9.4.2019
předchozí část

9. Konceptuálny výber Ruska

V ZSSR je ničotnosť rôznorodých „elitárno“-hierarchických systémov viditeľná najzjavnejšie. Po prvé – v našich dňoch väčšina praktických poznatkov a zručností v hlavných odvetviach činnosti zastaráva v priebehu desiatich rokov. Následkom toho skutočná kvalifikácia tých, ktorí pred desiatimi a viac rokmi zaslúžene získali od kandidátskych po akademické tituly a následne spočívali na vavrínoch, nezodpovedá dnešným potrebám. Po druhé - VAK (Vyššia akreditačná komisia), АV ZSSR a republík i vysoké školy, vychádzajúc z klanovo-„elitárnych“ záujmov reprodukovania dedičnej vládnucej „elity“, jej nájomných pracovníkov a lokajov, zneužívali masové vydávanie kvalifikačných diplomov, vyložene vediac o intelektuálnej a vzdelanostnej nesolventnosti ašpirantov na tituly, čo sa aj následne potvrdilo ich bezvýslednosťou a škodlivosťou ich praktickej činnosti. A naopak: kvôli rôznym umelým formálnym príčinám odmietali udeliť kvalifikačné diplomy tým, komu Bohom bolo dané viac, než im; tým, ktorí by časom nahradili ich, ich degenerátov a odkojencov na „elitárnych“ služobných krmelcoch; tým, u ktorých by sa oni sami mali učiť; tým, ktorí nesúhlasili s „elitárno“-mafióznym systémom útlaku života ľudí a biosféry.

Toto je dobre viditeľné na príklade ekonomicko-sociologických vied od plytkých lektorov marxistov-antikomunistov až po akademikov Aganbegjana, Zaslavskuju, Petrakova, Šatalina, Arbatova; doktorov Fiľšina, Šmeleva, G.CH. Popova, týmu „500-denníkov“ G.A. Javlinského a týmu E.T. Gajdara i mnohých neznámych. Oni všetci všeobecnou negramotnosťou, osobnou chamtivosťou, zbabelosťou, predajnosťou a ambicióznou slabomyseľnosťou¹ vo svojej spoločnej činnosti zničili makroekonomický systém ZSSR po roku 1953, pretože to potrebovali majitelia úžerníckych bankárskych klanov globálnej mafie. Nehľadiac na mnohoročné potvrdenia toho, že sociálno-ekonomické vedy sú triedne, nehľadiac na to, že oni všetci boli členovia strany, vyhlásivšej smerovanie k vybudovaniu beztriednej spoločnosti bez utláčania jednych ľudí druhými, nikto z nich nerozvinul sociálno-ekonomickú teóriu o tom, ako sa má spoločnosť samoriadiť, aby v nej nebolo hladných, bezprístrešných, zbavených správnej výchovy a vzdelania z príčin, nezávisiacich od nich, hoci toto spraviť je profesionálnym dlhom všetkých menovaných i nemenovaných diplomovaných intelektuálov voči spoločnosti.

Pretože ekologické problémy sú bezprostredným výtvorom „fundamentálnych“, prírodných a technicko-technologických vied, tak biosféricko-ekologická kríza je reálne celkové a nepopierateľné ohodnotenie všetkých kvalifikačných diplomov, v nich vydaných za posledných 200 rokov, ak nie viac. Preto nech všetci — „fyzici“, „lyrici“, „bohoslovci“, „polilotógovia“, „žurnalisti“ — zabudnú na svoje diplomy vyššie úrovne základného vzdelania, a nech svedomito idú pracovať so skromnosťou a pokorou na hasení svojich „elitárnych“ ambícií a nech neuspokojujú „elitárne“ nároky okolia a, predovšetkým, nadriadených.

Najelegantnejší a najefektívnejší spôsob, ako odkanalyzovať takýto druh „elitárnych“ ambícií a mafióznosti vo vede, je dať možnosť všetkým si to prajúcim budovať univerzity a akadémie, prijímať a voliť v nich, koho si zmyslia, vydávať ľubovoľné diplomy, aby sa Akadémia Hlupákov veľkými písmenami zjavne postavila do čela „elitárneho“ a akademického hnutia. А.А. Sobčak, A.G. Nevzorov, A.N. Jakovlev sú „akademikmi“ reagujúcimi na túto iniciatívu, hoci sotva môžu jeden druhého strpieť. No mnohí akademici minulosti im neústupia.

„Bohéma“ že, „svet umení“ – to sú vo svojej väčšine nezodpovední za sociálne a a biosférické následky svojej „umeleckej tvorby“ príživníci: siať rozumné, dobré, večné oni vo svojej väčšine nemôžu kvôli vadnosti ich skutočnej morálky. Ako ilustráciu morálky „bohémy“ a akoby vedeckej „elity“ uvediemie úryvky z diskusie v «Gorbačov-Fonde».

Pozrieme sa na publikáciu «Gorbačov-Fondu» (vznik jeho štartovacieho kapitálu — to je osobitá mravno-etická a trestno-právna otázka) „Prestavba (Perestrojka). Desať rokov potom“ (Моskva, „Apríl-85“, 1995, tiráž 2500 ks., t.j. neverejné vydanie „pre elity“). Strana 159, umenovedec Andrejeva I.A. chaoticky (jej sebaohodnodenie, viď. str. 156) vyjadruje nasledovné:

«Mravné základy — to je vysoko a náročné. No elementy etiky sú nám plne dostupné».

Toto je povedané potom, ako mimo uši umenovedca (lyrika) prešli slová „fyzika“ — matematika a akoby ekologistu, akademika RAV Mojsejeva N.N.:

«Na vrchu (podľa kontextu je reč o hierarchii moci) môže sedieť podliak, darebák, môže sedieť kariérista, ale ak je chytrým človekom, je mu už veľmi veľa odpustené², pretože on bude chápať, že to, čo robí, krajina potrebuje» (str. 148).

— Nikto nenamietal, hoci akademik v zamlčaní – v tichosti medzi riadkami - fakticky vyhlásil: „To, čo je dobré pre chytrého podliaka, je dobré pre celú krajinu“. Toto zamlčanie nestrašilo ani akademika, ani jeho poslucháčov, pretože oni nechápu objektívne procesy v spoločnosti, ktoré posudzujú „diskutéri“. A čo že ich strašilo? O tom ďalej akademik hovorí sám:

«Čoho sme sa báli? Báli sme sa toho, o čom písal A.A. Bogdanov vo svojej „Tektológii“: Keď vzniká nejaký systém (organizácia), ona rodí, či to chce alebo nie, vlastné záujmy. Таk sa stalo aj s naším systémom. Vznikla určitá elitárna skupina, ktorá si prakticky uzurpovala vlastníctvo ohromnej krajiny».

— Akademik klame, lebo „určitá elitárna skupina“ nevznikla z ničoho; ju sformoval vyššie akademikom sformulovaný princíp: Chytrí podliaci a darebáci sa skutočne samoorganizujú a nevyhnutne zrodia vlastné podlé a darebácke záujmy a budú ich chytro a energicky realizovať, opierajúc sa o vedecky zdôvodnené dogmy množstva takýchto „mojsejevov“. No toto všetko prestavbovú – perestrojkovú elitu neznepokojovalo ani v dоbe „stagnácie“, ani v dobe rozpadu, lebo ona vždy, podľa tvrdenia N.N. Mojsejeva, bojovala s monopolizmom, „budujúc korporácie, ktoré by mali možnosť si konkurovať“ (str. 150). Аkademikovi — špecialistovi v systémovej analýze — asi nedošlo, že pri konkurencii podliakov a darebákov sa vždy navrchu ocitne najchytrejší a najpokryteckejší — najdôslednejší podliak a darebák. A preto „elita“ „inteligencie“ je znepokojená iným:

«Tuná sa rozprávalo o robotnícko-roľníckej inteligencii. No zamyslite sa, čo prebiehalo sedemdesiat rokov, keď bolo nutné dokázať ničotnosť, úbohosť svojho pôvodu v generáciach kvôli tomu, aby zabral moc, aby ju mal», — hovorí “najvyšší hierarch“ kinematografie N.S. Michalkov — prezident Ruského fondu kultúry.

Kino — to je práve taký prostriedok, ktorý v jasných obrazoch a v hudbe, sprevádzajúcej film, priamo vstupuje do podvedomých úrovní psychiky, pokiaľ uvoľnené vedomie odpočíva, vychutnávajúc si obrazový dej; а estetika alebo antiestetika hrdinov umeleckých diel je prostriedkom vplyvu na formovanie morálky; t.j. umenie podchycuje 3. až 1. prioritu hierarchie prostriedkov riadenia a zbraní; а každá generácia aktérov umenia – to sú skutočne „inžinieri ľudských duší“ vo vzťahu k nasledujúcim generáciam v celej spoločnosti. Теraz zostáva pripomenúť esteticky dokonalý film N.S. Michalkova „Nedokončená pieseň pre mechanické pianino“. Je v ňom epizóda: dedinského chlapca posadia za pianino-automat, zneje melódia a Oleg Tabakov, hrajúci úlohu aristokrata-povaľača, vytreščí od prekvapenia oči, Keď sa vyjasní, že pianino hraje samo, aristokrat radostne sa samoutvrdzujúc, kričí: „Veď som hovoril: Ušmudlanec nemôže! Ušmudlanec nemôže!...“, ani trocha sa nezamýšľajúc nad tým, že nejakého iného «ušmudlanca» napadlo spraviť a aj spravil prvé mechanické pianino, schopné reprodukovať hudbu na základe mechanického zápisu programu stláčania kláves a pedálov³. A táto epizóda z umeleckého filmu, ale už v živote, pokračuje slovami samotného N.S. Michalkova o tom, že sedemdesiat rokov elitne-čistokrvní z vysokých rodov — „od prírody chytrí“ — sa museli tváriť ako „ušmudlanci“, akoby nízkeho rodu. Pritom treba venovať pozornosť tomu, že bezobsažne o láske k Vlasti tárajúci kinoumelec ďalej vo svojom vystúpení vo vzťahu k moci používa v spoločnosti slová „mať ju“.

Moc v záujmoch spoločnosti mať ako milenku alebo prostitútku nie je možné. Moc v záujmoch spoločnosti realizujú; a robia to podľa svedomia — s veľkou pokorou a bez hlasného sa vyvyšovania alebo mlčky chápajúc svoju prevahu.

Všetci, ktorí sa zúčastnili diskusie v «Gorbačov-Fonde» sú produktom kódujúcej pedagogiky, ktorá je vlastná biblickej koncepcii, podporujúcej prehnané sebaohodnotenia žiakov, ktorí prechádzajú jeden za druhým viac alebo menej štandartnými testačnými — hierarchicky zostrojenými — hranicami. Niekto v škole „fyziky“, niekto v škole „lyriky“, niekto v škole masonstva. Prehnané sebaohodnotenia sú svojho rodu pokusmi začleniť svoje vlastné výmysly-hlúposti do učebnice reálneho života. Práve za toto ne-umenie (neschopnosť) prijímať život taký, akým on je, neželanie a neschopnosť rozmýšľať, zaplatila v roku 1917 predošlá ruská „elita“. No z celého chaotického tárania za okrúhlym stolom v «Gorbačov-Fonde» možno pochopiť, že V.O Kľjučevský má pravdu: zákonitosť historických javov (t.j. v zmysle ich predpovedateľnosti a opakovateľnosti) je opačne proporcionálna ich duchovnosti. Duchovnosť súčasných ašpirantov na sociálnu „elitu“ je taká istá, ako u bývalých „vysokorodených mudrákov“; a ak oni nevytriezvejú z opojenia lžou elitarizmu, tak aj ich osud bude taký istý: zhynú, aby sa život od nich očistil. „História nie je učiteľka, ale vychovávateľka: оna nič neučí, ale iba trestá za neznalosť lekcií“ — V.О. Kľjučevský.

Aj keď „elita“ rada cituje Pareta, Bogdanova, Prigožina, z ktorých každý svojho času venoval pozornosť otázkam samoorganizácie systémov (vrátane sociálnych), tak historicky reálne je nasledovné: tí, ktorí sa chvália svojou elitárnou prevahou, nie sú schopní sa samoorganizovať a potrebujú pastiera. N.S. Michalkov o tom sám hovorí, nikto ho k tomu nenútil:

«Páni, nuž povedzte mi, kto z vás nechce mať dôstojných ľudí, ktorí by vás riadili, usmerňovali? Ja túžim mať múdreho ministra obrany, túžil som mať takého človeka, ktorý by riadil môj život i život mojej krajiny. Ja som pripravený ich milovať, no beda — nie je za čo».

V nasledujúcich rokoch N.S. Michalkov považuje sám seba za pravoslávneho ruského patriota. V súvislosti s tým, stojac na pozíciach koránického fundamentalizmu, a odmietajúc dvojité mravno-etické štandarty pravoslávia ako vieroučenia, tak aj hierarchie držiteľov kultu, poznamenáme, že Ľúbosť Boha nie je podmienená tým, či je za čo ľúbiť, alebo nie je za čo ľúbiť. Ľúbosť je jav sebestačný a samosapotvrdzujúci, nepodmienený kvalitami tých, na koho je zameraná, pretože má základ i ciele v sebe samej. Akurát iná vec je, že tí, na koho je zameraná, nie vždy súhlasia ju prijať, a odvrhnúc ju, môžu dokonca dôjsť k záhube.

Historicky reálne prevládajúca väčšina organizátorov života spoločnosti, vyvedivších ich z krízových situácií, boli z prostého národa, a práve z dôvodu ich nízkeho sociálneho pôvodu boli pre vtedajšie „elity“ neprijateľní ako vodcovia života celej spoločnosti. Preto z pohľadu vtedajšej „elity“ ich ľúbiť nebolo za čo. Príčina je jednoduchá: „elitárna“ uvedomelosť vopred predpokladá, že „ušmudlanec“ nič nedokáže, jedine ak drieť na „čistokrvnú elitu mudrákov“, ktorá ako keby mala právo učiť všetkých žiť, aj vrátane na diaľku. No reálne „elitarizovavšije sa učiteľstvo“ nie je schopné ničoho, iba ak kódovať psychiku v nových pokoleniach svetonázorom chaotického myslenia a bezduchým všetko-si-dovoľovaním na základe podvedomých automatizmov, z ktorých riadna časť odráža civilizáciou prikrášlenú dominanciu zvieracích inštinktov v psychike jedinca, vlastných druhu Človek Rozumný; а druhá časť — to sú automatizmy jeho drezúry kultúrnymi tradíciami. V prvom prípade nedoľudok predstavuje civilizovanú hovoriacu človeku podobnú opicu a v druhom — biorobota, naprogramovaného kultúrou.⁴

Okrem mravnej škodlivosti celozväzovej rôznorodej „elity“ v rozpade ZSSR zohrali svoju úlohu aj klanové ambície národných „elít“ s rovnako skazenou morálkou Na nich, využijúc lakomú vše-„elitárnu“ hlúposť, zahrali majitelia globálnej úžerníckej mafie a mafiu obkolesujúceho kokóna — bezrodej kozmopolitnej „inteligencie“.

Jeden Litovec vyjadril všeobecný uhol pohľadu národných „elít“: socializmus — to je «tatárske jarmo v rusko-židovskom prevedení» („Izvestija“, 10.01.1990). Otázka o pôvode «tatárskeho jarma v rusko-židovskom prevedení» v Rusku nad Rusmi, židmi, Tatármi a ostatnými v plytkom nacionalistickom „elitárnom“ svetonázore globálnej bezstarostnosti a nezodpovednosti pri rozpade ZSSR ani nevyvstala. Zato známy sionista М. Аgurskij sa vyjadril o globálnej bezrodno-kozmopolitnej nacionálnej inteligencii v tom zmysle, že v jej prostredí je vidno pomerne veľa židov, no jej rovnako nie je nič ani do osudu národa Izraela, ani do osudu národov iných krajín. On mal pravdu až do takej miery, že náhle zomrel po príchode do demokratizujúcej sa Moskvy v roku 1991, doslovne – niekomu sa nechcelo čakať, či sa dovtípi predniesť v kontexte nasledujúcu frázu o činnosti globálneho vysoko-„elitárneho“ sprisahania, v prostej reči nazývaného „židovsko-masonským“, proti národom všetkých štátov, vrátane Izraela, ktorý v tomto sprisahaní je jednym z článkov v štruktúre bojového biorobota, ktorý sám sebe nepatrí. (Ostatne, pravda, ktorú človek príliš dlho z rôznych príčin nemôže povedať, sa takisto môže pre neho stať samovražednou).

Vo výsledku tohto globálneho sprisahania nacionálne „elity“ bývalého ZSSR získali na vyžieranie upomienkové štáty (dostali ich ako darček – za odmenu). V nich všetkých úroveň života osnovnej masy obyvateľstva okamžite upadla v porovnaní s minulou v jednotnom Zväze. Časť národných „elít“ sa zamotala v ruvaní sa medzi sebou o prerozdelenie Sovietskeho dedičstva; iní parazitujú na Ruskej neuregulovanosti - neporiadkoch: Pobaltie v rokoch 1992 — 93 bolo jedným z najväčších svetových exportérov farebných kovov, ktorých neprodukuje ani gram a ktoré mu Rusko oficiálne nepredávalo. То jest, celkovo sú plytko-nacionálne „elity“ — zlodeji a banditi. A takým obrazom na teritóriu ZSSR zostali neuspokojené „elitárne“ ambície tých „intelektuálov“, ktorí snívajú o možnosti znovuzrodenia „veľmoci“ Ruska v hraniciach ZSSR, v ktorých by sa oni stali vládnucou „elitou“ alebo dokonca pánmi tých ambicióznych hlupákov, ktorým oni dovolia sa predvádzať ako veľmocenská „elita“ pred davom „pracujúceho dobytka“, zahŕňajúc do neho aj „inteligenciu“, a takisto pred zahraničnými divákmi.

A tu vyvstáva kľúčová otázka mnohonárodnej strategickej koncepcie Ruska: načo je potrebné obnoviť veľmoc v hraniciach ZSSR? Nato, aby veľmocensky naprogramovaná „elita“ odpratala do táborov a mohýl separatistické národné „elity“ a bezrodno-kozmopolitickú „elitu“? Aby potom páni všetkých „elít“ spoza kulís histórie zahrali na globalistické ambície veľmocnárov a zrazili ich s ambíciami „elity“ USA (ak USA k danému momentu ešte budú existovať ako superveľmoc) alebo Číny, Indie, regiónov islamu? — vo výsledku čoho môže nastať horúca globálna katastrofa kultúry, na požiari ktorej dokonca ani ruky si nebude mať kto zohriať kvôli tesnote planéty Zem pre vojenské zrážky na osnove moderných technológií.

Snáď tí, ktorí snívajú o veľmoci – „velikoj deržave“, z ktorých mnohí apelujú na autoritu Krista, sa nádejajú, že na takéto „vzkriesenie“ Ruska je už dané Zhora požehnanie? Že Zhora bude dovolené znovuzrodiť históriou zatrhnuté životubíjajúce hierarchie osobných vzťahov v spoločnosti?

Veď Ježiš sa nestal kráľom-hierarchom dokonca ani v mikroskopickej Judei, nie to ešte v jednej zo starovekých superveľmocí. Оn sa nepostavil do čela pochodu za nastolenie svetového panstva, a sionisticko-internacistické „elitárne“ ambície a nádeje, vkladané do neho davom v mikroskopickej Judei, zostali nenaplnené, a po zničení starožidovského štátu stúpenci týchto ideí o svetovom rasovom panovaní nad inými národami sa premenili na siono-internacistov. Navyše, v dôsledku činnosti Krista pohasla expanzia Ríma, snažiaceho sa o svetovú vládu.

Меsiáš učil životu v sebadisciplíne dobročinnosti, predovšetkým, vnútorného správania sa človeka, ktoré určuje jeho vonkajšie viditeľné správanie, a učil sebaobetavej láske uprostred ľudí, majúcich rovnakú ľudskú dôstojnosť, no rozličný osobnostný rozvoj, vedomosti, zvyky, rovnako potrebné pre život spoločnosti a slobodný rozvoj všetkých v nej.

S „elitou“ tých čias sa Ježiš stýkal nie viac, než koľko bolo nevyhnutné, aby ukázal prostým ľuďom jej navonok pekne vyzerajúcu smrtiacu prázdnotu (Маtúš, 23:27 — 29). O čo je ľubovoľná z ruských „elít“ súčasnosti lepšia, než sionisticko-nacistická „elita“ staroveku, ktorú Ježiš usvedčil?

Okrem toho, on sa vôbec nesnažil odpratať do kameňolomov a prikovať k veslám na galérach vtedajšiu „elitu“, hoci videl jej spupnosť lepšie než všetci ostatní.

Korán je takisto proti „elitárnym“ ambíciam:

«... Do čoho sa oni odvrátili! Оni vzali svojich knihovníkov (v súčasnosti „inteligenciu“ — naša vsuvka) a mníchov (cirkevnú hierarchiu — naša vsuvka) za pána okrem Boha, i Mesiáša, syna Márie ( ... )» (sura 9:31). «Prichádzajte k slovu rovnakému pre nás i pre vás, … , aby jedni z nás neobracali druhých z nás na pánov okrem Boha» (surа 3:57). «A nech uprostred vás bude občina (t.j. nie hierarchia osobných vzťahov vnútri spoločnosti — náš komentár), ktorá vyzýva k dobru, prikazuje оdobrené a zdržiava od neschváleného. Títo sú šťastlivci» (sura 3:100). «… Nech jedni ľudia sa nevysmievajú iným, môže byť, že títo sú lepší, než oni!» (sura 49:11).

A ideály spravodlivosti v spoločnosti sú v súlade s povedaným skrze prorokov; a od starovekých povstaní otrokov do návnady socializmu v marxizme je pre všetky masové spoločenské pohyby spoločné: ambície na vnútrosociálnu hierarchiu dôstojnosti ľudských osôb sú Bohu protivné, antiprírodné, antibiosférne, antičlovečie, nespravodlivé.

V idee „elitárneho“ velikého Ruska, ktoré sa má v túžbach veľmocnárov časom stať jedinou superveľmocou, niet nič nové. Vo svojej podstate sú túžby takého druhu prejavom neuspokojenej lakotnej závisti postavenia v Západnej civilizácii vládnucej bezrodno-kozmopolitnej siono-internacistickej, spotrebiteľskej netvorivej „elity“. Počet jej klanov je ohraničený, no, hlavne, je uzatvorený rodovou relígiou a kultúrou judaizmu, kvôli čomu nie je možné sa k nim pričleniť bez udelenia súhlasu pánov synagógy tým, ktorí by to chceli..

Následkom toho je možné jej len lokajníčiť a lokajstvo prijaté bude: „šábesgóji“ sú potrební a, dokiaľ nespravia, čo im je prikázané, budú kŕmení a postrojení, ako aj všetok ťažný dobytok. No pre veľmocenské ambície je lokajníčiť neprijateľné, pretože pred vlastnými lokajmi a nevoľníkmi je to ostudné. Okrem toho, aj „elita“ šábesgojímov je uzavretá požiadavkou príslušnosti niekoľkých generácií k hierarchii masonstva, takže ani po tomto poli pôsobnosti sa chamtivci a vychytralci v prvej generácii nepoprechádzajú.

A hoci všetky nacionálne „elity“ sú skutočne utláčané, a ich žaloby a obvinenia na adresu členov „židovsko-masonského“ sprisahania sú spravodlivé, tak v „elitárnom“ ponímaní sveta väčšiny veľmocnárov je to všetko len nechápavá otázka: prečo „oni“, a nie „my“ sme vládnucou globálnou „elitou“? Bez odpovede na ňu zostáva len jedno — horlivo, no beznádejne bojovať proti „židovsko-masonskému sprisahaniu“. „Bojovníci“ zaslepení závisťou a nenávisťou, nechcú vedieť a chápať, že takýto „boj“ je súčasťou plánu „sprisahania“.

V dôsledku mravnej podmienenosti výsledkov akejkoľvek ľudskej činnosti závistníci a nenávistníci, vlečení svojimi vášňami a dychtivosťou, a, súc sami „passionárni⁵“ (skôr hanlivo, ponižujúco podľa G. Klimova, než vznešene, ušľachtilo podľa L.N. Gumiľjova), môžu iba napodobňovať boj s ním, čím vytvárajú emocionálne uvoľnenie pre patrioticky nabudený dav. Emocionálne silne vybudený, nervózny dav rozmýšľať nemôže a vo svojej väčšine ani nevie, a preto pre nimi nenávidené „židovsko-masonské sprisahanie“ reálnu hrozbu nepredstavuje.

No závisť voči kozmopolitnej globálnej spotrebiteľskej „vládnucej“ „elite“ ničí v závistlivcoch relígiu ako skryté spojenie duše človeka s Bohom. V každom vieroučení sú slová, ktorých zmysel je blízky evanjelickému, zachovanému aj v kánone Nového Zákona: «Prečo ma nazývate: Hospodin! Hospodin! A nerobíte to, čo Ja hovorín?» — Lukáš, 6:46, na ktoré si zriedka kto spomína. A ako následok, závisť voči „elite“ ničí želanie a schopnosť chápať, čo vlastne v skutočnosti bolo uložené v histórii konať Mojžišovi v Egypte a na púšti⁶; ničí v nich prianie a schopnosť vidieť a chápať, ako rôznorodé „elitárne“ ambície aj vtedy, aj počas celej nasledujúcej histórie prekážali nastoleniu človečenstva, čomu jedine učili aj proroci aj ľudia, kážucí o spravodlivosti zo svojej slobodnej dobrej vôle.

Považujúc sa za dediča východnej časti Rímskeho impéria – Byzancie – sa Rusko nazývalo tretím Rímom. Nemecko, považujúc sa za dediča západnej časti, sa nazývalo tretím Reichom (Ríšou). Prvý, druhý, tretí Rím, americký Babylon za oceánom — to všetko sú iba vycibrenejšie mafiózne modifikácie život ubíjajúceho „elitárno“-otrokárskeho usporiadania, s ambíciou ich elít učiť celý zvyšný svet „právam človeka“ a obrazu života.

No práva človeka — to je Spravodlivosť — a ona nemôže byť realizovaná v „elitárno“-otrockej populácii tlupárov⁷ — človekupodobného dobytka a biorobotov, stavších sa otrokmi vybudovaných, vyvolených i uznaných vnútrosociálnych hierarchií osobných vzťahov ľudí.

Štvrtý Rím alebo Reich, Babylon, tým viac globálny, planéta nevydrží. A netreba tratiť čas a zdroje a zaoberať sa despotizmom podľa vlastných výmyslov, galvanizujúc⁸ mŕtvoly tretích Rímov-Reichov napriek ľudskému zdravému rozumu a zmyslu Zvestovaní Zhora, jedinému pre všetky relígie, no rôzne zvrátenému v každom z historicky sa vyskladavších kultoch.

„Elitárne“ veliké Rusko je biosféricky nemožné a nikomu, okrem „elity“ veľmocnárov, nepotrebné. Pre nich je ono iba nimi želaná modifikácia „elitárno“-otrokárskeho usporiadania, v ktorom oni budú spotrebiteľsky vládnucou „elitou“, a ostatní — ako príde. Nech zomrú dnes všetci nimi nenávidení „židomasoni“, ich deti, ešte zjavne nezasvätené, — a zajtra dôjde v civilizácii ku globálnej katastrofe riadenia. Pritom, zostavší medzi živými po noci smrti a vyliečivší sa v následnom chaose veľmocnári, keď sa zbavia strachu, začnú zo seba obnovovať židomasonstvo, nanovo rozdeliac úlohy, kto bude „židom“ a kto „masonom“. Začnú robiť práve toto, lebo nevedia rozmýšľať a nič iné nechcú vedieť. Začnú preto, lebo nechcú poznať a chápať príčiny samovrážd davo-„elitárnych“ civilizácií. Preto, lebo nič iné, okrem toho ako robiť zo seba „elitu“, si neprajú a nevedia. B. Моnosov v knihe „Besný cval na bledom koni alebo po túto stranu mágie“ (SPb, «IKAM», 1992) spomína, ako sa to už robilo po sebazničení civilizácie Atlantídy, ktorá degradovala množstvo ľudí do stavu biorobotov, zbavených slobody vôle, riadených pomocou „extrasenzoriky“ hierarchiou znacharov-mágov, medzi ktorými prevládalo démonické usporiadanie psychiky.

Ak sa pozrieme na históriu ľudstva na planéte Zem zvonku, tak je absolútne jedno, kto realizuje vybudovanie globálnej „elitárno“-otrokárskej civilizácie: „židomasoni“, ruskí alebo iní veľmocnári, ktorí konajú v rámci dogiem Biblie, marxizmu alebo inej formy koncepcie potlačenia človečenstva. Či je takáto koncepcia daná dedičmi poznatkov žrečestva Egypta alebo niekym iným, majúcim konceptuálnu moc, takisto nemá význam.

Majitelia tejto mnohotvárnej doktríny nemajú dôvod, aby menili jednu „elitárnu“ tlupu pracujúceho dobytka a biorobotov, budujúcich „elitárno“-otrokársku pyramídu, inou tlupou biorobotov, ktorých naviac ešte bude treba programovať, aby robili to samé.

A nie preto bol veľmocenský „elitarizmus“ Ruska pretnutý Zhora v roku 1917, aby ho obnovili v roku 2017. V histórii lačno pobiehajú ľudia, no Boží úmysel je vždy sebestačný, a preto nenáhlivo, no účelne zmetá všetko, čo sa mu protiví.

Тí, ktorí si myslia, že osobitá úloha „veľmocenského“ Ruska má pôvod a plnú moc v Pravoslaví, tak nech vezmú Bibliu, písma sv. otcov, podumú a si predstavia, čo nastane, ak príde Ježiš a dopíše do kánonu Nového Zákona všetko to, čo ešte počas prvých storočí kresťanstva cenzori a redaktori vyňali; napraví všetko to, čo oni zvrátili a vyhodí všetky ich samoduracké výmysly. Nech svedomito podumajú, nakoľko bol odlišný Jediný Zákon v ústach Krista od Zákona a písem „sv. otcov“, ktoré kresťania vnímajú bezmyšlienkovite, riadiac sa rituálom služby, nevnímajúc rozdielnosť myšlienok, vyvstávajúcich zo slobodného svedomia a cirkevného učenia.

То, čo pravoslávie nazýva kacírstvom židovštiny, — to je jeho skutočná, pravdivá, nimi si neuvedomovaná podstata. Ježiš vyzýval byť trpezlivým voči už vyskladavšiemu sa davo-„elitarizmu“ a učil žiť tak, aby bol v dôsledku toho vykorenený.

Po-nikejské cirkvi nielen vyzývali strpieť útlak „elitou“ spoločnosti, ale aj vnucovali a pokračujú vo vnucovaní pasenému stádu názoru o hierarchickej organizácii osobných vzťahov ľudí v spoločnosti, ako o najlepšom, Zhora predurčenom spoločenskom usporiadaní; vraj monarchia a stavovsko-kastové usporiadanie je obrazom Kráľovstva Nebeského, projektovaného pre Zem.

Oni to robia z vlastnej zlojvôle napriek tomu, že dokonca kánon Nového Zákona, prešedší cenzúrou a redakciou, neobsahuje nariadenia reprodukcie davo-„elitarizmu“ v nasledovných generáciach.

Podstatou židovštiny je „elitarizmus“: byť spotrebiteľom, povyšujúcim sa v sebahodnotení svojej významnosti na Zemi ľudí a utláčajúcim iných svojim všetko-si-dovoľovaním. Preto svojím papagájovsko-gramafónovým šírením „elitárno“-otrokárskych učení o „treťom Ríme“, „pomazanom cárovi“ a pod. „pravoslávie“ sa samo usvedčuje z kacírstva židov. Súbornosť-zjednocovanie, o ktorom pravoslávie stáročia bľabotá, je proste nemožné v podmienkach všetko-si-dovoľovania hierachie „elít“.

Okrem toho pre „pravoslávnych“ bude celkom isto obťažné vyhľadať citáty z Biblie o tom, že Boh sa vzdal byť cárom na Zemi a predal moc nad ňou tomu, koho oni nazývajú «kniežaťom celého sveta», popierajúc tým samým Boha v Kráľovstve pozemskom (jeho vládu, kráľovanie)* podľa vlastnej vôle a prenechávajúc misiu prerozdelenia pozemských trónov «kniežaťu celého sveta». Navyše, ak nadhodíme históriu otázky o vzťahu Boha k monarchii, tak, ako je zjavné z textov Biblie, starovekí židia boli vytrvalí vo svojich prosbách, aby im Všedržiteľ ustanovil kráľa, ako to bolo u iných národov. A Boh im vyšiel v ústrety. Kvôli čomu? — Kvôli tomu, aby sa presvedčili, že monarchia na čele s pozemským kráľom je horšia, než priama Božia dŕžava.

Preto tí, ktorí chcú nájsť splnomocnenia na galvanizáciu mŕtvoly tretieho Ríma v Pravoslaví, nech nájdu v Evanjeliu:

«Nie každý, kto Mi hovorí: „Pane! Pane!“, vojde do Kráľovstva Nebeského, ale ten, kto vypĺňa vôľu Otca Môjho Nebeského. Мnohí Mi povedia v ten deň: Pane!, Pane! Či nie v Tvojom mene sme prorokovali? a či nie v Tvojom mene besov (démonov)* vyháňali? A či nie v Tvojom mene mnohé zázraky tvorili? A vtedy im oznámim: Nikdy som vás nepoznal; оdíďte odo Mňa, konajúci bezprávie» (Маtúš, 7:21 — 23).

Lebo v tom istom Evanjeliu priamo a nedvojzmyselne sú odmietané vnútrosociálne hierarchické osobné vzťahy:

«Vy viete, že kniežatá národov panujú nad nimi a veľmoži im vládnu; ale medzi vami nech tak nie je: а kto chce byť veľkým medzi vami, nech je vám sluhom; a kto chce byť prvým medzi vami, nech vám bude otrokom; tak ako Syn Človeka nie preto prišiel, aby Mu slúžili, ale aby poslúžil a oddal Svoju dušu vykúpeniu mnohých»⁹ (Маtúš, 20:25 — 28).

Prikázanie Božie (Маtúš, 20:25 — 28) odstraňuje „pravoslávie“ ústnym podaním svojich starcov o treťom Ríme, „elitárno-velikom“ Rusku, nevnímajúc varovania Evanjelia o odstránení prikázaní Božích ústnym podaním starcov: Маtúš, 15:1 — 11.

Mŕtvolu tretieho Ríma negalvanizovať. Štvrtý Rím nebude.

A okrem citátov, odstraňujúcich zo života prikázania Božie „ústnym podaním starcov“, pravoslávie nič pre dušu nemá preto, lebo chce byť velebené na Zemi, a kvôli tomu žije na osnove mýtu o histórii, odmietnuc pracovať na pochopení, akou že skutočne bola minulosť ľudstva v religióznej a sociálnej jednote. Zvelebovať seba na osnove mýtu, porozumenie priebehu historicky reálnych procesov a zámeru Božieho v nich — je poruchané, vadné. «Cesty Hospodinove sú nevyspytateľné…» — to je prejav nezodpovednosti idealistického ateizmu. Je obsahovo analogický nezodpovednosti materialistického ateizmu, vyjadrenej L.N. Gumiľjovom:

«… tu sa stretávame s determinovaným prírodným javom, za ktorý človek morálnu zodpovednosť nenesie, dokonca aj keď pritom hynie prekrásna panenská príroda a veľkolepá cudzia kultúra. Smutné, zamozrejme, no čo sa dá robiť?»

Aj jedno, aj druhé — to sú pokusy ospravedlňovať svoju nezodpovednosť, lenivosť, nevedomosť, neželanie si a neschopnosť rozmýšľať odkazmi buď na nevyspytateľnú, nepochopiteľnú Všedržiteľnosť Pána Boha; alebo na šialenstvo objektívnej prírody, v „šialenstve“ zrodivšej takých „rozumných“ a nešťastných.

Оbe frázy sú mlátením prázdnej slamy o nezmyselnosti pozemského bytia „veľkomudrujúceho“ démona alebo zombie-biorobota.

A ak sa pozrieme na minulosť zvonku, tak človek, neberúci na seba zodpovednosť za následky svojich činov, sa neodlišuje od pracujúceho dobytka, robota, za konanie ktorých zodpovedajú ich majitelia, pohoniči, operátori. Toto tvrdenie je odlišné od analogických talmudických tvrdení o neexistencii ľudskej dôstojnosti u väčšiny obyvateľstva Zeme (viď. reprint bez výstupných zistení z roku 1990 „Mravné bohoslovie židov-talmudistov“, preložené z nemeckého protokolu А.Kovaľnického, SPb, rok 1898, str. 4), pretože talmudické tvrdenia patria k systému premeny ľudí na pracovný dobytok v ľudskej podobe. Pre nás je tento systém neprijateľný, a vzťahuje sa na toho, kto dovolil, aby sám klesol do stavu hovoriaceho nástroja — pracujúceho dobytka alebo biorobota na osnove bionosiča druhu Človek rozumný, a takisto je neprijateľný aj pre skutočného človeka: lebo by to bola lož, vedúca k sebaklamu, a tichá podpora talmudizmu, zotročeného skôr než všetky ostatné (vierouky)* systémom biorobotizácie ľudí.

A je potrebné nakoniec pochopiť: Ľudstvo je jediná úroveň v hierarchickej organizácii Kozmu¹⁰. A výber je prostý: buď v poradí ďalšia katastrofa v snahe vytvorenia „elitárno-velikého“ Ruska, možnože, globálna; alebo Spravodlivé Rusko, v ktorom človečnosť nesie globálnu zodpovednosť za východ všetkých rôznorodých tlúp zo samovražednej hierarchie „elít“ v podstate parazitickej civilizácie, lživo duchovnej a lživo mudrujúcej.

Spravodlivosť je vždy veliká, no velikášstvo je vždy nespravodlivé.

-pokračování-

poznámky