4.4.2017
z knihy Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty
7.2. Životný algoritmus formovania osobnosti
Rozlíšenie
Kostrovým základom procesu formovania osobnosti a jej rozvoja je nazhromaždenie ňou «prvotnej» informácie, ktoré sa začína ešte v embryonálnom období vývinu úmerne formovaniu telesných a biopoľových štruktúr budúceho človeka. Toto zhromažďovanie informácií pokračuje aj po narodení a najintenzívnejší charakter má v detstve. A v závislosti od toho, ako si osobnosť buduje svoje správanie v tomto Svete, a čo je jej dané v osude a čo sa jej ponúka k splneniu v Zámere Božom, zhromažďovanie «prvotnej» informácie môže dosť intenzívne pokračovať až do smrti v hlbokej starobe; alebo sa prerušiť niekde v tínedžerskom veku, po tom ako sa človek vymedzí vo svojej životnej ceste, zvoliac si tradičnú spoločenskú «normu» alebo ešte niečo skazenejšie či bezvýchodiskové; alebo môže mať dostatočne výrazný pulzujúci charakter v priebehu celého dospelého života1.
Je nesporné, že proces zhromažďovania «prvotnej» informácie sa začína v období, keď človek ešte neovláda artikulovanú reč. V období, keď začína vyslovovať prvé slová a snaží sa skladať prvé zmysluplné vety, dieťa už má nazhromaždenú určitú zásobu «prvotnej» informácie, na základe ktorej si buduje svoje správanie — ktoré si už rozumne uvedomuje, čo je primerané úlohám jeho veku.
Je evidentné, že informačné zabezpečenie jeho správania a algoritmika tvorby správania počas tohto «predrečového» obdobia života nemá jazykový charakter, vylučuje artikulovanú reč, a zakladá sa na obrazoch, «melódiách», «súzvukoch-akordoch»2, ktoré sa stanú vlastníctvom psychiky. Správanie sa buduje na základe porovnávania priebežného prúdu obrazov, «melódií», «súzvukov», prinášaných zmyslovými orgánmi, s tými obrazmi, «melódiami» a «súzvukmi», ktoré sa už stali vlastníctvom psychiky — vnútorného sveta — dieťaťa: takto bábätko rozpoznáva obraz svojej matky, ostatných príbuzných; vníma ich náladu, vníma charaktery ľudí; hoci nechápe zmysel ich artikulovanej reči nasmerovanej k nemu, no rozlišuje jej melodickosť a je schopné spojiť jej zmysel s nejakými svojimi obrazno-melodickými predstavami o Živote, čo sa aj odráža v jeho správaní pri kontakte s blízkymi, ale aj s ľuďmi, ktorých nepozná.
V procese zhromažďovania «prvotnej» informácie je najvýznamnejšie to, že v psychike každého sú to všetko — ROZLIČNÉ obrazy a «melódie».
Práve rozličnosť obrazov a «melódií», tvoriacich masívy «prvotnej» informácie, zároveň umožňuje porovnávať s nimi prúd obrazov a «melódií» prinášaných zmyslovými orgánmi, a dajako v predstihu vo svojom vnútornom svete modelovať priebeh udalostí, odohrávajúcich sa vo vonkajšom svete zdieľanom všetkými, a na tomto základe potom budovať svoje správanie, vyberajúc si ten najlepší variant zo subjektívneho pohľadu na vec. Toto je typické pre normálnu algoritmiku tvorby správania dospelého človeka, a dieťa sa vo svojom psychickom rozvoji pohybuje v smere tejto normy, počnúc od vnútromaternicového obdobia svojho života adekvátne rozvoju telesných a biopoľových štruktúr organizmu v súčinnosti s programom vlastnej genetiky a okolitým prostredím. A v tomto procese kontaktu so Životom sa dopĺňajú zásoby «prvotnej» informácie.
Proces dopĺňania zásob «prvotnej» informácie je svojim charakterom rovnaký v priebehu celého ľudského života. A stretol sa s ním každý vo svojom živote, hoci väčšina si neuvedomuje čo sa deje, keď sa dopĺňajú ich osobné zásoby «prvotnej» informácie. Drvivá väčšina si však môže spomenúť, že v ich živote boli také momenty (a neraz), keď z celkového obrazu Života, maľovaného všetkými zmyslovými orgánmi, vynikal nejaký jeden prvok, vzhľadom na ktorý všetko ostatné na obraze vyzeralo ako kulisa, informačné pozadie. Vo výsledku sa tak obraz Života v takýchto okamihoch osvietenia skladal z párovej dvojice obrazov: «to», a všetko ostatné tvoriace jeho pozadie, t.j. «nie to». V niektorom z takýchto okamihov sa prejavia aj nové «to» v rámci už známych iných «to», ktoré v takomto prípade na seba preberú úlohu pozadia «nie to».
Pritom je dôležité zdôrazniť, že nie samotný človek obracal svoju vedomú pozornosť na «to». V momente osvietenia a nejaký čas po ňom mohla byť pozornosť človeka sústredená na niečo iné, a až po nejakom čase sa jeho pozornosť mohla vrátiť cez spomienku alebo zážitok k takémuto osvieteniu, ktoré prebehlo v minulosti, a rozdeleniu obrazu Života na «to» a podkladové «nie to».
Hoci takmer každý si môže spomenúť na takéto epizódy zo svojho života, no veľmi veľa takýchto epizód zostalo zabudnutých. A v živote človeka existuje také obdobie — ranné detstvo, dojčenský vek (ktoré si väčšina príliš nepamätá) — keď takéto epizódy boli častými a tvorili v tomto období života jeho hlavný obsah.
Keď bolo v kapitole 7.1 vyslovené tvrdenie o nesebestačnosti človeka v otázke výberu informácie z prúdu životných udalostí, mali sa tým na mysli práve takéto momenty osvietenia, v ktorých sa obraz Života zobrazí ako párová dvojica: «to», ktoré sa vyčlenilo z pozadia «nie to».
K podstate týchto epizód v živote všetkých a každého možno povedať nasledovné: Boh v súlade s realizáciou cieľov Svojho Zámeru dal človeku v Rozlíšení «to». Aký konkrétny objektívny obraz sa zobrazil v psychike subjektu ako «to», a čo zostalo na pozadí «nie to» — sa určuje konkrétnou situáciou, do ktorej Boh človeka priviedol a dal mu čosi v Rozlíšení. Pritom ani egregoriálne obmedzenia psychiky, ani posadnutosť osoby — nie sú pre Boha prekážkou v osvietení človeka Rozlíšením.
V takýchto epizódach osvietenia Rozlíšením sa dopĺňajú zásoby «prvotnej» informácie osoby, vďaka čomu sa možnosti človeka v tomto Svete rozširujú. No v takýchto, podstatou rovnakých, hoci možno menej výrazných epizódach osvietenia Rozlíšením človek získava nielen «prvotnú», ale aj «operatívnu» a «odvetnú» informáciu.
Rozvitosť príslušných zmyslových orgánov, vnemových kanálov nimi dodávanej informácie, ich citlivosť3, «rozlišovacia schopnosť»4, «selektívnosť»5 atď., tvoria len predpoklad, základ k tomu, aby predstavy obrazu Života vo forme spojení: «to» a jeho pozadie «nie to» — boli možné. Inými slovami, ak niet základ, potom Rozlíšenie nemá kade prísť. A len samotný dobre rozvinutý základ — t.j. systém zmyslových orgánov a kanálov, po ktorých sa šíri nimi prijatá informácia — nestačí k tomu, aby bolo možné v Živote konať: okrem tohto základu je potrebné, aby Zhora bolo dané aj Rozlíšenie6.
Aj o epizódach, ktoré boli preberané v kapitole 7.1, keď pri «zatemnení zmyslov» ľudia pozerajú, ale nevidia, počúvajú, ale nepočujú a pod., možno povedať, že Boh ich zbavil Rozlíšenia, v dôsledku čoho nedostávajú želanú «operatívnu» informáciu z toho prúdu, ktorý im prinášajú všetky zmysly. Inými slovami, v takomto prípade Bohu nie je žiaduce, aby priamo im (takým, akí sú), alebo cez nich nepriamo iným ľuďom (takým, akí oni sú) ponúkol dostup k určitej informácií, a On odopiera Rozlíšenie tým, ktorých zámery a z nich plynúce činy sú v rozpore s realizáciou Zámeru.
A práve túto neobmedzenú moc Boha nad Rozlíšením nie je schopný obísť alebo si privlastniť žiadny démonizmus, a každá arogancia v Živote sa nakoniec stane obeťou bemocnosti démonizmu nad Rozlíšením.
A práve tá obmedzovala funkčnosť filozofie na základe prvotných kategórii objektívnych rozdielností trojjednoty matérie-informácie-miery, uzurpovanej židovskými «ezoteristami», o čom bolo povedané na konci kapitoly 6.1.
«Prvotná» informácia je v ľudskej psychike «stavebným materiálom» pre budovanie videnia sveta, líhajúceho si do základov chápania sveta. Celá množina ponúknutých v priebehu života skrze Rozlíšenie «to» a «nie to», tvoriacich pozadie ku každému «to», sa naozaj podobá roztriešteným, nespojitým sklíčkam v kaleidoskope.
A podľa toho, čo Boh dáva v Rozlíšení každému v jeho živote, je aj algoritmika psychiky človeka Bohom predurčená usporiadať celé to množstvo «to» a «nie to» tak, aby sa tieto v ľudskej psychike zložili do mozaikového obrazu Života, na základe ktorého človek dokáže riešiť úlohy subjektívneho modelovania variantov priebehu udalostí v Živote s cieľom zvolenia si tej najlepšej (z jeho pohľadu) účasti seba v ňom.
A v tomto procese budovania svojho vlastného videnia sveta na základe «prvotnej» informácie, predstavujúcej množinu rozličných obrazov, «melódií», «súzvukov» a ich pozadí v pároch «to — nie to», je človek slobodný natoľko, nakoľko ho neobmedzujú genetické programy rozvoja telesných a biopoľových štruktúr organizmu, zabezpečujúcich spracovanie informácií, a skutočné zdravie týchto štruktúr. Kým samotný genetický potenciál nie je podriadený nikomu v jeho živote, tak uchovanie vlastného zdravia na maximálne vysokej úrovni v medziach geneticky prednastaveného potenciálu je objektívne možné, no pre väčšinu nedosiahnuteľné pod vplyvom nezdravého životného štýlu (formovaného a podporovaného davo-„elitárnou“ kultúrou) ktorým sa riadia vo svojom živote7.
Aj subjektívne rozdielnosti v psychike človeka vznikajú práve v Bohom darovanom Rozlíšení ako rôzne obrazy, «melódie», «súzvuky», sami osebe predstavujúce informačné duplikáty (obrazov, «melódií», «súzvukov») objektívnych rozdielností, ktorými disponuje Život.
Preto všetky problémy ohľadne toho, že subjektívne rozdielnosti, na základe ktorých ľudská psychika (vo svojom vnútri*) modeluje a opisuje Život, nezodpovedajú objektívnym rozdielnostiam — nepredstavujú len poruchu v algoritmike samotnej psychiky, ale je to najmä vyjadrením toho, že subjektu Zhora nebolo dané Rozlíšenie, a on, bez toho že by si to všimol (rovnaká príčina: nebolo mu dané Rozlíšenie) podvedome stotožňuje so Životom svoje subjektívne obrazné predstavy o ňom, plodené jeho psychikou, nezodpovedajúce Životu (obrazom ani mierou*) v dôsledku neodstránených porúch v algoritmike jeho psychiky, podmienených mravne i svetonázorovo.
Štruktúra osobnostnej psychiky,
dostupná všeobecnému chápaniu
Ľudská psychika disponuje určitou štruktúrou. Všemožná okultná literatúra, ktorá sa v posledných rokoch stala široko dostupnou, privádza svojimi úvahami o «mentáli», «astráli», «kauzalite» a pod. do rozpakov každého, kto nekráča cestou osvojovania si okultných psychologických praktík, v dôsledku čoho sú pre neho slová ako «kauzálne telo», «mentál», «astrál» — len prázdnymi slovami, s ktorými nevie spojiť žiadny svoj vlastný zážitok. Preto úvahy na tému psychickej činnosti a jej svojvoľného riadenia za použitia tohto druhu terminológie väčšine čitateľov (dokonca aj zainteresovaným) nič neprinesú.
A hoci mnohí pokročilí okultisti považujú takýchto ľudí za zaostalých v ich rozvoji (hrubá forma hodnotenia zo strany démonizmu) alebo prirodzeným spôsobom zotrvávajúcich v duchovnom detstve (miernejšie hodnotenie zo strany démonizmu), vec v skutočnosti objektívne stojí ináč:
Drvivú väčšinu tých, ktorí pokročili na ceste osvojenia si všemožných psychologických praktík rozmanitého okultizmu, ak sa pozrieme na fakty ich reálneho života, možno charakterizovať nasledujúcimi slovami: „Vedome vnímajú viac, než sú schopní pochopiť spôsobom bezpečným pre seba i okolie“. A vyslovene v dôsledku tohto pomeru rôznorodej senzibility (dosahujúcej úroveň vedomia) a schopnosti veci chápať — je ich život plný malých aj väčších ťažkostí a nepríjemností, ktoré v živote vznikajú náhle a nepredvídateľne, a sprevádzajú ich pocit sebauspokojenia z úspechov v osvojovaní si rozličných duchovných praktík. Medzitým, «Boh nie je bohom neporiadku, ale mieru: ako vo všetkých spoločenstvách svätých» (1. list Korinťanom, 14:33) — v tomto tvrdení sa Pavol nezmýlil.
Strastiplnosť života a životná nespokojnosť mnohých ľudí, ktorí sa vydali na cestu osvojenia si rôznorodých psychologických praktík, nám dáva predpoklad urobiť záver, že všetky (bez výnimky) rozhovory a písomné traktáty o «astráli», «mentáli», «kauzalite», «rozšírení vedomia», «pravostrannom» a «ľavostrannom» stave vedomia, «bode zoskupenia»8 a podobných veciach, vlastných tradícii rôznorodého okultizmu v ich verejných vystúpeniach — odvádzajú svojich priaznivcov od uvedomenia si čohosi iného, oveľa dôležitejšieho pre život.
V snahe byť zrozumiteľným a neuviaznuť v úvahách o «mentáli» atď., ktoré väčšine ľudí nič nehovoria, v snahe nestratiť to životne dôležité, od čoho odvádzajú úvahy rôznych okultistov — Vnútorný Prediktor ZSSR, vo všetkých prácach týkajúcich sa otázok psychickej činnosti jednotlivca a spoločnosti, sa ohraničuje skúmaním dvojkomponentnej štruktúry psychiky jednotlivca: 1) vedomá úroveň a 2) nevedomé úrovne psychiky (spolupracujúce jak s vedomím, tak aj medzi sebou).
Hranica medzi úrovňou vedomia a multifunkčnými nevedomými úrovňami psychiky je pohyblivá a určuje sa náladou a energetikou človeka. V závislosti od toho, nakoľko je človek v danom stave aktom svojej vôle, t.j. nakoľko dokáže vedome riadiť svoju náladu a energetiku — natoľko je mu aj podriadené presúvanie hraníc svojho vedomia v medziach Vesmíru. Vôľa človeka vždy pôsobí z úrovne vedomia a plní vedomý účel.
Čo sa týka rozlíšenia lokalizácie dvoch (alebo viacerých) osôb na základe ich nevedomých úrovní psychiky, tak hranica, v medziach ktorej je lokalizovaná konkrétna osoba, sa nejaví byť tak jasne zreteľná ako je hranica hmotného tela, vytýčená povrchom kože. Ide o to, že aj keď sú ľudia oddelení v hmotných telách, no nimi vyžarované biopolia sa rozprestierajú za hranice osôb, vytýčené povrchom kože ich hmotného tela. Navyše v dôsledku príslušnosti všetkých ľudí k rovnakému biologickému druhu je súhrn polí (tvoriacich ich biopole) vo svojom základe u rôznych ľudí kvalitatívne rovnorodý.
Preto, určením jednej prahovej hodnoty intenzity zvoleného druhu fyzického poľa v zostave biopoľa, možno získať jednu oblasť lokalizácie osoby vo Vesmíre; určením druhej prahovej hodnoty rovnakého poľa, možno získať inú oblasť lokalizácie osoby. Určením kvalitatívne iného prírodného poľa zo zostavy biopoľa a jeho prahovej hodnoty, možno získať tretiu oblasť lokalizácie.
Pritom netreba zabúdať na fakt, že rôzne fyzické polia sa šíria rôznymi rýchlosťami, a rýchlosť klesania ich intenzity pri vzďaľovaní sa od zdroja žiarenia je tiež rôzna a závisí od druhu poľa a materiálneho prostredia, v ktorom sa pole šíri.
Okrem toho, všetky polia vyžarované človekom nesú aj svoju vlastnú informáciu. Preto tam, kde intenzita polí jedného subjektu slabne na pozadí polí vyžarovaných druhým subjektom, tam napriek tomu stále možno odhaliť informáciu, vyžarovanú prvým poľom, ak zo sumárneho poľa «odrátame» samotné pole druhého, čo zahŕňa aj odladenie všetkej informácie, ktorú toto druhé pole nieslo9.
Aj v Živote existujú analógy toho, čo sa v programátorskej počítačovej terminológii nazýva «zdieľané oblasti (pamäte*)»10: ak je nejaká informácia zapísaná do takejto «zdieľanej oblasti», tak zmena ktoréhokoľvek zápisu v tejto «zdieľanej oblasti», prostredníctvom jednej aplikácie alebo užívateľa PC, bude zmenou informačného zabezpečenia všetkých aplikácií (bez výnimky), ktoré využívajú túto «zdieľanú oblasť». Čo sa týka osôb a ich rozdelenia na základe nevedomých úrovní psychiky, tak podobné «zdieľané oblasti» obsahujú mnohé egregory: rodové, kmeňové (združujúce niekoľko rodov), profesijné atď., v hierarchickej štruktúre rozširovania vzájomnej vloženosti egregorov.
Čo sa týka niektorých «zdieľaných oblastí» egregorov, tak osoby môžu disponovať rôznymi prístupovými právami: jedni zmenou čohosi v sebe dokážu skrze «zdieľanú oblasť» zmeniť čosi aj v druhých ľuďoch; iní sa ukazujú byť plne podriadení informácii a algoritmike «zdieľaných oblastí» pri ich dosiahnutom osobnostnom rozvoji, nedisponujúc náležitým statusom v egregori, ktorý by im umožnil niečo zmeniť v «zdieľaných oblastiach»11.
V dôsledku menovaných príčin je najkrajnejšou hranicou oblasti lokalizácie osoby, ktorú možno odhaliť na základe nevedomých úrovní psychiky — celý Vesmír. No v každom časovom okamihu môže byť hranica vytýčená aj nejako ináč, v závislosti od subjektívne zvolených prahových energetických a informačných ukazovateľov prejavovania sa tejto osoby vo Vesmíre svojou prítomnosťou a činnosťou.
Vedomie sa pri takomto pohľade na vec javí ako oblasť stotožnenia vlastného «Ja» osoby a Vesmíru12. A táto oblasť stotožnenia sama osebe predstavuje oblasť vedomej lokalizácie subjektu a môže sa rozprestierať v širokom mnoho-rozmerovom rozsahu: od vedomého vnímania samého seba ako určitý fragment vlastného fyzického tela až do vnímania celého Vesmíru (avšak s výnimkou skrytých hlbín duše druhých subjektov, v ktorých informácia je (zvonku*) dostupná výhradne Bohu).
V súčasnej davo-„elitárnej“ spoločnosti väčšina mužov trávi väčšiu časť bdelého stavu v režime «Ja = hmotné telo + odev»; a väčšina žien v režime «Ja = hmotné telo + kozmetika + odev». Jedni aj druhí, keďže sú nevnímaví k svojmu vnútornému svetu a k tomu, čo sa im dáva cez Rozlíšenie počas ich celého života, tak zabúdajú na svoju ďaleko siahajúcu rozmernosť do ostatných oblastí Vesmíru, cez svoje nevedomé úrovne psychiky. A mnohí pri spomenutí im tohto faktu iba mávnu rukou, akoby šlo o neopodstatnený výmysel, napriek všetkému tomu, čo ich učili v škole na hodinách fyziky, odsudzujúc sa tým najmä: k nesúladu sami so sebou; k nesúladu so Životom; a ako následok — k životnej rozháranosti u seba a svojich blízkych.
Dvojkomponentná štruktúra psychiky osoby: «vedomie a nevedomé úrovne psychiky, spolupracujúce navzájom» — po prvé, je široko dostupná pre pochopenie; po druhé, každý detailnejšie rozumejúci štruktúre svojej vlastnej psychiky si ju ľahko dá do súvisu s uvedeným modelom.
No to najhlavnejšie spočíva v tom, že ona popri svojej jednoduchosti umožňuje odhaliť a opísať problematiku, s ktorou sa stretáva prakticky každý nezávisle od jeho «pokročilosti» v duchovných praktikách; nezávisle od toho, nakoľko on «rozšíril svoje» vedomie, v dôsledku čoho sa jeho vedomému vnímaniu sprístupnil «astrál», «kauzálnosť» atď., fungovanie tých-ktorých čakier v jeho organizme alebo organizmoch iných ľudí.
poznámky
1 To, že proces osvojenia «prvotnej» informácie musí prebiehať intenzívne počas celého života, bolo objasnené skrze Krista:
«1. V tú hodinu učeníci pristúpili k Ježišovi a povedali: kto je väčší v Kráľovstve Nebeskom? 2. Ježiš, si zavolal dieťa, postavil ho doprostred nich 3. a povedal: pravdivo hovorím vám, ak sa nezmeníte a nebudete ako deti, nevojdete do Kráľovstva Nebeského» (ev. p. Matúša, 18. kapitola).
Hoci podľa nášho názoru boli slová Krista prekrútené: reč šla o Božom Kráľovstve, nie Nebeskom.
Preorientovanie veriacich z idey o vchádzaní do Božieho Kráľovstva úsiliami ľudí a o Božom Kráľovstve na Zemi na ideu o pokornom tolerovaní vlastného ponižovania na Zemi — domovine «kniežaťa tohto sveta» (tak učí Biblia) — s vierou v smrť Krista na kríži a dúfanie v Kráľovstvo Nebeské — to je atribút čistého antikresťanstva, z vôle ktorého boli slová Krista v Novom Zákone podrobené cenzúre a zredigované.
2 Úvodzovky «» tu poukazujú na skutočnosť, že objektívne melódie a súzvuky sa môžu nachádzať aj mimo frekvenčné pásmo, vzťahujúce sa pre zvukový rozsah, pričom v psychike sa premietajú ako zvuk.
To isté sa týka aj obrazov vo vnútornom svete: ich objektívne prototypy môžu byť sprostredkované fyzickými poliami, ktoré sa neradia do svetelnej časti spektra elektromagnetických vĺn. Avšak slová «vnútorný zrak» sa predsa len používajú častejšie, než slová «vnútorný sluch», preto sme použili úvodzovky iba pri melódiách a súzvukoch.
3 Schopnosť odlíšiť signál od neprítomnosti signálu pri minimálnom výkone toku energie nesúcej signál.
4 Schopnosť čo najplnšie zachytiť informáciu zo signálu.
5 Schopnosť oddeliť signál od pozadia i od «susedného» (v určitom zmysle) signálu.
6 V názore vyjadrenom v tejto kapitole, o nesebestačnosti človeka v otázke výberu informácie z prúdu udalostí Života, nie je nič nového. Na túto okolnosť bolo priamo poukázané už pred 1300 rokmi:
«Ó tí, ktorí uverili (Bohu*)! Ak si budete hlboko ctiť Boha
Rozdelenie celistvosti Života v osvietení človeka Rozlíšením samo osebe predstavuje darovanie človeku Zhora jedného bitu informácie, ak sa budeme vyjadrovať v termínoch súčasnej vedy: 1 bit formálne predstavuje mieru množstva informácie; a v podstate 1 bit, to je množstvo informácie potrebnej na vyriešenie neurčitosti 50 % na 50 %, t.j. informácia potrebná na vyriešenie neurčitosti typu «to»/«nie to», «áno»/«nie».
«Jeden bit» je pre mnohých od života odtrhnutá abstrakcia, a preto na prvý pohľad sa im koránický oznam 8:29 môže javiť bezvýznamne malicherným. No zďaleka nejde o malichernosť — nedostatok iba jedného bitu informácie — môže mať v dnešnej životnej praxi pomerne ťažké následky. Príkladom toho je napríklad záhuba „Titaniku“, ktorú si po premietnutí rovnomenného filmu J.Camerona v r. 1997 pripomínajú, vhodným aj nevhodným spôsobom, veľmi mnohí.
Jedinou povinnosťou hliadky bolo v každom časovom okamihu riešiť neurčitosť typu «áno» — «nie», a konkrétne: buď priamo v kurze lode je nejaká prekážka, kvôli ktorej treba vykonať manéver aby sa predišlo zrážke s ňou; alebo žiadnej prekážky niet, a loď môže ísť priamo svojim kurzom. Avšak ľadovec bol pre hliadku „Titaniku“ nerozoznateľným, a tak neurčitosť typu «áno» — «nie», ktorá si žiadala iba jeden bit informácie, sa zakončila katastrofou.
Hoci tento príklad sa týka «operatívnej» a «odvetnej» informácie, no v podstate rovnako to vyzerá aj v prípade «prvotnej» informácie.
7 Napríklad, podľa slov patológov, mozog človeka pravidelne pijúceho alkoholické nápoje, dokonca aj slabé, také ako pivo, cider, džin-toniky, ľahké vína a pod., navonok pripomína plsť prežratú moľami. V živote pri neustálom vraždení neurónových sietí prebieha nevratná strata informácií v algoritmike psychiky, v dôsledku čoho nie je možný ani rozvoj videnia sveta, ani (ako následok) rozvoj osobnosti. Možná je len degradácia.
Na obnovu informácie a štruktúry videnia sveta, stratených spolu s mŕtvymi neurónmi vo výsledku požitia pohára šampanského alebo jedného piva, je treba od dvoch do troch rokov pri fungovaní na hranici intelektuálnych možností pri absolútno triezvom štýle života, vylučujúcom počas celej doby akékoľvek narkotiká a jedy, deformujúce hmotnú aj biopoľovú fyziológiu organizmu, stav vedomia, a ako následok — spracovanie «prvotnej», «operatívnej» a «odvetnej» informácie.
8 „Assemblage point” (Castaneda) – na Slovensku prekladané rôznym spôsobom: zlučovací bod, bod spojenia... – pozn. prekl.
9 V technike sú vyvinuté metódy extrakcie signálu, ktorého výkon je výrazne nižší než výkon šumov. No aj v technike človek používa len to, čo existuje v Živote a môže byť realizované a aj sa realizuje na civilizáciou umelo vytvorených nosičoch. Práve na tomto poli (skúmania možností prenosu javov vyskytujúcich sa v biosfére do technosféry) vznikol vedný obor s názvom «bionika».
10 Napríklad v programovacom jazyku «Fortran» sú oblasti «COMMON» («SPOLOČNÉ») jedným z prostriedkov realizácie informačnej výmeny medzi jednotlivými funkčne špecializovanými podprogramami v rámci nadradenej spoločnej algoritmiky riešenia úlohy.
11 V živote spoločnosti, v ktorej prevládajú neľudské typy režimov psychiky, sa v rodových egregoroch v úlohách tých, ktorí dokážu čosi zmeniť v «zdieľaných oblastiach», štatisticky najčastejšie ocitajú — najstarší vo vzostupných rodových líniách. Táto objektívna egregoriálno-magická moc prvšie narodených v rode vytvára v mnohých prípadoch normu bezpodmienečného slepého a poslušného podriadenia si mladých staršími. Určité špecifiká dodávajú charakteru egregoriálnej rodovej mágie a adresácii podriaďovania si mladších staršími aj viditeľné prejavy príznakov matriarchátu a patriarchátu v kultúre, a tiež ich kombinácie v určitých vekových skupinách.
Štatisticky zriedkavé výnimky v hierarchii rodovej egregoriálno-magickej moci tradičnej davo-„elitárnej“ spoločnosti sú spôsobené tým, že niekto z mladších príslušníkov rodu dosiahne vo svojom osobnom psychickom rozvoji v určitom období svojho života ukazovatele, vlastné efektívnejším typom režimu psychiky, než je ten, ktorého nositeľom je najstarší v rode: režim psychiky zombi je efektívnejším, než zvierací; démonický režim psychiky je efektívnejší, než zombi a zvierací; Ľudský režim psychiky je najefektívnejší zo všetkých.
O príčinách, ktoré spôsobujú rozličnú efektivitu každého z menovaných typov režimu psychiky, si možno prečítať v knihách VP ZSSR „Princípy kádrovej politiky: štátu, «antištátu», spoločenskej iniciatívy“, začlenenej aj do samostatných vydaní „Dostatočne všeobecnej teórie riadenia“ v redakciách od r. 2000.
No starejší v rode, to je jeden z príkladov typu egregoriálneho líderstva, t.j. pozície najvyššej autority, ohraničenej hranicami určitého egregoru alebo súboru viacerých egregorov, nie nevyhnutne rodových: môžu to byť rôzne egregory, podporované spoločnosťou.
12 Stotožnenie osoby človeka s Bohom vylučujeme, hoci Boh sa môže prejavovať aj cez osobu človeka.
Informační báze KSB