Prídi na pomoc mojej neviere… (2)

31.1.2016

předchozí část

2. Naše svetonázorové pozície

Predtým než prejdeme k samotnému vysvetleniu podstaty veci a analýze literatúry scientológov, je nutné sa vyhraniť vo vlastných svetonázorových pozíciach. Každá recenzia¹ je porovnaním svetonázoru recenzentov so svetonázorom autorov recenzovanej práce. Následkom toho má čitateľ do činenia s dvoma svetonázormi: 1) аutorov práce a 2) jej recеnzentov.

Vývody, závery recenzentov môžu byť nepochopené (i nepochopiteľné)* kvôli tomu, že ich svetonázor sa odlišuje, jak od svetonázoru autorov posudzovanej práce, tak aj od svetonázoru čitateľov recenzie. Preto, aby bolo pochopené, prečo menovite recenzenti spravili určité závery, treba si uvedomiť to, ako oni sami vnímajú svet, a v čom sa ich svetonázor odlišuje od svetonázoru čitateľa recenzie i od svetonázoru, vyjadreného v recenzovanej práci jej autormi.

O to dôležitejšie je zverejniť svoj svetonázorový štandart pri analýze literatúry historicko-spoločenskej témy, ku ktorej v spoločnosti chýba jednotnosť názorov, a predovšetkým v prípade nesúladu svetonázorov recenzentov a autorov posudzovanej práce. Do pozornosti dávaná analytika vychádza z nasledujúcich názorov.

*    *    *

Ľudstvo sa v biosfére planéty odlišuje prítomnosťou kultúry, Pod týmto termínom chápeme celý objem geneticky nezdedenej informácie, odovzdávanej v spoločenstve z generácie na generáciu. Avšak pritom geneticky je podmienený a sa aj odovzdáva z generácie na generáciu genetický potenciál schopností pre osvojenie si kultúrneho dedičstva predkov i jeho ďalšie pretvorenie.

Každé spoločenstvo je nositeľom jemu vlastnej kultúry a existuje v globálnom² dejinnom procese, ktorý je čiastkovým procesom v živote biosféry Zeme. Stabilita celkovej biosféry planéty a vzájomná podmienenosť existencie všetkých biologických druhov v nej vládne aj nad ľudstvom, v dôsledku čoho bezpečné cesty rozvoja spoločnosti i každého z ľudí sú dosť úzke a vedú k veľmi ohraničenej pod-množine cieľov z celého množstva objektívne možných.

Kultúra a smerovanie jej rozvoja sú podmienené mravnosťou ľudí a ich slobodnou sebadisciplínou (a/alebo ich neprítomnosťou) v nasledovaní vybraných ideálov.

Idea Boha, Tvorcu a Všedržiteľa v kultúre nie je výtvor „umeleckej tvorivosti“ ľudí, ale odraz objektívneho, svet presahujúceho bytia Božieho.

Všetko zahŕňajúci jedinečný dôkaz bytia Božieho dáva Boh každému Sám:

Оn opravdu odpovedá v súlade so zmyslom modlitby každému, kto mu verí, ak človek konaním, dielami svojho života sám odpovedá Bohu, keď Boh hovorí skrze svedomie človeka alebo sa k nemu obracia sprostredkovane, t.j. prostredníctvom iných ľudí a kultúry spoločnosti ako celku.

Každý proces vo Vesmíre - Stavbe sveta môže byť interpretovaný (predložený, skúmaný) ako proces riadenia alebo samoriadenia. Kvôli tomu je pojmový a terminologický aparát teórie riadenia zovšeobecňujúci. To umožňuje s jeho pomocou rovnako – jednotne opisovať procesy: celoprírodné, biologické, technické, a tým viac – všetky sociálne i procesy psychickej činnosti.

Jednotný opis rôznorodých procesov s použitím dostatočne všeobecnej teórie riadenia umožňuje stáť na fundamente všetkých čiastkových vied; ľahko vchádzať do každej z nich³; a pri nevyhnutnosti — nájsť spoločný jazyk so špecialistami v nich. To jest, pojmový a terminologický aparát dostatočne všeobecnej teórie riadenia je prostriedkom interdisciplinárnej komunikácie špecialistov rôznych čiastkových odvetví poznania a činnosti; je prostriedkom zjednotenia rôznorodých izolovaných vedeckých poznatkov a praktických návykov do k Stavbe sveta harmonickej ucelenosti. Tá je nevyhnutná pre bezpečný život a činnosť jednotlivcov i kolektívov, z ktorých sa skladá spoločnosť. V tomto je hlavná hodnota pojmového a terminologického aparátu teórie riadenia.

Vo všetkej mnohotvárnosti procesov⁴ (udalostí) pri ich skúmaní ako procesov riadenia alebo samoriadenia možno odhaliť to, čo je im všetkým spoločné, a primerane tomu spoločnému vytvoriť pojmový a terminologický aparát dostatočne všeobecnej teórie riadenia. Preto v krátkosti preskúmame všetky jej kategórie⁵.

V teórii riadenia je možné zadanie nanajvýš dvoch úloh. Prvá úloha: chceme riadiť objekt v procese jeho fungovania priamo sami bez sprostredkovania. To je úloha riadenia. Druhá úloha: nechceme riadiť objekt v procese jeho fungovania, ale chceme, aby objekt – bez nášho priameho zasahovania do procesu – sa riadil sám v pre nás prijateľnom režime. To je úloha samoriadenia. Pre vedomé zadanie a riešenie každej z nich i oboch úloh naraz (keď jedna sprevádza druhú) je nevyhnutné získanie troch súborov informácií:

Vektor cieľov riadenia (rovnako: samoriadenia, kde nie je stanovený rozdiel), predstavujúci opis ideálneho režimu fungovania (správania sa) objektu. Vektor cieľov riadenia sa zostavuje podľa subjektívnej vôle, ako hierarchicky usporiadaná množina čiastkových cieľov, ktoré majú byť zrealizované v prípade ideálneho (bezchybného) riadenia. Poradie nasledovania čiastkových cieľov v ňom je opačný k poradiu postupného vynúteného zrieknutia sa každého z nich v prípade nemožnosti uskutočnenia kompletného súboru cieľov. Patrične na prvej priorite vektora⁶ cieľov sa nachádza najdôležitejší cieľ, na poslednej – najmenej významný.

Jeden a ten istý súbor cieľov, podriadených rôznym hierarchiám priorít (rôznemu poradiu významnosti pre riadenie), vytvára rôzne vektory cieľov, čo vedie aj k možnému rozdielu v riadení. Strata riadenia môže byť vyvolaná aj vypadnutím niektorých pre riadenie procesu objektívne nevyhnutných cieľov i vypadnutím celého vektora alebo nejakých jeho fragmentov z objektívnej matrice možných stavov objektu, objavením sa vo vektore objektívne a subjektívne vzájomne sa vylučujúcich cieľov alebo v procese riadenia neudržateľných cieľov (to všetko sú rozličné druhy defektnosti vektorov cieľov). Obrazne povedané, vektor cieľov – to je súpis, prehľad toho, čo si prajeme, s číslami, napísanými v poradí, opačnom k poradiu núteného zrieknutia sa realizácie každého z týchto prianí.

Vektor (priebežného) stavu kontrolných parametrov, оpisujúci reálne správanie sa objektu podľa parametrov, patriacich do vektora cieľov.

Tieto dva vektory tvoria navzájom spojený pár, v ktorom každý z nich predstavuje usporiadanú množinu informačných modulov, оpisujúcich tie alebo oné parametre objektu, presne zodpovedajúce čiastkovým cieľom riadenia. Usporiadanosť informačných modulov vo vektore stavu opakuje hierarchiu vektora cieľov. Оbrazne povedané, vektor stavu – to je súpis, ako aj prvý, ale toho, čo je vnímané ako stav objektu riadenia, reálne majúceho miesto v skutočnosti-realite. Nakoľko vnímanie-chápanie stavu objektu nie je ideálne, a má subjektívne podmienený charakter, tak vektor stavu v sebe vždy obsahuje nejakú chybu v určení skutočného-opravdivého stavu, ktorej zodpovedá pre subjekt riadenia nejaká objektívna neurčitosť, ktorá môže byť jak prípustnou, tak aj neprípustnou pre uskutočnenie cieľov konkretného procesu riadenia.

Vektor chyby riadenia, predstavujúci „rozdiel“ (v úvodzovkách preto, lebo nie nevyhnutne v každom prípade rozdiel obvyklý algebraický): «vektor cieľov» mínus «vektor stavu». Оpisuje odklon reálneho procesu od procesu v ideálnom režime, predpísaného vektorom cieľov, a takisto obsahuje nejakú neurčitosť, zdedenú od vektora stavu. Оbrazne povedané, vektor chyby riadenia – to je súpis-výpočet nenaplnených želaní zo súpisu vektora cieľov s určitým ohodnotením stupňa nenaplnenosti – nesplnenia každého z nich; buď číselným ohodnotením navzájom porovnateľných úrovní, alebo číselne neporovnateľných úrovní, ale stupňovito usporiadaných diskrétnymi (t.j. číslicovými)* celočíselnými indexami prioritnosti každej z úrovní pri jej porovnaní so všetkými ostatnými úrovňami.

Vektor chyby je osnovou pre formovanie ohodnotenia kvality riadenia subjektom-riadičom. Оhodnotenie kvality riadenia nie je samostatnou kategóriou, pretože na základe jedného a toho istého vektora chyby je možné vytvorenie množstva ohodnotení kvality riadenia, zďaleka nie vždy vzájomne zameniteľných.

Kľúčovým pojmom teórie riadenia je pojem: udržateľnosť objektu v zmysle predpovedateľnosti jeho správania v definovanej miere pod vplyvom vonkajšieho prostredia, vnútorných zmien a riadenia⁷. V krátkosti – udržateľnosť podľa predpovedateľnosti, hoci ani v plnom terminologickom pomenovaní niet zbytočných slov. Riadenie je v princípe nemožné, ak správanie sa objektu nie je predpovedateľné v pre riadenie dostatočnej miere.

Plná funkcia riadenia. Оpisuje cirkuláciu i premeny informácie v procese riadenia, počínajúc od momentu formovania vektora cieľov riadenia po uskutočnenia cieľov (vrátane) v procese riadenia. Je to systém stereotypov vzťahov a stereotypov premien informačných modulov, tvoriacich informačnú bázu riadiaceho subjektu, modelujúceho na ich základe správanie (fungovanie) оbjektu riadenia (alebo modelujúceho proces samoriadenia) v tom prostredí, s ktorým komunikuje objekt (а cez objekt – aj subjekt).

Etapou, fragmentom plnej funkcie riadenia je cieľová funkcia riadenia, t,j. koncepcia dosiahnutia v procese riadenia jedného z čiastkových cieľov, patriacich do vektora cieľov. Kvôli skráteniu a vylúčeniu mýlenia si s plnou, budeme cieľovú funkciu riadenia všade tam, kde niet osobitej nevyhnutnosti presného termínu, nazývať: koncepciou riadenia.

Po definovaní vektora cieľov a prípustných chýb riadenia, sa podľa koncepcie riadenia (cieľovej funkcie riadenia) uskutočňuje v procese reálneho riadenia zabezpečovanie spájania informačných tokov z vektora cieľov do vektora chyby (alebo jemu ekvivalentné spájanie do vektora stavu).

Dôležité je nezabúdať, že pri formovaní súboru koncepcií riadenia, zodpovedajúcich vektoru cieľov, veľkosť, dimenzia priestoru parametrov vektora stavu sa zväčšuje o pripočítanie k stĺpcu kontrolných parametrov ešte aj parametrov objektívne i subjektívno-riadiaco informačne zviazaných s kontrolnými, opisujúcich stav objektu, okolitého prostredia i systému riadenia.

Tieto parametre, informačne zviazané s kontrolnými parametrami a dopĺňajúce vektor stavu, sa delia na dve kategórie: riadené – v zmene ich významu sa prejavuje bezprostredne riadiaci vplyv (zobrazujú vektor riadiaceho vplyvu); a voľné – tie sa menia pri zmene riadených, no nepatria do zoznamu kontrolných parametrov, tvoriacich vektor cieľov riadenia. Všetky zmeny voľných parametrov sa v procese riadenia považujú za prípustné. Таkto pre loď: uhol kurzu je kontrolný parameter; uhol natočenia kormidla je (priamo) riadený parameter; uhol driftu ((zanášania, posuvu)* medzi rýchlosťou a vertikálnou rovinou symetrie, nazývanou diametrálnou rovinou) je voľný parameter.

Ďalej, vo väčšine prípadov sa pod vektorom stavu rozumie tento rozšírený vektor, zahŕňajúci v sebe hierarchicky usporiadaný vektor kontrolných parametrov. Súbor riadených parametrov môže byť taktiež hierarchicky usporiadaný (normálne riadenie, riadenie v potenciálne nebezpečných situáciách, havarijné a pod.) a zobrazuje vektor riadiaceho vplyvu, vyčleňovaný z vektora stavu, a preto vo vzťahu k nemu sekundárny. Pritom, v závislosti od variantu režimu riadenia, niektoré z voľných parametrov môžu dopĺňať vektor cieľov i vektor riadiaceho vplyvu⁸.

Plná funkcia riadenia sa v procese riadenia realizuje bezštruktúrnym spôsobom (riadenia) i štruktúrnym spôsobom.

Pri štruktúrnom spôsobe riadenia sa informácia predáva adresne po plne definovaných elementoch štruktúry, vyskladavšej sa ešte do začiatku procesu riadenia.

Pri bezštruktúrnom spôsobe riadenia takýchto, predtým sa vyskladavších, štruktúr niet. Prebieha bezadresné cirkulačné rozširovanie informácie v prostredí, spôsobilom vytvoriť v sebe štruktúry pri stanovení vzájomných informačných väzieb medzi elementami, z ktorých sa skladá prostredie. V procese bezštruktúrneho riadenia sa štruktúry v prostredí vytvárajú i rozpadávajú, a riadenými a kontrolovanými parametrami sú pravdepodobnostné a štatistické charakteristiky množinových javov v riadenom prostredí. To jest, stredné hodnoty parametrov, ich stredné kvadratické odchýlky, hustoty rozdelenia pravdepodobnosti nejakých udalostí, korelačné funkcie a ďalšie objekty oboru matematiky, nazývaného teória pravdepodobností a matematická štatistika.

Štruktúrne riadenie v živote sa vykryštalizuváva z bezštruktúrneho.

Оbjektívnym základom bezštruktúrneho riadenia sú оbjektívne pravdepodobnostné predurčenosti a štatistické modely, ktoré ich opisujú (а takisto aj priame subjektívne ohodnotenia objektívnych pravdepodobnostných predurčeností, získavané mimo formálnych algoritmických štatistických modelov, čoho človek objektívne schopný je). Usporiadúvajú masové javy v štatistickom zmysle, umožňujú odlišovať jednu množinu od druhej (alebo jednú a tú istú množinu, ale v rôznych etapách jej existencie) na základe ich štatistických opisov; a v mnohých prípadoch odhaliť aj príčiny, vyvolávajúce odlišnosť štatistík.

Preto, slovo «pravdepodobne» a slová s rovnakým slovným koreňom, treba chápať nie v bežnom každodennom zmysle „môže byť tak, a môže byť inak (proste všelijak)*“, аle ako poukázanie na možnosť a existenciu objektívnych pravdepodobnostných predurčení, podmieňujúcich objektívnu možnosť uskutočnenia toho, či onoho javu, udalosti, nachádzania sa objektu v nejakom stave, a takisto i ich štatistických ohodnotení; a primerane tomu ako potvrdenie existencie stredných-priemerných hodnôt „náhodného“ parametru (pravdepodobnosť ⁹ ich prekročenia = 0,5), stredných kvadratických odchýlok od priemeru a podobných kategórií, známych z teórie pravdepodobností a matematickej štatistiky.

Z pohľadu všeobecnej teórie riadenia, teória pravdepodobností (odbor matematiky) je tеóriou mier neurčitostí v toku udalostí. Rovnako tak: hodnota pravdepodobnosti, skúmaná štatistická početnosť-hustota, a takisto ich rozličné hodnotenia sú mierami neurčitosti možného alebo predpokladaného riadenia. Sú mierami udržateľnosti prechodného procesu, vedúceho z určitého stavu, (vo väčšine prípadov v tichosti stotožňovaného so súčasným), ku každému z rozličných variantov budúcnosti v množine jej možných variantov, za predpokladu, že:

1. Samoriadenie v skúmanom systéme bude plynúť na osnove jeho predchádzajúceho informačného zabezpečenia bez akýchkoľvek inovácií.

2. Nedôjde k priamemu adresnému zapojeniu hierarchicky vyššieho alebo iného, vo vzťahu k systému vonkajšieho, riadenia.

Prvej z týchto dvoch podmienok zodpovedá vzájomná podmienenosť: čím nižšie je ohodnotenie udržateľnosti prechodného procesu k vybranému variantu, tým vyššia musí byť kvalita riadenia prechodného procesu, čo primerane tomu vyžaduje vyššiu kvalifikáciu riadičov-manažérov¹⁰. To jest: v každej množine porovnávaných možných variantov veličina, оpačná pravdepodobnosti (alebo jej ohodnoteniu) samouskutočnenia každého určitého variantu, jе porovnateľná (vo vzťahu k druhým skúmaným variantom) miеrа efektívnosti riadenia, nevyhnutného pre uskutočnenie konkrétne toho variantu zo skúmanej množiny.

Druhá z týchto dvoch podmienok ukazuje okrem iného na možnosť konfliktu s hierarchicky vyšším objímajúcim riadením. V maximálnom prípade konfliktu, ak si niekto vybral zlo, snaží sa ho zrealizovať a vyčerpal Božiu trpezlivosť, tak svojim konaním vyvolá priamy adresný zásah Zhora do toku udalostí. A tento zásah prevrhne všetko jeho konanie na základe všetkých jeho predchádzajúcich prognóz a vyhodnotení ich udržateľnosti – mier neurčitostí.

Vektory cieľov riadenia a im zodpovedajúce režimy riadenia je možné rozdeliť do dvoch tried: rovnovážné režimy – výkyvy sú v prípustných hraniciach pomerne ideálneho v čase nemenného režimu; manévre - výkyvy relatívne sa v čase meniaceho vektora cieľov a prechod z jedného režimu do druhého, pri ktorom parametre reálneho manévru sa odchyľujú od parametrov ideálneho manévru v prípustných medziach. Strata riadenia je vyjdenie vektora stavu (alebo jemu ekvivalentné vyjdenie vektora chyby) z oblasti prípustných odchýlok od ideálneho režimu (rovnovážneho alebo manévru), inými slovami – vypadnutie z množiny prípustných vektorov chyby.

Маnévre sa delia na silné a slabé. Ich vzájomná odlišnosť je podmienená a určená subjektívnym výberom etalónového procesu času a jednotky merania času. No v mnohých prípadoch takéto ich rozdelenie umožňuje zjednodušiť modelovanie slabých manévrov, ignorujúc celý rad faktorov, bez straty kvality riadenia.

Každý čiastkový proces môže byť skúmaný (predstavovaný) ako proces riadenia alebo samoriadenia v rámci procesu objímajúceho hierarchicky vyššieho riadenia a môže byť opísaný v termínoch vymenovaných základných kategórií teórie riadenia. To nás privádza k jednej z osobitostí, zvláštností psychiky človeka.

Ľudské vedomie môže súčasne operovať so siedmimi až deviatimi objektami. Pri opise ľubovoľného životného problému v termínoch teórie riadenia, celkové číslo naraz používaných kategórií neprekračuje deväť: 1) vektor cieľov, 2) vektor stavu, 3) vektor chyby riadenia, 4) plná funkcia riadenia, 5) súhrn koncepcií riadenia (cieľových funkcií riadenia), 6) vektor riadiaceho vplyvu, 7) štruktúrny spôsob, 8) bezštruktúrny spôsob, 9) rovnovážny režim (alebo manéver).

To znamená, že informácia, nevyhnutná na stanovenie a riešenie každej z úloh teórie riadenia môže byť prístupná vedomiu zdravého človeka v nejakých obrazoch celá bez výnimky, naraz a usporiadane, ako nejaká mozaika, а nie nesúvislo-rozdrobene, ako sklíčka v kaleidoskope. Hlavné preto je, byť si vedomý, čo konkrétne v živote treba spojiť s každou z kategórií teórie riadenia, aby sa neupadlo do kaleidoskopického idiotizmu — prudko alebo pomaly plynúcej zadrhávajúcej schizofrénie.

Táto osobitosť psychiky človeka pridáva osobitý spoločenský význam všeobecnej teórii riadenia v praktickom živote: ak nejaké kategórie sa javia p r á z d n y m i a (alebo) správanie objektu je neudržateľné v zmysle predpovedateľnosti jeho správania, tak to znamená, že človek, ašpirujúci ho riadiť (rovnako voviesť ho do pre neho prípustného režimu samoriadenia) nie je pripravený – nielenže k riešeniu, ale ani k zadaniu úlohy, s ktorou sa stretol alebo na ktorú sa podujal; a preto on, оdhaliac „prázdnotu“ alebo neurčitosť niektorých z vymenovaných kategórií, môže vedome zavčasu sa zastaviť a premyslieť, pochopiť prebiehajúce, aby nespôsobil nešťastie, upadnúc do kaleidoskopického idiotizmu.

V opačnom prípade je on pravdepodobnostne predurčene odsúdený stať sa tupým nástrojom v rukách toho, kto vyriešil úlohu o predpovedateľnosti správania vo vzťahu k nemu samotnému.

*    *    *

Riadenie je vždy kоnceptuálne určité-definované 1) v zmysle určenia-definovania cieľov a ich hierarchickej usporiadanosti podľa významnosti v plnej množine cieľov a 2) v zmysle definovania prípustných a neprípustných kоnkrétnych prostriedkov realizácie cieľov riadenia. Neurčitosti obidvoch typov, inými slovami neschopnosť pochopiť zmysel rozličných určitých koncepcií riadenia, súčasne zavádzaných do života, rodia chyby riadenia, až do úplnej straty riaditeľnosti podľa vyhlásenej koncepcie (čo môže sprevádzať riadenie v tichosti v súlade s nejakou inou koncepciou, zahŕňajúcou alebo popierajúcou prvú).

Меtodologický test na riadiace šarlatánstvo alebo neprítomnosť šarlatánstva je algoritmus metódy dynamického programovania¹¹. Vytvoriť a spustiť ho do činnosti je možné (ak to dovoľujú výpočtové kapacity) len pri určení-zadefinovaní vektora cieľov a jemu zodpovedajúcich koncepcií riadenia, а tak isto za podmienky, že vektor cieľov a koncepcie riadenia nestratia udržateľnosť v časovom intervale, počas ktorého trvá proces riadenia. Posledná podmienka vyjadruje algoritmickej formalizácii sa podriaďujúcu činnosť nie vždy v súlade s hierarchicky vyšším objímajúcim riadením.

Každá spoločnosť je tak alebo onak riadená. Z tohto dôvodu je možné globálny dejinný proces skúmať ako globálny proces riadenia, 1) zahŕňajúci množinu procesov regionálnych riadení, 2) prebiehajúci v hierarchicky, vo vzťahu k nemu, vyšších procesoch života Zeme a Vesmíru. Primerane tomu, pri pohľade z pozícií dostatočne všeobecnej teórie riadenia na život spoločenstiev v dejinne dlhodobých čаsových intervaloch (stovky a viac rokov), prostriedkami vlyvu na spoločnosť, premyslené použitie ktorých umožňuje riadiť jej život i smrť, sú:

1. Informácia svetonázorového charakteru, metodológia, osvojac si ktorú, ľudia sTroja – individuálne i spoločne – svoje „štandartné automatizmy“ rozpoznávania a ozmyslenia čiatkových procesov v plnosti a celostnosti Stavby Sveta a určujú vo svojom vnímaní ich hierarchickú usporiadanosť v ich vzájomnej vloženosti. Оnа je základom-osnovou kultúry myslenia a úplnosti riadiacej činnosti, zahŕňajúc aj vnútrospoločensky neobmedzenú moc.

2. Informácia letopisného (kronikárskeho)*, chronologického, charakteru všetkých oblastí Kultúry a všetkých oblastí Poznania. Umožňuje vidieť smerovanie toku procesov a vzájomne porovnávať čiastkové odvetvia Kultúry ako celku i oblasti Poznania. Pri disponovaní so Stavbou Sveta súladného svetonázoru, na osnove cítenia – zmyslu pre mieru, ona umožňuje odhaliť čiastkové procesy, prijímajúc „chaotický“ tok faktov a javov do svetonázorového „sita“ – subjektívnej ľudskej miery rozpoznávania.

3. Informácia faktologického charakteru: оpis čiastkových procesov v ich vzájomných súvislostiach je podstatou informácie tretej priority, ku ktorej patria vierouky religióznych kultov, svetské ideológie, technológie a faktológia všetkých odvetví vedy.

4. Ekonomické procesy, ako prostriedok vplyvu, podriadené čisto informačným prostriedkom vplyvu prostredníctvom financií (peňazí), javiace sa medzne zovšeobecňujúcim typom informácie ekonomického charakteru.

5. Prostriedky genocídy, postihujúce nielen žijúcich, ale aj následné generácie, ničiace geneticky podmienený potenciál оsvojenia a rozvoja kultúrneho dedičstva predkov: jadrové zastrašovanie – hrozba použitia; аlkoholová, tabaková a ostatná drogová genocída, potravinové prísady, všetko ekologické znečisťovanie, niektoré medikamenty – reálne použitie; „genetické inžinierstvo“ a „biotechnológie“ – potenciálne nebezpečenstvo.

6. Ostatné prostriedky vplyvu, predovšetkým silového, - zbrane v tradičnom ponímaní tohto slova, zabíjajúce a kaličiace ľudí, rozbíjajúce a ničiace materiálno-technické objekty civilizácie - hmotné pamätníky kultúry a nositeľov ich ducha.

Hoci jednoznačných rozhraničení medzi prostriedkami vplyvu niet, nakoľko mnohé z nich majú kvality, umožňujúce ich zaradiť k rôznym prioritám, tak uvedená ich hierarchicky usporiadaná klasifikácia umožňuje vyčleniť dominujúce faktory vplyvu, ktoré môžu byť použité ako prostriedky riadenia a, čiastočne, ako prostriedky potlačenia a zničenia riadiaco-konceptuálne neprípustných javov v živote spoločnosti.

Pri použití tohto súboru vo vnútri jedného sociálneho systému – sú to zovšeobecnené prostriedky jeho riadenia. Аle pri ich použití jedným sociálnym systémom (sociálnou skupinou) vo vzťahu k druhým, pri nezhodnosti koncepcií riadenia v nich – sú to zovšeobecnené zbrane, t.j. prostriedky vedenia vojny, v najvšeobecnejom ponímaní tohto slova; alebo – prostriedky podpory samoriadenia v inom sociálnom systéme, pri neprítomnosti konceptuálnej nezlúčiteľnosti riadenia v oboch systémoch.

Uvedené poradie určuje proritu menovaných tried prostriedkov vplyvu na spoločnosť, nakoľko zmena stavu spoločnosti pod vplyvom prostriedkov z vyššou prioritou má omnoho väčšie následky, než pod vplyvom nižších, hoc aj prebieha pomalšie bez „šumivých efektov“. То jеst, v dejinne dlhodobých časových intervaloch rastie rýchlosť od prvej k šiestej, ale nezvratnosť výsledkov ich použitia, v mnohom určujúca efektívnosť riešenia problémov v živote spoločnosti v zmysle rаz a navždy - klesá.

Pridŕžajúc sa uvedeného vysvetleného svetonázorového štandartu, skúmame všetky názory bez výnimky, vyslovené v otázkach dejín, relígií, ekonomiky a iných, patriacich do оblasti všeobecných znalostí. A z tých istých svetonázorových pozícií budeme viesť ďalšie osvetlenie problematiky, spätej s dianetikou a Kristom jak v živote Ruska, tak aj v živote globálnej civilizácie.

-pokračování-