6.11.2018
Redakce: dáváme na zvážení následující analýzu, kterou nám zaslal čtenář.
---
V predmetnom článku ponúkam niekoľko postrehov k nedávnym vyhláseniam našich politikov, skrz prizmu ktorých potom aj „hackerský útok“ (úprimne chválim Pellegriniho za jeho formulácie z tlačovky – pozn.) nadobúda objektívny zmysel ako pre západné tajné služby vcelku štandardný nástroj riadenia v kontexte – provokácia /ponúknutie riešenia. Zároveň pochopíme, prečo vlastne nešlo o „hackerský útok“ v pravom zmysle slova.
Lajčák
Šéf rezortu zahraničia, alebo "...Drahý Miroslav", ako ho tituloval na nedávnom stretnutí v Moskve (http://www.mid.ru/ru/vizity-ministra/-/asset_publisher/ICoYBGcCUgTR/content/id/3369571) S. Lavrov, je pozoruhodná osoba. Sledoval som nedeľňajšie vysielanie "O 5 min 12" z 21. októbra na RTVS, kde M. Lajčák spolu s Klusom vcelku kolegiálne diškurovali o témach ako Rusko, pozícia a úloha SVK v EÚ a NATO. Mal som z toho celého divný pocit, akoby to nebol politický súboj nezmieriteľných politických protivníkov, ktorých diskutujúci formálne predstavovali, ale tandemová hra, kde Klus - vulgarizujúc to, samozrejme - hovorí: "Vážim si Vás, ste SVETOVO UZNáVANý a máte globálno-politické konexie, robíte veľa pre našu spoločnú vec, ale mohli by ste robiť ešte oveľa-oveľa viac. Obzvlášť, pokiaľ ide o prerušenie akýchkoľvek kontaktov na Rusko a vojnu s ním a jeho "nekompatibilnými" hodnotami, propagovanými na 14 pofidérnych konšpiračných stránkach..." Čo na to Lajčák? Mal tvár jak z kameňa, len tie jeho žmurkajúce, večne kalkulujúce inteligentné oči. Diabolská zmes. Psychotyp – démon. Diplomat, dokonale ovládajúci axiómu „Mikojana francúzskej revolúcie“ – Talleyranda, totiž – „Jazyk bol človeku daný na to, aby skryl svoje pocity (čítaj – úmysly).“
Keď ten holobriadok Klus, ktorého si pamätám ešte ako doktoranda z FPVMV UMB (to sa ale vyšvihol chlapec, zrejme úplne sám a výlučne vďaka jeho neskrývanému talentu, aj kampaň na župana BBSK si sám zaplatil – pozn.), v priebehu relácie nehanebne a vynaliezavo klamal o "anexii Krymu" a "okupácii UKR" a „agresii voči Gruzínsku“ - slovom, celú tú ich liberoidnú mantru - Lajčák ani brvou nemrkol. Nenapomenul z pozície „solídneho“, medzinárodného práva znalého diplomata toho usmrkanca, že aj podľa vyšetrovania Europarlamentu bola neskôr vina za agresiu prisúdená gruzínskej strane a konkrétne Saakašvilimu - proste Lajčák, bývalý predseda VZ OSN, vôbec neuvádza klamstvá Klusa na pravú mieru. Nebojuje za politiku najsilnejšej vládnej strany, ktorá ho nominovala a protežovala, za jej lídra, ktorý hovorí úplne niečo iné, totiž, že sankcie sú škodlivé a nezmyselné, že rusofóbia je pre sociálnu demokraciu neprijateľná a že samozrejme sú alternatívne média vhodnou náhradou za zdiskreditovaný mainstream, pretože na "alternatíve" aspoň cítiť snahu hľadať pravdu (interview R. Fica pre „ExtraPlus“ – pozn.). A my vieme, že najdôležitejším krokom na ceste k suverenizácii (slovo, ktoré ani Klus, ani Lajčák nikdy nepoužívajú, a už tobôž nie v spomínanej relácii - pozn.) je práve ideologicko-konceptuálna suverenizácia ľudí a šírenie pravdivého obrazu o okolitom svete.
Navyše, zrejme je Lajčák z tých, ktorí si o sebe myslia, že sú neskutočne múdri, lebo konkrétne on bol vo významnej funkcii na československom veľvyslanectve v Moskve od neskorých osemdesiatych až po rok 1993, a teda mal vyčerpávajúce informácie o chronológii a spôsobe, ako bol deštruovaný ZSSR. Z jeho vystupovania srší isté elitárstvo, povedané po rusky - он очень жалует своей персоной (doslova – potrpí si na okázalosti a rešpekt k svojej osobe)... Neustále prizvukuje, „že má dnes nejaké meno...“, akú má slovenská diplomacia vo svete dobrú reputáciu (zatiaľ čo život učí, že ak bojuješ za svoju vec, tak sa jednoducho NEDá Byť SO VšETKýMI ZADOBRE), akí sú on a jeho kolegovia „profesionálni a NAD-stranícki“, ako treba neustále udržovať kontakt a ako slovenská diplomacia zo všetkých síl sa snaží tento kontakt udržiavať; v akých sú profesionálni diplomati stiesnených podmienkach, keď musia na jednej strane diskutovať s Lavrovom AJ V MENE GP (Lajčákovo cesta do Kyjeva a Moskvy v kontexte príprav na predsedníctvo v OBSE – pozn.), a zároveň ich za to postihuje trest ich „atlantických“ patrónov, ktorí sú – cez MO SR a kádre v MZV samotnom (zdravím žiarivého podpindosníka Korčoka, ktorého za jeho vyhlásenia povýšili do funkcie veľvyslanca vo Washingtone, tam si ho už spracujú bezpochyby...) sťa pupočnou šnúrou previazaní s riadiacimi pákami neokonskej periférie a ich skrytými i otvorenými agentami v slovenskej exekutíve.
Od rekonštrukcii vlády a Ficovej demisie začala byť rétorika MZV SR badateľne agresívnejšia, protiruskejšia a loajálnejšia voči tvrdej línii neokonov. Nikdy nezabudnem, ako 7. augusta tohto roku, v predvečer 10 výročia barbarského ostreľovania civilného mesta a invázie gruzínskych fašistov do Južného Osetska, MZV vydalo oficiálne vyhlásenie, v ktorom sa plne solidarizovalo s kontinuálnou pro-euroatlantickou zahraničnopolitickou líniou gruzínskych vlád (vždy menej či viac šovinistických), ba čo viac, MZV nadšene a angažovane podporuje tieto snahy.
https://www.teraz.sk/import/mzvaez-slovensko-podporuje-vstup-gruzi/341335-clanok.html
Gruzínsky premiér a ministri zahraničných vecí a obrany navštívili Bratislavu, sú zrejmé snahy umelo navýšiť spoluprácu práve medzi našimi dvoma krajinami, existujú vzájomné nadnárodné väzby, zrejme prevažne v réžii neokonov. Gruzínsko je zároveň členom Východného partnerstva EÚ (v podstate anti-ruská stratégia odtrhnutia bývalých republík ZSSR od „ruského sveta“ – pozn.), ktorého bol práve Lajčák vehementným presadzovateľom. Uhm, už sme to raz videli. Vyvrcholením týchto euroatlantických ašpirácií „gruzínskych priateľov“ bol august 2008, kedy Saakašvili za plnej mediálnej podpory Západu chcel vykonať rýchly blitzkrieg (čo sa ukázalo ako zjavný pokus o genocídu, kedy bolo uprostred noci mesto Cchinvali masívne bombardované reaktívnymi raketometmi „Grad“ – pozn.) a pričleniť si tieto oblasti, keďže perspektívni členovia NATO nesmú mať nevyriešené teritoriálne spory.
V skutočnosti teda naše MZV hovorí – my plne podporujeme to, čo vtedy Saakašvili urobil, vôbec nepovažujeme gruzínsky režim a NATO, ktoré za ním stálo, za zločinecké organizácie, sú to naši drahí priatelia. Keď budú znovu chcieť prelievať krv v Abcházsku či Osetsku, my si len dosladíme kávu. Že tam majú Amíci vojenské laboratóriá na vývoj biologicko-genetických zbraní, sa nás netýka. Ba čo viac, my – teraz citujem a všimnite si ten tón: “APELUJEME na vládu Ruskej federácie, aby naplnila podmienky prímeria z 12. augusta 2008, sprostredkovaného Európskou úniou (EÚ), stiahla svoje ozbrojené sily z Južného Osetska a Abcházska a nebránila vstupu monitorovacej misie EÚ a humanitárnych organizácií do týchto gruzínskych oblastí.”
Ty bisťu, to je riadna sila! Páni z MZV, to aj s Čínou budete takto rozprávať v kontexte Tibetu? V prípade tohto „gruzínskeho statusu“ MZV sa teda jedná o rovnako protiruskú invektívu, ako bolo Kiskovo stretnutie s dalajlámom invektívou protičínskou. Pokračujem v citácii predmetnej správy MZV – „MZV dodalo, že inštalovanie technických zábran na administratívnej línii Južného Osetska a Abcházska považuje za kontraproduktívne a kroky ruskej strany poškodzujú vzťahy medzi komunitami a aj kvalitu ich každodenného života.
Slovenská republika oceňuje a podporuje iniciatívu gruzínskej vlády, takzvané Kroky pre lepšiu budúcnosť, ktorej cieľom je prispieť k budovaniu dôvery, zlepšeniu humanitárnych a sociálno-ekonomických podmienok obyvateľstva Južného Osetska a Abcházska, rozvoju medziľudských vzťahov a ekonomickej spolupráce..“ –koniec citácie-
Ako inak, väčšina správ, obsahujúcich túto informáciu, končilo koncovkou v zmysle - Gruzínsko sa usiluje o začlenenie do EÚ i NATO a považuje ich za záruku ochrany pred ruskou agresiou. Bla-bla. Spolu s Korčokovými litániami na tému hybridnej vojny a neprípustnosti myšlienok, ktoré narúšajú naše „západné hodnoty“, a taktiež spolu s epizódou zúfalých krokov Lajčáka, ktorý svojho času v mene získania postu šéfa OSN robil také neklamné gestá oddanosti neokonom, ako napr. jednorázové schválenie štipendia pre 50 Afgáncov na Slovensku, svedčia tieto kroky o silnom „neokonskom“ vektore v politike súčasného MZV. Byť Lavrovom, neoslovujem – napriek kolegiálnej solidarite absolventov MGIMO – nášho ministra „Drahý Miroslav“, ale „Vážený kolega“.
O tom, ako pro-ukrajinsky vystupuje značná časť nášho establishmentu vrátane a predovšetkým MZV, by som mohol nájsť tucty dôkazov spomedzi samotných oficiálnych vyhlásení ministerstva. Nie je to symptomatické? Nie je symptomatické, že keď mal Fico zdravotné problémy r. 2016, tak ho na Globsecu nahradil Lajčák, ktorý s tým istým „srdečným“ úsmevom diškuroval s mäsiarkou Allbrightovou a Brzezinskim? Ak celé podujatie organizovali Globsec a sionisticko-anglosasko-treťosektorové štruktúry, resp. neokonská periféria, určite si za „konfidenta“ zo strany vlády zvolili „dôveryhodného“ človeka. Obzvlášť, keď nechceli hovoriť s Ficom. Mimochodom, tie zdravotné problémy mal Fico v deň, kedy má meniny Ester. Toto meno je asociované s biblickou knihou a od nej odvodenou tradíciou židovského sviatku „purim“, kedy Židia – podľa Biblie – urobili vďaka židovskej zajatkyni Esther, ktorá sa stala ženou assýrskeho kráľa Artaxerxa, po celej ríši pogrom, resp. povraždili svojich odporcov. Podľa „Novej Chronológie“ ide o vzburu protestantov v „Habsburgskej ríši“ – Mongolskej – Assýrskej = Ruskej ríši a šírenie Reformácie a luteránstva, ktoré ruskí pravoslávni hierarchovia volali „židovskou herézou“. Z tohto pohľadu je namieste predpoklad, že Lajčák hrá za anglosasko-sionistickú frakciu globálnych elít kolektívneho Západu.
Dobrou ilustráciou tejto skutočnosti je napríklad jeho vystúpenie 11. októbra na pôde Ek. Univ. v Bratislave, kde sebavedome z „neokonských pozícií“ kritizuje Jean-Claudea Juckera za to, že „nepodporil myšlienku rozširovania EÚ o štáty Západného a stredného Balkánu“.
„...Po skončení mandátu Európskej komisie (EK) pod predsedníctvom Jeana-Clauda Junckera bude Európska únia rozdelenejšia než na jeho začiatku. Ožili staré klišé o východe a západe, starých a nových členoch a tiež sa nedá povedať, že by bola bližšie k občanom...“ (To snáď pán minister nevie, že tieto „ožívajúce staré klišé o Východe a Západe“ nikdy nezanikli, existovali a pretrvávajú dodnes nie ako klišé, ale nanajvýš hmatateľný prejav kryptonacizmu vo forme dvojitej kvality potravín? – pozn.)
Napriek tomu nie je zďaleka jednoznačné, či Lajčák hrá výlučne za „atlantistov“. Vyzerá to, že sa poistil do budúcnosti, a to predovšetkým nahrávaním do karát „kontinentálom“ v otázke prezidentských volieb, kde horúcim favoritom posledných je Harabin, ktorému Lajčák svojim vehementným odmietaním zapojiť sa do volieb prakticky deleguje kľúče od Prezidentského paláca.. Hoci Lajčák robí tú istú chybu ako väčšina našich elitárov „patriotického“ tábora (t.j. chce usedieť na dvoch stoličkách), jedno sa mu musí nechať – má globálne konexie, môže a aj veľmi zo svojej pozície Slovensku škodí v prospech GP.
Každopádne, Lajčák pri jeho inteligencii (na to, že sleduje Pjakina a tunajší web, dávam jed – pozn.) nemôže nechápať podstatu transformačných globálno-politických procesov, že GP a „kontinentáli“ preberajú vedenie vo formovaní agendy EÚ na úkor „atlantistov“, a nič to nepotvrdzuje lepšie, ako proces brexitu.
Práve s brexitom a summitom Európskej rady na tému rozchodu s Britániou 18-19. októbra prvorado súvisí hackerský útok na MZV. Avšak okrem tohto svojho nadnárodného rozmeru nesie predmetná udalosť pravdepodobne istý „matričný odkaz“ pre ďalší vnútropolitický vývoj na Slovensku, vládny SMER nevynímajúc.
Aké sú Lajčákove postoje k brexitu a procesu výstupu V. Británie z EÚ? Urobil som menší rešerš jeho vyjadrení a voilá výcuc:
- Podporuje „mäkký rozchod“, t.j. brexit s dohodou; dokonca aj po medializácii správ o hacknutí MZV 17. októbra počas večerného stretnutia s britským veľvyslancom A. Garthom uisťoval, že jemu osobne mimoriadne záleží na tom, aby sa dosiahla dohoda a minimalizovali možné nepríjemné následky (...)
- Aktívne podporuje spoločné únijné stanovisko a postup v kontexte Amesbury a Salisbury
- Zasadzuje sa za nový sankčný režim EÚ proti šíreniu chemických zbraní (zjavná apriorná protiruská orientácia, keďže očakávať, že EÚ pod nátlakom Británie začne riešiť chlórové provokácie „Bielych heliem“ v Sýrii či biologické laboratóriá v Gruzínsku, je zrejme zbytočné – pozn.)
- Dosť sebavedome kritizuje Juckerovu eurokomisiu, pričom prednostne z pozícií neokonov-atlantistov. Poslední totiž potrebujú Úniu všemožne oslabiť, zatiaľ čo „kontinentáli“, stojaci za Junckerom a z veľkej miery aj za novými „anti-globalistickými“ hnutiami ako AfD, naopak potrebujú EÚ reštrukturalizovať. Lajčák kritizuje Junckera za neochotu rozširovať EÚ o krajiny Západného Balkánu, zatiaľ čo v ponímaní „kontinentálov“ je rozširovanie o ďalšie chudobné krajiny s vzájomne rozhádaným obyvateľstvom prospieva akurát špekulantom a finančníkom, pre romano-germánske „jadro“ to bude ďalšia neúnosná záťaž. To si Lajčák vážne myslí, že ľudia budú za prijatie do EÚ Bosny a Hercegoviny s miliónmi tamojších moslimov, ktorých rady v poslednej dobe posilňujú džihádistickí lžiproroci a „stážisti“ zo Sýrie, Afganistanu a Kosova?
- Lajčák v mene Slovenska presadzoval a presadzuje prijatie Marakéšskej dohody o globálne riadenej migrácii. Síce hovorí, že SVK bude naďalej presadzovať svoju aktuálnu migračnú politiku, ktorá vraj nevstúpi do protikladu s touto nadnárodne nanucovanou právnou normou, ale stále sú to iba slová, slová, slová...
- Kritizuje Danka za kritiku antiruských sankcií, pretože tým vybočuje z „obligátnej euroatlantickej solidarity“
V akej miere tieto postoje šéfa slovenského rezortu zahraničia kontrastujú s oficiálnym stanoviskom šéfa vlády premiéra Pellegriniho, uvidíte na obdobnom resumé z jeho nedávnych vyjadrení. Takže Pellegrini:
- Zaujíma v otázke brexitu diametrálne odlišné, v porovnaní s Lajčákom, stanovisko, totiž – „Nie som optimista ohľadne dohody o Brexite“; premiér Pellegrini sa dokonca vyslovil, že „Pre Slovensko môže byť TVRDý scenár brexitu prospešný“
- V otázkach sankcií v princípe Pellegrini dodržuje predošlú Ficovu taktiku, že „keď už sme raz polokolónia, tak musíme s čertom ťahať káru“, hoci zatiaľ každé podobné „euro-solidárne“ vyhlásenie ohľadne sankcií Pellegrini doprevádzal poznámkou, že sú neefektívne, resp. že nemôžeme zavádzať podobné obmedzenia bez dôkazov, len na základe želania (nátlaku) iných... Okrem toho posledné udalosti naznačujú, že podobne, ako bolo Slovensko alternatívnou platformu dialógu o charaktere brexitu, tak sa aj dnes naša krajina silou objektívnych daností stáva platformou pre „neformálny“ dialóg s Ruskom.
Ako to mohol myslieť Pellegrini s prospešnosťou tvrdého brexitu pre Slovensko? Máme nedostatok pracovnej sily, zatiaľ čo v UK žije obrovský počet našich mladých, práceschopných ľudí, z ktorých mnohí majú obstojné vzdelanie. Pellegrini, tak ako Fico, VIE, že odpis Malobritánie od štruktúr globálneho riadenia (takých, ako EÚ) je program „in being“, a preto už teraz treba myslieť na to, ako potenciálne zaangažovať túto našu „ponovembrovú emigráciu“ späť do národného hospodárstva. Ak sa na SVK vytvoria adekvátne podmienky, vrátia sa nám spolu s mládežou aj „mozgy“, a výrazne to vyplní demografickú dieru, ktorá bytostne ohrozuje zdrojovú stabilitu slovenskej štátnosti. Byť na mieste našich „pracovných migrantov“, ktorí zatiaľ nie sú „lapení“ do rodinných či iných väzieb v Západnej Európe, tak sa vraciam späť, lebo čo asi tak môžu takí Česi očakávať od budúcnosti v krajine, ktorej justičný systém pred nejakou dobou oslobodil „domorodca“, ktorý reťazou od bicykla ubil Čecha rovno na ulici, s tým, že vina bola pripísaná Čechovi? Výsmech do tváre ako hrom! Zrejme sme pre anglickú justíciu menej, než ich milované psy.
Podľa mňa predstavovali všetky tieto dehonestácie a nactiutŕhačstvá voči Čechom, Slovákom či Poliakom istú formu nátlaku na naše krajiny s tým, aby sme v rámci EÚ pomáhali Británii vo veci vyjednania čo možno najlepších podmienok brexitu a taktiež sabotovali GP iniciovaný celoeurópsky protibritský postoj.
Slovensko, zo svojej strany, za úradovania Fica plnilo funkciu dôležitej alternatívnej platformy pre „mediátorstvo“ a „vyjednávania“ medzi EÚ a Britániou. Spomeňte si, ako hlavný vyjednávač EÚ pre brexit M. Barnier opakovane letecky defiloval do Bratislavy za Ficom kvôli konzultáciam ohľadne brexit-u. Spomeňte si, ako tvrdo a sebavedome vystupoval Fico ohľadne vyjednávania podmienok brexitu – bol za jeho tvrdú variantu. Doslova fackoval Veľkú Britániu. Už vtedy mohlo byť mnohým jasné, že takéto „nehoráznosti voči Británii“ nehovorí len tak, ale opierajúc sa o tichú podporu globalistov. Dtto Orbán v prípade migrácie a čelenia tlakom podpindosného Europarlamentu a neokonov v euroštruktúrach. Fico vtedy veľmi pomohol Eurokomisii, keď narovinu hovoril to, čo si bruselskí politkorektní byrokrati nemohli dovoliť povedať. A to preto, lebo jeho ústami sám GP anonsoval svoje zámery, okrem iného aj voči Británii. Lajčák sa tejto globálno-politickej línii dlhodobo a tvrdošijne vzpiera.
Veľa rečí sa v tlači nahovorilo o Lajčákovej návšteve Kyjeva a Moskvy, rovnako aj o Dankových vyjadreniach z Istanbulu. A v tej mediálnej hystérii akosi všetkým ušlo, že 15. októbra na Úrade vlády SR došlo k stretnutiu premiéra P. Pellegriniho a ruského ministra priemyslu a obchodu Denisa Manturova. Ruský minister bol na „pracovnej ceste“ a zúčastnil sa zasadnutia Slovensko-ruského výboru pre ekonomickú a vedecko-technickú spoluprácu, pričom dostal aj široký priestor v TA3. Ako to, že nikto z tých liberoidných mainstreamovských supov neroztrhal Pellegriniho či TA3 na franforce za také očividné „porušenie euroatlanticko-západocivilizačnej hodnotovej solidarity“ a „paktovanie s nepriateľom“? Obzvlášť, keď Manturov do neba vychvaľuje stav rusko-slovenských vzťahov, vyzdvihuje Slovensko ako „platformu pre dialóg“ s EÚ a dokonca spomína Mochovce a širokorozchodnú železničnú trať? (https://slovakia.mid.ru/-/denis-manturov-i-peter-ziga-proveli-rossijsko-slovackuu-mezpravkomissiu?inheritRedirect=true)
No predsa preto, lebo spomínané veci ležia vo vektore cieľov kontinentálnej, romano-germánskej frakcie GP, ktorá tak skrze Pellegriniho, ako aj Danka anonsuje svoje ciele do budúcnosti (otázka sankcií – pozn.). A to sa už globalisti postarajú, aby nik nielen kvôli tejto návšteve nepindal, ale aby sa Manturovovi ešte aj polhodina vysielacieho času poskytla na TA3.
Netreba si nič nahovárať, väčšina podobných „pracovných návštev“ v súčasnosti objektívne má aj vyšší rozmer riadenia, než je bilaterálny (slovensko-ruský). V kontexte silového rozkladu v ruskej elite je namieste sa domnievať, že D. Manturov je „poslom“ liberálnej frakcie ruského vládneho establishmentu (ruskej neokonskej periférie – pozn.), ktorý zrejme chcel v Bratislave nadviazať kontakt s jednomyseľníkmi a preň prvoradými ľuďmi, a vôbec to nemusel byť Pellegrini. Skôr ľudia, ktorí by mohli byť sprostredkovateľmi „balíku ponúk“ Manturovovho liberálneho klanu voči ich pánom na Západe. Keďže je teraz oficiálna interakcia medzi ruskými liberálmi a Západnou metropolou značne komplikovaná, nadobúdajú na význame práve tieto „pracovné návštevy“ do SR. Je príznačné, že okrem Pellegriniho sa Manturov stretol so Žigom (ten kedysi z popudu globalistov „ponúkol“ Ficovi, či by láskavo nešiel na Ústavný súd – pozn.) a, samozrejme, s Gajdošom.
Takže v takejto situácii, v tomto ovzduší 17. októbra ráno, tesne pred začatím summitu Európskej rady, na ktorom sa mal prerokovávať brexit, došlo k hackerskému útoku na MZV. Alebo, lepšie povedané, bol odhalený dlhodobý únik informácií na základe identifikácie „neštandardného“ správania počítačov Vojenským spravodajstvom. Tu je možné povedať dve veci:
- Nejednalo sa v skutočnosti o „štandardný“, časovo obmedzený koordinovaný kybernetický útok, ktorý vyvolá také následky, že je okamžite zaregistrovaný atakovanou stranou; jednalo sa o programový malware, ktorý dlhodobo zbieral informáciu z MZV, filtroval ju a posúval do „špionážnej centrály“, išlo tu teda o odhalenie operačného nástroja štruktúrneho riadenia a vydierania Lajčákovho rezortu, nástroja politického nátlaku „atlantistov“ na SR
- Je zrejmé, že Vojenské spravodajstvo (ďalej VS) bolo na stope „malware“ už nejakú dobu, a len teraz, v deň summitu o brexite sa „tam hore“ rozhodlo o zverejnení týchto skutočností; premiér Pellegrini mal už krátko po medializácii prvých správ o „útoku“ pripravenú tlačovku, kde prekvapujúco vyčerpávajúco a triezvo vyhodnotil situáciu a zdôraznil, že ide o „nadnárodnú špionážnu sieť“ a vylúčil, že by to bolo explicitne Rusko.
Podľa môjho názoru išlo o akciu globalistov s cieľom oslabiť „negociačné pozície“ Británie na bruselskom summite 18-19. októbra. V predstave GP treba odstrihnúť Veľkú Britániu od globálneho riadenia a štruktúr EÚ, nech aj za cenu „tvrdého“ brexitu (viď, napr. stanovisko Rakúska k poslednej Európskej rade – „Rokovania o brexite idú správnym smerom, hoci neočakávame okamžité dosiahnutie prelomovej dohody“; pozn.). V kontexte Lajčáka a v slovenských podmienkach to znamená dve možnosti. Prvá predpokladá postupné odstrihnutie MZV od neokonských štruktúr a reorientáciu tamojších kádrov na globalistov. Druhá, horšia varianta je ich odpis v prípade, že budú „tvrdohlaví“. Keďže však GP nemá dostatok kádrov, potrebuje takých profesionálov, ako je Lajčák, prinútiť pracovať v ich vektore cieľov.
Odhalenie úniku informácii z MZV teda bolo „žltou kartou“ pre Veľkú Britániu a agentúru „atlantistov“ v Európe, súčasť odpisu neokonov v réžii GP. Malware pochádzal pravdepodobne od CIA alebo MI6. Vojenské spravodajstvo, ako aj ostatné tajné služby na Slovensku, sú prakticky pod kontinentálmi (viď napr. SIS – Vatikán). Odhalením tohto úniku informácií sa dosiahlo:
- Posilnenie Pellegriniho a „kontinentálneho“ krídla v SMER-e, postupná reorientácia MZV z obsluhovania „atlantických“ záujmov na záujmy „kontinentálne“
- Vytvorenie „precedensu“ – keďže došlo k „hackerskému útoku“, bude nevyhnutné investovať do kybernetickej ochrany, t.j. pokročiť na ceste k vytvoreniu elektronického koncentráku, plne v súlade s plánmi GP.
Preto vôbec nie je náhoda, že v článku Parlamentných listov, ktorý sa venoval problematike útoku ešte „po horúcim stopám“, sa hneď po Pellegrinim prihlásila o slovo pracovníčka ESET-u (Eset, „staro“-egyptské božstvo, GP), a Raši ako splnomocnenec vlády pre informatizáciu a digitalizáciu. Obidvaja sa, samozrejme, v svetle „toho hrozného útoku“ vyslovili za navýšenie investícií do kyberobrany. Rašiho budem analyzovať v ďalšom blogu. Mimoriadne zaujímavý človiečik. Jeho systém zrejme už veľmi dobre funguje, keďže už teraz je nemožné cez Google dopátrať sa akejkoľvek relevantnej informácie o predmetnom hackerskom útoku, vrátane spomínaného článku Parlamentných listov.
Dodatok:
V svetle posledných udalostí, totiž revolučnej vlny politických vyhlásení, zaznievajúcich rad za radom v Poľsku, Maďarsku, Česku a Rakúsku o tom, že terajšie vlády týchto krajín nepristúpia ku globálnemu paktu o migrácii, začína byť jasné, že pre Lajčáka nastáva slávne napoleonovské „il momento della veritá“. So svojou pro-migračnou a anti-dezinformačnou agendou ide MZV v gescii formálneho nominanta SMERU-SD M. Lajčáka do ostrého konfliktu s oficiálnou straníckou doktrínou, artikulovanou predsedom najsilnejšej koaličnej strany.
Lajčák už dávnejšie všemožne škodil SMERU. Keby bol býval zmenil svoju rétoriku a dávnejšie sa uchádzal o post Prezidenta SR, mohol mať zaručené najlepšie vyhliadky na víťazstvo. Prezidentský post je omnoho-omnoho viac, než post ministra zahraničia. Ten musí vybavovať vládnu agendu, podriaďovať sa „euroatlantickej solidarite“ a inými obmedzeniam, kopec rutinnej a exekutívnej roboty. Prezidentská funkcia naopak nielenže znamená automatický mostík do osídel globálnej politiky, ale predstavuje a zaručuje široký priestor pre formovanie ideových a konceptuálnych impulzov rozvoja spoločnosti. Znamená to priestor pre sebarealizáciu. To však Lajčák nechce. Svojím vehementným vzpieraním sa tomu, čo od neho požaduje materská strana, už teraz prakticky delegoval kľúče od prezidentského paláca Harabinovi.
Aj keby teraz kandidoval, aký by to malo zmysel? Kritický moment je prejdený, masky sa postupne odhaľujú, ľudia by mu jeho lobovanie Marakéša vo voľbách spočítali. Preto logicky vyvstáva otázka – a načo je vlastne Lajčák SMERU dobrý? Veď svojím lobovaním za GCM nielen zhadzuje autoritu vlády a najsilnejšej vládnej strany v očiach ľudí, ale ešte aj dáva vietor do plachiet umierajúcej kryptoľudáckej SNS, ktorá podrazí SMER pri prvej príležitosti... https://www.hlavnespravy.sk/paska-sns-sa-distancuje-osobneho-postoja-lajcaka-prijatiu-paktu-migracii-ktory-deklaroval-oficialne-stanovisko-sr/1568618
Je príznačné, že Fico sa nikdy nevyjadroval v tom zmysle, že si zbožne praje Lajčáka za prezidenta. A tiež je príznačné, ako nezaobalene ústami exsiskára Tótha vyslovujú globalisti svoje predstavy o užitočnosti Lajčáka v „post-ficovskom SMERE“. http://www.datel.sk/clanok/robert-fico-nemoze-byt-donekonecna-garantom-vitazstiev-smeru
Žeby práve preto Lajčák vehemente odmietal kandidovať za prezidenta, aby neskôr mohol odstrániť Fica z vedenia strany? Každopádne, tieto machinácie spadajú do oblasti koranického „A chytráčili oni, a chytráčil Boh. A Boh je najväčší z chytrákov“.
Osobne si myslím, že SMER najlepšie urobí, ak nominuje na prezidenta T. Gašpara. Menej kvôli tomu, žeby mohol vyhrať, ako skôr pre to, aby sa mu poskytol priestor na ideový a informačný boj pre budúcnosť. Aj keby Harabin vyhral, nominant SMERU musí byť silný, ideový a musí zviesť tuhý boj o najvyšší úrad ako svojho času G. Schroeder, keď prekvapil pri svojich posledných parlamentných voľbách. Treba pamätať, že budúcoročné prezidentské voľby budú „demo-verziou“ parlamentných volieb roku 2020 na Slovensku.
Nikita
Diskuse: http://www.vodaksb.eu/diskuse/k-aktualnim-clankum#comment-172966