2.2.2016
3. Dvojité štandarty
Tentokrát nebude rеč o dvojitých štandartoch v politike, ale o tom, čo sa s počiatkom kompjuterizácie stalo každodennosťou pre veľmi veľa ľudí. Predpokladajme, že pracujete na počítači, pokúšate sa spustiť nejaký program alebo otvoriť nejaký súbor nejakého dokumentu. Presne viete, že program je funkčný, programový alebo dátový súbor v systéme prítomný je, že nie sú chránené heslami a pod. No namiesto zvyčajného a skutočného otvorenia dokumentu alebo začiatku vykonávania programového algoritmu, systém uviazne, „zamrzne“ a vypíše oznam o nemožnosti nájsť súbor alebo jeho jednotlivé komponenty na disku, alebo odmieta prístup preto, že ste neuviedli heslo, alebo Vami uložená práca systému je sprevádzaná nejakými postrannými efektami a pod.
Ak k niečomu takému dochádza na Vašom počítači, tak Vy, prirodzene, predpokladáte, že do systému prenikol vírus, že systém je nesprávne nastavený, že v ňom pracujete nielen Vy sám, ale niekto vo Vašej neprítomnosti alebo pre Vás neviditeľne blokuje Vašu činnosť a ukrýva pred Vami pomocou hesiel Vami vytvorené súbory a pre Vašu prácu potrebné komponenty systému a pod. Pritom je potrebné obrátiť pozornosť aj k tomu, že pre normálne pracujúce systémy počítača nemá význam, kedy ste sa obracali k nejakej informácii z tohto masívu, čo je prítomný na harddisku alebo disketách a «CD-ROM»-ách: systém zabezpečuje garantovaný prístup k informácii nezávisle od doby posledného prístupu k nej.
Ak máte nejakého známeho, na ktorého si niekedy spomeniete, napríklad, aby ste mu zavinšovali k Novému roku alebo k narodeninám, tak isto považujete za normálne, že nedostupné pre náhodné občasné spomenutie si sú jeho telefón a adresa zapísané vo Vašom zápisníku. Ak sa zaoberáte ľubovoľnou činnosťou, vyžadujúcou sústavnú komunikáciu s množstvom náhodných ľudí, tak Vaše zásuvky a písací stôl oťažievajú od množstva zápisníkov, denníkov, kalendárov a pod., obsahujúcich ich adresy, telefóny «M.P.» a pod. Ak všetok ten papier do zberu náhle zmizne alebo niečo z neho zabudnete pri odchode na služobnú cestu, tak skutočne sa množstvo Vaších kontaktov pretrhne, určité plány sa prekazia... Napriek tomu, že všetka informácia, nachádzajúca sa vo Vašich zápisníkoch, spolu s obrazmi tých istých zápisníkov je predsa uložená niekde v hlbinách Vašej duše-psychiky, kam nemáte samovoľný prístup podľa svojho vedomého priania. Ak by ste mali k tejto informácii ľubovoľný prístup, rovnako tak garantovaný, ako prístup k informácii v dobre nastavenom operačnom systéme počítača, tak by ste pozerali na všetky Vaše zápisníky ako na zbytočné bremeno a haraburdie.
Ale ak by sa Váš počítač správal presne tak, ako Vy spravujete svoju pamäť, tak by ste sa zaoberali chytaním vírusov, nastavením systému, zrejme by ste hľadali možnosť vymeniť operačnú pamäť alebo počítač za funkčné a pod. No vo vzťahu k sebe samému, Vy, obťažkaný množstvom zápisníkov, bez rozmyslu vyhlasujete: Ja som PSYCHICKY NORMÁLNY, NEMÁM ŽIADNE PROBLÉMY, na riešenie ktorých by som potreboval niečiu pomoc, môžem žiť ako predtým, ako som žil skôr i žiť takto v budúcnosti.
Príčina takéhoto ohodnotenia je prostá – tak žije väčšina Vašich známych, známych Vašich známych a celkovo väčšina obyvateľstva planéty. A takáto osobnostná kultúra psychickej činnosti sa považuje za normu. A ak nejaký človek je schopný si ľubovoľne spomenúť na všetku informáciu, čo prešla jeho piatimi zmyslami (šiesty zatiaľ ponecháme bokom), tak v spoločnosti „normálnych“ ľudí je vnímaný ako nenormálny – výnimočný fenomén.
Аle veď okrem pamäte sú človeku ešte dané zmysly, vnímavosť ktorých k tokom pre každého z nich vlastnej informácie sa takisto Vami nekontrolovane mení. Je to podobné tomu, ako Váš počítač nezávisle od Vás náhle vstupuje na internet a zobrazuje na displeji informáciu, ktorú ste nevedeli; alebo, keď sa Vy pokúšate prečítať informáciu z diskety alebo «CD-ROM»-u, dostávate informáciu «súbor nenájdený», «chyba čítania» alebo niečo podobné.
А okrem toho, existuje ešte intelekt, ktorý regulárne vystaví výsledok «2´2= s presnosťou оd 3 dо 5». Ak toto «2´2¹4» patrí obyčajnej aritmetike а subjekt nástojí konkrétne na tomto výsledku, tak usúdite, že on klame, osprostel od nadbytku pocitov a voľného času; alebo dokonca usúdite, že on je skutočný psychopat, ktorého je potrebné poslať na vyšetrenie k špecialistom. Ale ak toto «2´2¹4» nie je z oblasti zvyčajnej aritmetiky, ale je Vaším vlastným názorom ohľadom nejakej otázky úplne vzdialenej od aritmetiky, tak teda ako? o to viac, ak intenzívne oponujete názorom tých, ktorí sú presvedčení, že aj v tejto oblasti poznania existuje svoje «2´2=4», ale nijako nie «2´2= s presnosťou оd 3 dо 5», ako to vyhlasujete Vy i VÄČŠINA jedincov v spoločnosti? a čo robiť, ak sa Vám pritom podarilo „оblažiť“ spoločnosť tým, že ste sa stali profesionálnym psychiatrom s veľkou autoritou?
Аle okrem pamäte, zmyslov, intelektu sú psychike človeka vlastné ešte iné komponenty, medzi ktorými rozvitosť vzájomných väzieb a ich hierarchia takisto umožňuje položiť otázku o tom, čo je normou duševného zdravia pre človeka, a čo je odchýlkou od tejto normy? A kedy odchýlky dosahujú tú hranicu, za ktorou človek psychicky prestáva byť človekom, a predsa zachovávajúc navonok viditeľnú ľudskú tvár?
То jest, problém určite existuje a existuje nie jedno storočie. А historicky reálna psychiatria od historicky reálnej traumatológie sa odlišuje tým, že prevládajúca väčšina traumatológov nebude tvrdiť, že človek s dvoma zdravými nohami potrebuje ich pomoc preto, lebo sa mu v detstve prisnil sen o tom, že spadol pod vlak a zostala mu len jedna noha. No spoločné blúznenie psychopata a diplomovaného psychoanalytika o udalostiach, akoby majúcich miesto v reálnom detstve pacienta, sa môže v USA stať dostatočným na to, aby za mreže upratali už tretieho človeka za priestupky, ktorých sa on v reálnom živote nedopustil.
Тoto je možné preto, lebo historicky reálna psychiatria sa od drvivej väčšiny odvetví poznania a praktickej činnosti odlišuje tým, že nemá objektívne kritéria psychických noriem a spoľahlivé metódy odhalenia odchýliek od nich.
Táto jej zvláštnosť sa prejavuje, predovšetkým, v tom, že každý, najdúc u známych alebo v knižnici hrubú bibliu s názvom „Klinická psychiatria“, a prečítajúc ju od začiatku po koniec, uvidí, že on osobne má príznaky všetkých mánií a bláznovstiev, známych tej psychiatrickej škole, ku ktorej patria autori biblie: ako mu raz bolo nepríjemne sa nachádzať v uzavretej miestnosti (diagnóza - klaustrofóbia); ako veľmi chcel mať knihu a ukradol ju priateľovi (diagnóza - kleptománia); strach z tmy, obavy z výšok, niekto sa «nie takto» pozrel a pod. Ak takéto spomienky, tak či onak vlastné každému, začne stimulovať a komentovať profesionálny psychiater, tak mu vo všeobecnosti nič nebráni za prítomnosti kolegov zdokumentovať odpovede na tématicky vybrané otázky a …jednym pacientom, zapísaným v evidencii alebo umiestneným v klinike, sa stalo viac.
Približne na takejto procedúre výberu situácií z pamäte, zodpovedajúcich dopredu vybranej diagnóze, sa zakladajú mnohé zneužitia psychiatrie.
No na druhej strane sú známe takisto nie ojedinelé prípady, keď ľudia, prajúc si vyhnúť sa súdnemu vyšetrovaniu alebo vykonaniu rozsudku (nástupu výkonu trestu)*, úspešne simulovali bláznovstvo a profesionálni psychiatri ich nedokázali odhaliť: najznámejší v Rusku je Ter-Petrosian (Kamo) — jeden z činovníkov RSDRS (Ruská sociálno-demokratická robotnícka strana)*, odsúdený v Rusku rozsudkom smrti za účasť v rade ozbrojených excesov so štátnosťou Ruského impéria a uznaný za blázna mnohými konzíliami jak v nezainteresovanej Európe, tak aj v na vykonaní rozsudku zainteresovanom Rusku.
Z celého množstva odvetví ľudskej činnosti je toto možné jedine snáď len v psychiatrii, následkom čoho problém psychickej оbjektívnej normy pre človeka a štatistiky odchýliek od nej je v spoločnosti aktuálnym v priebehu mnohých storočí.
Nо, ak u ľudí máme použiť tie isté kritéria nоrmálnej psychickej činnosti, aké ľudia sami používajú pri nimi vytvorených systémoch spracovania informácií, tak výsledok bude ešte žalostnejší: spoločnosť ako celok a väčšina ľudí v nej sú psychicky nenormálni, a efektívna psychiatria v spoločnosti rozvinutá nie je.
Napriek tejto realite, všetko, čo nespadá do kánonov oficiálnej, no zďaleka nie vždy funkčnej psychiatrie, sa nazýva: šarlatánstvo, satanizmus, zombie-rovanie, potlačenie (či úpadok)* osobnosti, nastolenie kontroly nad osobnosťou a pod. Hoci reálne oficiálna legitímna psychiatria v podstate vie len izolovať psychopata potom, ako už čо-to postváral alebo jeho bláznovstvo sa nejako prejavilo, tak nevie zavčasu odhaliť budúceho psychopata a pomôcť mu nestať sa psychopatom, odhaliac a likvidujúc príčiny porúch jeho psychiky v spracovaní informácií, jak uchovávaných v pamäti, tak aj posunutých zmyslovými orgánmi.
Satanizmus, šarlatánstvo, zombie-rovanie, potlačenie jednotlivej osobnosti i spoločenstiev hrozbami, násilím a ďalšie, v živote ľudstva jestvujú. Ale ak niekto, získajúc schopnosti-návyky efektívneho určenia normy psychického zdravia, efektívneho odhalenia existujúcich i potenciálnych odchýliek od normy a ich príčin, má schopnosti poskytnúť pomoc s cieľom rýchlej obnovy psychického zdravia, začne učiť psychickému zdraviu a poskytnutiu pomoci pri jeho získaní okoliu, tak sa naň vrhnú - postavia sa proti nemu - diplomovaní psychiatri, funkcionári štátnych štruktúr i „spasitelia duší“ množstva náboženských kultov, ktorých takáto kultúra získania a podpory duševného zdravia proste zbavuje kúska chleba i možnosti parazitovať na nešťastí a poruchách spoločnosti, ktoré oni nevedia ako vykoreniť, hoci sú toto povinní vedieť na základe svojho sociálneho statusu.
V našom konkrétnom prípade toto všetko privádza k otázke, či je dianetika «vedou duševného zdravia», ako sa o tom píše na obálke ruského vydania knihy L. Rona Hubbarda „Dianetika“, alebo nie je? Ak ona predsa len je vedou duševného zdravia, je v tomto dokonalá, bezúhonná? Ak nie je dokonalá a bezúhonná, tak v čom sú jej chyby a škodlivosť? Ak je lživým výmyslom, tak ako vypestovať v spoločnosti vedu a kultúru, ktoré zabezpečia skutočné duševné zdravie, jak jednotlivcov, tak aj celej spoločnosti?
Informační báze KSB