20.7.2015

 předchozí část 

Aktualizováno 13.11.2015 - dokončení textu kapitoly 8.

O-VM Kapitola 8.doc (589,5 kB)
R-VM Kapitola 8.doc (639,5 kB)

VIII. ČО SA STALO JASNÝM NESKÔR

Оpäť poviem:
nikto neobjíme neobjateľného!

 - К.Prutkov

Vzhľadom k tomu, že „Voda mŕtva“ bola napísaná vo februári - júni 1991, tak v nej bolo vyjadrené vtedajšie chápanie autorského kolektívu o prebiehajúcich procesoch v krajine a  vo Svete. Okrem toho, „Voda mŕtva“ bola tzv. „nezávislou expertízou“ správy–referátu na tému vedecko-výskumnej práce „Vypracovanie koncepcie strategickej stability a dynamiky rozvoja scenárov možných interakcií, pri podmienke zachovania parity perspektívnych stratégií svetových mocností na obdobie do roku 2005”, vypracovanej v Inštitúte USA a Kanady AV ZSSR v r. 1990. Z týchto dvoch príčin problematika, objasnená vo „Vode mŕtvej“ vo vydaní z roku 1991, bola v základe určená problematikou, obsiahnutou už v uvedenej správe Inštitútu USA a Kanady. A hoci k tejto problematike bolo v procese expertízy čo-to pridané, tak niektoré dôležité veci ostali vtedy aj tak obídené mlčaním. Pri príprave tohto vydania bolo rozhodnuté zahrnúť do textu túto kapitolu, zasvätenú najdôležitejším zamlčaniam vo vydaní z r. 1991. Таkéto zamlčania sú dve: 1) civilizačná misia v dejinách dnešnej globálnej civilizácie, ktorú sme vtedy pre nedostatok času neposudzovali a 2) psychologická spletitosť (skrytá prvopodstata)* spoločenského usporiadania, o ktorej sme vtedy mali hmlistú predstavu.

Bohužiaľ, dnes je namieste vo vzťahu k HisTórii použiť termín „hisTorický mýtus“, pretože nikto z ľudí si sám nepamätá celé reálne prebehnuvšie dejiny ľudstva a súčasná spoločnosť je negramotná v tom, aby bezchybne čítala rôznorodé pamätníky a symboly minulosti, aspoň tak, ako čítame knihy v našich časoch. A úmerne tomu, je nám HisTória minulosti známa podľa ústnych podaní (tradícií)*, písomných kroník, podľa interpretácií archeologických údajov, paleontologických vykopávok a geologických výskumov v súlade s už vytvorivšími sa predstavami.

Tak ako zďaleka nie všetky udalosti, vykazujúce vplyv na nasledujúci priebeh dejín, sa stali v minulosti predmetom pozornosti a chápania ich významu vtedajšími súčasníkmi, tak aj nie všetko dejinne významné sa zapamätalo v ústnych podaniach a nie všetko je odrazené v písomných kronikách, nie všetko sa stalo majetkom archeológie, a nie všetko, tak alebo onak známe, je správne interpretované.

My skutočne žijeme na osnove spektra historických mýtov a každá historická škola sa pridržiava svojho historického mýtu, pestuje ho a hýčka¹, propaguje ho ako jediný pravdivý. Dominujúce historické mýty sa menia počas samotného historického procesu, pričom, ako v prípade ZSSR a dnešného Ruska, nielen raz za život jednej generácie.

Historické mýty sa úmyselne falšujú vo vzťahu k reálnym udalostiam, a ak sa mýtus stane dominantným (prevládajúcim), tak sa časom fakt jeho falzifikácie zabúda. Aj dnes jedna z najnaliehavejších otázok historickej vedy pozostáva z toho: Ktorý z množstva rozličných historických mýtov je bližšie k reálne prebehnuvším dejinám a ako v súhrne historických mýtov odhaliť skutočne pravdivý obraz prebehnuvších dejín

Podľa panujúceho historického mýtu sa dnešné ľudstvo zrodilo v živočíšnom svete, vstúpilo do doby kamennej, prvé regionálne civilizácie vznikli pred cca 5 – 7 tis. rokmi, pred asi 3 000 rokmi sa začala písomná história. A vďaka písomnej histórii môžeme viac či menej dobre všetko zistiť o minulosti regionálnych a globálnej civilizácie, počnúc približne od polovice 1. tisícročia pred našim letopočtom.

V posledných rokoch sa ojavili pokusy zmeniť tento historický mýtus za chronologicky oveľa kratšiu verziu akoby spoľahlivo známej histórie. Najmä v prácach matematikov Moskovskej štátnej univezity A.T. Fomenka a G.V. Nosovského na základe štatistickej analýzy správ z kroník sa tvrdí, že kroniky sú z veľkej časti vierohodné, počnúc od 11. – 12. stor. nášho letopočtu, a celá staršia história je mnohokrát do minulosti posunutá história stredoveku, v ktorej stredovekí reálni ľudia fungujú pod inými prezývkami a v pozmenenej geografickej lokalizácii stredovekých akože skutočných udalostí.²

Ale vec sa má tak, že existujú fakty, ktoré nezapadajú ani do tohto, ani do druhého historického mýtu. Aby sme rozbili mýtus, stačí do neho vložiť len jeden fakt, ktorý mýtus nedokáže objasniť. Najmä v rannom stredoveku existovali mapy, na ktorých bola zobrazená Antarktída, brehy Severnej a Južnej Ameriky. Pričom Antarktída bola zobrazená bez ľadového panciera, a v takom obraze nikdy nebola v pamäti dnešnej civilizácie v súlade s jej oficiálnou históriou.³

Súčasná civilizácia pristúpila ku globálnemu kartografickému mapovaniu iba po niekoľkých storočiach po objavení sa týchto máp, počas epochy veľkých geografických objavov (od r. 1519, ak rátame od počiatku prvej plavby F. Magalhãesa okolo sveta). Globálne kartografické mapovanie, trvajúce štyri storočia, bolo v princípe dokončené až v r. 1906, keď R. Amundsen prešiel z Atlantiku do Tichého oceánu cez prieplavy v súostroviach severu Kanady; a plne bolo ukončené iba v 70. rokoch 20. storočia po skončení programu systematického snímkovania povrchu Zeme z kozmu.

Napriek tomu na stredovekých mapách vierohodne známemu sú pobrežné línie Antarktídy, oboch Amerík, Európy a Afriky vo veľkých vyobrazeniach s chybou v (zemských)* dĺžkach, ktorú zabezpečuje úroveň rozvoja chronometrie⁴ a matematiky⁵ v súčasnej civilizácii až počnúc 80-tymi rokmi 18. storočia n.l..

Egyptská Sfinga pri Cheopsovej pyramíde je historikmi-tradicionalistami spolu so samotnými pyramídami datovaná vekom nie viac ako 5 000 rokov. Jej zlý vzhľad historici objasňujú veternou eróziou: fúkali vetry, niesli piesok, piesok a zvetrávanie vydreli časť materiálu a pod. Ale keď sa prehliadkou Sfingy zaoberal profesionálny geológ, tak prišiel k záveru, že Sfingu dlhý čas zalievali prívalové dažde a je poškodená vodnou eróziou, spôsobenou atmosferickými zrážkami... Avšak v dnešnej civilizácii stojí Sfinga na jednom z najsuchších miest planéty, kde zriedkavé dažde nemohli spôsobiť vodnú eróziu, zanechávajúcu hlboké vertikálne ryhy a vlnité horizontálne drážky v tom čase, kedy zvetrávanie a veterná erózia zanechávajú výlučne horizontálne stopy s ostrými hranami, vytvarajúc bizarné formy: skalné hríby, skalné dáždniky, skalné sochy a pod.. Ak máme predpokladať, že Sfinga je obrazom človeka epochy súhvezdia Leva⁶, tak Sfinga je kultúrnou pamiatkou epochy, keď v mieste jej umiestnenia bola iná klíma s výdatnými zrážkami. Sfinga je produktom globálnej civilizácie, predchádzavšej našej a zahynuvšej v nejakej globálnej geofyzikálnej alebo astrofyzikálnej katastrofe (podľa niektorých mýtov Mesiac a Venuša neboli na starovekej oblohe), a až po jej zániku začal vznik a rozvoj dnešnej globálnej civilizácie.

Na v minulosti prebehnuvšiu globálnu katastrofu poukazujú predovšetkým obelisky Egypta. Mnohé z nich sa používali ako slnečné hodiny. Pritom stupnice týchto chronometrov sú také, že trvanie ranných, poludňajších a večerných “hodín” nie je rovnaké, čo vyvoláva ohromenie tých, ktorí sa stretávajú s týmto faktom. Ale ak by sa Egypt nachádzal na zemepisnej šírke 15° (reálne sa rozkladá približne medzi 25° a 30° severnej zemepisnej šírky), tak existujúce stupnice slnečných hodín Egypta by zabezpečovali rovnosť - rovnomernosť – všetkých hodín dňa.

Aj náleziská mamutov v permafroste (večne zamrznutej pôde)* sú premiešané s južnejšou vegetáciou, než je tá, čo teraz rastie v týchto zemepisných šírkach; okamžite zahynuvšie zvieratá vo veľkom počte v kombináciach, ktoré nie sú v bežnom živote biocenóz (mäsožravce a bylinožravce spolu vo veľkom množstve, a do toho premiešané s polámanými stromami), boli v niektorých miestach zasypané vrstvami vulkanického popola alebo zaliaté bahnom, potom rýchlo zmrazené ešte predtým, ako sa ich roztrhané⁷ alebo celé trupy začali rozkladať. Okrem toho:

«... po celej Južnej Amerike sa našli fosílie z čias doby ľadovej, v ktorých kostry nekompatibilných druhov zvierat (dravce a bylinožravce) sú chaoticky premiešané s ľudskými kosťami. Nemenej dôležitá je kombinácia (v dostatočne rozsiahlých oblastiach) vykopávok (fosílií) suchozemských a morských živočíchov, chaoticky premiešaných, ale pochovaných v jednom geologickom horizonte (vrstve). »“⁸

*    *    *⁹

V Južnej Amerike sa nachádza jazero Titicaca. Je to slané jazero na hranici medzi Peru a Bolíviou, v nadmorskej výške 3812 m, s hĺbkou až 272 m. Na jazere je ostrov Titicaca s dobre zachovanými pozostatkami staroperuánskych stavieb. Na dne jazera boli objavené ruiny starovekého mesta. Podľa názorov geológov bolo toto jazero súčasťou oceánu. Okrem toho, na jeho brehoch boli objavené pozostatky starovekého prístavu, z ktorého vyplávať na tomto jazere nie je kam, čo privádza na myseľ to, že jazero „sa vznieslo“ a stalo sa vysokohorským jazerom až potom, ako bol tento prístav vybudovaný.

V Európe existuje množstvo megalitických stavieb z doby kamennej. Ak budeme skúmať nie každú oddelene, ale všetky dohromady, tak mnohé z nich sa nachádzajú na priamych líniach, tiahnucích sa mnohé stovky km cez celý kontinent: cez lesy, hory, jazerá a niektoré – cez Baltické more a jeho zálivy. A rôzne takéto línie sa zbiehajú do starogréckeho mesta Delfy (a rovnako v lúčoch z neho vychádzajú) – rezidencie Delfského orákulu, miesta, kde sa (podľa mýtov) zjavil boh Apollón. Na lesných lovcov a prvotnopospolných roľníkov tak presná väzba mnohých objektov – to je priveľa¹⁰, ak predpokladáme, že pre takúto výstavbu sú nevyhnutné geodézia a kartografia, rozvinuté do úrovne blízko k dnešnej; ale ak reálne je to všetko vybudované bez geodézie a kartografie v našom súčasnom chápaní, tak všetko, čo sa dnes interpretuje vedou ako primitívna “doba kamenná”, bolo v skutočnosti epochou kvalitatívne inej duchovnej kultúry (kultúry psychickej činnosti), umožňujúcej riešiť mnohé teraz neriešiteľné inžinierské úlohy “organolepticky”, t.j., na základe vlastných zmyslov a intelekt sa využíval nie na ich riešenia, ale na nejaké iné účely.

V aztéckej civilizácii¹¹ bolo mesto, ktorého zrúcaniny sa teraz nachádzajú na teritóriu megalopolisu Mexico City, a ktoré je súčasnej vede známe pod názvom Teotihuacan. V pláne rozmiestnenia architektonických objektov tohto mesta sú objavené proporcie vzdialeností Slnka od planét Slnečnej sústavy, vrátane pásu asteroidov a Pluta¹². A len tak mimochodom, Koperník zverejnil svoju prácu o Slnečnom systéme, v strede ktorého je Slnko (tzv. Heliocentrická sústava)*, až v r. 1542 krátko pred smrťou; Galileo vytvoril teleskop až v r. 1609, a pred touto dobou vo vede ani o nejakých asteroidoch, a tým viac o “páse asteroidov” nemohlo byť ani reči; a planéta Pluto bola objavená za pomoci teleskopu až v r. 1930. A na to, aby toto všetko mohlo byť vystavané v Teotihuacane, boli tiež nevyhnutné aj znalosti, aj urbanistický plán, pre vytvorenie ktorých, podľa ich poradia, je nevyhnutná prehistória rozvoja vedy, najmä astronomických pozorovaní, samozrejme, ak vychádzame z vedecko-technického myslenia našej civilizácie. Alebo aj toto všetko, vrátane poznatkov o pozícii Pluta a pásu asteroidov, bolo tiež získané “organolepticky”?¹³

Ale aj to ešte nie je všetko. Na území súčasného Sudánu žije kmeň Dogonov, ktorý (ako sa predpokladá) predtým žil na území Mali. Od r. 1946 komunikovala s kmeňom francúzska etnografická expedícia. Výsledky jej výskumov boli publikované v r. 1951 v knihe “Sudánsky síriusologický systém”. Podstata spočíva v tom, že tento kmeň od staroveku vie, že opticky viditeľný Sírius nie je sólo hviezdou, ale hviezdnym systémom. Aj astrofyzikálne parametre hviezd v tomto systéme sú Dogonom známe a boli potvrdené astronómiou terajšej civilizácie až v 19. storočí, a aj to – len čiastočne. V 19. storočí bola fakticky zistená existencia „Síriusu B“ – bieleho trpaslíka, ktorého doba obehu sa rovná približne 50 rokom a určuje rytmiku kultu Síria u Dogonov minimálne od 15. storočia, ak nie skôr. Ale mýty Dogonov sa zmieňujú ešte o jednej hviezde v hviezdnom systéme Síriusu – o „Emme Ya“, ktorá má tiež svoju hviezdu-satelit, o existencii ktorých, rovnako ako aj o ich neexistencii, nám súčasná astronómia nič konkrétneho povedať nedokáže.¹⁴ Tieto znalosti Dogoni tiež získali “organolepticky” v pradávnych dobách na vzdialenosť 8,5 svetelného roka medzi Slnečnou sústavou a sústavou Síria? A ak ich dostali v hotovom tvare v staroveku, tak od koho?

Fakty takéhoto druhu – a to sú iba najznámejšie z ich množstva – nezapadajú do toho historického mýtu, ktorý sa vyučuje v škole akoby reálne dejiny ľudstva a jeho národov. V súčasnosti takéto fakty poslúžili ako základ k tomu, aby nie historická veda, ale tí alebo oní výskumníci ich interpretovali osobne:

• Buď ako pamiatky spoluúčasti mimozemských civilizácií v pozemských záležitostiach.¹⁵

• Alebo ako svedectvo toho, že začiatok súčasnej globálnej civilizácie bol završením nejakej katastrofy planetárneho rozsahu, ktorá zničila minulú globálnu civilizáciu a jej kultúru; následkom ktorej ľudia zdivočeli a následkom čoho začala doba kamenná; no paralelne s ňou začala vo vzťahu k divochom aj civilizátorská misia málopočetných preživších nositeľov predchádzajúcej vysokej kultúry.

• Nie je vylúčené, že minulá civilizácia sa v osvojovaní kozmu dostala k momentu vlastnej záhuby ďalej, než kam sa dostala dnešná. Je možné, že boli aj kontakty s mimozemskými civilizáciami. A rovnako tak, okrem po vode plávajúceho korábu, boli ňou vybudované kozmické a jaskynno-bunkrové útočištia¹⁶.

Ale nech to bolo v dejinnej skutočnosti akokoľvek, dejinná veda nemá právo ignorovať fakty, archeologické a antropologické pamiatky, ktoré “nelezú” do ňou vytvorených historických mýtov, ktorými ona kŕmi o minulosti nič nevediacich (kvôli ich veku) školákov a študentov. Je povinná ich interpretovať preto, aby bola objektívna.

*          *
*

Tí, ktorí porovnávajú takéto druhy faktov, ktoré sú geograficky lokalizované „po celej planéte“, prichádzajú k názoru, že minulá globálna civilizácia zahynula následkom globálnej katastrofy, ktorá bola podľa rôznych odhadov pred 10 000 až 13 000 rokmi, počas ktorej sa gigantické prílivové vlny alebo cunami s výškou do 1 km prevalili cez kontinenty, zmyli lesy, zabili ľudí, mamutov i veľryby, premiešajúc ich pozostatky. Vtedy aj došlo k posunu pólov, čo bolo sprevádzané globálnou tektonickou aktivitou, objavením sa zlomov a zdvihov zemskej kôry, masívnou erupciou vulkánov a pod. V dôsledku tejto katastrofy sa Egypt posunul na sever a jeho slnečné hodiny stratili rovnomernosť stupníc. Antarktída sa presunula na juh do zóny polárneho zaľadnenia presne tak, ako sa posunuli na severnej pologuli do zóny polárneho zaľadnenia aj územia dnešných oblastí permafrostu na Sibíri, v Kanade, na Aljaške¹⁷. Dnešné jazero Titicaca prestalo byť súčasťou oceánu a „vznieslo sa“.

Z globálneho kartografického snímkovania, vykonaného tou zahynuvšou civilizáciou, prešli do našej civilizácie nejaké zachované materiály, ktoré aj vytvorili základ stredovekých máp s pre nich nevhodnou Antarktídou a Amerikami na to, aby panujúci historický mýtus o vzostupe našej civilizácie z nulovej úrovne rozvoja kultúry do dnešných výšok bol vierohodný.

Obraz predchádzajúcej globálnej civilizácie možno vytvoriť iba podľa mýtov a tajných učení, nie určených pre cieľavedomú propagandu v dave, a odovzdávaných od staroveku v dnešnej civilizácii medzi zasvätenými a zainteresovanými osobami, hoci v niektorých epochách túto špecifickú inFormáciu predstavujú aj davu, ako rôzne druhy kuriozít. Všetko toto v kombinácii s teraz dominujúcim historickým mýtom znamená, že doba kamenná, ako to ukazuje archeológia, bola. Ale nie všetci preživší v globálnej katastrofe, ktorá jej predchádzala, zdivočeli na úroveň doby kamennej. Okrem toho, podľa jednej z rekonštrukcií obrazu minulej globálnej civilizácie na osnove mýtov, oni žili nie tak, ako my...

„Rasa pánov-vládcov“ bola pomerne malopočetná a obývala len jeden z kontinentov s najpríjemnejšou klímou. Mimo tohto kontinentu boli len jej oporné body pre riadenie hospodárskej činnosti ju obsluhujúcich podrobených nevoľníckych národov, ktoré boli zbavené možnosti viesť výrobnú a inú činnosť na princípe technogénnej energie. To zabezpečovalo vysokú spotrebiteľskú úroveň „rasy vládcov“ pri pomerne blahodárnej ekológii planéty ako celku. T.j., dnešné pokušenia k rozdeleniu obyvateľstva planéty na „zlatú miliardu“ a ju obsluhujúce „pracujúce hovädá“ majú vo svojom základe dávny hlboký psychický podklad.

Jedna z takýchto rekonštrukcií tvrdí, že exempláre osôb „rasy vládcov“, ak aj nemali telesnú nesmrteľnosť, tak boli vnímaní ako nesmrteľní celým zvyškom populácie planéty, pretože mnohonásobne prevyšovali v dĺžke života neslobodných: to aj dalo pôdu pre legendy o bohoch a polobohoch, ktorí kedysi žili medzi ľuďmi. Nie je vylúčené, že používali aj génové inžinierstvo vo vzťahu k nevoľníkom, zmeniac ich prakticky na biorobotov, ktorých spôsobilosť k tvorivému sebarozvoju bola umelo a cielene ohraničená.¹⁸ To je, ako je známe, v dnešnej globálnej civilizácii, hlavne na Západe konečným snom mnohých predstaviteľov vládnucej „elity“. Film „Mŕtva sezóna“ je len jedným z umeleckých zobrazení vedeckých výskumov, reálne vykonávaných v smere vytvorenia vedeckými metódami rasy „vládcov“ a množstva ich obsluhujúcich rás, samorozmnožujúcich sa, funkčne špecializovaných, programovaných a dištančne (technogénne i extrasenzoricky) riadených biomechanizmov.

Tak alebo onak, túžbu ustanoviť v globálnom meradle niečo podobné takejto rasovo-„elitárnej“ rekonštrukcii života Atlantídy, možno vysledovať počas celých dejín terajšej civilizácie. A ono je to vysledovateľné tým jasnejšie, čím vyššie výdobytky dosahuje veda a technológie dnešnej civilizácie. Avšak v dnešnej globálnej civilizácii obnažená vláda „vládcov-pánov“ nad „hovoriacimi nástrojmi“ a otvorené rozdelenie spoločnosti na „vládcov“ a „pracujúce hovädá“, charakteristické pre počiatočné regionálne civilizácie, sa udržať nemohlo .

Nie je vylúčené, že atlantídska „rasa vládcov“ v minulej globálnej civilizácii bezvýhradne kontrolovala nie celú planétu, ale boli regióny, ktoré si zachovali samostatnosť svojho riadenia. V nich počas globálnej katastrofy tiež nie všetci zahynuli. Možno, že i toto je v základe ostrých rozdielov  kultúry pritichooceánskeho Východu a kultúry okolo Atlantického Západu v dnešnej globálnej civilizácii.

Avšak, aj keď ponecháme bokom osobitosti života minulej globálnej civilizácie, tak nesporne hlavné, od čoho odvádza pozornosť teraz panujúci historický mýtus, je:

Paralelne s dobou kamennou dnešnej globálnej civilizácie sa rozvíjala civilizátorská misia preživších potomkov minulej civilizácie.

Okrem toho, katastrofa nemusela byť náhla, v dôsledku čoho tí, ktorí sa vážne postavili k prognózam o jej možnosti, sa skôr postarali, aby počas nej prežili a zachovali kultúrne dedičstvo pre nasledovné obnovenie života, normálneho podľa ich chápania. Ak sa k prognózam seriózne postavili aj vládnuce vrstvy, tak boli štátom prijaté organizované úsilia na to, aby sa zabezpečila zrýchlená obnova normálneho (v ich chápaní) spôsobu života po zavŕšení katastrofy.

Biblické a koránické informácie o Noemovej arche, predstavujú v podstate správy o účelovej reakcii na takéto varovné prognózy. Je tiež potrebné mať na pamäti, že aj biblické, aj koránické údaje o arche sú jednotné v tom, že archa bola dielom opozície vládnuceho režimu minulej civilizácie. Minulá civilizácia bola zámerne zničená Zhora¹⁹ pre nevratne zvrátenú morálku a etiku v nej, pretože jej vládnuca „elita“, v ktorej prevládal démonický sTroj psychiky, dosiahla bezvýhradnú vnútrosociálnu moc, stabilnú v postupnosti generácií.

V našej civilizácii vždy vyvstávala otázka, nakoľko dôveryhodné sú zvestovania o Noemovej arche, hoci len preto, že svojimi rozmermi, ktoré sú uvedené v Biblii (Genesis 6:15 - dĺžka 300 lakťov, šírka 50 lakťov, výška 30 lakťov; približne 150 x 25 x 15 metrov – čo je viac ako hlavné rozmery krížnika „Aurora“), archa predčila všetky drevené lode, postavené v dnešnej civilizácii po súčasnú dobu vrátane, a kovové lode väčšieho rozmeru začala dnešná civilizácia stavať iba v 2. polovici 19. storočia.

...

(konec ukázky, celý text viz verze ke stažení)