyjasnenia, inými slovami — definície (konkretizovanie) troch usporiadaných masívov informácií (t.j. troch vektorov v najvšeobecnejšom zmysle slova «vektor»):

1. Vektor cieľov riadenia je informácia, opisujúca ideálne správanie sa objektu, SUBJEKTÍVNE usporiadaná v poradí zmenšovania významnosti odklonení od ideálneho režimu.

2. Vektor stavu je informácia, opisujúca reálne správanie objektu. Množstvo parametrov (rozmer vektora), patriacich do vektora stavu je väčšie, než množstvo parametrov, patriacich do vektora cieľov, v dôsledku zahrnutia do neho parametrov, informačne spojených s kontrolnými parametrami, tvoriacimi vektor cieľov. Okrem parametrov, identických s parametrami vektora cieľov, vektor stavu zahŕňa v sebe: bezprostredne riadené parametre, na ktoré sa vplýva priamo v procese riadenia, pri zmene ktorých sa menia aj s nimi informačne spojené parametre, patriace do vektora cieľov; bezprostredne riadené parametre tvoria vektor riadenia; voľné parametre, ktoré sa menia pri zmene riadených, no nepatria do zoznamu kontrolných parametrov, začlenených do vektora cieľov, a nie sú bezprostredne riadenými parametrami.

3. Vektor chyby riadenia je „rozdiel“ vektora cieľov a vektora stavu, ležiaci v základoch vyhodnotenia, miery kvality riadenia; inými slovami je to nejaká v každom konkrétnom prípade miera оdklonu reálneho procesu od predpísaného ideálu.

Riadiť je v princípe možné iba objekty, udržateľné v zmysle predpovedateľnosti ich správania. To znamená, že môžme s pre nás prijateľnou presnosťou predpovedať zmenu vektora stavu (a rovnako vektora chyby) pod vplyvom: vonkajších vzruchov, vnútorných zmien a riadenia. Prirodzene, prijateľná prognóza nesmie meškať ohľadom možností jej realizácie a riadenia na jej základe.

Udržateľnosť objektu v zmysle predpovedateľnosti jeho správania v subjektívne určenej miere, dostatočnej pre riadenie, pod vplyvom vonkajších vzruchov (impulzov), vnútorných zmien a riadenia je kľúčový pojem teórie riadenia, umožňujúci prejsť k riadiacej praxi ohľadom ľubovoľného objektu; pri riešení ľubovoľnej z dvoch úloh riadenia. KVÔLI TEJTO PRÍČINE JE METODOLÓGIA — PROSTRIEDOK POZNANIA A PROGNOSTIKY — KLADENÁ DO OSNOVY TEORETICKEJ PLATFORMY STRANY.

Koncepcia riadenia spája dokopy informáciu vektora cieľov, vektora stavu (do neho patrí vektor riadenia) a vektora chyby riadenia. Je to svojho rodu plán riadenia, scenár, mnohovariantný algoritmus, — t.j. čiastkový prípad miery. Koncepcia riadenia v každom prípade, hoc aj v tichosti v nezjavnej podobe, existuje aj v samoriadiacich sa objektoch.

Plná funkcia riadenia je celkový súhrn možností činov-úkonov rôznej kvality v procese riadenia, t.j. miera existencie objektívne možného riadenia. Zahŕňa: 1) odhalenie objektívneho procesu, vyvolávajúceho potrebu riadiaceho zásahu, 2) definovanie cieľov riadenia, 3) vytvorenie koncepcie riadenia, zodpovedajúcej princípu udržateľnosti objektu vo význame predpovedateľnosti správania, 4) zrodenie objektívneho procesu riadenia ako takého, 5) kontrola priebehu procesu riadenia a jeho korekcia, 6) prijatie riešení o ďalšom riadení pri dosiahnutí predtým stanovených cieľov. Toto je možné rozpísať viac či menej detailne, no treba pamätať na to, že konkrétne riadenie môže byť iba fragmentom v nejakej objemnejšej ho zahŕňajúcej plnej funkcii riadenia, vloženej, čo sa toho týka, do hierarchicky vo vzťahu k nej vyššieho ju zahŕňajúceho riadenia..

Sú možné dva spôsoby riadenia. Štruktúrny spôsob, — keď pre každý cieľ alebo nejaký ich súhrn sa vytvorí špecializovaná štruktúra, ktorej architektúra je účelová (zodpovedajúca cieľu)*. Inými slovami, dosiahnutie cieľov sa zabezpečuje architektúrou štruktúry, vybudovanej z funkčne špecializovaných elementov, a informácia sa rozširuje adresne po hierarchii elementov a štruktúr. Bezštruktúrny spôsob riadenia, — keď v systémoch, pozostávajúcich z veľkého počtu mnohofunkčných elementov, dostatočne univerzálnych a vzájomne vo väčšej či menšej miere zameniteľných, je riadenie vedené na základe bezadresného cirkulačného šírenia informácie. Pri bezštruktúrnom spôsobe riadenia sú riadenými a kontrolnými parametrami štatistické charakteristiky masových procesov. Jednoduchší príklad bezštruktúrneho riadenia je plnenie povinností konduktora pasažiermi v autobuse so „štikačkami“ cestovných lístkov.

Preto dávanie do protikladu plánovanej ekonomiky s trhovou — to je ako dávanie do protikladu koncepcie riadenia s bezštruktúrnym spôsobom riadenia; alebo ako dávanie do protikladu direktívno-adresného (štruktúrneho) riadenia s bezštruktúrnym riadením, v závislosti od pojmového obsahu slov «plán» a «trh». Protiklady takéhoto druhu sú možné iba z nevedomosti. Konkrétne, v systémoch, do triedy ktorých patrí spoločnosť i jej hospodárstvo, v ktorých je možné aj štruktúrne riadenie, aj bezštruktúrne, je pre najvyššiu kvalitu riadenia charakteristické zosúladenie štruktúrneho a bezštruktúrneho riadenia do jednotného procesu.

Úlohy samoriadenia sú vždy čiastkovými úlohami v úlohách hierarchicky vyššieho, ich zahŕňajúceho, priameho riadenia (alebo samoriadenia) a môžu obsahovať vo vzťahu k nim hierarchicky nižšie úlohy riadenia a samoriadenia.

Riadenie a odporovanie mu sú úzko späté. Ak pod zbraňami chápeme ľubovoľné prostriedky boja odporujúcich sociálnych skupín (a/alebo osôb), tak priority zovšeobecnených zbraní v poradí poklesu ich účinnosti (v zmysle dosiahnutia nezvratnosti výsledkov) sú zoradené nasledujúcim spôsobom pri ich posúdení v historicky dlhodobých časových intervaloch:

INFORMAČNÉ ZBRANE

1. Informácia filozofického, svetonázorového, metodologického charakteru, ktorej osvojenie umožňuje ozmysliť procesy, rozlíšiteľné vo Vesmíre, vidieť ich hierarchickú usporiadanosť v ich vzájomnej vloženosti a mnohovariantné smerovanie toku udalostí. Je základom úplnosti riadenia.

2. Informácia letopisného, chronologického charakteru všetkých odvetví Poznania. Umožňuje vidieť vzájomné väzby faktov a budovať na ich základe modely priebehu udalostí, a takisto vzájomne porovnávať jednotlivé odvetvia Poznania. Pri disponovaní metodológiou umožňuje vyčleniť objektívne jednotlivé procesy v chaotickom vnímaní prúdu faktov (javov).

3. Informácia faktologického (fakty popisujúceho) charakteru: teistické a ateistické vieroučenia, svetské ideológie, technológie a pod.; popis jednotlivých procesov a ich vzájomných väzieb.

МАТЕRIÁLNE ZBRANE

4. Ekonomické procesy, ako prostriedok boja, sú podriadené informačným druhom zbraní skrze peniaze, ktoré sú medzne zovšeobecneným druhom informácie ekonomického charakteru, nezávisle od materiálneho nosiča informácie.

5. Genocídne zbrane, ničiace nielen žijúcich ľudí, ale aj nasledujúce generácie: jadrové zastrašovanie — hrozba použitia; аlkoholická a ostatná drogová genocída, mnohé „potravinové“ prísady, konzervanty, mnohé kozmetické prostriedky a parfuméria bezohľadne používaná ženskou polovicou obyvateľstva, а takisto znečisťovanie prírodného prostredia — reálne použitie.

6. ostatné druhy zbraní, prevažne ničiace a kaličiace ľudí a materiálno-technické objekty civilizácie (to, čo si väčšina klasicky pod zbraňami ako takými predstavuje)*.

Hoci absolútne hranice medzi proritami zbraní neexistujú, pretože mnohé druhy zbraní majú vlastnosti, dovoľujúce ich zaradiť k rôznym stupňom tejto hierarchie, tak uvedená klasifikácia umožňuje vyčleniť podľa účinnosti dominujúce faktory pre každý druh. Pri jednote koncepcií rozvoja v spoločnosti použitie tohto súboru informačných a materiálnych zbraní „vo vnútri“ sa posudzuje ako použitie zovšeobecnených prostriedkov riadenia. Použitie toho istého súboru prostriedkov „navonok“ pri nejednotnosti, nesúlade koncepcií riadenia je buď agresiou, alebo ochranou pred agresiou. Pri zhode koncepcií riadenia je to podpora udržateľnosti riadenia podľa spoločnej koncepcie.

Z uvedeného v tomto odstavci vyplýva, že pо vyriešení mravných a religiózno-etických neurčitostí je metodologická príprava — sebavýchova filozofickej kultúry — prioritnou povinnosťou riadiaceho funkcionára i vedecko-výskumného pracovníka, každého člena strany, zdravomysliaceho človeka všeobecne, umožňujúca im vypĺňať svoj dlh voči národu aj ho splniť.

Теraz sa v krátkosti dotkneme 5. a 6. priority zovšeobecnených prostriedkov riadenia a zbraní.

Podľa piatej priority zovšeobecnených prostriedkov riadenia je treba, predovšetkým, zbaviť sa fajčenia a byť absolútne triezvym ohľadom alkoholu a ostatných narkotík, vrátane závislosti na kozmetike a parfumérii (to posledné neznamená, že treba zanedbávať hygienické požiadavky, no premýšľajte, či treba vtierať v súlade s požiadavkami módy svinstvá neznámeho pôvodu a určenia do svojho tela, ohrozujúc zdravie svojich potomkov i samotnú ich možnosť prísť na svet). V základoch normálnej duchovnosti a, predovšetkým, normálnej intelektuálnej činnosti človeka leží normálny tok fyziologických procesov v jeho organizme. Preto faktory, deformujúce normálnu geneticky predurčenú fyziológiu organizmu, a ako toho následok, vnímanie sveta, dostupnosť pamäte pre vedomie, myslenie a iné, — musia byť vylúčené.

Riadenie krajiny v nie triezvom stave je neprípustné. Je treba vedieť: na to, aby sa zlikvidovala zvratná škoda na psychiku od 50 g vodky alebo novoročného pohára šampanského, sú potrebné 2 — 3 roky absolútnej triezvosti spolu s intelektuálnou činnosťou v riešení úloh na hranici vlastných možností.

Príkaz absolútnej triezvosti sa týka aj celej personálnej zostavy Ozbrojených síl, právo ochraňujúcich orgánov⁵, špeciálnych služieb, členov strany, všetkých, čo sa usilujú o zdravé myslenie.

V Ozbrojených silách na piatej a šiestej priorite je hlavnou úlohou vojenskej výstavby: podporovať dostatočne vysoký raiting Ozbrojených síl do ukončenia globálnej dominancie biblickej koncepcie a jej zámeny človečou koncepciou, pri realizácii ktorej sa stratí zdroj vojen na svetonázorovej — prvej priorite zovšeobecnených prostriedkov riadenia svetových spoločenských procesov.

Úplné jadrové odzbrojenie Ruska je v súčasnosti neprípustné, pretože majitelia Západnej civilizácie by pristúpili ku kolonizácii Ruska, a takisto k neutralizácii svojich konkurentov v Juhovýchodnej Ázii a v regiónoch Islamu. To posledné je pre nich najvhodnejšie skúsiť zrealizovať Ruskou vojenskou mocou, ktorá podľa ich predstáv musí byť nedostatočnou na to, aby odporovala silovému nátlaku NATO; zároveň pri neutralizácii Juhovýchodnoázijského a Islamského regiónu v záujmoch majiteľov Západu sa predpokladá definitívne vyriešiť aj „Ruskú otázku“ v tom význame, ako jej riešenie chápal, no nedokázal zrealizovať А.Hitler. Na zničenie ich predstáv o bezpečnosti takéhoto scenára pre nich samotných je potrebný dostatočne vysoký vojenský raiting Ruska, vrátane jadrovej výzbroje.

Ďalej sú podrobnejšie rozoberané štyri vyššie priority zovšeobecnených prostriedkov riadenia (zbraní), оsvojenie ktorých je povinné pre všetkých straníkov, vedome prijímajúcich na seba komplexnosť konceptuálne mocnej činnosti v procese prechodu k spravodlivému usporiadaniu života spoločnosti v globálnych rozmeroch. Bez ich ovládania je možné byť iba tým, koho v predchádzajúcich rokoch boľševici nazývali súcitiacimi; súcitiaci takisto robia mierou ich chápania svoju časť straníckej práce, no niže úrovne konceptuálneho vládnutia. Оni nepredvídajú dôsledky svojich činov a činov strany, a preto sú bezstarostní voči koncepcii strany, a ich správanie a činy môžu byť antistranícke pod vplyvom prejavov nepriateľských koncepcií, vplyvu ktorých sú neschopní sa samostatne zbaviť, nedisponujúc potrebnou osobnou metodologickou kultúrou.

-pokračování-

poznámky

_