20.9.2015
...To znamená, že skôr, než v populácii vzniknú genetické zmeny, udeje sa v nej už nejaký súmrak umov – zatmenie mozgov, dôsledkom čoho vznikne téza: „Tak žiť sa nemá“, i keď dovtedy mnohé pokolenia žili v etno-krajinnej rovnováhe a nemali nijakých námietok, prejavujúcich sa v činnosti, namierenej proti predchádzajúcemu spôsobu žitia. Voči druhu Človek Rozumný je etno-krajinná rovnováha rovnovážnym režimom v systéme «PRÍRODNÉ PROSTREDIE REGIÓNU - KULTÚRA (VČÍTANE SOCIÁLNEJ ORGANIZÁCIE) – ŠTATISTICKÉ CHARAKTERISTIKY CELKOVEJ MATRICE GENETICKY PODMIENENÝCH MOŽNOSTÍ A PREDNASTAVENÍ POPULÁCIE ĽUDÍ V REGIÓNE».
Pritom v tomto systéme najmäkším, najpoddajnejším článkom, majúcim najmenšiu rezervu udržateľnosti, je kultúra, t.j. sociálna sféra, a nie biologická. Avšak práve toto ohnivko je skrývané pred pozorovateľom „objektívnym“ princípom «neurčitosti» v etnológii, vymysleným L.N. Humilievom bez akýchkoľvek podkladov k tomu v Objektívnej realite.
Mutagénny faktor takisto môže vyviesť systém z rovnovážneho režimu, avšak genetický aparát je dosť dobre chránený systémami obnovy genetickej informácie v porovnaní s kultúrou a vyššou neurálnou činnosťou. Preto súmraky umov, deformujúce kultúru dostatočne dlhú dobu, sú z nášho pohľadu pravdepodobnejšou priamou vnútornou príčinou „etnogenézy“, než deformácia pod vplyvom mutagénnych faktorov celkovej matrice štatistických charakteristík geneticky podmienených možností a prednastavení.
Vonkajším faktorom, vyvolávajúcim zmenu činnosti myslenia (jak individuálneho, tak aj kolektívneho na úrovni biologickej výmeny), môžu byť rytmy slnečnej aktivity, vplývajúce na stav fyzikálnych polí planéty a charakter jej interakcie s Kozmom; môže ísť o zasahovanie iného rozumu, o čom hovoria mýty a náboženstvá; môže ísť o zavŕšenie cyklu reinkarnácií, keď sa do populácie vracajú duše, ktoré už túto púť rozvoja prešli niekedy dávnejšie – konkrétne ony vravia: „Tak žiť sa nemá!“
Po tomto impulze systém vychádza z rovnovážneho režimu a časom prechádza do nejakého iného rovnovážneho režimu, ak cyklus nie je prerušený vonkajším vplyvom. V tomto prechodnom režime, ktorý L.N. Humiliev nazýva „etnogenéza“, elementy systému - kultúra, celková matrica a životné prostredie - vytvárajú tlak na seba navzájom a menia sa v porovnaní s predchádzajúcim stavom až do momentu vstupu do nového rovnovážneho režimu.
Schopnosť ľudí prijímať energiu z vonkajšieho prostredia, akumulovať ju a vracať ju do prostredia, prírodného a sociálneho, je v priebehu ich činnosti rozličná. Jedni len-len zvládajú udržať si energetickú rovnováhu, a na aktívnu činnosť v spoločnosti im ich energia už nestačí; iní sú zasa veľmi energickí. Okrem toho energetické možnosti človeka sa počas života menia. A táto zmena je podmienená nielen genetickým programom rozvoja organizmu, ale aj sociálnymi faktormi. Fyzicky zdravého, energického človeka možno zabiť morálne, zbaviac ho jeho obvyklých životných cieľov, v súlade s ktorými používa svoj energetický potenciál, ak on nedokáže nájsť nové ciele uplatnenia svojej energie. Príkladom je „smrť“ Mikuláša I., zlomeného porážkou v Krymskej vojne, ktorá sa udiala napriek tomu, že on počas celej svojej vlády venoval osobitnú pozornosť podpore vojenskej moci Rusi na súši i na mori na najvyššej, podľa jeho chápania, úrovni.
Preto to, čo L.N. Humiliev nazval „vášnivosť“ je jav zložitejší, než biologický znak, predávaný geneticky z pokolenia na pokolenie. A je možné rozlíšiť minimálne nasledujúce typy „vášnivcov“:
-
ľudia, ktorých zdravie im kvôli genetickým a traumatickým poruchám neumožňuje viesť normálny spôsob života, t.j., mať rodinu a celý komplex sociálnych vzťahov; ktorí kvôli tejto okolnosti sú nútení využívať zbytok energie vo forme „vášnivej aktívnosti“. Z týchto „spravil kolekciu“ C. Lombroso, a na neho sa odvoláva G. Klimov;
-
idioti a bioroboti, plní síl a zdravia, ktorým sa nejakým spôsobom nejako v tem(e)no hlavy zašila nejaká fixná idea (alebo Ni(e)kto im ju do tem(e)na zašil?), a oni sa jej nemôžu zbaviť a nie sú schopní ju kriticky zhodnotiť. V dôsledku toho kladú svoje a cudzie životy na realizáciu tej idei fixnej. Príkladom takého typu „vášnivca“, súdiac podľa všetkého, je L.D. Bronštejn-Trockij so „svojou“ teóriou „permanentnej revolúcie“ i mnohí jeho nasledovníci;
-
samostatne mysliaci ľudia, plní energie, no nedisponujúci dostatočnou intelektuálnou silou, potrebnou na realizáciu tejto energie vo formách bezpečných pre okolie, t.j. to sú slaboduchí vo vzťahu k druhu činnosti a k nej prislúchajúcemu okruhu zodpovednosti;
-
harmonicky rozvinuté povahy s mocnou energetikou. Takých je, očividne, menšina z množstva „vášnivcov“. Robia veľa a, na rozdiel od predchádzajúcich troch kategórií, prehodnocujú dôsledky svojich činov.
Takže „vášnivosť“ židovstva – to je „vášnivosť“ prvých dvoch typov, keďže je založená na mrzačení pohlavného orgánu, narušení vývoja nervového systému, genetickej záťaži kultúrne-kultovo uzavretej populácie za cenu príbuzenských sobášov v priebehu mnohých stáročí a na strate zmyslu pre sebakritiku, zničeného pocitom „bohovyvolenosti“.
Tí, ktorých L.N. Humiliev zaradil k subvášnivcom, sú podľa nás charakterizovaní nie tak nedostatkom energie, hoci sú aj takí, ako extrémne nízkou organizáciou duše, čo ich tlačí k agresívnemu konzumu. Majúc nízku duševnú organizáciu, oni totiž nemôžu nájsť svoje miesto v činnosti spoločnosti. Oni, a časť „vášnivcov“, tvoria sociálnu spodinu, ktorá v obdobiach fázových zmien procesov predstavuje najväčšiu hrozbu pre ostatnú spoločnosť.
Pokiaľ populácia prebýva v stave etno-krajinnej rovnováhy, všetci ľudia s akokoľvek rozličnou energetikou nachádzajú v sociálnej organizácii populácie sféru uplatnenia svojej energie. Keď téza „tak žiť sa nemá“ rozvracia predchádzajúcu sociálnu organizáciu, tak v tomto sociálnom chaose plieska neorganizovaná energia, čo je ničivé i pre životné prostredie, i pre predchádzajúcu kultúru, i pre predošlý stav štatistických charakteristík celkovej matrice geneticky podmienených možností a prednastavení (posledné prebieha zvyčajne vo forme masakrov).
Hoci sa L.N. Humiliev zvlášť nepúšťa do analýzy sociálnych procesov, obracia pozornosť na to, že v prvých fázach etnogenézy po „impulze-zdvihu vášne“ je prechod do „vyšších“ sociálnych skupín - t.j. „elitu“, sféru riadenia - možný a je určovaný predovšetkým osobnými kvalitami. V termínoch sociológie to znamená, že kontrastnosť rozdelenia populácie v davo-„elitarizme“ nemá pri striedaní pokolení stabilný charakter. Po chaose prvých fáz etnogenézy je obnova riadenia spoločnosti sprevádzaná tým, že sociálne štruktúry nadobudnú udržateľnosť, čo vedie znova k davo-„elitarizmu“, pri panovaní psychológie všetko-si-dovoľovania a súhlasu so všetko-si-dovoľovaním tých, nejakými kvalitami silnejších v spoločnosti. Kultúrna uzavretosť populácie, nazvanej L.N. Humilievom „etnikum“, nadobúda nielen vonkajšiu hranicu, charakteristickú pre prvé fázy etnogenézy, ale aj vnútornú hranicu medzi „elitou“ a „davom“. „Etnikum“ sa tak rozpadá na dve „subetniká“, ak použijeme terminológiu L.N. Humilieva. A vzniká „subetnický“ antagonizmus: spočiatku vzájomná sociálna negatívna predpojatosť, potom sociálne napätie a koniec koncov triedny boj v jeho otvorenej forme. Príčina je v tom, že jedno „subetnikum“ maká na druhé, tovarová výmena medzi nimi má nerovnoprávny charakter, a toto sa ťahá BEZ SVETLA (NA KONCI TUNELA)*, INFERNÁLNE pre jedno z nich. Pritom „elita“ začína časom besnieť z mastnoty, a „dav“ na všetko pľuje, a výrobu i služby, na minimum utlmuje. Myslia iba jedinci, no nikto ich nepočúva, a preto degradácia kultúry napredúva..., degenerácia na biologickej úrovni, stimulovaná kultúrou odmeny-podnecovania rozvratu. Následkom toho rastie priepasť vo „vzdelanosti“, medzi „davom“ a “elitou“, čo v spoločnosti kumuluje rôznorodú spodinu.
O tom, že „vášnivosť“ je zviazaná nielen s energetikou, ale predovšetkým s organizáciou (t.j. informáciou), hovorí aj meranie „napätia vášne“ L.N. Humilievom v jednotkách, charakterizujúcich zložky (jednotkové vektory) vektora cieľov. Na obr. 4, str. 339: obetavosť, snaha k ideálu víťazstva, snaha k ideálu úspechu, snaha k ideálu vedomostí, tvorivosti, snaha ku komfortu bez rizika pre život, tichý obyvateľ, adaptovaný na biocenózu oblasti (t.j., jeho vektor chyby je podľa jeho chápania rovný nule). A ďalej nasledujú miery straty riadenia „subvášnivcami“: neschopnosť regulovať chtíč a neschopnosť uspokojovať chtíč. Ale veď predsa celý cyklus etnogenézy je kmitavý proces zmeny štatistických charakteristík individuálnych cieľov na prvých prioritách celosociálneho vektora cieľov. Základný objem informácií ohľadom správania sa čerpá človek predsa z kultúry, ktorá sa nepredáva geneticky, aj keď vnímanie kultúry prebieha v súlade s geneticky podmienenými individuálnymi matricami potenciálnych možností a prednastavení. No naplnenie matrice prebieha predsa v kultúrnom prostredí, t.j. v informačnom prostredí sociálnej úrovne organizácie, formujúcej všetky mimogenetické stereotypy človeka. Mnohé získava človek aj na tejto úrovni obídením kontroly jeho vedomia, avšak tu pôsobia už štatistické zákonitosti prijímania informácií zo spoločnosti jednotlivcom, a nie genetické predurčenie informačného stavu jedinca po spojení pohlavných buniek rodičov. Štatistické zákonitosti procesov sociálnej a biologickej úrovne organizácie, sú určované vo vzťahu k etalónovým frekvenciám času na obidvoch úrovniach organizácie systému. Na biologickej úrovni je etalónová frekvencia určovaná na princípe doby vstupu nového pokolenia do života: 20 – 25 rokov (približne dva cykly slnečnej aktivity). Pritom u človeka niet synfáznosti (synchrónnosti) pri vstupe jednotlivých pokolení do života v rôznych genealogických líniách populácie, ako je tomu napríklad u väčšiny vtákov, alebo ešte výraznejšie u lososov. Z tohto dôvodu táto frekvencia nepadne do oka, hoci existuje a prejavuje sa v stúpaní a klesaní pôrodnosti, nasledujúcom po silných sociálnych otrasoch v priebehu niekoľkých pokolení. Ako už bolo skôr uvedené, na sociálnej úrovni organizácie v priebehu dejín prebehla zmena etalónových procesov, ktoré sú osnovou spoločenskej výroby, ktorých frekvencie určovali čas sociálny. Jedným zo sociálnych procesov je obnova praktickej faktológie vedomostí. V globálnom dejinnom procese frekvencia obnovy praktickej faktológie vzrástla a periodicita obnovy aplikovanej faktológie vedomostí v celospoločenskom zjednotení práce sa zmenila z niekoľkých storočí (v období starovekých civilizácií) na dnešných 5-10 rokov vo vedúcich odvetviach. Takýmto spôsobom sa informačný stav populácie na úrovni sociálnej organizácie zhruba od druhej polovice XX. storočia začal obnovovať niekoľko krát počas života jednej generácie; ale na biologickej úrovni sa informačný stav ako predtým, samozrejme, obnovuje pri striedaní pokolení. Tento rozdiel má vo vzťahu k „etnosystémom“ kvalitatívny charakter, skúmaný L.N. Humilievom, no extrapolácia jeho vývodov na súčasnosť je nepodložená (on sám ohraničuje svoju štúdiu obdobím do začiatku XIX. stor., na čo popularizátori-vulgarizátori zabúdajú alebo to úmyselne zamlčujú). Potom, ako sa frekvencia obnovenia praktickej faktológie, prevýšiac frekvenciu vstupu nových pokolení do života, i frekvenciu zmeny aktívnych pokolení dospelých (50 rokov), stala etalónovou frekvenciou sociálneho času, sa zmenili i štatistické zákonitosti prijímania informácií zo spoločnosti jej jednotlivými jedincami.
Davo-„elitarizmus“ je udržateľný, pokiaľ periodicita obnovy-inovácie aplikovanej faktológie je viazaná životom mnohých pokolení. Keď ale v priebehu života jedného pokolenia prebehne niekoľko zmien aplikovanej faktológie, môže byť davo-„elitarizmus“ udržovaný iba umelo. Včítane cestou masového použitia prostriedkov vplývania na psychiku väčšiny populácie, t.j. BIOROBOTIZÁCIOU ne-“elity“ i „elity“ (alkohol, tabak, všetky ostatné druhy narkotík až po hudobné a elektronické, ezoterickí senzibili, protiľudské zvrátenosti vedy, psychotronické zbrane a pod.). Obnova informačného stavu populácie na úrovni sociálnej organizácie niekoľko krát v priebehu života jedného pokolenia vytvára vysokú štatistickú predurčenosť (v porovnaní s predchádzajúcimi periódami globálneho historického procesu), že nie jednotliví ľudia, ale celé sociálne vrstvy obrátia na úrovni vedomia pozornosť na procesy spoločenského rozvoja, a nie na ich momentálnu ustrnuvšiu sociálnu situáciu, ako tomu bolo v časoch, keď periodicita obnovy praktickej faktológie zahŕňala život niekoľkých pokolení. Neudržateľnosť davo-„elitarizmu“ v týchto podmienkach sa ešte zvyšuje aj tou okolnosťou, že riadenie davo-„elitárneho“ sociálneho systému si vyžaduje vymývanie mozgov jednému a tomu istému pokoleniu počas jeho života, čo taktiež núti nad príčinami tohto vymývania mozgov sa zamyslieť nielen jedincov, ale celé sociálne vrstvy (pozri vysvetľujúce obrázky 5 a 6, pridané do vydania v r. 1998).
* * *
Na obr. 5 je znázornená charakteristika úbytku elementov z počiatočného početného stavu nejakej množiny v priebehu času. Predpokladá sa, že v počiatočnom momente času je množina definovaná konkrétnym početným stavom jej elementov a jej početnosť tvorí 100 %. Ďalej elementy množiny pod vplyvom vonkajších a vnútorných okolností vyčerpávajú svoj zdroj a hynú. Ak v populácii živých organizmov zisťujeme jej konkrétny početný stav, a potom sledujeme ako na začiatku identifikované osoby z populácie miznú, tak získame zhruba takú grafickú charakteristiku, ako je zobrazená na obr. 5, avšak s kvantitatívne definovaným rozmerom na osiach času a početnosti. Proces, zobrazený na obr. 5, neznamená, že s jeho ukončením populácia zmizne. Aj keď i taká možnosť v princípe existuje, ale v prevládajúcej väčšine prípadov sa personálna zostava členov populácie (elementov množiny) obnovuje. To jest so zaniknutím množiny jednej, zistenej podľa individuálneho zloženia na počiatku, je možné identifikovať množinu novú, charakteristickú svojou personálnou zostavou. O zaniknutí množiny, idntifikovanej jej personálnym zložením, je možné hovoriť aj v štatistickom zmysle, t.j., je možné považovať zaniknutie množiny za uskutočnené, ak zaniklo nejaké definované trvalé (spravidla pre všetky skúmané množiny) percento z počiatočných 100%, napríklad 80%, alebo 95%, ako na obr. 5.
Informační báze KSB