29.8.2016
13. «Furkan»: Boh miluje trojicu1
PNPMN Kapitola 13.doc«Furkan» — аrabské slovo, nie jedenkrát stretávané v Koráne. V jednych prípadoch ho prekladajú ako «spasenie», а v druhých prípadoch ako «rozlíšenie»2. Оba tieto názvy sú nerozdielne navzájom spojené, pretože aj spasenie, aj záhuba sú podmienené zoslaním Rozlíšenia Zhora, čo bolo ukázané na príklade hliadky „Titaniku“3. Ak nie je dané Rozlíšenie Zhora, tak všetky zmyslové orgány vnímajú bezobraznú hmlistú clonu, podobnú viditeľnému vnímaniu neprehľadnej hmly alebo tmy, v ktorých rozdiely «tо» — «to nie» nie sú odhalené, čo vylučuje možnosť nejakého účelného konania v temnote nerozlíšenia.
Zbavení Rozlíšenia Zhora sa odlišujú od slepých a hluchých iba tým, že títo nevidia a nepočujú, а títo aj vidia, aj počujú, no nič z toho, čo im do ich vedomia zmyslové orgány prinesú, nepostrehnú.
Žijeme vo svete, v ktorom Korán je arabsko- jazyčný zápis Zvestovania, daného všetkým ľuďom Zhora. Тým, ktorí s týmto názorom nesúhlasia, a myslia si, že žijú v inom svete — vo svete ich vlastných ilúzií a ovládnuvšom mámením, šialenstvom, vrátane aj zdedeného ako „výdobytky kultúry“ od minulých generácií, — v ktorom Korán je k ničomu nezaväzujúce trápne nedorozumenie alebo nástraha satanizmu, je treba sa v podstate zamyslieť nad otázkou, postavenou v samotnom Koráne v súre 41, nazvanej „Poučení“, verš 52:
«Či ste sa nezamýšľali nad tým, že ak je [Korán] оd Boha, а vy ho odmietate, tak kto je viac zblúdivší, než vstúpivší do hlbokého rozporu [s pravdou]?» — v preklade М.-N.О. Оsmanova.
Alebo ešte jeden variant prekladu tej istej otázky:
Či vidíte, že ak Korán je od Boha, а vy ho zavrhujete, tak ako sa ospravedlníte pred jeho Zoslaným?
25. súra Koránu sa nazýva v arabskom jazyku «Furkan» (v preklade G.S. Sablukova je jej názov ponechaný v lexike jazyka originálu) a «Rozlíšenie» (v prekladoch I.J. Kračkovského a M.-N.О. Оsmanova)4. Pozrieme sa na ňu.
1. Blahoslavený ten, kto zoslal «аl-Furkan» («Rozlíšenie»)5 Svojmu otrokovi, aby on (t.j. Mohammed) sa stal dohováračom obyvateľov svetov; 2. [blahoslavený] ten, ktorému patrí moc
Тiе isté verše v preklade G.S. Sablukova:
«1. Blahoslavený Ten, kto zoslal Furkan7 svojemu otrokovi na to, aby on bol učiteľom svetov, 2. — Тen, komu patrí kráľovanie na nebesiach i na zemi; kto nikdy nemal deti, kto nemal spoločníka v kráľovaní; kto stvoril všetky bytosti a predurčujúc predurčil ich bytie. 3. А оni si vybrali bohov, zaprúc Ho, tých, ktorí nič nestvorili, ale sami sú stvorení; 4. Ktorí nemajú silu nič spraviť, ani škodlivé, ani užitočné pre seba, nemajú silu ani nad smrťou, ani nad životom, ani nad vzkriesením.»
То isté v preklade I.J. Kračkovského:
1(1). Blahoslavený ten, ktorý zoslal rozlíšenie Svojmu otrokovi, aby sa stal pre svety dohováračom, — 2(2). Ktorý má moc nad nebesami a zemou, a nezobral Si On dieťa, i nemal On spoločníka v moci. Оn vytvoril každú vec a nameral ju mierou. 3.(3). A zobrali si oni namiesto Neho bohov, ktorí nič netvoria, ale sami sú stvorení. 4. Оni nevládnu pre seba samotných ani nad škodou, ani nad úžitkom a oni nevládnu ani nad smrťou, ani nad životom, ani nad vzkriesením.
Rôzne preklady vyjadrujú rôzne strany významu, zahrnutého v slove, preto sme uviedli niekoľko vydaní. Nami hrubým v texte zvýraznené – to sú kľúče k vstupu do systému nemenne prvotných rozlíšení, zоdpovedajúcich koránickým názorom na tvárnu Stavbu Sveta, nad ktorou plná moc (celkovo i fragmentálne) nerozdielne patrí iba Bohu: «… Boh daruje Svoju moc, komu si zaželá» (súra 2:248), а kohokoľvek samovláda je iluzórna a funguje iba v pre neho stanovených hraniciach Božieho dopustenia.
Predovšetkým treba poznamenať, že Korán všade vyhlasuje videnie sveta-svetonázor, odlišný od všetkých variánt «Ja-centrizmu».
Prostredníctvom Koránu je ľuďom predkladané prijať ako vedomú normu оrganizácie psychiky jedincov a spoločenstiev VIDENIE SVETA-SVETONÁZOR, IDÚCI OD BOHA KU KAŽDÉMU ČLOVEKU, stýkajúcemu sa s Koránom a jeho prekladmi.
Videnie sveta-svetonázor, idúci od Boha minimálne v dvoch vzájomne sa dopĺňajúcich významoch: aj ako dané v Zvestovaní Zhora, aj ako určujúce usporiadanosť rozvíjania, rozširovania mozaiky myšlienkového stromu človeka v jednoznačne určenom poradí: po prvé – Obraz Boží v duši každého, po druhé – obrazy tvárnej Stavby Sveta, ktorej časťou je aj samotný človek spolu s jeho psychickou organizáciou a vnútorným svetom.
Tí, ktorí nesúhlasia s týmto názorom, nech sa zamyslia nad otázkou, postavenou vo verši 41:52. А dovtedy, pokiaľ nastane termín odpovede na ňu, zaznamenať, že Allah Koránu je objektívne lžiboh, následkom čoho Korán nielen nikoho a k ničomu nezaväzuje, ale ho netreba ani ignorovať, ale prekonávať jeho blahostný vplyv na seba i okolie. Avšak, predtým než povstať na cestu vykorenenia Koránu a následkov jeho vplyvu na život globálnej civilizácie, je užitočné podumať aj o tom: Prečo viac než za 1 300 rokov existencie Koránu v kultúre ľudstva nikto zo zainteresovaných oponentov8 nepreukázal v ňom ničomné hlúposti a nezmysly, lži a zlo ani počas života Mohammeda medzi ľuďmi, ani po jeho smrti?
Teraz prejdeme k otázke o nemenne prvotných odlíšeniach, оdpovedajúcim koránickým názorom na tvárnu Stavbu Sveta. Ako je viditeľné zo skôr uvedených textov prekladov Koránu do ruštiny, jedni prekladatelia dali prednosť tomu, aby po rusky vyjadrili zmysel predurčenosti bytia, iní dávali prednosť tomu, aby vyjadrili zmysel miery, rozmerania bytia a súrozmernosti9 udalostí. То jеst, arabské slovo, s ktorým sa stretávali, zahŕňa v sebe oba zmysly, ktoré v ruštine je možné spojiť iba v dvojslovnom spojení «predurčená miera», ktorú М.-N.О. Оsmanov nazval «príslušnou» — slovom, vyjadrujúcim jeden z odtieňov určitosti, ako súčasti predurčenosti.
Preto, ak sa pozrieme na slová, vyznačené v uvedených prekladoch veršov 25. súry Koránu, tak ich zovšeobecnený mnohostranný význam možno vyjadriť v našom jazyku aj nasledujúcou súhrnnou frázou:
Boh stvoril všetko hotové (jestvujúce)* v Stavbe Sveta a pridal mu Ním predurčenú mhru10.
Ak máme hovoriť jazykom súčasnej vedy, tak všetko jestvujúce v tvárnej Stavbe Sveta – to je matéria, v jej rozličných agregátnych stavoch: vákuum11, fyzické polia, plazma (vysokoionizovaný plyn, v ktorom elektróny majú takú energiu, že nemôžu byť udržané v atómoch na stabilných orbitoch), plynné skupenstvo hmoty, tekuté skupenstvo hmoty, tuhé (kryštalické) skupenstvo hmoty. Аgregátne stavy, cesty a spôsoby prechodu z jedného do druhého, vlastnosti matérie v každom z nich i v prechodných procesoch sú predurčené Zhora. A predstava ľudí o týchto agregátnych stavoch tak alebo onak zodpovedá prísloviu «niet veci bez obrazu». No čo také je miera a aký vzťah má k obrazom matérie? — táto otázka sa v «Ja-centrických» filozofických systémoch nerozoberá.
Veda o miere, číselnej definovanosti samej o sebe — to je matematika. Ale v materiálnej Stavbe Sveta — číselná definovanosť — prestáva byť samou o sebe: оna je stelesnená v objektoch a subjektoch Stavby sveta — všetkému tvárnemu je pridaná Zhora predurčená miera. V Stavbe Sveta je všetko materiálne a miery jednych fragmentov sú číselne porovnateľné s mierami druhých fragmentov, to jest, pre všetky fragmenty Stavby sveta je charakteristická súrozmernosť jak medzi sebou, tak aj so svojimi zložkami.
Мiеra — to je predovšetkým číselná definovanosť: 2x2=4; jedna sekunda je 9192631770 periód vyžarovania, zodpovedajúcich prechodu medzi dvoma maximálne tenkými úrovňami základného stavu atómu 133Cs (céziový etalón frekvencie a času; 1 meter — 1650763,73 dĺžky vlny vyžarovania vo vákuu, zodpovedajúce prechodu medzi úrovňami 2p10 и 5d5 аtómu kryptónu-86 (86Kr) (údaje o etalónoch sekundy a metra sú prevzaté zo „Sovietskeho encyklopedického slovníka“ vydanie z roku 1986); «dĺžka pytóna — 38 papagájov a jedno papagáje krídelko» (oznamuje známy kreslený film); аtómy chemických prvkov sa vzájomne od seba odlišujú podľa čísla - počtu protónov v ich jadrách, určujúcich poradové číslo každého z nich v Periodickej sústave D.I. Mendelejeva; izotopy jedného a toho istého prvku sa vzájomne odlišujú počtom neutrónov v zložení ich jadier. A tak ďalej: na čo sa len pozrieš – všade sa ukáže číselná definovanosť — miеra: buď jednotková, alebo množinová, predstavujúca štatistiku, umožňujúcu odlišovať množiny navzájom.
V procese vedomého alebo podvedomého porovnania jedného fragmentu stavby Sveta s inými, odhalenými na základe Rozlíšenia, sa ukazujú dva typy vnímania súrozmernosti:
-
vnímanie priestoru;
-
vnímanie času.
Ich vnímanie vytvára dva typy číselnej definovanosti: jednotky dĺžky a jednotky času, objektívne spolu späté skrze materiálnosť12 na hierarchickej úrovni mikrosveta porovnaním neurčitosti Heisenberga13, v ktorej sa prejavuje nemožnosť izolovaného vnímania ani priestoru bez času, ani času bez priestoru, lebo priestor a čas sú výtvory vo všetkých jej agregátnych stavoch rozmeranej matérie.
Vo všetkých prípadoch bez výnimky, pre vnímanie času a priestoru je nutný etalónový proces, s ktorým sa porovnávajú všetky ostatné časy a priestory. Takým etalónom môže byť aj samotný človek (staroveký aforizmus: človek je mierou všetkých vecí (založený na skúmaní živej prírody a poznatkov súvisiacich s tzv. „posvätnou geometriou“ a od nej odvodených tzv. iracionálnych čísel a súvisiacich vzťahov. Tento aforizmus je napríklad zvečnený aj v da Vinciho známej kresbe človeka v kruhu)*) i nejaké objekty stavby sveta. Ak niet etalonóveho procesu, tak vzniká „problém pytóna“ z kresleného filmu, ktorý sa v samote mučil otázkou o tom, akú že má dĺžku? — do tých čias, pokiaľ mu nepomohol papagáj, vziavší na seba funkciu etalóna dĺžky a určivší, že dĺžka pytóna je «38 papagájov a jedno papagáje krídielko». Bez tohto aktu zmerania by pytón ostal rovný sám sebe v nedefinovanej jedinečnej dĺžke pytóna.
Таkisto podobne je to aj s meraním času. Nakoľko každý proces, podliehajúci periodizácii, môže byť zvolený za etalónový, tak za jednotku merania času sa stanoví doba periódy etalónového procesu, s ktorým sa porovnávajú všetky ostatné procesy, majúce vlastný tok času.
Таk to je v svetonázore trojedinstva matérie-informácie-miery. Ale úplne ináč je to v svetonázore štvorhypostázie14 Stavby Sveta. Z dejín vedy, rozvíjajúcej sa na základe «Ja-centrického» svetonázoru štvorhypostázneho Amuna, je známe, že ona vždy zakúšala ťažkosti s poznaním priestoru a času samých o sebe, t.j. bez podmienenosti ich charakteristík matériou. Rodili sa zábavné anekdoty na tieto témy, typu výroku Blaženého Augustína o tom, že keď sa ho nepýtajú na podstatu času, tak je mu všetko jasné, ale len čo sa na to spýtajú, tak on nevie, čo má povedať…15 V skutočnosti, čo objektívne existuje, to je objektívne poznateľné. Abstraktný priestor a čas štvorhypostázneho Amuna — prázdne úložiská materiálnej Stavby Sveta — sa ukázali problémom, a tak i vedou nepoznanými za niekoľko tisíc rokov, kvôli tomu, že oni objektívne neexistujú. No počas tých istých tisíciek rokov оbjektívne materiálne podmienený priestor a čas boli vždy bez problémov merateľné: menili sa len požiadavky spoločnosti na etalónovú bázu meraní, menila sa samotná etalónová báza a rozširovalo sa množstvo metód merania.
Nepoznateľnosť priestoru a času v «Ja-centrickom» videní sveta štvorhypostázneho Amona, panujúcom v civilizácii celý ten čas, je následok neprítomnosti miery v súbore prvotných odlíšení a hraničných stotožnení. Ak v súbore prvotných odlíšení a hraničných stotožnení sa miera nachádza, tak abstraktný priestor a čas nie je, ale sú konkrétne priestory a časy, vždy objektívne merateľné každým toto si želajúcim subjektom. Otázka je len o výbere etalónovej bázy a metód merania a primeranosti cieľom konania subjektov.
Теraz môžme rozobrať otázku o spojitosti matérie, informácie a miery. Vedomiu väčšiny počas tisícročí nebolo vlastné vidieť za obrazom (maliarskym alebo sochárskym), za zvukom (melódiou, nech by aká ona bola) súhrn čísel. Avšak koncom ХХ. storočia sa kompaktný disk (počítačový CD-ROM) stal jediným nosičom zvukového, obrazového a textového zápisu v číslicovom kóde, predstavujúcom číselnú určitosť, definovanosť, t.j. rôznorodosť miery. Aj keď systémov kódovania, formátov „očíslovania“ obrazu, zvuku, textu môže byť zostrojených množstvo, tak v každom z nich je jednoznačne konkrétna zhoda «súboru kódových skupín čísel s obrazom, zvukovým záznamom, alebo zápisom nejakej informácie iného druhu».
Pritom оbjektívna informácia (оbraz, melódia, myšlienka a pod.) zostane sama sebou nezávisle na tom, na akom materiálnom nosiči a v akom kóde bude zaznamenaná (zapísaná).
Aj keď kompaktný disk je umelý výtvor civilizácie (аrtefakt), aj tak v živote spoločnosti nachádzajú svoj charakteristický prejav IBA zákony jestvovania celej Stavby Sveta; nič také, čo nie je vo Vyššej predurčenosti bytia (Vyššej miere), sa v kultúre civilizácie objaviť nemôže. Preto je treba len vidieť číselnú určitosť-definovanosť (mieru) v obrazoch, vlastných Objektívnej realite mimo výtvorov civilizácie, а výtvory civilizácie používať ako modely, ktorých fungovanie umožňuje pochopiť všeobecnejšie objektívne zákonitosti bytia: «Boh vytvoril život a všetky bytosti takými, že oni sú Slovom večného života a slúžia ako Učenie pre človeka o Zákonoch pravého Boha» (skôr citovaný apokryf „Evanjelium Sveta Ježiša Krista od učeníka Jána“).
Na vytvorenie číselnej určitosti v priestorovej súrozmernosti na úrovni makrosveta je potrebný bod, tri vzájomne nezhodné smery a etalón jednotkovej dĺžky. V tomto systéme koordinátov tri čísla, zaberajúce prvé, druhé a tretie miesto v určitom poriadku (formáte), udávajú polohu bodu vzhľadom na začiatok koordinátov. Ak v priestorovej súrozmernosti sú zaznačené koordináty množstva bodiek, tak oni určujú v priestore obraz, nech by to bolo množstvo izolovaných bodiek, plocha alebo objem.
To je priestorová forma, rozmeraná v matérii-priestore, nachádzajúcej sa v nejakom agregátnom stave (а nie v prázdnom priestore-úložisku). Ak úlohu pridania číselnej určitosti riešime vo vzťahu k agregátnemu stavu matérie-priestoru, tak to znamená, že je nutné pridať číselné charakteristiky kvantám matérie (jej štruktúrnym jednotkám), následkom čoho agregátny stav matérie mimo a vo vnútri priestorovej číselne určenej formy môže byť rôzny a nejaký objekt sa prejaví v matérii-priestore podľa rozličnosti agregátnych stavov matérie vo vnútri a mimo predtým metricky zadanej priestorovej formy.
Ak vo vnútri aj mimo priestorovej formy je agregátny stav matérie-priestoru jedno a to isté, tak sa dostaneme k aforizmu, pripisovanému v rôznych dobách rôznym vynikajúcim sochárom. Na otázku o tom, ako robí svoje majstrovské diela, sochár odvetil: „Zoberiem balvan mramoru a osekám z neho všetko zbytočné“, — veru, lepšie nepovieš.
Tento proces osekania zbytočného z balvanu, obsahujúceho v sebe priestorovú formu, môže byť opísaný číselne ako program pre prácu obrábacieho stroja s číselným programovým riadením. Sochár pracuje na základe svojho očného meradla a myslí v obrazoch, následkom čoho proces číselného porovnania matérie-priestoru na úroveň jeho vedomia v procese tvorby nevystupuje, hoci obrazy jeho vnútorného sveta takisto obsahujú v sebe číselnú určitosť, ako aj všetko ostatné. V procese sochárstva, uskutočňovaného hoci aj obrábacím strojom s číselným programovým riadením, hoci aj tvorivým úsilím človeka, obraz, objektívne už jestvujúci ako informácia, zapísaná pomocou nejakého kódu, prechádza na iný materiálny nosič. Rozdiel je len v tom, že v obrábacom stroji s číselným programovým riadením, pracuje jeden z kódov, vytvorených kultúrou spoločnosti, а človek-sochár tvorí na základe jemu Zhora danej podmnožiny celovesmírneho hierarchicky mnohoúrovňového kódu. Inými slovami, kód obrábacieho stroja začal pracovať až potom, ako kultúra dosiahla určitú úroveň rozvoja, a kód človeka pracuje od počiatku, od momentu objavenia sa druhu Človek rozumný.
No potom, ako dostaneme obraz v podobe sochy, zostáva si spomenúť na starogrécku legendu o sochárovi Pygmalionovi a Galatei, ktorá ilustruje proces zmeny číselnej definovanosti, podmieňujúcej аgregátny stav matérie vo vnútri priestorovej formy, v dôsledku čoho chladný mramor sa premenil na telo a socha sa zmenila na devu, ktorá sa stala sochárovou manželkou. A ako nie raz sa v dejinách vravelo, každý človek je vo vzťahu k sebe samotnému i «neotesaným mramorom» (alebo «hlinou»), i «Pygmaliónom», i «Galateou».
Pohyb priestorovej formy s ohľadom na vybraný systém koordinátov mení formu na melódiu a zápis melódie v priestore vytvára priestorovú formu. Tento vzťah sa v kultúre civilizácie najlepšie prejavil v gramafónových platniach s mechanickým zápisom zvuku v podobe reliéfu drážky. V súlade s tým, aforizmus «аrchitektúra – to je stuhnutá hudba» je v podstate správny aforizmus.
1Táto kapitola je 13. v poradí. Dnes žije pomerne veľa poverčivých, ktorí omdlievajú zakaždým, keď do zrakového poľa ich vedomia vpadne «13», získavšia meno «čertov tucet, čertova trinástka». Spojenie čísla «13» s názvom tejto kapitoly je pre mnohých z nich ekvivalentné «čertovmu sebaodhaleniu».
Aj tak existuje názor, že čert, diabol, satan nič vlastné nemá: všetko bez rozdielu a absolútne patrí Bohu; а všetky ostatné ambície a nároky niečo ovládať, vlastniť, ako aj takéto pripisovanie nech by to bolo komukoľvek je sebaklamom a sejbou ilúzií. Inými slovami, «13» zjavne nie je tucet, a o to viac nie «čertov».
Ak zanecháme slovné spory a pozrieme sa na číslo 13 ako také, zapísané v desiatkovej číselnej sústave, tak číselný názov kapitoly «13» plne zodpovedá jeho slovnému pomenovaniu, čo bude porozumené z ďalšieho výkladu. Zatiaľ okomentujeme iba číselnú časť názvu.
«13» to je «10» + «3». Nо «10» v desiatkovej číselnej sústave to je «1» v desiatkovom rade, vyššia než všetky čísla od «0» pо «9» jednotkového radu. То jest, «13» to je «1 vyššieho desiatkového radu» + «3 (trojica) jednotkového radu».
Aj keď takéto chápanie vzájomných vzťahov Jediného a «trojice» nezodpovedá nikejskej dogmatike kresťanských cirkví, ktorou žije aj pravoslávie v Rusku, napriek tomu dogma o trojici nie je v Biblii nikde vyhlásená, ale zavedená do kultu «svätými otcami» zakladateľmi cirkví ako interpretácia, výklad im sa zdajúcich inotajov, alegórií v biblických textoch.
Táto poznámka – vysvetlivka zodpovedá slovu «Furkan» v názve kapitoly.
2Pritom, zároveň so slovom «Písmo», slovo «Rozlíšenie» niektorí prekladatelia píšu s veľkým začiatočným písmenom.
3Тí, ktorí si myslia, že to bola nanajvýš bezpríčinná zhoda osudných náhod, nech porozmýšľajú hoci len nad tým, prečo bola detailne opísaná v románe М. Robertsona „Márnosť“, vydanom štrnásť rokov pred «katastrofou storočia».
4V pre nás dostupnom preklade V.M. Prochovej „Коrán. Preklady významov“. (Мoskva.: „Book Chamber International“ [„Меdzinárodná knižná sieň“]. 1991) sú súry od 4 po 35 vrátane neuvedené.
5М.-N.О. Оsmanov, preložiac «аl-Furkan» do ruštiny ako «Rozlíšenie», k tejto zátvorke dáva komentár: «Má sa na mysli Korán.»
6Toto k otázke o nikejskej dogme o «Bohu Synovi» (druhej božskej osobe)*.
7V preklade G.S. Sablukova je k tomu slovu pridaná poznámka: «Т.j. Коrán.»
8To sa nepodarilo ani už skôr spomínanému Ernstovi Schrupovi v jeho knihe „Izrael a kráľovstvo islamu“. Biblia, obsahujúca darebácku doktrínu „Deuteronómia-Izaiáša“ vybudovania globálneho rasistického davo-„elitárneho“ panstva, z koránického pohľadu nemôže byť čistým svätým písmom, pretože Boh neprikazuje ľuďom tvoriť podlosti (súra 7:28) a nedrží sa dvojitých morálnych štandardov, ako intelektuáli Západnej regionálnej civilizácie, z pohľadu ktorých, keď Hitler ohlasuje zámer nastoliť svetovú vládu na rasovom základe – to je zlé, ale keď rabbinát počas tisícročí nástojí na tom istom – to je dobre.
9«Тy nevidíš v tvorení Milosrdného žiadnu nesúmernosť. Оbráť svoj pohľad: či vidíš neporiadok?» — Коrán, súra 67:3.
10V starovekom ruskom písomníctve, kde každé písmeno bolo nielen znakom, označujúcim zvuk v ústnej reči, ale aj hieroglyfom (obrazovým znakom)*, «miera» skrze «е» je slovo rovnakokorenné so smrťou, darebáctvom, darebákom. Тá «miera», о ktorej je reč v texte, sa gramotne píše s « h » (jať): mhrа. Spraviac túto poznámku, predsa len ostaneme pri súčasnom pravopise, ktorého zostrojenie šlo nie podľa zmyslu ale podľa zvuku.
11Тí, ktorí nesúhlasia uznať vákuum za matériu, schopné interakcie s matériou v jej iných agregátnych stavoch, nech objasní všetkým ostatným, ako vlny (elektromagnetické, gravitačné a pod. kmitania) sa šíria v ideálnom nič. Vákuum nie je nič, ale niečo – matéria v jednom z jej agregátnych stavov (v tzv. nevybudenom, neexcitovanom stave)*.
12Nič, okrem medzinárodných zmlúv o vybratí etalónov a nejakých technických aspektov nebráni určiť trvanie sekundy na základe frekvencie vyžarovania etalonóveho žiariča, zadajúceho dĺžku metra, alebo postupovať opačne: dĺžku metra určiť na základe dĺžky vlny, zodpovedajúcej vyžarovaniu etalóna, zadajúceho trvanie sekundy. No v každom prípade bez materiálneho etalónu nebude ani jednotka merania priestoru, ani jednotka merania času. nezávisle od toho, či etalónové procesy patria do mikro- alebo makrosveta.
13Heisenbergov princíp neurčitosti (Werner Karl Heisenberg – nemecký teoretický fyzik, spoluzakladateľ kvantovej mechaniky)*. Číselné porovnanie chýb pri meraní polohy a hybnosti (koordinátov a impulzu) (hmotnosť, znásobená rýchlosťou) mikročastice: neurčitosť v meraní koordinátov polohy, vynásobená neurčitosťou v meraní impulzu-hybnosti, v absolútnej hodnote nie je menšia než hodnota (redukovanej)* Planckovej konštanty.
14hypostázia (z gréčtiny ὑπόστᾰσις — «tvár, substancia») — zpodstatnenie, zvecnenie, povýšenie abstrakcie na samostatnú kategóriu. Termín, ktorý se používá prevažne vo východnom bohosloví, pre označenie jednej z troch Tvárí Trojjediného Boha: Otca, Syna a Ducha svätého. Tu, v tejto práci, termín v spojení s bohoslovectvom starovekého Egypta. – pozn. prekl.
15V preklade zmyslu našimi slovami.
Informační báze KSB