VODA MŔTVA (29)

23.5.2015

předchozí část

...

S liberálom vlastnou podlosťou vyhnali z armády aj G. K. Žukova¹. Týmito dvoma odvolaniami sa začali „neústavné vzťahy“.

Skúsenosť svetového leteckého priemyslu hovorí o nemožnosti vytvorenia multifunkčného lietadla, rovnako efektívneho vo všetkých jeho cieľových funkciách². Doba služby lietadlovej lode je 40 - 50 rokov, počas ktorých sa vymenia 3 - 4 generácie lietadiel. To vyzdvihuje nasledujúcu požiadavku: lietadlová loď nemusí spĺňať špecifiká dnešnej generácie leteckej výzbroje, pretože je systémom, časovo zahŕňajúcim niekoľko rôznorodých systémov leteckej výzbroje. Druhá požiadavka vyplýva z toho, že lietadlová loď je predurčená nie na demonštráciu možností jednotlivého lietadla, ale pre hromadné nasadenie leteckých zoskupení úplne rôznorodého zloženia. Letecké zoskupenia sa pripravujú k vzlietnutiu na vzletovej palube, ktorej plocha z hľadiska parametrov pevninského letectva je nedostatočná. Preto druhá požiadavka, zlaďovaná s prvou predpokladá: lietadlová loď musí zabezpečiť predovšetkým katapultový štart lietadiel a ich nasadenie na vzdušné ciele.

Mostík, zaberajúci od 50 do 70 m dĺžky vzletovej paluby, je prekážkou skupinovému využitiu letectva a prostriedkom podriadenia sa lietadlovej lode dielčim špecifikám jeho leteckej výzbroje.³ Tie obmedzujú možnosti rozvoja námorného letectva osobitosťami architektúry skôr postavených lodí na dobu 40 - 50 rokov. Ako súčasť námorného bojového zväzku má byť lietadlová loď zbavená akýchkoľvek iných funkcií, okrem zabezpečenia činnosti námorného letectva⁴.

Masové nasadenie letectva na zadržiavanie protivníka vyžaduje zabezpečenie štandardu bezpečnosti letov nie nižšiu, ako u potenciálneho protivníka. Odtiaľ vyplýva tretia požiadavka: výtlak a vonkajšie rozmery lietadlovej lode nesmú byť menšie, ako u lodí potenciálneho protivníka.

Hlavným záverom pre ZSSR z toho je⁵: koncepcia stavby ťažkých lietadlových krížnikov s úzkošpecializovanou leteckou výzbrojou a ťažkou raketovou výzbrojou je absurdná. A všetko toto bolo známe ešte do projektovania „Kyjeva“.

Všetkým je jasné, že pozemné vojská bez letectva, sú vhodné akurát tak na vykonávanie policajných funkcií. Strategické letectvo nie je alternatívou letectvu taktickému: TU-95 nemôže vypĺňať tie úlohy, ktoré môže riešiť MIG-25. Lietadlová loď je JEDINÝM PROSTRIEDKOM vynesenia taktického letectva na more až do zabezpečenia jeho činnosti nad územím protivníka. Pritom, ako ukázalo porovnanie výsledkov činnosti námorného letectva a pevninského strategického letectva proti Japonsku v druhej svetovej vojne, námorné letectvo sa ukázalo byť efektívnejším ako strategické pevninské. Ale tí istí ľudia, ktorí súhlasia, že pozemné vojsko bez letectva nie je bojaschopné, predpokladajú, že Vojenské námorníctvo bez plnohodnotných lietadlových lodí je vhodné aj na niečo iné, ako na slávnostné vojenské prehliadky. A tak sa otázka o lietadlových lodiach skúma nielen mimo koncepcie vzájomnej podpory jednotlivých zložiek Ozbrojených síl ZSSR, ale dokonca mimo koncepcie rozvoja Vojenského námorníctva, akoby lietadlová loď bola iba drahou hračkou, ktorú chce mať pre uspokojenie svojej túžby „chlapček“ v náplecníkoch - výložkách admirála flotily ZSSR.

Aj pre ochranu pobrežia je lietadlová loď lacnejšia a efektívnejšia, ako 6 pobrežných letísk s príslušnou infraštruktúrou. USA by pohoreli, keby sa pred 40 rokmi pokúsili zameniť lietadlové lode – jadro hladinového loďstva – pobrežným letectvom rovnakej sily. Súdiac podľa vystúpení akademika G. A. Arbatova, v Inštitúte SŠA a Kanady prevláda americký pohľad na želané tendencie vývoja Ozbrojených síl ZSSR a Vojenského námorníctva predovšetkým. Ide minimálne o bezštruktúrne naväzovanie sa tohto inštitútu na Pentagon.

Ponorky ZSSR v súčasnosti a blízkej budúcnosti zaostávajú v akustickom utajení (hlavný bojový parameter) za ponorkami USA o 30 - 40 dB. S touto úrovňou šumu prestávajú byť zbraňou, keďže v súčasných podmienkach garanciou mierového rozvoja a neprítomnosti vonkajšieho diktátu je predovšetkým u ponoriek vytvorenie u protivníka dostatočne vysokej miery neurčitosti o svojej prítomnosti a počte plavidiel, nachádzajúcich sa na mori.

Z tohto dôvodu momentálne v ZSSR prevádzajúce sa zníženia počtu MBR (Medzikontinentálnych balistických rakiet) pozemných základní na mobilných nosičoch sú odrazom záujmov USA, keďže nie sú sprevádzané odvetným znížením systémov MBR námorných zariadení „Traident“ a flotily lietadlových lodí USA. Či sa to po dohode v Reykjavíku deje z dôvodu „vlastného“ nechápania reálneho porovnania kvality, štruktúr a potenciálov oboch strán alebo pod diktátom blafujúceho Pentagonu, je otázkou vedľajšou.

To jest všetko, čo bolo urobené do r. 1953 pre vylúčenie vojenského diktátu vo vzťahu k ZSSR, obrátilo nasledujúce vedenie krajiny na prach.

Pozrieme sa na ekonomiku a sústredíme sa na tabuľku:

Tabuľka je zostrojená z údajov rozličných ročných zborníkov Štátnej štatistickej komisie v roku 1985. V nej bola formulovaná prognóza rastu inflácie. Prognóza sa prakticky plne potvrdila.

V podmienkach vlády štátneho vlastníctva prostriedkov výroby a vyrábanej produkcie, dobrým spôsobom odhadu inflácie je pomer finančných úspor občanov k objemu ročného obratu maloobchodu a služieb. Z tabuľky je vidno, že odhad inflácie⁶ sa každé desaťročie prakticky tvrdo zvyšoval a niekedy až zdvojnásoboval. Zmena oficiálneho vyššieho vedenia štátu a vyhlasovanie mnohých reforiem a kampaní tento proces nezasiahli. Ak by sme hodnotili situáciu podľa tohto procesu, tak nám zostáva urobiť záver, že ani vyššia moc - vláda sa v krajine nemenila.

(Naj)vyššia moc je konceptuálna!

Ak by sme sa pozreli dovnútra tohto procesu, tak vidno, že v období „stalinizmu“ hodnota odhadu inflácie bola v rámci presnosti ekonomickej štatistiky a rozpočtov na jej osnove. Avšak v porovnaní s obdobiami „oteplenia“, „stagnácie“ a „perestrojky“ je známe, že ceny boli každoročne znižované, životná úroveň udržateľne rástla a rástli fondy spoločenskej spotreby obyvateľstva. Odtiaľto vyplývala dôvera širokých más obyvateľstva v zajtrajšok - budúCnosť.

V následných „liberálnych“ a menej liberálnych časoch prestali byť ceny znižované, potom začali rásť a fondy celkovej spotreby populácie celkovo upadli do zabudnutia. Nedôvera v blahobyt a šťastie zajtrajška narastá. Tovarom a službami nezabezpečené obeživo - vnútorný dlh – sa zhromaždil u finančnej „elity“ tieňov (bossov tieňovej ekonomiky)*. Menej ako u 3% populácie krajiny je viac ako 90% hotovosti⁷. A ekonomické i ostatné reformy  počas . „perestrojky“ – jedna jak druhá vedú k rastu kontrastu davo-„elitárneho“ rozdelenia spoločnosti v ZSSR (a v tej, či onej miere, nielen v celom bývalom Východného bloku)*.

V období po „stalinizme“ voči vodke liberálne vedenie (zbraň genocídy - 5. priorita) zabilo a zkaličilo viac ľudí, ako zahynulo a bolo zranených v pracovných táboroch po r. 1933, v období aktívneho odporu stalinizmu voči sio-internacizmu. V dôsledku výrobnej traumy⁸ každoročne zomiera a trpí viac ľudí, ako trpelo a zomrelo za 10 rokov vojny v Afganistane. Pritom interegionáli a ich tlač sú osobitne „znepokojení“ umieraním ľudí v Ozbrojených silách počas mierového obdobia, aj keď prípady traumatizujúcich a smrteľných úrazov ľudí v armáde sú štatisticky⁹ zriedkavejšie, ako v národnom hospodárstve krajiny, či v dôsledku pijanstva¹⁰.

Z uvedeného porovnania rozvoja procesov v rôznych sférach spoločenskej činnosti za posledných 70 rokov je možné vyvodiť len jeden záver.

J. V. Stalin a skupina jeho podporovateľov dokázali narušiť štrukturálnu priviazanosť štátnosti ZSSR na globálneho nadžidovského prediktora Euro-Amerického konglomerátu, opierajúceho sa vo svojej davo-„elitárnej“ expanzii na sio-internacizmus.

Vytvorili v krajine stav konceptuálneho dvojvládia a úspešne čelili - odporovali davo-„elitarizmu“ na všetkých prioritách zovšeobecnených zbraní (operačných-zbraňových systémov)*: od prvej po šiestu.

Riadiac stranu direktívno-adresne podľa schémy prediktor-korektor (plánovaná ekonomika, ohraničená štruktúrnym spôsobom riadenia, aj keď štruktúrny sa má kombinovať s bezštruktúrnym¹¹), umožnili vedecko-technickú nezávislosť ZSSR od Euro-Amerického konglomerátu a vytvorili všetky predpoklady pre nezvratné zničenie davo-„elitárnej“ organizácie spoločnosti v ZSSR¹².

To znamená, že J. V. Stalin a nejaká časť ho podporujúcej skupiny, vzíduvšej z národa, vo svojom svetonázore vystúpala nad široké masy národa i „elitu“ a získala kvalitu žREČestva (žrecov starosloviansky)*, vedúceho životaREČenie.¹³

Demokracia, ktorú vo vzťahu k interregionálom vykonával J. V. Stalin, sa svojím charakterom ničím neodlišovala od tej, ktorú na sinajskom „pochode“, ako o tom Bibia hovorí, vykonával iný žrec – Mojžiš. Ak by interregionálna „elita“ mala celostný svetonázor, tak by nemohla ohovárať Stalina, keď sa pred Mojžišom skláňala. Sám Mojžiš, ohodnotiac dejinné okolnosti, sotva by na J. V. Stalina nadával.

-pokračování-