VODA MŔTVA (37)

14.7.2015

předchozí část

...

Ak je niečo nepochopiteľné, tak je to následok toho, že kultúra myslenia neumožňuje rozpoznať javy vonkajšieho a vnútorného sveta človeka a sformovať systém ich obrazov a vzťahov medzi nimi, na osnove ktorých je možné objasnenie minulosti a prognóz budúcnosti.

*               *
      *

Diplom doktora vied by mal čestný človek vrátiť do VAK-u¹ a ísť pracovať rukami, ak je nespôsobilý pre vedu. Avšak takíto cynickí „elitárni“ krkavci a ich pochlebovači potrebujú: „Strana, daj pokormidlovať!“² Dňa 24.1.1988 akademik A. G. Aganbegjan v „Reflektore perestrojky“ pri prerokúvaní problémov BAMu zadal otázku o tom, kde boli protivníci BAMu, t.j. znepokojená spoločnosť predtým, pred začiatkom budovania. Vedúci programu vykoktal, že „verejnosť si zvykla VERIŤ vede.“ Ako odpoveď na to sa mu A. G. Aganbegjan vysmial do tváre... Vyzeralo to ako náhly cynický výsmech, a v podstate aj takým bol.

Takže jedno z dvoch: alebo v ZSSR existuje ekonomická veda a pád ekonomiky do stagnácie a perestrojky³ sa nám prisnil; alebo v ZSSR ekonomickej vedy niet a rozpad ekonomiky je normálny následok tohto javu a váženosť titulu „vedcov“ kompenzuje ich ľahkomyseľnosť. A ak sa máme s predchádzajúcou dôverou stavať k „vedeckým“ odporúčaniam ekonomických „zahmlievačov“, tak nie je potrebných ani 500 dní⁴, aby došlo k strate riadenia, na obnovenie ktorého je potrebná chunta.

A ako je doložené, pravé príčiny toho všetkého pomenoval filozof - profesor, doktor filozofických vied A. Butenko. V čase, keď svetový systém socializmu existoval, bol vedúcim oddelenia všeobecných problémov svetového socializmu Inštitútu ekonomiky svetového socialistického systému AV ZSSR. V časopise „Veda a život“, č. 4, r. 1988, v článku „Ako pristúpiť k vedeckému chápaniu histórie sovietskej spoločnosti“ píše: „Riadime sa jednou metodológiou, fakty sa učíme a vieme jedny a tie isté, a k záverom prichádzame rôznym. Prečo?“ O niečo ďalej dáva odpoveď na túto otázku: podľa jeho názoru: „sa to objasňuje tým, že pri osvojovaní si histórie popri metodológii a faktoch ešte existuje koncepcia, ktorá spája dokopy základné etapy skúmanej historickej doby. Takže, táto koncepcia je u sporiacich sa autorov rôzna, a preto jedny a tie isté fakty vyzerajú každý raz v rôznom svetle, so svojimi zmyslovými odtieňmi“.

Takto sa oficiálna filozofia medziregionálov, svojou kaleidoskopickosťou protirečivá so svojimi klasikmi, rozpisuje o nemožnosti spoznať svet.

*      *      *

Teraz navrhujeme prečítať Úvod a pozrieť sa na slová A. Butenka z metodologických pozícií Úvodu. Táto fráza nie je rétorická: Na úvod ako celok sa skutočne treba rozpamätať pred ďalším čítaním.

*                  *
     *

Metodológia je určená na rozpoznanie čiastkových procesov v ich vzájomnej vloženosti v objímajúcich procesoch. Metodológia sa priamo zaoberá procesmi. Čiastkové fakty patria súčasne niekoľkým vzájomne vloženým procesom. Butenko píše o „štúdiu faktov“, ani slova nehovoriac o procesoch, nanajvýš iba pre určenie hraníc, medzi ktorými sa pri výklade priťahujú fakty. Ak „študujeme“ fakty a ignorujeme procesy, ktoré ich zahŕňajú, tak máme úplnú možnosť do jednej koncepcie zahrnúť, zlúčiť čiastkové fakty, ktoré sa vzťahujú k rôznym objektívnym procesom, a tak získať koncepciu objektívne neexistujúceho procesu. Koncepcia nezjednocuje „etapy času“ ako píše A. Butenko. Koncepcia zjednocuje, spája fakty v subjektívnej interpretácii možno objektívne existujúceho procesu, a iba etapy procesu menia druh druha v čase. V danom kontexte pod objektívnym procesom sa chápe proces, ktorý prebieha sám o sebe bez nášho zásahu do jeho priebehu. Hojnosť čiastkových (parciálnych)* faktov, patriacich k dlhodobým rôznorodým objektívnym vzájomne vloženým procesom, pri absencii vedomej metodológie, zameranej na rozpoznávanie procesov, sa prejavuje v množstve metodicky negramotných ľudí v pluralizme NEVIERYHODNÝCH názorov o jednom a tom istom objektívnom procese. „Pluralizmus názorov“ metodologicky negramotného davu je zákonitý jav, ak dav na nejaký čas ponecháme osamote – sám o sebe. Práve z tejto príčiny je reálna demokracia v dave nemožná a „demokratické“ procedúry sa stávajú len zástenou diktatúry zákulisnej mafie. V konglomeráte, v USA, je touto mafiou siono-slobodomurárstvo.

Ale ak existuje metodologická kultúra, tak čiastkové fakty sa prepúšťajú cez prizmu metódy, čoho výsledkom je vznik subjektívnej koncepcie objektívneho procesu. Prvé kritérium vierohodnosti subjektívnej koncepcie objektívneho procesu je zhoda s reálnosťou prognóz vývoja objektívneho procesu v budúcnosti a odhalenie predtým neznámych faktov a ich väzieb na jeho minulosť.

Nové, predtým nepoznané fakty a spoločenská prax s priebehom času buď potvrdzujú správnosť subjektívnej koncepcie objektívneho procesu, alebo si vynucujú zdokonalenie, prehodnotenie danej koncepcie.

Pretože jeden a ten istý objektívny proces sa prejavuje v mnohotvárnosti čiastkových faktov, tak rôznym bádateľom môžu byť prístupné rôznorodé súbory faktov. Ak však študujú nie fakty, ale jeden a ten istý objektívny proces a majú dostatočne vysokú metodologickú kultúru, tak nevyhnutne v priebehu času prídu k jednotnej koncepcii jedného a toho istého objektívneho procesu silou komplexnosti schopnosti zobrazovania inFormácie v Objektívnej realite.

*      *      *

METODOLÓGIA, orientovaná na rozpoznávanie procesov, umožňuje spracovať ľubovoľný “pluralizmus” (t.j. množstvo) faktov do jednoty VIEROHODNÝCH názorov na jeden a ten istý objektívny proces: v tom je základ demokracie.

*                *
      *

Tým sa odstraňuje aj otázka o tom, že „spoločnosť privykla veriť vede“. Nerozumná dôverčivosť môže byť vytlačená iba METODOLOGICKOU KULTÚROU, orientovanou na ROZPOZNÁVANIE PROCESOV, PROGNOSTIKU A VÝBER NAJVHODNEJŠIEHO VARIANTU OBJEKTÍVNE MOŽNEJ BUDÚCNOSTI.

*      *      *

Podporovanie „viery spoločnosti vo vedu“ je založené na systéme vedeckých titulov od kandidáta vied po akademika, akoby svedčiacich o kvalifikačnej úrovni ich majiteľov. Pritom akademik môže nezodpovedne, vedome alebo nevedome tárať nezmysly, ale podstatné námietky mladého špecialistu buď budú odmietané davom, pozerajúcim len na insignie, alebo vôbec nebudú vypovedané, pretože jediný prostriedok pre mladého špecialistu ako si zlepšiť svoj život je „vedecký rast“, čo neumožňuje napravovať mozgy akademikom, ak si to zaslúžia. Spoločenské vedy v súčasných podmienkách sú významom na prvom mieste pred aplikovanými technickými i ostatnými vedami. Neopodstatnenosť, bezmocnosť spoločenských vied v ZSSR je všetkým očividná, okrem spoločenských vedcov. Rozvrat vedy a techniky si vyžaduje likvidáciu VAK v ZSSR a anulovanie všetkých vedeckých hodností a titulov od kandidáta vied po plného člena AV ZSSR. Svojou sociálnou funkciou sa akadémie čiastkových vied a AV ZSSR ako celok nemôžu odlišovať od ľubovolného ministerstva: musia sa stať proste ministerstvami a komisiami - výbormi pri vláde na organizáciu vedeckých výskumov.
 

*               *
     *
 

Medziregionáli v ZSSR vo svojej väčšine nie sú nájomníkmi, žoldniermi imperializmu, hoci sú aj takí. Oni proste nemajú metodologickú kultúru, sú unavení sociálnymi zmätkami a vidia koreň všetkého zla v nadvláde jednej ideológie. Odchod od vlády ideológie je pre nich jedine možný, len ako návrat k „pluralizmu“ ideológií a „zjednoteniu“ všetkých v jedinom svetovom trhovom mechanizme. To, že nad ideológiou stoja ešte minimálne dve úrovne hierarchie zovšeobecnených prostriedkov riadenia, jednoducho nevidia.

Prejsť od jednej ideológie k „pluralizmu“ ideológií je pre spoločnosť ako celok – regresia. Nasadenie „pluralizmu“ trhovej ideológie po tom všetkom, čo národy prežili od r. 1917, môže mať za následok ešte viac krvi, než nasadenie jednej vládnej ideológie v minulosti. Tento pokus, dôsledne zavádzaný do života, je ekvivalentný zničeniu národov ZSSR.

Avšak, po celú dobu existencie Sovietskej moci boli tendencie, ktoré boli podmieňované štatistickou predurčenosťou vzniku vnútorného žrectva prediktora-korektora v ZSSR, orientujúceho sa na podomieľanie davo-“elitarizmu“ v krajine i vo svete. To si taktiež vyžaduje deideologizáciu spoločnosti, no úplne v inom zmysle. Každá ideológia je produktom metodológie poznania sveta, využívaným podľa vlastnej ľubovôle nejakej skupiny osôb. Preto deideologizácia spoločnosti môže vyzerať nie ako návrat k „pluralizmu“ – množstvu druhov – jednej a tej istej trhovej ideológie, ale aj ako osvojenie si metodologickej kultúry spoločnosťou. Pretože metodológia má do činenia s procesmi, tak vznik prúdov, ktoré dostali názov „Pamäť“, a ktoré študujú chronológiu a faktológiu dejín, je zákonitý. Vrieskanie o reálnom i domnelom „antisemitizme“ sú taktiež zákonité, pretože diskutovať o problematike KONTRASIONIZMU nemajú medziregionáli záujem a biblický i marxistický siono-internacizmus národom nemálo otvorene i skryto ublížil. Cesta k prvej, metodologickej priorite vedie cez druhú, chronologickú, pretože procesy sú viditeľné iba v chronologickej analýze faktov dejín.

A takto, v súčasnej sovietskej spoločnosti a najmä u inteligencie, sú dve strategické tendencie vývoja spoločnosti ako celku: po prvé – medziregionálna, následkom ktorej sa blok Rusko (ZSSR) musí rozpadnúť do špecifických „kniežatstiev“, presnejšie „p-rezidenstiev“, s ich následnou integráciou do Euro-Amerického konglomerátu; po druhé - vnútrobloková koncepcia podomieľajúca davo-„elitarizmus“ v bloku Rusko (ZSSR) s perspektívami rozvoja do globálnej úrovne.

Otázkou je, akú tendenciu podporí národ, a najmä ruský, ktorý je rozosiaty po celom ruskojazyčnom Zväze. Už skôr sa povedalo, že na úrovni svetonázorového chápania eposov u národov antagonizmov niet. Analýza ruských bylín hovorí, že ani raz sa meč ruského víťaza nezdvihol pre získanie zlata alebo trónu. Meč – zovšeobecnená zbraň – sa zdvíhal bohatiermi bylín nie za úplatu i nie za vieru, ale na ochranu utlačovaných i ukracovaných, kvôli ochrane kultúry národa. Byliny sa odovzdávali po stáročia a odzrkadľujú štatistické zákonitosti geneticky podmienených matríc potenciálnych možností a predpokladov ruských ľudí. V 19. storočí Puškin písal: „Tu cár Koščej nad zlatom chradne, tu ruský duch je, tu Rusou páchne.“ V 20. storočí, len päť rokov po začatí perestrojky, po masívnom vymývaní mozgov trhovými koncepciami, počúvame sťažnosti medziregionálov - na čo? Áno, stále na to isté: trhové zákony sa naprijímali, ale obchodníci vo svojej väčšine sú zlodeji z čias „stagnácie“; nadšenia v národe niet, a nespokojnosť narastá. Medziregionáli to objasňujú tým, že “temný je národ”. No nemôže temný národ mať svetlý epos.

*      *      *

Z uvedeného vyplýva, že svetonázorovo je Rusku najbližší islamský svet. Preto slovansko-muslimské konflikty môžu byť len umelo a zámerne vyprovokované vládnucou “elitou”, napojenou na siono-internacistické štruktúry slobodomurárstva Euro-Amerického konglomerátu.⁵

Objektívnych antagonizmov medzi národmi ZSSR vo vnútri krajiny niet (teraz medzi národmi jednotlivých krajín bývalého ZSSR)*. Všetky vzplanutia občianskej vojny v RF (plus minulé a potenciálne možné zostrenia vzťahov RF s bývalými republikami ZSSR)* sú rozdúchané „elitárnou“ inteligenciou, zbavenou dejinno-filozofickej kultúry v procese získania svojho vzdelania a podporované mafiami a systémovou perifériou globálneho nadžidovského prediktora.

Objektívnych antagonizmov medzi RF a Východnej Ázie niet Všetky minulé a potenciálne možné zostrenia vzťahov ZSSR (teraz RF) so štátmi tohto regiónu mali vo svojom základe davo-“elitárnu” sociálnu organizáciu v konfliktných krajinách. Konflikty boli provokované medziregionálnym Euro-Americkým konglomerátom cez nekontrolované úrovne sociálnej organizácie a línie inFormačnej výmeny.

“Studenú” vojnu ZSSR, podľa mienky lídrov USA, prehral “s výsledkom”, ekvivalentným bezpodmienečnej kapitulácii. Avšak “studená” okupácia – trhová perestrojka – prebieha s veľkými ťažkosťami a so stratou tempa.

Hoci dlhodobé záujmy národov ZSSR vyžadovali dať “veto” v BR OSN pri riešení otázky o zásahu vojenskou silou do vnútroarabských záležitostí v Perzskom zálive, a ZSSR súhlasil so siono-internacistickou pozíciou v tejto otázke, tak analýza konfliktu umožňuje urobiť dôležitý uzáver. V najbližšom čase USA i NATO nie sú schopné vojenskej diktatúry obyčajnými druhmi zbraní vo vzťahu k ZSSR, a to aj bez účasti krajín bývalej Varšavskej zmluvy na našej strane. Hoci medziregionálne sily aj dosiahli v Perzskom zálive vojenský úspech, tak v tomto vojenskom úspechu je viditeľný predovšetkým krach vojenských doktrín USA pri ich orientácii na konfrontáciu s blokmi, ktoré sú schopné samostatného rozvoja svojej ekonomickej i vojenskej infraštruktúry.

Jadrové zbrane a iné druhy genocídnych zbraní sú pre ÚČELOVÚ VOJNU proti ZSSR (teraz RF)* nepoužiteľné, vzhľadom na nepredvídateľné následky v podmienkach zachovania mobilných odpaľovacích zariadení medzikontinentálnych balistických rakiet pozemných základní v ZSSR (a jeho nástupcu RF)*. Tento stav sa zachová minimálne v priebehu najbližších 10 rokov, do zavedenia stabilného režimu fungovania globálnych zbraňových systémov s rozvinutou pozemnou a kozmickou infraštruktúrou.

Fázové posuny v sociálnych procesoch, medzi zrodom ideológií a ich prinášaním plodov, neumožňujú jednoznačne interpretovať ako úspech konglomerátu integráciu krajín východnej Európy do celoeurópskeho domu, predtým patriacich do Varšavskej zmluvy. Dve generácie vyrástli pri “zlom” vybudovaní socializmu. Rast sociálnej polarizácie pri prechode k davo-“elitarizmu” “dobrému” kapitalizmu bude predstavovať veľký vnútorný problém pre všetky tieto krajiny a Nemecko.

Neprijatie trhových koncepcií “socializmu” národmi (bývalého)* ZSSR, intelektuálna neschopnosť medziregionálnej “elity” v ZSSR (a v následníckych štátoch)*, v súhrne s vnútornými procesmi v Euro-Americkom konglomeráte a vo východoázijských a moslimských blokoch, vytvoria priaznivé podmienky pre realizáciu politiky podomieľania davo-“elitárnej” organizácie spoločnosti pri ignorovaní názorov “slobodnej” tlače Západu o procesoch v ZSSR (a následnických krajinách).⁶ Svetonázorový potenciál pre realizáciu takejto politiky (bývalá)* sovietska spoločnosť má. Preto konceptuálna samostatnosť rozvoja (bývalého)* ZSSR (a teraz RF ako jeho nasledovníka)* v globálnom historickom procese môže byť zabezpečená. Situácia sa zjednodušuje konceptuálnou krízou riadenia v Euro-Americkom konglomeráte, ktorá sa v budúcnosti bude zostrovať, vzhľadom na neadekvátnosť biblickej koncepcie davo-“elitarizmu” v súčasnej civilizácii a prítomnosť tendencií k získaniu konceptuálnej samostatnosti v regiónoch Ázie s blokovou organizáciou riadenia.

“Intelektuáli” Rímskeho klubu, PEN, Rotary a ostatných “elitárnych” klubov takisto demonštrovali svoju neschopnosť v medzinárodnej aréne z dôvodu “choroby“, vlastnej všetkým medziregionálom: špecialista je podobný opuchline – jeho plnota je jednostranná. Kvôli slobodomurárstvom zvrátenej historicko-filozofickej kultúry západnej inteligencie ona ako celok je nespôsobilá k neobmedzenej konceptuálnej činnosti.

Neprítomnosť svetonázorových antagonizmov medzi národmi blokov Ázie v sociálnom správaní sa je dobrým základom pre formovanie spoločnej globálnej koncepcie rozvoja blokov. V prípade realizácie takejto udržateľnej koncepcie, davo-“elitárna” organizácia spoločenstiev konglomerátu ho spraví konceptuálne závislým od Ázie. Japonsko skupuje filmové štúdia USA a americkému jedincovi davu je to všetko jedno, on pozerá filmy, natáčané za japonské peniaze alebo za židovské. Ako je známe, kto platí, ten aj muziku rozkazuje (koho chleba ješ, toho pieseň spievaj)*. Pred takým vpádom nie sú USA chránené, vzhľadom na neexistenciu takého javu, ako je stabilizovaná jediná kultúra jediného amerického národa, vyjadrujúca geneticky podmienené matrice potenciálnych možností a predpokladov. Proces etnogenézy sa v USA ešte nezavŕšil: národnosť “američan” v USA dosiaľ neexistuje.

Či má vládnuca “elita” ZSSR (teraz RF)* rozum, aby to všetko pochopila – to je vec desiata. Národ má umu dostatok: uvedomenie si ciest Dobra a Zla rodí pojem mravnosti i PRÁVA NA KONANIE. Mravne pravé dielo je vyššie práva, vyplyvajúceho zo zákona preto, lebo zákon v davovo-“elitárnej” spoločnosti vzniká a vyvíja sa na ochranu nemravností a morálky zla, zrodených “elitou”. Ide o vovedenie objektívnych defektov rôzneho druhu na prijateľnú úroveň pre život spoločnosti. Preto mravné PRÁVO je nad zákony štátu a zlodejské zákony, najmä zákona “Mojžišovho” a od neho odvodených.

Naše dielo je pravé! Víťazstvo bude naše! Dielo medziregionálov je ľavoradikálne, t.j. radikálne lživé. Moc ľavých je bezprávie národa a zničenie spoločnosti a prírody. Preto ľaví radikáli, klamajúci pravdu, vo sfére riadenia nemajú čo robiť.

-pokračování-