16.10.2016
jardob
V prírode sme si mali možnosť všimnúť že každá vec sa skladá z menších prvkov, a každá vec je zároveň sama súčasťou väčších objektov a procesov. — Tak sa tehla sama skladá z kryštalickej štruktúry zrniečok minerálov, a tieto sa zasa skladajú z menších molekúl a tak ďalej. A rovnaká tehla sa môže stať súčasťou rôznych väčších objektov, či už malej garáže, obytného domu alebo továrne. No a tieto domy sa stávajú súčasťou ešte väčších sofistikovaných celkov ako sú osady, dediny mestá, ktoré sú časťou ešte väčších celkov ako napr. štát, civilizácia. Samozrejme, domy bez života sami štát netvoria, ale ani štát nemôže existovať bez primeranej infraštruktúry, takže infraštruktúra je tiež modul, ktorý tvorí časť zložitejšej schémy.
— Podobne je to aj u človeka. Ten sa skladá z jednotlivých funkčných orgánov, špecializovaných na určitú činnosť. Orgány sa skladajú z miliárd buniek, čo sú samostatné samoriadiace sa jednotky. A bunky sa skladajú z ešte menších prvkov... a tak možno pokračovať v delení až tak ďaleko, kam siahajú možnosti nášho intelektu, na rozdiel od intelektu Architekta. Ten istý človek je ale sám súčasťou väčších sofistikovaných celkov. Keďže človek je tvor kolektívny-spoločenský (má to v sebe prednastavené) , tak prirodzene vytvára väčšie zoskupenia s určitou špecializáciou (cieľom). Najmenší kolektív je muž a žena, tvoriaci rodinu. Väčším celkom je zoskupenie mnohogeneračnej rodiny, príbuzenstvo, rod. Ešte väčším celkom môže byť kmeň, obec. Ešte väčšie zoskupenia tvoria mestá, štáty, civilizáciu, globálnu civilizáciu.
Toto delenie/zjednocovanie je len jedna stránka veci materiálnej Objektívnej reality (reč je len o materiálnom Vesmíre. A ako je to mimo Vesmír, ťažko posúdiť – preto hovorím o materiálnej Objektívnej realite. A pokiaľ ide o samotný Vesmír, tak delenie/zjednocovanie sa týka celej jeho stavby, bez výnimky).
Ak sa lepšie pozrieme na tento fenomén, tak v skutočnosti nejde o proces delenia vecí, ale o ich zjednocovanie. Prečo? Pretože zjednocovanie lepšie odráža cieľ každého procesu. Napríklad človek samotár: musí sa sám starať o svoju bezpečnosť, sám si zabezpečovať potravu, chrániť sa pred klimatickými podmienkami, zabezpečiť si bezpečný nocľah atď... Ak ale vznikne väčšia skupina, tak sa ukáže, že každý je v nejakej činnosti lepší a každý bude prispievať blahu skupiny tým čím vie. Prípadne ak je viac ľudí ktorí robia tú istú činnosť, môžu sa spojiť a činnosť zdokonaliť, zefektívniť – čo sa aj reálne deje. Zatiaľ čo delenie, v zmysle deštrukcie sa deje obyčajne až na konci nejakého cyklu s tým zámerom, že dochádza k transformácií na niečo nové, čo je súčasťou vývoja, a je potrebné starú vec rozložiť a jej časti použiť na stavbu toho nového, recyklovať, znova spojiť, znova zjednotiť.
Človek potrebuje zabezpečiť pokračovanie rodu, preto muž potrebuje ženu a žena muža. Asi by tento program nefungoval, ak by rozmnožovanie prebiehalo chaoticky a po akte by si každý šiel po svojom. Takáto generácia by čoskoro vyhynula (podobne ako v tom experimente s myším rajom). Preto medzi mužom a ženou musí existovať určitý stabilný vzťah, stabilné puto, minimálne po dobu vychovania dospelých detí..(Na odovzdanie korektných vedomostí, zručností – pre založenie vlastnej rodiny a výchovy vlastných detí, pre schopnosť zaradiť sa do spoločnosti, pracovného procesu. A tiež odovzdania morálky, čo je základ pre správne fungovanie v úlohe rodiča, zamestnanca, občana i Človeka) Ale aj po odrastení detí je to puto dôležité, neskôr si povieme prečo. Dokonca aj v prírode otázka pokračovania rodu neprebieha chaoticky, krížom krážom, ale o výchovu mláďat je u cicavcov postarané sformovanou skupinou dospelých jedincov, ktorú tvoria rodiny, stáda, svorky atď... I keď tu možno nejde celkom o citové puto, najmä v stádach a svorkách, ale inštitút „rodiny“ existuje. U zvierat ktoré tvoria páry cit nepochybne existuje, to môže potvrdiť asi každý kto choval doma pár psov alebo papagájov. To je aj výhoda spoločenského inštitútu formátu rodiny – má potenciál vyvinúť v sebe viac lásky, než vo formátoch mnohoženstva či mnohomužstva.
Takže základnou funkciou rodiny je riešenie otázky pokračovania rodu. Lenže rodina v súčasnosti plní viacej funkcii, a je to v podstate stále riešenie otázky pokračovania rodu, presnejšie udržateľnosti tejto činnosti, kde sa zohľadňujú už nové podmienky v akých rodina žije. Tá musí zohľadniť v akom spoločenskom zriadení žije, aké vedomosti a zručnosti musí odovzdať svojim potomkom aby spoločnosť — v stave akom je — neskolabovala do minulosti ale vyvíjala sa k niečomu lepšiemu.
Takže vyšším spoločenským a hierarchickým prvkom ako rodina je nejaká spoločenská samospráva, ktorá môže mať rozsah od malej osady až po celok akým je štát, monarchia atď... V ňom ide najmä o zjednotenie práce jednotlivcov tak, aby prišlo k zefektívneniu existencie a Života všetkých.
Ešte vyšším prvkom ako spoločenská samospráva je ľudstvo ako celok. Keď uvažujeme na úrovni ľudstva ako celku, najmä ak je ľudí plná Zem, nedá sa nezamyslieť nad cieľom samotného ľudstva, nad jeho spoluexistenciou s biosférou v ktorej sa nachádza, so všetkým čo ho obklopuje. Veď všetko má svoj cieľ: rodina sa snaží zabezpečiť stabilnú reprodukciu nových pokolení a mierovo spoluexistovať s inými rodinami a prostredím; spoločenské samosprávy sa starajú o zefektívňovanie činnosti a Života svojich členov, o tvorivú spoluprácu s inými samosprávami a mali by zohľadňovať aj prostredie v ktorom žijú... A aký cieľ a poslanie má ľudstvo? No v súčasnej dobe je to minimálne odstránenie vnútorných konfliktov a nájdenie harmónie s biosférou... Len treba si uvedomiť, že človek má v sebe pravdepodobne vrodené čosi, čo možno nazvať „čertom“ a „anjelom“.
Totiž po zavŕšení fyzickej evolúcie človeka, prišlo k tomu, že človek získal obrovský rozumový potenciál, no ešte nenaplnený skúsenosťami. Kým žil iba na báze inštinktov ako zviera, tak ho nenapadlo skúšať veci, ktoré by ho mohli aj zahubiť. Inštinktívne programy u zvierat a minimum rozumu zabezpečujú relatívnu harmóniu v svete zvierat. Človek tak začal skúšať nové veci, pochopiteľne nešlo mu všetko ideálne a učil sa na chybách. Ale niektoré chyby vedú človeka a jeho psychiku do miest, ktoré možno nazvať „priepasťou“, z ktorej sa sám vyškriabať nedokáže. Poznáme to napríklad u niektorých mladých, čo zo zvedavosti skúsia drogy a táto naivná zvedavosť ich dostane tam, odkiaľ sa sami nedostanú, a aj keď sa dostanú s pomocou niekoho, život už nemajú tak ľahký ako predtým. Alebo keď človek v príliš mladom veku v detstve, keď ešte nemá psychické predpoklady a zodpovednosť to ustáť prepadne onanii alebo sexu, čo je v danom prípade extrém, lebo s najväčšou pravdepodobnosťou tomu prepadne, a potom nemyslí na nič iné a vývoj jeho psychiky sa uberá nie ideálnym smerom... Celkovo, časť psychiky zvanú „priepasť“ – možno označiť ako miesto, ktoré je ideálnou liahňou pre najrôznejšie deformácie, zvrátenosti a úchylky charakteru aké sa len u človeka môžu vyvinúť. Ak sa totiž človek dostane do hlbokej závislosti od niečoho, začne byť jeho psychika pod tlakom, a schopná čohokoľvek len aby dosiahla svoju „odmenu“. Tu je prvotný zdroj potláčania morálky, svedomia, intuície... ospravedlňovania svojich zlých činov (aby sa z toho nezbláznil)... prebúdzajú sa rôzne hlasy, ktoré možno nazvať „čertom“ na jednom pleci, ktorý človeka nabáda robiť neplechu. A kto je tým „anjelom“ na druhom pleci? Intuícia a svedomie...
V čom je tu problém? Ide o to, že ak je človek vo vnútornej rovnováhe, je prakticky spokojný a dokáže sa tešiť zo života aj keď má toho málo. Obyčajne necíti potrebu meniť veci, ak sa mu zdá že je všetko v poriadku... Šťastný človek môže behať nahý po džungli a nebude mu nič chýbať, všetko bude v najlepšom poriadku, hoci má v sebe potenciál, ktorý dokáže neskutočne veľa. Iné je to ale s ľuďmi, ktorí upadli do „priepasti“... Tvorivý potenciál nikam nezmizol a oni ho aj neskutočne obratne začínajú používať. Davo-„elitarizmus“ vznikol ako fenomén v dejinách ľudstva pravdepodobne takýmto spôsobom. Totiž na počiatku tí čo padli do pasce priepasti, aj zomreli so svojimi závislosťami, no pritom stihli ešte vytvoriť defektnú kultúru, ktorá sa šírila medzi spokojnými nič netušiacimi ľuďmi. Skrátka, svojim potomkom odovzdávali defektné informácie. Tak sa časom stalo, že sa vytvorila subkultúra degenerátov, s veľmi vysokým tvorivým nasadením. A tí čo boli na tom lepšie ako iní, v prostredí ktoré zvyšovalo svoj tlak na psychiku, a mali už dostatočne zvrátenú morálku, začali riadiť iných ľudí vo svoj prospech. Začali zneužívať neznalosť iných, no sami sa dostatočne chránili pred tým aby upadli do hlbších závislostí na niektorých veciach. Radšej do nich naviedli druhých, aby ich sami mohli lepšie riadiť... Moc im zachutila... Na druhú stranu, ako sa šírila zdegenerovaná kultúra morálky medzi ľudstvom, tak aj tí čo žili vyrovnanejšie museli reagovať na zmenené podmienky. Mali nevýhodu v tom, že mali menej znalostí a skúseností ako degeneráti, no snažili sa aspoň bojovať proti tomu, čo vnímali ako zlo – na sebe osobne, svojich rodinách, kmeňoch. Takto sa aj oni postupne učili novým veciam, boli nútení... A tím všetkým sa aj začal proces globalizácie. T.j. súťaž kultúr, ktorá nakoniec ovládne celú civilizáciu. Degeneráti sa snažili svojou tvorivou činnosťou hnanou egocentrizmom podriadiť ostatných. A ostatní sa týmto rafinovaným taktikám snažili brániť. V podstate až do času, kým si uvedomili že brániť sa nestačí, že je potrebné vypracovať svoju vlastnú koncepciu správnej kultúry, ktorá bude harmonizovať všetkých ľudí medzi sebou ale aj ľudí so životným prostredím. A túto svoju koncepciu šíriť, nadchnúť ňou všetkých, zjednotiť do globálnej kultúry a tým vykoreniť démonizmus a z neho prameniaci davo-„elitarizmus“ (aspoň z hmotného sveta, lebo žiadna idea sa úplne zničiť nedá. Existovať bude vždy! A ak ľudstvo dopustí zabudnutie na zlú skúsenosť svojich dejín, otvorí jej tým dvere aby sa v budúcnosti vrátila). To sú vlastne tie disproporcie, ktoré ženú ľudstvo ako také k tvorivosti a celkovému vývoju. A napriek tomu, že vývoj naštartovali negatívne odchýlky od optima (to čo vnímame ako „zlo“), celkový vývoj, aj napriek občasným reštartom života ľudstva, nevyhnutne speje k svojmu cieľu. Cieľ ľudstva je totiž daný, ľudstvo len rozhoduje o tom, akými cestami sa k nemu bude uberať, nakoľko budú harmonické alebo krvavé, či bude cesta relatívne vyvážená, alebo či bude ako auto prechádzať z času na čas do druhého pruhu (korekcia slabými manévrami), alebo či sa bude hýbať vpred no bude ho to hádzať z mantinelu na mantinel (silne manévre a občasné straty riadenia sprevádzané reštartom).
Nikdy totiž v dejinách ľudstva pravdepodobne nenastala situácia, že by bolo ľudstvo natoľko skazené, že by ani jeden jediný človek netúžil po harmonickej budúcnosti pre celé ľudstvo – a prečo ak existuje aspoň pár takýchto jedincov túžiacich vyplniť Zámer Tvorcu - by mal Tvorca zlikvidovať ľudstvo do posledného jedinca, vrátane tých, ktorých obdaril vznešenou túžbou.. To mi príde ako nonsens... Ale ak existuje dobrý koniec, tak žiadne utrpenie človeka nemôže odradiť, aby dosiahol cieľ. Vývoj je ako asynchrónny motor. „Čerti“ ho tlačia odzadu, ale neuvedomujú si, že „anjeli“ spredu kormidlujú vývoj tak, aby šiel smerom k harmónii, k Zámeru, pričom „anjeli“ od „čertov“ často kopírujú použiteľné technológie (aby nevyvíjali veci od nuly), navyše aj ich morálka im umožňuje vidieť oveľa ďalej do budúcnosti a predvídať. Zo začiatku im to kormidlovanie až tak nešlo, ale zdokonaľuje sa to stále viac a viac. Takže pre démonov platí výrok: „Som časť tej sily, čo večne chce zlo, avšak večne dobro vykoná...“
Pretože platí zákonitosť: Tí čo sa zameriavajú na harmóniu bytia – Zámer Tvorcu, ich ciele majú životnosť takmer večnosť, dostávajú rozlíšenie a schopnosť tvoriť veci, ktoré korigujú akúkoľvek zvrátenú cestu k Cieľu. Často aj sami dokážu vidieť tisícky rokov dopredu... Niekedy aj fragmenty samotného cieľa v konkrétnej podobe. Tí, čo cesty krivia, majú síce dosť tvorivosti a sebadisciplíny aby dokázali vykonať veľa, no vidia a predvídajú len tak ďaleko, koľko im umožňuje ich „Ja-centrizmus“ (pohľad od seba, a najčastejšie vo svoj prospech. Boho-centrizmus, sa dokáže na svet pozerať nielen od seba, ale aj z pohľadu iných entít, predovšetkým z pohľadu Tvorcu a objektívneho systému fungovania Sveta – takže z rôznych bodov Objektívnej reality) Takže v dôsledku asynchronnosti „démonizmu a Ľudskosti“ sa vývoj hýbe, a hýbe sa neodvratne smerom k Zámeru. No ak by mal niekto chuť zaspať na vavrínoch, že nemusí nič robiť, veď všetko nakoniec dopadne dobre aj samo, tak nech vie: áno, cieľ bude splnený, no kým sa tak stane, kým všetko dopadne dobre, tak v dôsledku pasivity ľudí môže byť cesta ešte veľmi krvavá, a môžu ešte prebehnúť nové reštarty (kataklizmy). Komu je teda jedno, čo bude, až tu on nebude – ten určite nie je Človekom.
Celá táto koncepcia motora vývinu sa odzrkadľuje aj v tom, že aj u ľudí ktorí sa snažia o dobré veci v živote spoločnosti, tak málokedy operuje spoločensky prevratnými myšlienkami niekto, koho celý život bol „raj“, kto prežil ideálne detstvo, mal ideálnu školu, zamestnanie, partnera... Takýto ľudia väčšinou sú spokojní s životom, nemali dôvod rozvíjať v sebe empatiu a neboli pod tlakom udalostí, ktoré by ich nútili uvažovať neštandardne, zamýšľať sa nad vážnymi problémami spoločnosti. Až keď život človeka vyplieska a človek sa nebojí pozrieť problémom na zub, vzniká silná inšpirácia (hnacia idea) špecializovať sa v danej problematike. Človek sa sociológom nerodí, musí potrebné znalosti a zručnosti v sebe rozvinúť ako u všetkého iného, hoci predpoklady môže mať každý trochu iné, no musí byť silná inšpirácia.
Matricu môžeme vnímať ako scenár procesov, ktorý ma každý objekt v sebe. Tento scenár má ale niekoľko zvláštností:
- Má svoju pevnú časť. Táto časť charakterizuje podstatu a zmysel objektu. Napr. matrica človeka charakterizuje človeka všeobecne, to čo majú spoločné všetci ľudia bez rozdielu + predstavuje informáciu, ktorá má význam pre nadradené matrice. Jablko je jablkom, bez ohľadu na váhu, farbu, odtiene chute atď. (pre vyššie matrice má informačný význam ako strava. A kôstka pre Zem je zárodkom nového stromu)
- Má svoju variabilnú, mnohovariantnú časť, v ktorej tá pevná časť predstavuje len hranice. Napr. či pri zmene určitých vlastností možno ešte jablko považovať za jablko, alebo už ide o iný biologický druh, inú matricu. Táto variabilná časť dáva široký priestor pre to, čo sa v danej matrici môže diať.
Aj sociálne útvary môžeme vnímať skrze prizmu matríc. Pevná časť matrice štátu sa prejavuje v tom, akou konkrétnou formou sa samoriadi, akú má základnú štruktúru a základné informačné kanály (priame a spätné väzby). Štát to sú hlavne jeho riadiaci korpus a jeho inštitúcie a ich činnosť.
Matrica podniku, predstavuje jeho organizačnú a funkčnú koncepciu, tú ktorá je spoločná pre všetky podniky ako také.
Rodina má tiež svoju koncepciu organizácie a funkčnosti..
Teraz si predstavme, že človek má cez deň približne 16 hodín keď bdie, a má svoju rozumovú kapacitu, ktorú môže prerozdeliť do rôznych činností. A pred nami sú úlohy rôzneho hierarchického charakteru:
- Uspokojenie svojich biologických potrieb (udržovanie tela aj ducha v zdraví a funkčnosti)
- Uspokojovanie potrieb rodiny.
- Uspokojovanie potrieb štátu a ďalších sociálnych celkov.
- Riešenie úloh ľudstva (vnútorných aj vonkajších)
Vnútorné – proces globalizácie, zjednocovanie a harmonizovanie kultúr, tak aby zvíťazila tá najlepšia zo všetkých možných.
Vonkajšie – hľadanie harmonickej spoluexistencie s vonkajším prostredím, biosférou, univerzom, Bohom.
(v skutočnosti ale ani vnútorné ani vonkajšie úlohy ľudstva sa nedajú riešiť, ak ignorujeme Stavbu sveta. Čiže jednotlivé zákonitosti podľa ktorých je svet zostrojený a na základe ktorých funguje: Noosferické, celovesmírne, biosferické, socialne, ekonomické. Len až pochopením týchto zákonitostí, toho ako fungujú v reálnom svete ľudí a vesmíru ktorý ich obklopuje, možno nájsť nielen tú najlepšiu možnú kultúru pre ľudstvo, ktorá bude tvoriť harmonický život s biosférou, ale vďaka znalosti týchto zákonitostí možno pochopiť aj Zámer Tvorcu.)
Tieto vymenované úlohy, tvoria do seba vložené matrice, z ktorých každá si od človeka pýta kúsok jeho „operačného“ času, ale dáva dosť priestoru, aby sa mohol venovať aj ďalším činnostiam. Čiže ideálne by bolo, aby tu bola nejaká ideálna štatistika prerozdelenia času jedinca pre jednotlivé činnosti.
— Asi najviac času si vypýta telo, ak rátame potrebu spánku, jedla... o to sa stará najviac každý individuálne, preto aj najviac času.
— Ďalej ako postupujeme k ďalším úlohám, tak sú zdieľané čoraz väčším počtom ľudí, preto aj potreba nášho zdieľaného času s nimi je menšia. Čiže druhý v poradí najväčší čas by mala tvoriť rodina,
— potom činnosť na podporu štátu,
— a potom činnosť na podporu ľudstva.
Kým o svojom tele rozhodujeme hlavne my, tak osud ľudstva je vec celého ľudstva. A sotva sa niečo zmení, kým nezmení svoj pohľad na svet kritická väčšina. Iné, revolučné cesty bývajú nestabilné, a preto aj neudržateľné z dlhodobého hľadiska.
No nie vždy čas pre jednotlivé ľudské úlohy je rozdelený ideálne, nie len u jednotlivcov, ale ide najmä o hromadnú štatistiku. A dokonca nie všetci ľudia si uvedomujú všetky úlohy svojho bytia. A niekedy riešia pseudoúlohy, k čomu ich vedie defektná kultúra, a pseudofilozofie. (z môjho čisto súkromného pohľadu tam patrí aj márnenie času starosťou o to, čo bude až zomriem, až budem žiť v iných realitách život inej existencie – znacharský trik ako ľudí odviesť od riešenia pozemských vecí, predovšetkým otázky davo-„elitarizmu“ (Neliezť im do kapusty). Tým nechcem povedať že život po živote a iné formy existencie nie sú... samozrejme sú, ale sme ľuďmi aby sme riešili otázky pozemského života, sveta-dimenzie v ktorom žijeme, a harmónie s prostredím, a problémy budúceho života budeme riešiť až sa do nich narodíme. Problémy plazmatickej, éterickej a iných dimenzii budem riešiť až ako vedomá bytosť toho sveta. Je neprípustné stavať sa k Zemi ako k nejakému očistcu, to si Zem nezaslúži!)
Takto ak je človek napríklad v režime psychiky zviera, a príliš veľa času venuje svojim biologickým potrebám, nebude mať dosť času na iné povinnosti. Človek ktorý žije pre vlastné potešenie a dráždením zmyslov túto potrebu prehlbuje, prípadne pije, fajčí, tak bude neustále vyrušovaný svojimi biologickými nutkaniami – potreba fajčiť, vypiť si, jesť viac ako reálne telo potrebuje, maškrtiť, sexovať atď. Čo okrem toho, že fyzicky telu škodí (a nie len svojmu), tak to aj berie kopu času v práci, znemožňuje sústredenosť. A keď je človek každú chvíľu vyrušovaný nutkaniami, sotva môže kvalitne premýšľať nad dlhodobejšou činnosťou..
Venovať všetok čas rodine (ak by to bolo vôbec možné, a šlo by o hromadný jav) alebo venovať všetok čas len svojmu štátu, národu, a ignorovať všetko a všetkých okolo, by bolo proti prirodzenému chodu vecí a viedlo by to k záhube takýchto spoločenských útvarov. Čo možno badať na kultúrach, ktoré žili uzatvorene, a relatívne mravne, no len do chvíle až si ich podmanila a asimilovala iná mocnejšia (hoc nie nutne mravnejšia) kultúra.
O úlohách a cieľoch ľudstva ako celku vedel v minulosti málokto, a riešila ich len hŕstka znacharov, čo priviedlo ľudstvo na prah ďalšej biosfericko-ekologickej katastrofy. Preto zanedbávanie ktorejkoľvek z objektívnych úloh človeka a spoločnosti v živote na úkor iných je smrteľné...
Niektorí ľudia sa zamýšľajú čo je lepšie, anarchia alebo totalita... To je voľba v zmysle „udri alebo kopni“, najmä ak mnohovariatnosť vývoja umožňuje na rozdiel od týchto dvoch extrémov aj harmonickejšie varianty.
Anarchia je cestou k deštrukcii, k rozpadu všetkých už vytvorených sociálnych útvarov, cestou znova na štartovaciu čiaru. Môže trvať krátko, no dlhodobejšie sa neudrží a myslím že sa ani nemýlim, ak poviem že v dejinách ani nemala miesto ako nejaký stabilný formát existencie. Dejiny spiatočku nepodporujú.
Čo je totalita, absolutizmus? Nech už má akékoľvek odtiene, je to nanútenie ľuďom niečoho na čo nie sú pripravený. Nutne plodí zárodky odporu, o to viac, o čo viac je nanútená idea odklonená od objektívneho normálu, Zámeru, optimálneho scenára vzhľadom na aktuálnu mravnosť všetkých ľudí spoločnosti. Okrem toho, že totalita takmer vždy presadzuje neoptimálne idei pre danú etapu scenára vývoja ľudstva, tak je aj prostriedkom vytvárania disproporcii v rozdeľovaní „operačného času“ rozumovej činnosti ľudí pre objektívne úlohy ktorým by mali venovať svoj čas. Keďže vzniká štatistická disproporcia, nevyhnutne vzniká aj objektívny tlak prostredia na prelomenie takýchto obmedzení... A Život si cestu vždy nájde, vnútri alebo zvonku.
Preto stratégia ľudstva môže a aj musí byť naozaj dlhodobá, ale čiastkové scenáre treba takticky prispôsobovať príslušnej epoche, vývojovému stupňu – úrovni vedomostí a aktuálnej morálke všetkých ľudí bez výnimky, a stavu životného prostredia.
Informační báze KSB