7.2.2016
...A hoci to posledné sa týka nie každého, svätosti vysluhujúceho, tak spravodlivo dáva výčitku všetkým súčasným hierarchom, kompletne prázdnosvätým.
Okrem toho, apokryf odporúča:
«Vyživujte sa všetkým tým, čо sa nachádza na stole Božom: plodmi stromov, zrnami a užitočnými trávami, mliekom zvierat, včelím medom. Všetko ostatné jedlo je dielom rúk Satana, vedie k hriechu, chorobe, smrti (...) Lebo, popravde, Ja vám hovorím: blažení tí, ktorí jedia jedlo zo stola Hospodinovho a vyhýbajú sa všetkým ohavnostiam Satana».
Je to prísnejšie, ale dobrotivé ohraničenie potravy, než staro- a novozákonné, a taktiež aj koránické: v ňom je zakázané zabíjanie zvierat na potravu, čo je mravnou a etickou osnovou civilizácie iného typu.
V súčasnom súbore tohto apokryfického Evanjelia sme prijali pravopis, odlišný od tradičného cirkevného. V hovorovej reči niet veľkých a malých zvukov (ako písmen v písanej). Nový zákon, aj v jeho kánonickom obraze, nikde nedosvedčuje to, žeby sa Ježiš povyšoval nad svojimi súčasníkmi podľa tela, preto osobné zámeno «Ja», zvyčajne prijímané veľkými písmenami, je v preklade v texte slov Krista nami prijímané malými písmenami. V našom chápani kontextu, slová «Syn Človeka», hoc aj majú v sebe otlačok stvetonázoru patriarchátu, tak sa vzťahujú na všetkých ľudí bez výnimky, а nie výlučne ku Kristovi, preto sú takisto prijímané malými písmenami, bez zvýraznenia ich začiatkov veľkými.
Z porovnania týchto fragmentov apokryfickej Blahozvesti Krista so skôr uvedenými úryvkami Blahozvesti Krista z kánonických Evanjelií je jasné, že zvestujú o jednom a tom istom, aj obsahovo jedno a to isté, no utajenú Blahozvesť Krista v apokryfickom texte Jána netreba skladať z roztrúsených fragmentov: ona je celostná; je iná – nie novozákonná – Ján svedomite zapísal všetko, čo pochopil, na rozdiel od kánonizátorov Nového Zákona, ktorí zlomyseľne odstránili z kánonu všetko, čo usvedčovalo ich, i ich pánov. 13. kapitola Prvého listu Pavla Korinťanom textovo reprodukuje zmyslovo blízko aj po mnohonásobných prekladoch jeden z odsekov аpokryfického Evanjelia Krista, čo taktiež významne svedčí o pravosti (originalite) apokryfu a jeho, zo zlého úmyslu, zámerného odstránenia z kánonu.
No z porovnania tohto apokryfického Evanjelia Krista s Nicejským symbolom-vyznaním viery je takisto jasné, že v každom z nich je vyjadrená iba jemu vlastná zámernosť, cielenosť učenia, viery, života. Аpokryfické Evanjelium Sveta Ježiša Krista odhaľuje (objasňuje)* slová apoštola Pavla: «... naša spôsobilosť je od Boha. Оn nám dal spôsobilosť byť služobníkmi Nového Zákona, nie písmen, ale Ducha, pretože písmeno zabíja, a Duch oživuje.» - Druhý list Korinťanom, 3:5, 6. A cirkev seba usvedčuje z vopred premyslenej cenzúry a odstránenia Blahej zvesti Krista celému Svetu z kánonu jej Písma aj tým, že vo veršoch kapitoly 3:5, 6, Druhého listu Korinťanom píše «duch», začínajúc slovo malým písmenom, hoci Pavol jasne nástojil na Duchu Svätom, oživujúcom, označenom v liste veľkými počiatočnými písmenami.
Ti, ktorí spochybňujú pravosť citovaného apokryfu, ktorí nesúhlasia s povedaným o vybranom odstránení z kánonu Nového Zákona samotnej Blahozvesti Krista, tí nech nájdu znamenie toho, že ani jeden z množstva učeníkov Krista nezanechal písomný výklad Ježišom prinesenej Blahozvesti ako takej – mimo biografickej informácie o živote Ježiša, syna Márie. Kánonické Evanjelia takým výkladom nie sú, pretože podstatou krátke biografické informácie o pozemskom živote a konaní Ježiša, syna Márie, v ktorých sa Blahozvesť Krista vykladá v minimálnom objeme natoľko, nakoľko bez toho výkladu sa v biografickej kronike nedá zaobísť, hoci mnohí „mocní“ tohto sveta by sa chceli zbaviť aj toho, čo zostalo v kánone. A nech tí, čo nesúhlasia s uvedeným, aktuálne ukážu, kde a v čom konkrétne klame spomínaný apokryf. [1].
Taktiež je užitočné poznamenať, že, ako je zjavné z textu citovaného apokryfu, Ježiš neučil mnohobožstvo a modloslužobníctvo, ale bol Božím pohanom a učil svojich podľa tela súčasníkov Božiemu Pohanstvu[2]. Cirkvi, nesúce Jeho meno, odsudzujú Božie Pohanstvo a učia klaňaniu sa modlám dogiem, nimi vytvorených a strativších jednotu so životom.
Medzi tým, kvôli čomu prichádzal na svet Kristus, bolo aj vykorenenie nižšie citovanej doktríny vybudovania globálnej rasovej „elitárno“-otrokárskej civilizácie, neskôr tak zvanej (podľa nás od Božích prorokov nemohla pochádzať taká ohavnosť), podľa citovaných zdrojov, doktríny „Deuteronómia-Izaiáša“. Túto doktrínu zdanlivo Ruská, zdanlivo pravoslávna cirkev, ako aj všetky ostatné biblické kulty, uznáva za svätú a Bohom vnuknutú, ani trocha sa nezamýšľajúc o jej vzídení z výmyslov pozemskej hierarchie služobníkov kultu egyptského Amona – nazvaného pre pasených kresťanov menom Amiň (v latinskej liturgii Amen)*. A ona zavádza a rozširuje, prebývajúc medzi národmi Ruska, túto rasovú parazitickú doktrínu a ničí ňou mravnosť mnohých ľudí. Cirkev potláča ich slobodu vôle a svedomie vyvolávaním strachu pred trestom pekelného ohňa za trest kvôli akoby odpadlíctvu od Boha – kacírstvu tých, ktorí odmietnu jak túto ohavnosť, tak aj cirkev, ju zasievajúcu v mene Pravého Boha. А globálno historická podstata tejto ohavnosti je takáto:
“Nedávaj na úrok svojmu bratovi (podľa kontextu súkmeňovcovi-židovi) ani striebra, ani chleba, ani hocičo iné, čo je možné dávať na úrok; cudzincovi (t.j. nie-židovi) dávaj na úrok, aby pán boh tvoj (t.j. diabol, ak sa podľa svedomia pozrieme na podstatu úrokového parazitizmu) ťa požehnal vo všetkom, čo sa robí rukami tvojimi na zemi, do ktorej ideš, aby si v nej vládol (posledné sa týka nielen staroveku a nielen starovekým židom obetovanej Palestíny, pretože je to vzaté nie zo správy o rozšifrovaní jedinečného zvitku, nájdeného vo vykopávkach, ale zo súčasnej, masovo publikovanej knihy, propagovanej všetkými cirkvami a časťou „inteligencie“ ako večnej pravdy, danej akoby Zhora.“ - Deuteronómium, 23:19, 20. „I budeš vládnuť nad mnohými národmi, a oni nad tebou vládnuť nebudú“ - Deuteronómium, 28:12. „Vtedy synovia cudzincov (t.j. nasledovné pokolenia nie-židov, ktorých predkovia vliezli do zámerne nesplatiteľných dlhov voči plemenu úžerníkov-spoluveriacich) budú stavať tvoje múry (takto teraz mnohé rodiny arabov-palestíncov vo svojom živote závisia od možnosti pracovných ciest do Izraela) a ich králi ti budú slúžiť („Ja som žid kráľov – vyjadrenie jedného z Rottschildov na nepodarený kompliment na jeho adresu: „Vy ste kráľ židov“); lebo vo svojom hneve som ťa ničil, ale vo svojej milosti budem k tebe milostivý. I budú tvoje brány otvorené, nebudú sa zatvárať ani vo dne, ani v noci, aby bolo k tebe prinášané bohatstvo národov a boli privádzaní ich králi. Lebo národy a kráľovstvá, ktoré ti nezochcú slúžiť, zahynú, a také národy budú úplne vykorenené” — Izaiáš, 60:10 - 12.
Hierarchovia všetkých akoby-Kresťanských Cirkví, aj vrátane hierarchie Ruského Pravoslávia, nástojac na svätosti tejto ohavnosti, а kánon Nového Zákona, ktorý prešiel cenzúrou a redakciou ešte do Nicejského koncilu (325 n.l.), v mene Krista, bez akýchkoľvek k tomu podkladov, ju vyhlasujú do skončenia vekov za blahý Boží úmysel:
“Nemyslite si, že Ja som prišiel narúšať zákon alebo prorokov. Ja som neprišiel narušiť, ale vyplniť. Skutočne vám hovorím: dokiaľ neskončia nebo i zem, ani jeden zápis a ani jedna čiarka nezmizne zo zákona, pokiaľ sa všetko nenaplní“ - Маtúš, 5:17, 18.
Z toho je možné pochopiť, že pohoršovanie sa pravoslávnych i ostatných pastierov nad činnosťou scientológov, nimi obviňovaných z osobitnej oddanosti mamonárstvu a nastolenia neobmedzenej kontroly nad ľuďmi, je prejavom lokajstva pred svojimi pánmi: pokorný otrok pozemských pánov, majiteľov biblického projektu prestavby sveta predpokladá, že jeho majitelia majú právo sťahovať všetko bohatstvo na Zemi, а všetci ostatní nemajú právo sa zaoberať svojou ekonomickou nezávislosťou na nich. Okrem toho, je to určitá analógia novozákonnej príhody o slamke, spozorovanej pokrytcom v cudzom oku, v rovnakej dobe, kedy z vlastného oka trčí brvno, zasadené v mozgu.
Hoci jednotlivec sa vlastným úsilím s trieskou alebo slamkou v oku vysporiadať môže, tak, ak skoro každý z nás má do činenia s „brvnom“ vo vlastnom oku, sa jedinec samotný brvna nezbaví. Odvalenie „brvien“ a odstránenie ich následkov vyžaduje cieľavedomé kolektívne úsilie, na čо väčšina tých, ktorí vyzývajú iných vybrať „brvná“ zo svojich očí, zabúda. Ako vidíme, cenzori a redaktori Nového Zákona toto podobenstvo prevrátili, podnecujúc individualizmus v spoločnosti a napomáhajúc jeho neplodnému prekvitaniu. [3]
Ale ak to všetko, nami uvedené z cirkevnej literatúry a dejín ustanovenia cirkví, nie je prejavom satanizmu, tak potom, čo také satanizmus je? Jednako, majúc všetku tú ohavnosť v Cirkvi, pánom ktorej oni slúžia, оtec Alexij a množstvo jemu podobných bez tieňa pochybnosti predstavujú pravoslávnu tradíciu ako jedine dokonalú, ako ostatne, aj predstavitelia ostatných kultov, ktorí zabudli na to, «že písmeno zabíja, a Duch oživuje» - Druhý list apoštola Pavla Korinťanom, 3:6.
No s takým vzťahom k reálnemu životu, aký je v historicky reálnych cirkvách, príduc Kristus znova, ako aj prvý raz len s Dobrým Slovom, а nie s neporaziteľnou vojenskou silou, namierenou proti odmietajúcim Pravdu, mnohí, nazývajúci seba kresťanmi, si navzájom prehryznú hrdlá za právo vbiť prvý klinec do Jeho tela. Dohryzú sa preto, lebo Pravda – v ich videní Života, zlobne zvrátenom bezduchou aroganciou sebaopojenia – sa nezmeniteľne ukazuje ako satanizmus.
Ale príduc Antikrist, oni sa bez reptania pred ním sklonia a vyhlásia ho za kráľa zeme i nebies v sebaoslepení pýchou Laodikijskej cirkvi... Ich pohoršenie vo vzťahu k «antikristom» minulých, dnešných i budúcich časov – to je verné poddanstvo Antikristovi: z časti neželanie uznať spravodlivých, a z časti neželanie prijať démonov nižšieho rangu za Antikrista.
Historicky reálne kresťanstvo a cirkevná vierouka sú plodom pokušení, pred ktorými varoval učeníkov Ježiš, vyzývajúc ich k spoločnej modlitbe v Getsemanskej záhrade, a ktorú volaní učeníci prespali, nevnímajúc volanie Zhora.
Táto neúčasť v modlitbe ich oddelila od Krista a spojila s ostatným davom, ktorý svojou bezvierou-nedôverou Bohu v skutočnosti uvidel predstavy ich vlastného chápania o umučení-poprave Krista, dokonaného «podľa Písma» («Áno, vyplnia sa Písma.» - Маrek, 14:49, Ján, 13:18) ľudí napriek blahému Božiemu úmyslu: «Ak by ste vedeli, čо znamená: chcem milosť, а nie obetu, tak by neodsúdili nevinných...» - Маtúš, 12:7; «Poďte, naučte sa, čo znamená chcem milosť, а nie obetu.» — Маtúš, 9:13. Umučenie Krista nebolo, аle bolo tak, ako sa o tom poznamenáva v Múdrosti Šalamúna (kap. 2), i čo sa vysvetľuje v Koráne (súra 4: 156, 157): Boh povzniesol Ježiša k Sebe, predchádzajúc týmto vznesením úkladom nečestných ukrižovať pravoverného, а všetci odklonivší sa od bezprostrednej viery Bohu uvideli v skutočnosti svoje myšlienky «podľa Písma» a dosvedčili svoje pokušenia v Novozákonných textoch.
No nič v živote nedosvedčuje to, že biblická doktrína vybudovania globálneho rasového „elitárno“-otrokárskeho panstva je blahým Božím zámerom. Naopak, každé ozmyslené konanie, podrývajúce jej moc nad spoločenstvami i rozumom ľudí, nachádza podporu Zhora.
To všetko hovorí o tom, že nech by sa v čom a ako pomýlil L.R. Hubbard, tak hĺbavý, premýšľavý vzťah podľa svedomia k jeho dedičstvu je oveľa menej nebezpečný, než bezmyšlienkovité nasledovanie do otroctva a rasizmu za slepými vodcami z biblických kultov a tradičnej svetskej kultúry Západu a Ruska, ktorí zabudli slová, k ním obrátené Zhora prostredníctvom Krista: «Prečо Ma voláte: Pane! Pane! – a nerobíte to, čo Ja hovorím?» - Lukáš, 6:46.
[1] Pre poriadok a zamedzenie chaosu v hlave to prehľadne zhrnieme: Učenie Krista, alebo Blahá zvesť Krista – to je Zvestovanie Zhora dané ľuďom skrze slov Krista. Zapísal ho učeník Ján ako Еvanjelium Sveta Ježiša Krista od učeníka Jána – ono bolo cirkvou pred verejnosťou utajené - preto apokryf. Nový zákon – to sú kánonizované evanjeliá ostatných učeníkov, ktoré ako cenzúrované a upravované diela, písané na objednávku v neskoršom období, obsahujú nie úplné a naviac aj rozkúskované Učenie Krista. K Novému zákonu možno priradiť aj listy apoštola Pavla a učeníka Petra a Zjavenie Jána – pozn. prekl.
[2] Slová pohan, pohanstvo netreba chápať v cirkvou pretlačovanom význame modloslužobníka, barbara, neveriaceho, príslušníka primitívnych náboženských kultov. V skutočnosti pohan, pohanstvo – to je o predkresťanskej, nie nicejským dogmatizmom sprofanovanej viere Bohu. – pozn. prekl.
[3] Toto zvrátenie podobenstva z Evanjelia, vyjadreného aj v ľudovom prísloví: „V cudzom oku triesku hľadáš, a vo vlastnom brvno nevidíš!“ nie je výmyslom autorov tejto práce, ale skutočne, priznajme si to, ak ho počujeme, tak to vnímame ako upozornenie v zmysle „Nestaraj sa o iných, ale hľaď si seba!“ a odsúva pozornosť jednotlivca na vedľajšiu koľaj, nasmeruváva jeho vedomie preč od uvedomenia si toho, že to brvno je nielen jeho vlastným problémom, problémom, spôsobeným jeho vlastným chybným algoritmom správania sa, ale problémom všetkých, a teda spôsobeným niečim vonkajším, čo ovplyvňuje správanie sa nielen jednotlivca, ale aj celej spoločnosti. A ak to brvno je tak veľké, že je v očiach všetkých, tak isto stojí za pozornosť hľadať toho príčinu, aby sme nechodili a nežili ako slepí ... – pozn. prekl.
Informační báze KSB