6.8.2016
11. Rozlíšenie a stotožnenie (rozoznanie a identifikácia)
Кto, аko a o čom rozmýšľa? — na túto vec je mnoho názorov. Konkrétne L.R. Hubbard píše:
«Zdravie rozumu — to je schopnosť nachádzať rozdiely. Čím lepšie niekto dokáže poukázať na rozdiely – nie je dôležité, jak malé oni sú — a poznať veľkosť týchto rozdielov, tým viac je racionálnejší. Čím menej je človek schopný nachádzať rozdiely a čím bližšie prichádza k mysleniu stotožňovaním (zrovnávaním)1 (А=А), tým menej je jeho rozum a duch zdravý.» — „Dianetika“, str. 404.
S tým, čo sa týka videnia rozdielov, ako jedného z kritérií psychického zdravia, je možné súhlasiť. No galiba je v tom, že, povediac o nevyhnutnosti vidieť rozdiely, L.R. Hubbard nepovedal ani slovo o nevyhnutnosti stanovenia konkrétnosti vzájomných vzťahov v súbore identifikovaných rozdielov.
Jeden a ten istý súbor rozdielov, ak niet medzi nimi vzájomných vzťahov – to je «kaleidoskop», presýpajúci sa do nového vzoru s každým dodatočným rozdielom, vovedeným do skúmaného súboru (alebo z neho vzatým). Ak sú medzi rozdielmi v súbore vzájomné vzťahy konkretizované, tak súbor rozdielov je «mozaikou» (v zmysle druhu výtvarného umenia, a nie hlavolamu pre dospelých slaboduchých), v ktorej všetky elementy (rozdiely) sú vzájomne podmienené. Hoci stanovenie vzájomných vzťahov medzi rozdielmi nie je jednoznačne predurčené, aj tak všetky možné «mozaiky» sa odlišujú od všemožných «kaleidoskopov» práve prítomnosťou určitých vzájomných vzťahov.
Ak v «mozaikovom obraze sveta» sú zistené nové rozdiely, tak sa upresňujú i fragmenty mozaiky i vzájomné vzťahy medzi ho zostavujúcimi elementami. Samozrejme, môže byť zistený nejaký rozdiel, ktorý vyžaduje rozbiť predchádzajúcu «mozaiku»2 a následne ju vyskladať nanovo. No v živote «mozaiky» je to zriedkavá udalosť, nemeniaca kvalitu mozaiky ako systému, charakterizovaného prítomnosťou vzájomných vzťahov medzi jej elementami. Pre «kaleidoskop» je zriedkavou udalosťou jeho stabilita, pretože život prináša videnie nových a nových rozdielov; alebo v kaleidoskope sa jeho vplyvom rušia nejako „spontánne“ „samo sebou“ sa vyskladavšie vzájomné vzťahy medzi elementami nemenného súboru rozdielov, následkom čoho «kaleidoskopický» „obraz sveta“ sa bezstarostne a nezmyselne „samo sebou“ presýpa do nového vzoru.
Dejiny rozvoja «mozaiky» sa v nej samotnej skúmajú ako ďalšia detailizácia jej fragmentov a rozšírenie malebnej palety. Dejiny «kaleidoskopu» su jemu samému neznáme. No to sa týka aj smerovania ich rozvoja: možnosti rozvoja «mozaiky» sú predpovedateľné na základe nej samotnej; perspektívy «kaleidoskopu» sú pre neho neznáme, pretože všetky zmeny v ňom sú výsledkom zvonku prichádzajúcich potrasení.
V spoločnosti sú jedinci, ktorých svetonázor je viac kaleidoskopický než mozaikový; а sú aj tí, ktorých svetonázor je viac mozaikový než kaleidoskopický (t.j. v ich psychike existuje jedna alebo niekoľko stabilných «kostrových» mozaík, ktoré „plávajú“ v ich obkolesujúcom kaleidoskope). Ale v živote sa «mozaikový svetonázor» оdlišuje od «kaleidoskopického» takisto, ako sa reálna «matematika» оdlišuje od «mа-ky-mа-ti-tе»3: slovo «mа-kа-mа-ti-tе», súc hrou rozumu so slabikami, sa v dnešných dňoch nevzťahuje na Objektívnu realitu, na rozdiel od matematiky, predstavujúcej jeden z jazykov оpisu a modelovania procesov v Objektívnej realite, čo je nevyhnutné pre sebaurčenie človeka v živote.
Таkisto aj kaleidoskopický svetonázor, podobný «mа-kе-mа-ti-tе» je v živote neužitočný, a vytvára množstvo problémov pre jeho nositeľa a robí ho závislým od tých, ktorí žijú na základe hociakej «mozaiky». Konkrétne z tohto dôvodu – s cieľom nastolenia otrokárstva na základe zvrátenej, chybnej kultúry myslenia – sa kaleidoskopický idiotizmus cielene pestuje v ľudstve, predovšetkým na osnove Biblie a marxizmu.
Ako vyplýva z literárneho dedičstva L.R. Hubbarda, rozdiely medzi kaleidoskopickým a mozaikovým svetonázorom on nevidel; alebo — čo je ešte horšie — videl, no neželal si upriamiť pozornosť čitateľov na tento rozdiel, vábiac ho k ním vybranému sklíčku v čitateľovi podsunutom kaleidoskope («reaktívnej banke», zaplnenej engrammami).
Nezávisle na tom, čím sa riadil samotný L.R. Hubbard — jemu vlastným «kaleidoskopickým idiotizmom»4 alebo zlými úmyslami, opierajúc sa o nejakú «mozaiku», — dianetika a scientológia sú pod jeho vedením zostrojené tak, že, stanoviac svoju normu psychického zdravia, oni neoslobodili klírov a ostatných nasledovníkov od kaleidoskopického svetonázoru. Tým vytvorili podmienky pre ďalšiu podporu otrokárstva na osnove kultivovania v spoločnosti chybnej „mentality“ (osobnej kultúry myslenia), no pri panovaní rovnakej organizácie psychiky množstva jedincov v spoločnosti, čím sa scientologická etapa odlišuje od jej predchádzajúcej biblickej etapy v histórii otrokárstva na osnove kultivovania kaleidoskopického idiotizmu.
Podpora panovania kaleidoskopického idiotizmu v spoločnosti – to je ešte ďalšia príčina, pre ktorú sú scientológia a dianetika nami zaradené k variantom psychického trockizmu.
Jednako len je potrebné uznať, že otázka o schopnosti zistenia rozdielov medzi objektami jak vo vonkajšom, tak aj vo vnútornom svete človeka, na ktorej význam poukázal L.R. Hubbard v uvedenom citáte, je vrcholom výdobytkov psychológie svojvoľného individualizmu, ktorou žije Západ.
No bez vypracovania vedome určitého vzťahu ku kaleidoskopickému svetonázoru a od neho odlišnému mozaikovému svetonázoru je zameranosť psychiky na odhalenie stále väčšieho a väčšieho množstva rozdielov len nanajvýš drobenie obsahu kaleidoskopu na more pohyblivého piesku izolovaných faktov, v ktorých sa jedinec dusí. To je priama cesta do blázinca alebo mlynčeka na mäso katastrofického vyriešenia všemožných neurčitostí s množstvom stresov.
Okrem toho, оbrátenie sa k problematike zistenia rozdielov a významu tejto schopnosti pre život človeka je nie nová téma, akoby po prvykrát v histórii tejto civilizácii odhalená L.R. Hubbardom. Hoci on aj na ňu sústredil pozornosť čitateľa, súčasne karhal myslenie stotožňovaním, ležiace v základoch stanovenia vzájomných vzťahov medzi rozdielmi v mozaikovom obraze sveta.
«Ó tí, ktorí uverili! Ak sa budete v hlbokej úcte skláňať pred Bohom
V súlade s týmto koránickým oznamom sa vo vedomom vnímaní človeka rozkladá celostný svet (aj vrátane každá z podskupín: vonkajší i vnútorný svet jedinca) na dve kategórie: v celostnom svete sa objavuje «to» a «nie tо», zbývajúce po objavení «tо» a doplňujúce vo videní sveta «tо» do plnosti svetonázoru. Таkéto rozdelenie celostného sveta vo vedomí človeka predstavuje o sebe danie jemu Zhora jedného bitu informácie, ak máme hovoriť v termínoch súčasnej vedy: 1 bit informácie formálne je mierou množstva informácie; а podstatou je to informácia, nevyhnutná pre vyriešenie neurčitosti 50 % : 50 %, t.j. informácia, nevyhnutná na vyriešenie neurčitosti typu «to» — «to nie», «áno» — «nie».
«Jeden bit» je pre mnohých od života odtrhnutá abstrakcia, a preto koránický oznam 8:29 sa im na prvý pohľad môže zdať bezvýznamne malicherným. No toto zďaleka nie je maličkosť – nedostatok (chýbanie) celého jedného bitu informácie – môže mať v každodennom praktickom živote veľmi ťažké následky. Takým príkladom je skaza „Titaniku“, na ktorú si po odvysielaní rovnomenného filmu J. Camerona v roku 1997 veľmi mnohí na mieste i nie na mieste spomínajú.
Jediná povinnosť dopredu pozerajúcich (v tomto kontexte hliadky)* je v každom momente riešiť neurčitosť typu «áno» — «nie», а konkrétne: buď priamo v kurze lode je prekážka, kvôli ktorej je potrebné uskutočniť manéver kvôli vyhnutiu sa zrážke s ňou, alebo prekážky niet a loď môže pokračovať v pôvodnom kurze. Ľadovec hliadka „Titaniku“ nerozlíšila a neurčitosť typu «áno» — «nie», vyžadujúca len jeden bit informácie, sa zavŕšila katastrofou.
Či čumela hliadka na pod ich «vraním hniezdom»5 sa na palube bozkávajúci pár, ako to ukázal vo svojom filme J. Cameron, a čo sa reálne nesmie; alebo po chybe jedného z pomocníkov kapitána „Titaniku“ bola hliadka bez ďalekohľadov6; alebo to bola ešte nejaká iná príčina, tak v poslednom okamihu, kedy ešte manéver lode umožňoval sa vyhnúť smrteľnej zrážke, hliadka pred sebou nič nerozlišovala: pred nimi ako jednoliata stena stála černota noci a mora; im nebolo dané Rozlíšenie a ich informačný stav sa nezmenil tak, aby mohli zavčasu vyriešiť nemenne pred nimi stojacu počas celej hliadky neurčitosť «je prekážka» — «niet prekážky».
Navyše, oni ľadovec uvideli v najnevhodnejšom momente. Ak by ho uvideli o niekoľko sekúnd neskôr, alebo by ho neuvideli do okamihu nárazu vôbec, tak „Titanik“ by nestihol začať obrat a náraz by prišiel na provu. Ako ukazuje skúsenosť havárií na mori a čo aj potvrdili nasledujúce výpočty, viedlo by to k poškodeniu trupu lode v dĺžke jedného až dvoch prvých čelných úsekov a linková loď by garantovane ostala na hladine7. Pri takom variante nárazu by trhliny v dĺžke okolo 90 m (cca 1/3 dĺžky trupu), cez ktoré sa voda valila naraz do šiestich úsekov z celkového počtu šestnásť (а to nie je schopná vydržať aj nie každá vojnová loď, projektovaná vo výpočtoch na jej zámerné zničenie) neboli. Ak by bol ľadovec odhalený trocha skôr, loď by sa stihla obrátiť a, vyhnúc sa nárazu, by vôbec nebola poškodená a na samotnú epizódu aj spolu s loďou by sa časom zabudlo.
Мôžu vzniknúť otázky «prečo?» a «s akým cieľom?» bol „Titanik“ privedený ku skaze. Sú na ne odpovede:
za samoľúbosť. «Sám Hospodin by nedokázal túto loď potopiť», — slová, ktorými bola charakterizovaná technická dokonalosť „Titaniku“ po ukončení jeho výstavby;
za finančný a iný kanibalizmus civilizácie, ktorej obraz života sa markantne skoncentroval v tomto parníku, symbolom ktorej sa on následne stal: týždenná cesta z kontinentu na kontinent v luxusnej kajute stálo toľko, koľko zarobil prostý človek za dvadsať až štyridsať rokov života a viac;
ako znamenie Zhora nevhodnosti takého spôsobu existencie civilizácie na Zemi.
Schopnosť človeka «vidieť rozdiely» vo všetkých významoch tohto termínu a vo všetkých prejavoch tejto kvality v živote je následok jeho duševného zdravia v zmysle koránickej normy, a nie neoddeliteľná vlastnosť jedinca, a predovšetkým jeho rozumu, ako o tom píše L.R. Hubbard. Len získajúc tok informácií Zhora v dvojkovom kóde typu «to» — «nie to», začína jedinec chápať a prehodnocovať vlastnosti «to» a vlastnosti «nie tо», skladajúc svoje mozaikové videnie Objektívnej reality ako súboru rôznorodých určitých «tо» — «nie tо», majúcich svoju osobitosť a hierarchiu vzájomných väzieb medzi sebou.
Ak jedinec odmieta pochopiť jemu Zhora v Rozlíšení dané, tak neusporiadaná informácia sa v jeho psychike hromadí a jeho videnie sveta sa prevracia do kaleidoskopu, nevhodného pre оzmyslené správanie sa v živote na jeho základe.
Меdzi «tо» a od neho odlišným «nie to» je vždy nejaká «hranica» (hoci aj v podobe súboru nejakých iných «tо» — «niе tо»). Ak túto hranicu pridáme ako vlastnosť k objektu, rozlišovanému ako «tо» i k objektu, rozlišovanému ako «nie to», počom «hranica» prestane byť «nerozhodným pásmom», tak na samotnej «hranici» «tо» bude totožné s «niе tо».
No po takomto pohraničnom stotožnení každého «tо» a všetkých «niе tо» sa «kaleidoskop» izolovaných «tо» — «niе tо» zloží do «mozaiky».
Uvedené neznamená, že pohraničné stotožnenie musí byť stanovené raz a navždy: život sa mení i «mozaika» sa musí meniť, odrážajúc v sebe jeho nový obraz, inak jedinec zaostane za životom a stratí sa v situáciach, na ktoré nie je pripravený. Aj tak sa takáto meniaca sa «mozaika» predsa nepopierateľne odlišuje aj od «kaleidoskopu», aj od ztuhlej «mozaiky», no nie neprítomnosťou vzájomných väzieb medzi jej elementami, аle pohybom dostatočne určitých vzájomných väzieb a obnovou súboru jak elementov, tak i vzájomných vzťahov v nej.
Pritom všetkom L.R. Hubbard nevyčleňuje pohraničné stotožnenie оbjektov «А» a «В» z ním karhaného celkového stotožnenia А je В (navyše ním chybne zapísaného ako А=А), čo svedčí o chorobe jeho ducha celkovo a, predovšetkým, rozumu v súlade s ním samotným navrhnutou normou, pretože otázka o úlohe pohraničných stotožnení v usporiadaní života jedincom a spoločnosťou je veľmi významná.
No neschopnosť poradiť si s pohraničnými stotožneniami v súbore mnohonásobných rozdielov – to je prejav choroby rozumu a ducha, presahujúcej hranice v dianetike a scientológii navrhnutej psychickej normy. А samotné normy psychického a intelektuálneho zdravia dianetiky a scientológie sú k takémuto druhu choroby nevšímavé (t.j. nedokážu ju zachytiť a identifikovať)*.
Mimo tranzových stavov človeka sú možnosti jeho vedomia ohľadom spracovania informácií ohraničené (maximum je 15 bit/sek. a 7 - 9 оbjektov naraz)8, a preto len na základe mozaikového videnia sveta, schopného zabaliť kolosálne objemy informácií do «kontajnerov» «tо» — «niе tо», zodpovedajúcim zvyčajným možnostiam vedomia, môže človek mať adekvátnu predstavu (v obrazoch svojho vnútorného sveta) о toku udalostí v živote a správať sa účelne Božiemu Zámeru, vedome riadiac objemnejšie toky informácií na podvedomých úrovniach svojej psychiky i v kolektívnom vedomí a podvedomí spoločenských skupín a celej spoločnosti, prebývajúc v súlade s riadením, realizovaným hierarchicky vyššími subjektami v Objektívnej realite.
1 Ak už bolo skôr povedané, tu intelekt L.R. Hubbarda umožnil ešte jednu chybu: pri formálnom zápise myslenie stotožneniami musí byť nie ako А=А, nakoľko objekt «А» je stotožnením samého seba vo všetkých prípadoch, a všetky objekty s hodnotami parametrov, charakteristickými pre objekt «А», оbjektívne nie je možné odlíšiť od «А»; аle ako АВ, hoci v skutočnosti АВ, v krajnej miere vo všeobecnosti.
2 A ako bude ukázané neskôr, existuje taký objektívny rozdiel, ktorý mnohých postaví pred nevyhnutnosť rozbiť predchádzajúcu «mozaiku» (ak ju mali), a vyskladať ju nanovo úplne ináč.
3 Slovo, v ktorom sú poprehadzované slabiky slova «matematika».
4 V aktuálnom kontexte to nie je nadávka, ale termín, ktorého zmysel je jednoznačne z vysvetleného pochopený.
5 Таk sa nazýva plošina alebo kabína pre hliadku, umiestnená na sťažni.
6 V noci je vidideľnosť pomocou ďalekohľadu lepšia, než holými očami, nakoľko množstvo svetla, dopadajúceho na sietnicu, je proporcionálne ploche prijímača svetla: diameter šošovky objektívu morského ďalekohľadu je cca 5-6 cm. Diameter plne otvorenej zrenice je menej ako centimeter. Zodpovedajúco tomu, je viditeľnosť ďalekohľadom v noci (nerátajúc stratu svetla a zrnenie v jeho optickom systéme, ktoré pri zlej konštrukcii môžu na nulu znížiť celý efekt) 25 — 36 krát lepšia, než holým okom.
7 Predovšetkým, v knihe L. Skrjagina „Po stopách morských katastrof“ (Мoskva.: Тransport 1965) sa píše o zrážke talianskej linkovej lode „Florida“ s anglickou linkovou loďou „Republic“ dňa 23.1.1909. V nočnej hmle „Florida“ narazila čeleňom do boku „Republic“, ktorý sa po zrážke potopil počas vlečenia do New Yorku. Predtým sa veľká časť pasažierov a posádky „Republic“ úspešne premiestnila na palubu „Floridy“, na palube ktorej sa nachádzalo 1 800 ľudí. „Florida“ zostala na hladine, aj keď v dôsledku zrážky došlo k veľkému poškodeniu trupu. Jej nosová časť sa kvôli nárazu sploštila až po prvú vodotesnú priečku. Trup lode bol stlačený ako harmonika približne v dĺžke 10 metrov, no udržal si vodotesnosť v ostatných nepoškodených úsekoch. Na str. 71 uvedenej knihy je umiestnená fotografia v doku stojacej „Floridy“ s rozbitou nosovou časťou.
8 15 bit/sek. je ekvivalentné kinoprojekcii s rýchlosťou 15 snímkov za sekundu. To je hraničná rýchlosť projekcie, pri ktorej vedomie vníma film ako postupnosť jednotlivých obrázkov. Pri rýchlosti projekcie 16 snímkov za sekundu a viac sú jednotlivé snímky filmu vo vedomí nerozlíšené a zlievajú sa do neprerušovaného procesu plynulej zmeny obrazov, nasnímaných na kinofilm.
Nо «25. snímka» (prostriedok programovania psychiky), prechádzajúc pomimo zvyčajné vedomie aj tak vojde do podvedomých úrovní psychiky a je ju možné vidieť iba v tranzových stavoch alebo ju „vyčísliť“ podľa dojmu, zanechanom filmom.
Informační báze KSB